Dalimír Hajko: Eseje a morality
Doslov Alexander Halvoník
Bratislava, Vydavateľstvo
Spolku slovenských spisovateľov, 2026
* * *
Jestvuje viacero spôsobov, ako uchopiť literárne dielo a priblížiť ho tak čitateľovi, ovplyvniť jeho úsudok, píše DALIMÍR HAJKO v knihe Umenie recenzie a ja si jeho myšlienku požičiam ako vstup do uvažovania o jednej z jeho ďalších kníh – knihy Eseje a morality. Autor očividne nemal na mysli len diferencovanosť prístupu k literárnemu dielu v súvislosti s tým, či recenzent zamýšľa adresovať svoju analytickú, teoreticky fundovanú štúdiu o podstatných charakteristikách hodnoteného diela do odborného literárneho časopisu alebo ako krátku viacmenej informatívnu recenziu, ktorá by mala upútať budúcich čitateľov upozornením na tému či hlavné myšlienky diela do literárnej prílohy bežného periodika… Domnievam sa, takisto na základe autorovej výpovede – tentoraz z knihy Eseje a morality –, že dôležitým rozlišujúcim znakom je podľa neho buď ambícia byť nezaujatým, neosobným, od konkrétnych životných daností abstrahujúcim, maximálne objektívnym arbitrom, alebo, na druhej strane, úsilie byť vnímavým, spoluprežívajúcim čitateľom daného diela, a to práve z pozície konkrétneho subjektu, t. j. zohľadňujúc aj jeho osobné hodnotové či skúsenostné pozadie, literárne náklonnosti a podobne. Autor sa priznáva k vlastnej snahe „byť subjektívne zaujatý“ a nehrať sa na objektívneho arbitra (s. 45). Netajím, že rozhodne aj mne ako recenzentke je bližší druhý typ prístupu k literárnemu dielu, nazdávam sa totiž, že dôležitou úlohou literárnej kritiky je nielen dielo (najmä racionálne) analyzovať, ale ho čo najkomplexnejšie (aj pomocou emócií) uchopiť – a pochopiť, následne svoje pochopenie sprostredkovať čitateľom. Recenzent druhého typu má pri písaní pocit, že organickou súčasťou recenzného textu sa stáva jeho (otvorené alebo skryté) osobné vyznanie – či už vo vzťahu k téme knihy, k jej postavám, ideovému posolstvu, estetickým ideálom a podobne… V nasledujúcich riadkoch sa pokúsim uchopiť Hajkovu knihu ešte iným spôsobom, o takom sa autor v knihe Umenie recenzie a ani v svojej najnovšej knihe nezmieňuje – a to je uchopenie (aj) prostredníctvom jej názvu. Predovšetkým treba povedať, že som ho v prípade tejto knihy prijala so značnými sympatiami – napríklad preto, že autor ním oživil, respektíve pripomenul výraz moralita/morality, aktualizoval tak stredoveký alegorický dramatický žáner, ktorý zväčša obsahoval náboženské alebo didaktické prvky. Žáner vznikol pôvodne vo Francúzsku a Anglicku, neskôr sa rozšíril do iných literatúr (a aj do iných druhov umenia) a v rozličných obmenách prežíva až do 21. storočia, teraz sa Hajkovou knihou pripomenul slovenskej kultúrnej verejnosti. Tento fakt – myslím voľbu názvu – môžeme vnímať ako náhodný jav, osobne sa však domnievam, že D. Hajko po ňom siahol veľmi premyslene a so zámerom aktualizovať aj to, čo sa s daným žánrom historicky spájalo: diela vytvorené v tomto žánri mali vnášať do života morálne princípy, kriticky poukazovať na spoločensky rozšírené morálne poklesky a prehrešky, a takisto mali inšpirovať a povzbudzovať k morálnej zodpovednosti v konaní indivíduí aj celej spoločnosti. V istom zmysle teda názov knihy (a nielen názov, ale aj texty do nej zahrnuté) pripomína rukavicu hodenú našej dobe, výzvu zamýšľať sa nad hodnotami a víziami súčasnej spoločnosti, nad jej smerovaním… Vskutku, každý text, či už je zaradený medzi eseje, morality alebo miscelanea, môžeme čítať (aj) ako priamu alebo sprostredkovanú kritickú reflexiu jestvujúcich nedostatkov, kazov a deformácií v živote súčasníka a zároveň ako náčrt projektov usilujúcich o jeho nápravu, o možnosť zlepšiť jestvujúcu situáciu – a to opäť tak v kontexte individuálneho i kolektívneho prežívania. Je to očividne iná