Kauza Hambálek ako precedens na ceste do neslobody?

Obdobie po roku 2020 určite patrí medzi najsmutnejšie obdobia v histórii Slovenska. Spôsobili to nielen pandémia COVID-19 a vojna na Ukrajine, ale aj súvisiace ohrozovanie princípov právneho štátu. To sa prejavilo najmä prostredníctvom útokov na základné práva a slobody občanov, od zneužívania núdzového stavu cez vypínanie nepohodlných médií až po neľudské zaobchádzanie s obvinenými vo väzbe. Žiaľ, trend extenzívneho obmedzovania ľudských práv a odstraňovania právnej istoty je nielen slovenským, ale aj celoeurópskym javom. A práve tento trend veľmi dobre demonštruje kauza Jozefa Hambálka, občana SR, ktorý sa ocitol na sankčnom zozname EÚ. Každý, kto si vypočuje jeho výpoveď, pochopí, do akej neslobodnej budúcnosti sa rútime!    

V nasledujúcom texte sa budem venovať týmto témam:
Európa na ceste k neslobode
Občania EÚ pod sankciami
Sankcie voči lojálnym občanom
Nepriame prepadnutie majetku?
Zodpovednosť Slovenskej republiky

Jozef Hambálek počas rozhovoru, ktorý poskytol RTVS 27. januára 2024

V druhej polovici 20. storočia sa v štátoch západnej Európy pomerne úspešne presadzovali princípy právneho štátu. Išlo o poučenie z vývoja v predchádzajúcich dekádach, ktoré vyvrcholili dvoma svetovými vojnami. Aby sa vyhli opakovaniu chýb minulosti a aby efektívne súperili so sovietskym blokom, štáty západnej Európy garantovali svojim občanom pomerne širokú mieru slobody, sociálnych práv a tiež princípov právneho štátu. V daných krajinách aj vtedy existovali mnohé nedostatky, ale na garancie základných práv a slobôd sa kládol veľký dôraz. Uvedený trend istý čas pretrvával aj po skončení studenej vojny, v 21. storočí sa však postupne zmenil. Systém najprv zasiahol sociálne práva, postupne sa obmedzenia rozšírili aj na práva tzv. prvej generácie a nakoniec reštrikcie postihli právny štát ako taký. Významne k tomu prispeli západné i nezápadné vojenské agresie so státisícami obetí a miliónmi utečencov, ako aj teroristické útoky proti európskym štátom. EÚ tiež stratila mnoho partnerov vo svete, v Ázii, Afrike i Južnej Amerike, ktoré hľadali alternatívu voči bývalým koloniálnym mocnostiam. Európa začala zaostávať aj ekonomicky. Na zostrujúce sa problémy zareagovali politici zvyšovaním represie.

Jedným z typických prejavov represie sa stali tzv. sankcie EÚ. Nie je to síce úplne nový nástroj, pôvodne však išlo o výnimočný postup a dominovali skôr medzinárodné sankcie, ktoré ukladala BR OSN. Potupne však tieto sankcie začala EÚ nahradzovať vlastnými jednostrannými sankciami a daný trend vyvrcholil po protiprávnej invázii Ruska na Ukrajinu v roku 2022, keď EÚ aplikovala široké spektrum sankcií. Faktom tiež je, že EÚ pri stále nových sankciách používala čoraz vágnejšie dôvody. Na tomto mieste nebudem riešiť efektivitu ani politickú oprávnenosť sankcií a vzhľadom na kauzu Jozefa Hambálka sa zameriam iba na individuálne sankcie. Tie predstavujú nástroj, ktorý porušuje mnohé princípy právneho štátu, najmä právo jednotlivcov na spravodlivý proces. Určité ospravedlnenie pre takýto postup by sa dalo nájsť v prípade osôb, ktoré nie sú občanmi EÚ a pôsobia mimo jej hraníc. Ak chce EÚ zmeniť ich konanie, sankcie sa dajú odôvodniť tým, že európska justícia na nich nemá reálny dosah a nie je možná efektívna súdna cesta. EÚ v minulosti sankcie používala najmä proti osobám zapojeným do teroristických útokov vo svete, ktoré kvôli pobytu na Blízkom Východe nedokázali členské štáty trestne stíhať. Zoznam sa však postupne predlžoval, sankcie sa „normalizovali“ a začali plniť úlohu nástroja voči ľuďom, ktorí podporujú rôznych odporcov Západu vo svete.

