Barokový klenot pri bráne do Wachau

Melk, neveľké okresné mesto s 5 600 obyvateľmi v západnej časti spolkovej krajiny Dolné Rakúsko, sa nazýva bránou do malebného, 30-kilometrového údolia Dunaja Wachau.

Historické jadro mestečka tvoria iba dve ulice s dobovými meštianskymi domami, s neskorogotickým kostolom Nanebovzatia Panny Márie, radnicou zo 16. storočia, zvyškami stredovekých hradieb, starou poštou so secesným priečelím a predovšetkým s krásnymi výhľadmi na benediktínske opátstvo. To sa všeobecne považuje za jednu z najkrajších barokových sakrálnych stavieb v strednej Európe. Iste nie náhodou sa dostalo na zoznam svetového dedičstva UNESCO.

Pohľad na barokový kláštor nad mestom od starej pošty

Prvú zmienku o Melku (Medilica) nájdeme v starých listinách z roku 831. Názov Medelike v stredovekej nemčine sa objavuje aj v hrdinskom epose z prelomu 12. a 13. storočia Pieseň o Nibelungoch. Na skalnatom brale nad Dunajom sa od prehistorických čias nachádzali rozličné hradiská. Až markróf Leopold I. Babenberský tu nechal postaviť v roku 976 mocenské centrum Východnej marky (Ostarrichi).

O vyše sto rokov neskôr tu jeho potomok a menovec Leopold II. založil kláštor. Okolo roku 1073 sa mu narodil syn Leopold III., posmrtne vyhlásený za svätého. Ten v rámci expanzie na východ na úkor územia slovanských kmeňov položil základy kláštora a nového sídla Babenbergovcov v Klosterneuburgu. Až potom sa hlavným mestom Rakúskeho kniežatstva stala Viedeň.

Pod dlhodobým vedením benediktínov sa z kláštora stalo dôležité duchovné, vzdelávacie, ale aj politicko-mocenské centrum. Horšie to už bolo s jeho ekonomicko-hospodárskym zázemím.

Celá oblasť mala problémy s tzv. spanilými jazdami husitov (Česko nie je odtiaľ ďaleko), potom s vpádmi uhorských vojsk na čele s kráľom Matejom Korvínom, s Turkami a reformáciou, lebo mnohí šľachtici na okolitých hradoch aj s poddanými prešli na evanjelické vierovyznanie. To všetko sa odrazilo i na ošarpanom vzhľade kláštorného areálu.

Zmena nastala až po roku 1700, keď za nového opáta zvolili 30-ročného Bertholda Dietmayra, ktorý od začiatku sledoval cieľ zdôrazniť náboženský, politický a duchovný význam kláštora prostredníctvom vybudovania komplexu celkom nových budov. Našťastie, staviteľského majstra našiel v Jakobovi Prandtauerovi, ktorý vypracoval podrobný plán a na výstavbu dohliadal až do svojej smrti v roku 1726.

Ambiciózny architekt mal odvážne predstavy, ktoré realizovali aj jeho nasledovníci. Iba jeho južné krídlo s Mramorovou sieňou má dĺžku 240 metrov! Okrem stoviek robotníkov pracovali na stavbe aj umelci z celého Rakúska a Talianska, ktorí údajne „čerpali inšpiráciu zo svetla, nádhernej panorámy a zlatých východov slnka nad Wachau“.

Mramorová sála

Funkciou interiérového architekta poverili viedenského divadelného dizajnéra talianskeho pôvodu Antonia Beduzziho. Štukové práce vytvoril Johann Pöckh. Christian David bol zodpovedný za pozlátenie sôch a štúk. Kláštorný kostol s patrocíniom svätého Kolomana, podľa legendy umučeného írskeho princa zo začiatku 11. storočia, so vzácnymi freskami a maľbami (o. i. od Johanna Michaela Rottmayra), ako aj s veľkolepým hlavným oltárom, je považovaný za najkrajší v celom Rakúsku. Návštevníkom v Mramorovej sieni vyráža dych obrovská freska Paula Trogera, ktorého majstrovstvo môžeme obdivovať i v Kostole sv. Alžbety na Špitálskej ulici v Bratislave.

Počas celej éry existencie opátstva pracovali mnísi z benediktínskeho rádu na zveľaďovaní knižnice. Nachádza sa v nej vyše stotisíc vzácnych exemplárov.

Viaceré z nich, uchovávané v pivniciach, sú staré stovky rokov, vrátane kláštorných análov z 13. storočia o vpáde vojenského predvoja Džingischána do dnešného Dolného Rakúska. V budúcom roku knižnicu sprístupnia verejnosti iba obmedzene, lebo sa začína jej sedemročná obnova. Aj jej dominantou je nádherne namaľovaný strop od Trogera.

Maľba P. Trogera na strope mramorovej sály

S týmito priestormi sa spája meno talianskeho spisovateľa Umberta Eca. Predtým, ako napísal historický detektívny román Meno ruže, práve v tejto knižnici študoval veľa literatúry a pripravoval si potrebné podklady. Rovnomenný film so Seanom Connerym v hlavnej role františkánskeho mnícha však museli nakrúcať v inom kláštore so zachovanou stredovekou architektúrou.

Do roku 1736 bol kostol aj kláštor v podstate dokončený, no v roku 1738 ich zasiahol ničivý požiar. A tak nový chrám definitívne vysvätili až v roku 1746. V opátstve opäť vypukol oheň počas napoleonských vojen 14. decembra 1805. Pri ňom zahynulo dvesto až tristo ruských zajatcov.

Ďalšia tragédia spojená s vojnou sa odohrala o 140 rokov neskôr. Pri Melku 19. februára 1945 napadlo spojenecké letectvo konvoj piatich vozidiel s politickými väzňami transportovanými nemeckými nacistami z okupovanej Bratislavy do koncentračného tábora v Mauthausene.

Pri paľbe z palubných zbraní zahynulo 24 mužov, vrátane Ladislava Sáru, Alexandra Markuša či Štefana Szabóa, ďalších 45 bolo ranených. Do Rakúska chodia pravidelne k pomníku obetí vojny zo Slovenska členovia bratislavskej organizácie SZPB.

Snímky: Autor

(Celkovo 147 pozretí, 1 dnes)
Facebook
Telegram
Twitter
Email

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Dĺžka komentára nesmie byť dlhšia ako 1800 znakov.

Účet Klubu Nového slova – IBAN: SK8211000000002624852008
variabilný symbol pre Slovo 52525