koncepcia umenia, ako bola tá, ktorú priniesla postmoderna, žáner morality nezbavuje umenie úlohy kultivovať, scitlivovať, ozdravovať, ba ani poúčať, povznášať, vychovávať, dokonca moralizovať – teda pripomína to, čo sa dnes zväčša hodnotí ako archaické, prežité, nedôležité, ba aj smiešnonaivné… O to väčšmi si cením odvahu ponúknuť dnešnému čitateľovi texty programovo písané ako morality… niet pochybností, že náš súčasný svet ich naozaj potrebuje. Dalimír Hajko, doktor vied, univerzitný pedagóg so širokým spektrom vedeckých záujmov v oblasti filozofie i dejín filozofie (domácej i svetovej), estetiky, kulturológie, ponúkol už viacero výziev a inšpirácií na nové čítanie klasických textov a na inovovanú kritickú reflexiu viacerých osobností kultúry, ale aj rozličných súčasných spoločenských javov. Exemplárnym prípadom je hneď úvodný text O podstate vecí zaradený do prvej časti knihy nazvanej Podľahnúť slabostiam alebo skúsiť šťastie?, v ktorom autor odhaľuje časté chyby pri posudzovaní podstaty vecí, javov, udalostí alebo aj osobností, jej nerozlíšenie od nepodstatného, náhodného, robí to na príklade osobnosti škótskeho filozofa a historika, známeho humanistického publicistu Thomasa Carlyla (* 1795 – † 1881), ktorému neodôvodnene pripisovali nehumánny postoj k fenoménu otroctva. Hajko skúma príčiny takéhoto nedorozumenia práve tým, že oddeľuje pri uvažovaní podstatné od javového, a to v rozličných súvislostiach daného fenoménu, poukazujúc na dôsledky povrchného, unáhleného, životnou skúsenosťou nepodloženého, hoci aj logicky správneho myslenia. Na základe historickej analýzy formuluje niekoľko poučení, na ilustráciu uvediem aspoň prvé: „neodsudzovať niekoho bez toho, aby sme preskúmali podstatu a cieľ jeho názorov“ (s. 9). Hajko však neostáva len pri formulovaní poučení, ale hľadá aj spôsoby, ako ich aktualizovať v dnešnej spoločnosti, ponúka tak možnosť utvárať si alternatívny pohľad na niektoré jej javy (vrátane politických rozhodnutí), ktoré sa neraz prirýchlo odsúdia ako negatívne bez ohľadu na historický kontext. Ďalší text O vládnutí a moci má práve tak silný aktualizačný potenciál, veď len myšlienka, že „vládnuť by mali len ľudia, ktorí to dokážu“ (s. 12), by mohla, ak by sa realizovala, spôsobiť v mnohých spoločnostiach priam prevratné zmeny. Na základe historických materiálov autor usiluje o zhrnutie aspoň základných predpokladov pre charakterové vlastnosti vládcov, pre ich ľudské dispozície, pre schopnosť správne predvídať, tak napríklad v súvislosti s vojnou je dôležité zastaviť ju ešte v čase, kým neprepukla, ale kým existuje ešte iba v hlavách ľudí (s. 14)… Tu sa priam núka porovnanie so situáciou, akú zažívame dnes, keď niektoré médiá nielenže neupokojujú, ale programovo rozoštvávajú spoločnosť, polarizujú ju a podnecujú k vojnám, akoby ich úlohou bolo psychicky nastavovať ľudí na vojnu, pripravovať vojnovú atmosféru, pochopiteľne, aj s patričným čiernobielym videním „dobrých“ a „zlých“, s jasným vykreslením „osi zla“ alebo na druhej strane tých správnych… K opakujúcim sa témam knižky patrí téma každodennosti, ktorá je spätá s „malými“ dejinami, teda s dejinami „malých“, „obyčajných“ ľudí s ich súkromným prežívaním… Je to veľmi závažná téma, ktorú Hajko reflektuje prostredníctvom jej vzťahu k „veľkým“ dejinám, kladie otázky, ako oboje spolunažíva, ako na seba oba druhy dejín pôsobia… Má na mysli jednak dejinné prípady masových chorôb, epidémie, výbuchy sopiek či iné prírodné katastrofy, ale aj katastrofy zapríčinené človekom – vojny… Tej venuje autor aj esej Vieme žiť bez vojny? A tak sme opäť pri téme, ktorá nás dnes znepokojuje, berie nám istoty a zväčšuje naše obavy a starosti. A vtedy môže nastať v krajnom prípade až situácia, ktorú Hajko opisuje priam apokalypticky. Vojnu vníma vždy ako