Pokiaľ ide o fyzické osoby na sankčných zoznamoch EÚ, z veľkej väčšiny ide o občanov štátov, ktoré nie sú členmi EÚ. Sankcionovaných jednotlivcov a entít je celkovo 4 730 zo 79 štátov, pričom pri veľkej časti sankcionovaných nie je aktuálne štátne občianstvo známe. Pri sankciách proti jednotlivcom ide o zoznam v dĺžke 75 strán, i keď niektoré z uvedených osôb už zomreli, sú nezvestné alebo boli zo zoznamu vypustené. Podľa očakávania, najčastejšie sa na sankčných zoznamoch objavujú občania tradičných „nepriateľov“ Západu z Ruska a Iránu. Vo výnimočných prípadoch sa v sankčných zoznamoch objavujú aj občania EÚ, avšak používanie takýchto nástrojov voči vlastným občanom je problém, o ktorom treba diskutovať. Občania členských štátov sú totiž aj občanmi EÚ a tá by ich mala chrániť, vrátane garancií ich základného práva na spravodlivý proces pri ukladaní sankcií. Problém je už pomerne vypuklý, pretože okrem Jozefa Hambálka sa na sankčných zoznamoch jednotlivcov objavili aj ďalší občania EÚ:
– Boris Rotenberg, ruský oligarcha v stavebníctve, taktiež fínsky občan;
– Gennadij a Jelena Tymčenko, manželský pár ruských miliardárov, takisto aj občania Fínska;
– Andrej a Alexandra Melničenko, manželský pár miliardárov, občania Chorvátska (Andrej je Rus a Alexandra pôvodom z bývalej Juhoslávie, o. i. občianka Srbska);
– Vadim Moškovič, ruský agro-oligarcha, súčasne aj občan Cypru;
– Gabriel Temin, francúzsky občan, narodený v sovietskom Estónsku a podnikajúci najmä vo Fínsku;
– Roman Abramovič, známy ruský miliardár, o. i. občan Portugalska;
– Vladimír Plahotniuc, moldavský politik a oligarcha, s mnohými občianstvami, vrátane občianstva Rumunska;
– Alain Goetz, belgický oligarcha, obchodník so zlatom a drahými kovmi vo viacerých štátoch Afriky a Blízkeho Východu;
– Alex Kande Mupomba, vplyvný politik a bývalý guvernér jednej z provincií v DR Kongo, občan Belgicka.

Ďalej treba spomenúť týchto občanov EÚ:
– Abu Miqdaad, nemecký občan, džihádista pôsobiaci v Afganistane, známy ako „afgánsky blesk“, usmrtený v boji;
– Mesut Sekerci, francúzsky a turecký občan, pôsobiaci v ISIL;
– Bryan D’Ancona, francúzsky občan, konvertita na Islam, pôsobiaci v Sýrii, v rámci Jabhat al-Nusra (al-Kajdá);
– Guillaume Pirotte, francúzsky občan, takisto konvertita na islam, pôsobiaci v Sýrii, v rámci Jabhat al-Nusra (al-Kajdá);
– Fared Saal, nemecký občan, pôsobiaci v ISIL;
– Abu Ibrahim al-Hashimi, nemecký občan pôsobiaci v ISIL, neskôr spáchal samovraždený atentát;
– Salih Benghalem, francúzsky občan, pôsobiaci v ISIL, neskôr zahynul v boji;
– Abu Abdallah al-Faransi, francúzsky občan, vykonával verejné popravy v radoch ISIL, neskôr padol v boji;
– Peter Cherif (Abu Hamza), francúzsky občan, konvertita na islam, pôsobiaci v al-Kajdá, vydaný z Džibutska do Francúzska;
– Kevin Guiavarch, francúzsky občan, konvertita na islam, člen ISIL;
– Emilie Koenig, francúzska občianka, konvertitka na islam, členka a náborová pracovníčka pre ISIL.

