V októbri 2026 schválili ministri zahraničia štátov EÚdoteraz najrozsiahlejšie rozšírenie zoznamu protiruských sankcií. Tento 22. balík sankcií sa pritom zameriava na individuálne, a nie na sektorové sankcie. Pritom práve to je však najväčším rizikom budúcej politiky EÚ nielen voči Rusku, ale aj dovnútra členských štátov. Ide tiež o dôvod, prečo nesmieme pripustiť oslabovanie práva veta členských štátov v rozhodovacích procesoch v Rade EÚ.
V nasledujúcom texte sa budem venovať týmto témam:
Nárast individuálnych sankcií
Cesta do policajného štátu?
Právo veta na záchranu ľudských práv?
Nárast individuálnych sankcií
Už na prvý pohľad je zrejmé, že bruselská snaha reagovať na vojnu na Ukrajine prostredníctvom 22. balíka protiruských sankcií je nezmyselná. Nech hodnotíme ruskú inváziu na Ukrajine akokoľvek, už minulé kolá sankcií ukázali, že toto nie je spôsob ako zmeniť konanie Moskvy. Je tiež zrejmé, že EÚ už svoje hlavné sankčné možnosti vyčerpala a v súčasnosti pripomína hazardného hráča, ktorý sa po každej neúspešnej stávke pokúša zostať v hre novými vkladmi. Lenže sankčná politika, dotýkajúca sa jednotlivých sektorov ekonomiky, je stále ťažšia, pretože naráža na ekonomické záujmy konkrétnych európskych štátov: napr. vláda Belgicka vytrvalo odmieta konfiškáciu stoviek miliárd ruských aktív, evidovaných prostredníctvom systému tzv. Euroclear. Avšak hoci protiruské sankcie neviedli k zmene postoja Moskvy, plnia ďalší dôležitý účel: Brusel vytvoril obraz vojny ako boj absolútneho dobra so zlom a tak musí pred verejnosťou neustále potvrdzovať, že so zlom skutočne bojuje. Útočí sa pritom nielen na ruskú ekonomiku, či na všetko ruské v umení a v športe, ale aj na všetko „proruské“.
Ako bolo uvedené, zásadným trendom v novom 22. balíku je prechod od sektorových sankcií k individuálnym sankciám. Samozrejme, nejde o niečo úplne nové a k individuálnym sankciám pristupovala EÚ aj v minulosti. Väčšinou však išlo len o desiatky alebo stovky osôb, ktoré boli buď významnými politikmi alebo vplyvnými oligarchami. Doteraz najvyššie číslo sankcionovaných osôb sa objavilo 22. februára 2022, keď na sankčný zoznam zaradili 351 členov Štátnej dumy, ktorí predtým hlasovali za uznanie nezávislosti ľudových republík a tiež 27 ďalších subjektov. Celkový počet sankcionovaných fyzických a právnických osôb bol doteraz približne 3 000, 22. balík ho však rozširuje o ďalších takmer 1 600 osôb. V porovnaní s minulosťou pritom nejde o vedúcich predstaviteľov Ruska, ani o bohatých oligarchov, ale o ľudí s oveľa menšou mierou vplyvu. Ide o úradníkov, ktorí sa podieľali na organizácii ruských parlamentných volieb 2026 na okupovaných územiach Ukrajiny či o ľudí, pôsobiacich v ruskom priemysle. Vo väčšine prípadov pritom nejde priamo o vojensko-priemyselný komplex, ale o predstaviteľov firiem, ktoré tomuto priemyslu v nejakej forme dodávajú tovary a služby. V prípadoch mnohých sankcionovaných firiem však zbrojári predstavujú len časť ich zákazníkov. Faktom ale tiež je, že sankcie EÚ dané firmy neodradia od spolupráce s ruskými zbrojármi, pretože zväčša ide o stredné a malé podniky, ktoré pôsobia hlavne na ruskom trhu a musia konať na základe ruských zákonov. A to si uvedomujú aj zamestnanci na riadiacich pozíciách daných firiem, ktorí boli zo strany EÚ sankcionovaní.