zlo, ako „všeobecnú záhubu hodnôt“ (s. 25). Táto záhuba môže nadobudnúť globálny charakter, a vtedy môže zasiahnuť ľudstvo ako celok a môže znamenať aj koniec dejín ľudstva, ich zrušenie… Hajko – práve využívajúc charakter žánru moralít – neprináša len hrozivé obrazy konca dejín, ale symbolicky zdvíha varovný prst, ktorý má upozorniť, varovať, upriamiť pozornosť na možnosť zmeniť spôsoby konania i myslenia, a tak zabrániť rôznym katastrofickým scenárom… Žiaľ, napriek zdvihnutým prstom dejiny dosvedčujú, že obdobia mieru sa doteraz vždy striedali s obdobím vojny a kantovský ideál večného mieru je naozaj oveľa viac ideálom ako reálnym stavom alebo dosiahnuteľným cieľom… Zaistiť večný mier nie je teda ľahko (ak vôbec) realizovateľný projekt, vojny sú, žiaľ, naďalej súčasťou dejinného pohybu, no nemalo by nás to zbavovať povinnosti a umŕtvovať úsilie o vytvorenie takej spoločnosti, ktorá by riešila problémy mierovými cestami… K charakteristickým znakom Hajkových úvah patrí tendencia presahovať jednu kultúru a smerovať k inej, hľadať paralely, rozdiely, možnosti spájania, kooperácie. Z tohto aspektu je podnetná úvaha Tyrania, sofistika a pokrytectvo (Kvačala a Campanella) porovnávajúca myšlienkový svet JÁNA RODOMILA KVAČALU (* 5. 2. 1862 – † 9. 6. 1934) – slovenského evanjelického teológa, komeniológa svetového významu, pedagóga, filozofa a historika – a talianskeho mysliteľa neskorej renesancie, pôvodne dominikánskeho mnícha TOMMASA CAMPANELLU (* 1568 – † 1639). Hajko pomerne podrobne rozoberá aj na pozadí tohto porovnávania Kvačalovo dielo, pozornosť venuje i jeho prácam o Komenskom a celkovo veľmi vysoko hodnotí prínos tohto proeuróspkeho mysliteľa, ktorý významom presiahol hranice Slovenska; dodám ešte, že Hajko u oboch mysliteľov vyzdvihuje dôraz, aký kládli na mravnosť a mravnú zodpovednosť ako základné predpoklady spravodlivého a dôstojného života…
V druhej časti knihy nazvanej Dotknúť sa krásy… aspoň na chvíľu…, ktorá je komponovaná ako „prechádzka literatúrou“, prináša Hajko esejistické texty – literárnoteoretické hodnotenia vybraných kníh našej i zahraničnej literatúry, táto časť knihy obsahuje viac ako desiatku takýchto textov, takže sa pri nich pristavím len stručne. Pri čítaní (nielen tejto) knihy som sa upevnila v názore, že Hajko si autorov či autorky vyberá (aj) podľa istej príbuznosti vzťahujúcej sa k témam a problémom, ktoré spracúvajú a ktoré aj on pokladá za relevantné a sám sa im autorsky venuje. Príznačné je, že na materiáli zvoleného literárneho diela potom skúma fenomén, ktorý ho ako vedca priťahuje; v niektorých prípadoch ide aj o tému, ktorá je mu skôr ľudsky blízka. Reflexia literárneho diela sa tak stáva zároveň reflexiou témy či problému, ktorý oslovuje celú Hajkovu osobnosť (môže ísť o tému každodennosti, starosti, neistoty, identity, domova a jeho straty, o vzťah k prírode, k iným ľuďom a podobne). Z uvedeného vyplýva, že Hajko siaha najmä po dielach, ktoré mu ponúkajú príležitosť na protirečivosť myšlienok a na ňu nadväzujúci dialóg, Zároveň platí, že Hajkovi nestačí intelektuálny náboj diela, hľadá v ňom aj estetiku, krása sa uňho spája podľa vzoru starých Grékov s dobrom a pravdou, či inak povedané, estetické ho zaujíma v podmienenosti etickým, ale aj naopak… Nepochybne ho preto oslovil súčasný preklad Baudelaira z pera JÁNA ŠVANTNERA; Hajko tu oceňuje nespochybniteľnú pečať autentickosti, ktorú pripisuje dlhoročnému úsiliu prekladateľa o moderné pochopenie klasického básnického diela (s. 40 a n.). Rovnako oceňuje istú novosť, objavnosť prekladu, ponuku pozrieť sa na veci z inej strany, napríklad bez súvisu s našou každodennosťou, s obdivom hovorí o schopnosti odkliať význam Baudelairovho diela pre súčasného slovenského čitateľa, zohľadňujúc pritom aj špecifiká dnešnej skutočnosti.