Spomenúť treba, že na sankčnom zozname sa ocitli aj viacerí občania Veľkej Británie, ktorí boli do roku 2019 súčasne aj občanmi EÚ. Patria sem najmä muslimovia, pôsobiaci v ISIL či al-Kajdá na Blízkom Východe (Aseel Mithana, Abu Said al-Britani, Abu Hamza Masri, atď.), príp. ruskí oligarchovia (Viačeslav Kantor).

Sankcionovaných občanov EÚ možno vo všeobecnosti rozdeliť na dve skupiny:
Bohatí ľudia, ktorí operujú a spravujú svoje veľké majetky globálne. Vzhľadom na transnacionálny charakter ich podnikania nemá európska justícia možnosť efektívne ich sankcionovať. Ide predovšetkým o oligarchov z bývalého ZSSR, ktorí nadobudli občianstvo niektorého štátu EÚ.
Osoby, ktoré opustili EÚ a zapojili sa do teroristických a islamistických aktivít v cudzine. Ide najmä o občanov EÚ moslimského pôvodu alebo konvertitov na islam, ktorí sa síce formálne nevzdali občianstva štátu EÚ, ale konajú ako „občania“ ISIL alebo hnutia al-Kajdá či iných entít.

Už na prvý pohľad je zrejmé, že Jozef Hambálek nepatrí do žiadnej z uvedených dvoch skupín a jeho kauza sa od ostatných zásadne líši. Ide o malého podnikateľa, ktorý na rozdiel od sankcionovaných oligarchov nepôsobil globálne od Dubaja po Karibik, kam by sa po sankciách EÚ mohol pokojne utiahnuť. Hambálkove podnikanie a majetky mali lokálny charakter a zostávali v dosahu štátnej moci. Jozef Hambálek osobne zotrvával na Slovensku aj po ruskej invázii vo februári 2022, a ďalej tu podnikal. Po invázii a pred zaradením na sankčný zoznam 21. júla 2022 pritom uplynulo päť mesiacov a aj v tom čase bol Jozef Hambálek slovenským orgánom plne k dispozícii. Podnikateľovi ale štátne orgány nevedeli dokázať žiadnu trestnú činnosť, hoci voči nemu dlhodobo postupovali a usilovali sa nájsť prakticky „čokoľvek“. Ani žiadne z bombastických „obvinení“ od aktivistických médií sa nepreukázali. Nepotvrdilo sa školenie dobrovoľníkov pre vojnu na Ukrajine, o použití vyradenej vojenskej techniky za týmto účelom nehovoriac. Ak by sa totiž Hambálek niečoho podobného dopustil, zrejme by mu to rýchlo dokázali a mohli by ho odsúdiť, napr. za široko koncipovaný trestný čin ohrozovania mieru (§ 417 TZ). Netreba dodávať, že Jozef Hambálek si ako jedna z najsledovanejších osôb v SR uvedené riziká uvedomoval. A tiež vedel, že jeho „skutočným“ problémom neboli protiprávne konania, ale členstvo v motorkárskom klube Noční vlci, kde viedol európsku pobočku.

Noční vlci 5. mája 2018 na Slavíne v Bratislave. Snímka: TASR – Pavel Neubauer

Keďže vnútroštátne právne postupy zlyhali, tak sa slovenskí predstavitelia a ich partneri v EÚ rozhodli pre politický postup bez súdneho konania. Tým sa vyhli princípom právneho štátu, podľa ktorých by sa osobe mala dokazovať vina a až následne ukladať sankcia. Naopak, pri schválení sankcií v Rade nebolo treba dokazovať trestnú činnosť, stačilo uviesť všeobecné frázy typu „materiálna alebo finančná podpora akcií, ktoré podkopávajú alebo ohrozujú územnú celistvosť, zvrchovanosť a nezávislosť Ukrajiny“. Odôvodnenie sankcií bolo naozaj veľmi špekulatívne a v riadnom trestnom konaní by nemohlo obstáť. Pamätáme sa však, že v roku 2022 o vine a treste často fakticky rozhodovali médiá či politici, a tak neprekvapilo, že aj v kauze Hambálek sa namiesto riadneho procesu použilo neštandardné riešenie, kde skupina európskych politikov rozhodla o sankciách voči občanovi EÚ.