Cesta do policajného štátu?
Pri zmene trendu zo sektorových na individuálne sankcie si však treba uvedomiť aj riziká uvedených postupov. Individuálne sankcie majú totiž postihovať konkrétne fyzické a právnické osoby, zmrazovať im majetok, brániť im vo voľnom pohybe a tiež obmedzovať ich ďalšie ľudské práva. Individuálne sankcie z protiruských balíkov sankcií boli pôvodne zamerané na ruské subjekty, postupne však inštitúcie EÚ začali do zoznamu pridávať aj občanov EÚ. Z občanov EÚ to boli najprv ruskí oligarchovia s dvojakým občianstvom, ale postupne sa tam dostali i ľudia, ktorí vôbec neboli Rusmi a mali občianstvo len jedného členského štátu EÚ. Na Slovensku sa obeťou tohto systému stal Jozef Hambálek (pozri tu), ale v ďalších štátoch EÚ sa postih dotkol mnohých novinárov. V prípade nemeckého novinára Hüseyina Doğru napr. stačilo, že „využíva svoje mediálne platformy… na systematické šírenie nepravdivých informácií o politicky kontroverzných témach…“ Pritom bolo veľkým paradoxom, že on nepísal ani tak o Rusku, ako skôr o Palestíne a kritizoval postoje nemeckej vlády. V Berlíne sa preto stal nepohodlným, a tak sa zasadili o jeho zaradenie na protiruský sankčný zoznam (pozri tu). A nemuseli sa obťažovať s otázkou, či sa novinár dopustil nejakého protiprávneho konania.
Žiaľ, EÚ svojím systémom sankcií zrádza vlastné hodnoty. Aký právny štát môže existovať v situácii, keď nemusíte porušiť žiadny zákon a aj tak vás potrestajú? Európski novinári z protiruských sankčných zoznamov totiž neporušili žiadne zákony svojich štátov, ani sa proti nim neviedlo žiadne trestné konanie, ale stačilo, aby skupina politikov EÚ prišla k záveru, že ich treba potrestať. Následne ich zbavili majetku, zakázali im slobodu pohybu a dokonca ani neumožnili zamestnať sa, aby uživili rodinu. Negatívnym trendom pri ukladaní sankcií je aj masívne porušovanie Charty základných práv EÚ, ktorá je údajne hlavným katalógom ľudských práv v EÚ. Napr. v čl. 47 sa uvádza: „… Každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná pred nezávislým a nestranným súdom.“ Úplne opomeniem totálnu netransparentnosť procesu ukladania protiruských sankcií, keď o zaradení na sankčný zoznam sa občania EÚ dozvedajú až pri bankomate, ktorý im nevydá peniaze. Celá záležitosť sa však neprejednáva pred nezávislým a nestranným súdom, ale v kuloároch politikov. Občan EÚ zo sankčného zoznamu má síce právo obrátiť sa na Súdny dvor EÚ, ale ani ten neberie práva sankcionovaných osôb príliš vážne a principiálne neodmieta predstavu, že sankciami budú potrestaní ľudia, ktorí žiadny zákon neporušili.
Právo veta na záchranu ľudských práv?