Nebudem zapierať, potešilo ma, že Hajko zahrnul do knihy aj reflexie mojej poviedkovej knihy Jesenná záhrada naspamäť, pričom sa zameral predovšetkým na fenomén spomienky ako dejotvorného, ale do istej miery aj ontotvorného faktora. Nehovorím nič nové, ak tvrdím, že podľa mňa je pre autorský subjekt vždy dôležité, aby mal možnosť vidieť sa očami iného subjektu, ak je tento literárne erudovaný a navyše duchovne spríbuznený, jeho pohľad môže byť pre autorský subjekt veľmi obohacujúci a inšpirujúci… Ako príjemné osvieženie slovenskej prekladovej tvorby vníma Hajko preklad výberu zo štyroch doterajších básnických zbierok z diela významnej poľskej poetky MARZANNY BOGUMIŁY KIELAROVEJ (* 1963) v preklade SILVIE KAŠČÁKOVEJ, a to najmä preto, lebo jednak má informatívnu funkciu, oboznamuje s tvorivými postupmi v súčasnej poľskej literatúre a jednak preto, lebo nabáda k novým interpretačným možnostiam spojeným s autorkiným svojským chápaním tela a telesnosti, takisto s originálnym chápaním prepletenosti prírody s človekom (s. 51 a n.). Ľudská bytosť v takejto koncepcii nestojí proti prírode, ale je jej súčasťou, čo zakladá celkom iný typ duchovnej i materiálnej kultúry a spôsobov zaobchádzania s prírodou, ak prejdeme ku globálnym rozmerom uvažovania, s našou planétou. Nedá mi nepodotknúť, že presne takýto typ vzťahov je základom ekologického myslenia a praktických aktivít, ktoré rešpektujú jedinečné postavenie Zeme, potrebu jej ochrany pred koristníckym vzťahom, aký k nej zaujala naša kultúra, a rovnako rešpektujú jej význam ako jedinečného domova pre človeka… Texty v knihe môžeme vnímať aj ako hĺbavé recenzné (v zmysle hodnotiace) texty, ako som už naznačila, príznačné pre Hajka je, že uvažovanie o knihe (jej téme, motívoch, postavách atď.) iných autorov využíva ako nepriame podnety na rozvíjanie vlastných myšlienok o vybranom fenoméne, v jeho esejach prichádza takmer vždy k stretnutiu dvoch alebo aj viacerých autorských koncepcií sveta i človeka, takže oprávnene môžeme hovoriť o dialogickom charaktere jeho esejí.
U MILANA RICHTERA (najmä v knihe Storočie, kruté storočie) je takým podnetom predovšetkým vstup každodennosti do malých dejín, vrátane súkromných osudov, a to na pozadí veľkých dejín, u Pastirčáka je iniciačným bodom hľadanie pravdy, vzťah k Bohu, zmysel života, pričom podľa Hajka je dôležité, že básnik a teológ nerezignuje pri uznaní rozličných ciest k cieľom na diferencovanosť hodnôt… V Kucbelovej próze Modrosleposť Hajko vyzdvihuje subtílnu prácu s motívom smrti, v prípade slovinského filozofa, poetu Primoža Repara kladie dôraz na vzácne spolužitie filozofickej racionálnej metódy uvažovania s jemnou lyrickosťou, vysoko oceňuje Reparovo úsilie vyhmatávať nové hodnoty a orientácie pre ďalší civilizačný vývoj, pri Jánovi Zamborovi dáva do popredia nielen šírku, ale aj hĺbku poetologického a interpretačného záberu na teoretickú otázku týkajúcu sa stavebných princípov básne…
Hajko v knihe predstavuje aj slovenského vojvodinského básnila MARTINA PREBUDILU (* 1960), rakúskeho autora MICHAELA DONHAUSERA aj významnú osobnosť slovenskej vojdovinskej literárnej kritiky a literárnej vedy SAMUELA BOLDOCKÉHO.
Priestor recenzie mi nedovolí venovať sa eseji o eseji – téme, ktorá je aj mne veľmi blízka; môžem len súhlasiť s Hajkom, ak hovorí o eseji ako o žánri doby a ak vysoko hodnotí jej nielen noetické, ale aj etické a estetické aspekty… Ak som napísala, že Hajkove esejistické texty charakterizuje dialogickosť, dodám ešte, že ich čitateľskú príťažlivosť zvyšuje okrem nej a myšlienkovej hĺbky aj elegancia jazyka a štýlu výpovedí. Eseje a morality sa netaja tým, že ponúkajú okrem intelektuálneho zážitku aj poučenie (vrátane morálneho), a to je dnes podľa mňa znakom autorskej odvahy…
(Vyšlo v Literárnom týždenníku č. 11 – 12/2025)