Jozef Hambálek mal síce formálnu možnosť sankcie napadnúť súdne, to je však pomalý a málo efektívny nástroj. Samozrejme, existujú úspešné príklady rozhodnutí Súdneho dvora EÚ o zrušení sankcií, napr. Violetta Prigožina alebo Nikita Mazepin. Zo zoznamov boli vyškrtnuté aj ďalšie osoby, napr. Saodat Narzieva, Oľga Ayziman, atď., avšak pri týchto zmenách sa riešili najmä procesné aspekty ukladania sankcií. Problémom je, že pri sankciách možno postihovať i osoby, ktoré neporušili právne normy, a to veľmi komplikuje obhajobu. Ide o vojnovú logiku, keď nie je podstatná zákonnosť, ale snaha oslabiť nepriateľa. A práve preto nastáva konflikt sankčného režimu s princípmi právneho štátu. Jozef Hambálek je totiž občan, ktorý dodržiava zákony SR a podľa čl. 2 ods. 3 ústavy: „…môže konať, čo nie je zákonom zakázané…“ V súlade s ústavou teda Hambálek nemal povinnosť plniť predstavy konkrétnych politikov a o právo na spravodlivý proces by ho to oberať nemalo. Aspoň v právnom štáte…

Sankcie, ktoré sa voči Hambálkovi uplatnili aj bez ingerencie súdu, boli extrémne prísne. Vieme, že v SR je povinné prepadnutie majetku neústavný trest, ktorý už musel byť zrušený. Voči Hambálkovi sa síce formálne trest prepadnutia majetku neuplatnil, avšak „zmrazenie“ jeho majetku sa veľmi podobalo na „nepriame povinné prepadnutie majetku“. Samozrejme, pri oboch inštitútoch existujú rozdiely a tie sa prejavili najmä po vyradení Jozefa Hambálka zo sankčného zoznamu. Pri uvedenom porovnaní ide v podstate o podobný vzťah ako medzi tzv. priamym a nepriamym vyvlastnením. Nepriame vyvlastnenie totiž nie je formálne vyvlastnením, ale má podobné účinky ako priame vyvlastnenie, a preto sa ho EÚ rozhodla zakázať aj v investičných dohodách, ktoré sama pripravila, napr. v dohode CETA s Kanadou.

Z istého hľadiska však boli finančné sankcie voči Hambálkovi ešte horšie než trestná sankcia prepadnutia majetku. Samotný Jozef Hambálek uviedol: „Keby sa dostal na sankčný zoznam niekto bez rodiny a nemal by mu kto pomôcť, myslím, že by ten človek neprežil.“ Problémom bol najmä zákaz poskytovania finančných služieb, teda prerušenie kontaktov s bankovými inštitúciami. To sa v prípade prepadnutia majetku nedeje. Navyše, Hambálkovi zastavili aj poskytovanie elektriny a plynu, čo je takisto sankcia, ktorá pri prepadnutí majetku automaticky nenastáva. Netreba opakovať, že sankcie sa dotkli nielen jeho osoby a jeho rodiny, ale aj osôb, s ktorými spoločne podnikal. Opäť sankcia, ktorá pri prepadnutí majetku nenastáva. Z hľadiska slobody pohybu sa Jozefovi Hambálkovi kvôli sankciám sloboda pohybu fakticky obmedzila len na územie SR, a aj pri tom mu polícia pohyb často komplikovala. Slovenské orgány v rokoch 2022 a 2023 síce so sankciami EÚ nemali dosť skúsenosti, ale o (ne)zákonnosti ich konania by sa dalo veľa hovoriť, najmä keď do majetkových práv zasahovali ešte intenzívnejšie než pri prepadnutí majetku. Problémom bola aj proporcionalita sankcií, ktorá sa pri zásahu do Hambálkových práv nedala identifikovať. Dá sa dokonca uvažovať, či prísnosť sankcií voči Hambálkovi nebola primárne zameraná ako nástroj represie voči ďalším „nepohodlným“ občanom SR.