Súčasne s prudkým nárastom počtu sankcionovaných osôb narastá aj snaha zjednodušiť rozhodovacie procesy pri sankcionovaní v Rade EÚ. Doteraz pri každom rozhodnutí o sankciách bolo potrebné získať súhlas všetkých členských štátov a práve tu sa objavujú nové iniciatívy na zrušenie alebo aspoň obmedzenie práva veta. V septembri 2026 skupina 11 štátov EÚ vedená Nemeckom a Francúzskom začala požadovať ukončenie „obštrukčného“ veta, pretože údajne paralyzovalo vonkajšiu činnosť bloku. Argumentovali, že zásada „lojálnej spolupráce“ musí mať prednosť pred právom veta, aby EÚ mohla efektívne reagovať na aktuálne krízy. Problémom ale je, že po zrušení práva veta by sa mohla presadiť väčšina, aj keď by niektoré štáty deklarovali zásadný nesúhlas. Kvalifikovaná väčšina totiž znamená 55 % členských štátov, teda 15 z 27 so 65 % populácie EÚ. Pri takomto rozhodovaní sa budú veľké štáty, najmä Nemecko a Francúzsko, schopné zaobísť bez tých, ktorí vyjadrujú kritické názory na nejaké témy, zvlášť na protiruské sankcie. Navyše, pri protiruských sankciách sa takmer vždy opakuje situácia, že Nemecko a Francúzsko sa môžu oprieť o početnú skupinu malých štátov severnej a východnej Európy, najmä z Pobaltia a tak s nájdením 15 členov EÚ nie je problém.
Prostredníctvom svojho sankčného režimu sa pritom EÚ môže definitívne zmeniť na masívneho porušovateľa ľudských práv. Je známe, že vládnuce elity v EÚ rýchlo strácajú dôveru verejnosti a tak sa snažia zachrániť si svoju moc vojnovou propagandou a výrokmi o ruských hybridných hrozbách. Práve preto sa každý, kto nesúhlasí s ich propagandou, rýchlo stáva „ruským agentom“. Nemusí síce ihneď skončiť na sankčnom zozname, ale musí si byť vedomý, že takáto možnosť reálne existuje. Brusel doteraz vychádzal z predstavy, že keď sa sankcionuje jeden kritický hlas konkrétneho európskeho novinára, umlčí sa tým aj mnoho ďalších, ktorí sa nechcú stať obeťami sankcií. Keď však bude ďalej narastať nesúhlas verejnosti s vládnucimi elitami, bude zrejme narastať aj počet sankcionovaných občanov EÚ. Samozrejme, kým existuje právo veta, sú bruselské elity pomerne opatrné, po zrušení práva veta na sankcie sa však môže spustiť nevídaný pohon na novinárov a nepohodlných ľudí z krajín EÚ, ktorých umlčia práve zaradením na sankčný zoznam. Podobné sankcie môžu do budúcna slúžiť aj na umlčovanie nepohodlných politikov a nebude to treba robiť prostredníctvom pochybných súdnych konaní à la Călin Georgescu (kandidát na prezidenta v Rumunsku).
Najefektívnejším nástrojom odporu voči takému masívnemu porušovaniu práv zo strany inštitúcií EÚ môže byť v súčasnosti práve národný štát. Samozrejme, aj na Slovensku sa môžu pri parlamentných voľbách dostať k moci zástancovia sankcií, ktorí budú mimosúdnu likvidáciu svojich spoluobčanov podporovať, ale aj tí môžu po ďalších voľbách stratiť moc. Tak sa to stalo aj v prípade Jozefa Hambálka, človeka, ktorý nič nespáchal, ale napriek tomu ho Rada EÚ v roku 2022 s dobrozdaním Hegerovej vlády sankčne zlikvidovala. Keďže však prišlo k výmene vlády po roku 2023, zasadil sa Robert Fico o jeho vyňatie zo sankčného zoznamu. Keby však v otázke sankcií právom veta nedisponoval, zostal by Jozef Hambálek na sankčnom zozname zrejme dodnes. Na Slovensku tak zmena vlády môže viesť k obnove práv ľudí zničených sankciami, v centrách moci ako Brusel či Berlín sa však doteraz sankčná likvidácia ľudí voľbami príliš meniť nedala. Aj preto treba urobiť všetko preto, aby si SR v otázkach ako ukladanie sankcií zachovala právo veta.
Účet Klubu Nového slova – IBAN: SK8211000000002624852008