Napriek tomu, že Zmluva o EÚ síce poskytuje Rade širokú právomoc pri prijímaní politických rozhodnutí v oblasti zahraničnej a bezpečnostnej politiky, vrátane rozhodnutí o zavedení sankcií, charakter ukladania sankcií je stále problematický. Aj kvôli právnym nedostatkom si sankcie vyžadujú jednomyseľnosť a každý členský štát má právo veta. Keďže sa v takomto procese politického rozhodovania na európskych summitoch nedajú efektívne využívať prostriedky práva na obhajobu (i keď formálne existujú), je potrebné, aby tam občana chránil štát. SR mohla vetovať akékoľvek sankcie proti vlastnému občanovi – to sa však nestalo. Problémom je, že SR tak neučinila ani v prípade občana, ktorý i po februári 2022 zostal na Slovensku, bol podľa práva nevinný a štátne orgány ho nestíhali. Preto by SR mala niesť zodpovednosť za konanie štátnych orgánov, najmä Ministerstva zahraničných vecí a európskych záležitostí (ktoré vtedy viedol Ivan Korčok). SR by vlastného občana mala odškodniť prinajmenšom tak, ako sa v štátoch EÚ odškodňujú zahraniční investori, ktorí boli „nepriamo vyvlastnení“ (napr. tu a tu).

Hlavná otázka však nespočíva v tom, ako Jozefa Hambálka odškodniť, ale v tom, ako zabrániť, aby sa kauza Hambálek nezmenila na nebezpečný precedens do budúcnosti. Občan SR, ktorý konal v súlade s právnym poriadkom SR, bol „potrestaný“ bez trestného procesu a nemohol požívať svoje ústavou garantované práva, pretože politicky nevyhovoval držiteľom moci. A tí zneužili európsky nástroj sankcií na faktické uloženie trestu, ktorý nedosiahli riadnymi právnymi postupmi. V prípade Hambálek sa teda princípy právneho štátu neaplikovali a nahradila ich logika vojny o priateľoch a nepriateľoch. Keď však tak ľahko padajú garancie základných práv a slobôd v SR, musíme sa pýtať, čo sa stane nabudúce. Čo ak sa miesto „zmrazenia“ majetkových práv rozhodne Rada EÚ v mene logiky priateľ – nepriateľ vytvoriť nový nástroj a „zmraziť“ bez súdneho procesu nejaké iné základné práva? Napr. osobnú slobodu… Čo ak EÚ začne vytvárať zoznamy „občanov – nepriateľov“, ktorým sa osobná sloboda „zmrazí“ a uvalí na nich nejaká obdoba väzby bez súdneho rozhodnutia? Pred rokom 2020 sme si nič podobné nevedeli predstaviť, ale po skúsenostiach z posledných rokov už možno očakávať naozaj čokoľvek. Práve preto je potrebné vedenie štátu, ktoré bude brániť vlastných občanov a princípy právneho štátu aj voči mocným európskym subjektom

(Celkovo 463 pozretí, 1 dnes)

Ďalšie články:

Facebook
Telegram
Twitter
Email

One thought on “Kauza Hambálek ako precedens na ceste do neslobody?

  • 8. apríla 2024 at 0:10
    Permalink

    Takéto postupy celá EÚ vytykala krajinám Varšavskej zmluvy.
    A čo Kňažko? Čo nejde na námestia a nežiada vystúpenie z NATO aj EÚ???

    Reply

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Účet Klubu Nového slova – IBAN: SK8211000000002624852008
variabilný symbol pre Slovo 52525

Týždenný newsletter