Ak sa niekedy nedarí, podľa niektorých PR agentúr treba urobiť okolo seba humbug, aby sme ukázali aspoň, čo všetko vieme nasľubovať. Zrejme z toho vychádzala aj EÚ, ktorej dvaja vodcovia a vodcovia niektorých jej členských štátov, chcú dokázať, akí sú úspešní, len potrebujú čas a priestor na realizáciu (a najmä peniaze daňových poplatníkov k tomu). „S veľkým úsilím“ sa títo vodcovia, najmä António Costa a Ursula von der Leyenová, takto reprezentovali na troch tesne po sebe nasledujúcich júnových samitoch Západu.
Prvým bol 51. samit G7 v kanadskom Kananaskise 16. – 17. júna. Nasledoval 24. – 25. júna 34. samit NATO v Haagu, ktorý „plynule“ prešiel do samitu EÚ v Bruseli 26. – 27. júna. Samitov EÚ je toľko, že sa ani nečíslujú. Od 1. novembra, kedy vstúpila do platnosti Maastrichtská zmluva, bolo podľa neoficiálnych údajov vyše 190 samitov, ktoré sú spojené so zasadnutím Európskej rady (ďalej len ER). Okrem riadnych samitov sa konajú aj mimoriadne a neformálne. Dopĺňajú ich aj „odborné“ samity, napr. eurosamit. Samitov EÚ je počtom už viac ako bývalo ročných zasadnutí ústredných výborov vládnucich komunistických strán v socialistických štátoch v časoch bipolarity.
O agende a obsahu samitu EÚ
Agenda samitu v Bruseli zahŕňala okrem prijatia programu 13 ďalších bodov: výmena názorov s prezidentom Ukrajiny; výmena názorov s predsedníčkou Európskeho parlamentu; Ukrajina; Blízky východ; európska obrana a bezpečnosť; EÚ vo svete; konkurencieschopnosť; migrácia; Moldavsko; Západný Balkán; vnútorná bezpečnosť; pripravenosť a hybridné aktivity.
Fotozdroj: Facebook
Zdroje z EÚ zdôrazňovali, že toto zasadnutie ER bude dôležitým fórom pre diskusiu a rozhodovanie o kľúčových otázkach pre jej budúcnosť. Samit, ktorý sa zaoberal takouto širokou a pestrou agendou, mohol zostať len na povrchu diania. Ukázalo sa, že znovu ide najmä o dve veci: zvyšovanie vojenských výdavkov v EÚ a bezhlavú podporu Ukrajiny, ktoré sú však zničujúce. Všetko ostatné boli len „doplnky“, ktoré mali charakter skôr mediálno-politickej „rešerše“, čo všetko Brusel zaujíma.
Na stránke European Council, 26 June 2025 sa označili za hlavné výsledky samitu prediskutovanie geoekonomických výziev a vývoja na Ukrajine a Blízkom východe. V súlade s avizovanou agendou išlo o tieto oblasti a témy v nich, ktoré boli doplnené niekoľko komentármi z niekoľkých viet:
- Ukrajina (EÚ a jej členské štáty jej poskytli doteraz takmer 158,6 miliardy eur). Patrili tam aj témy komplexný, spravodlivý a trvalý mier, vojenské a obranné potreby, sankcie proti Rusku, rekonštrukcia Ukrajiny, členstvo Ukrajiny v EÚ.
- Blízky východ – Gaza a Východný breh, Irán, Sýria, Libanon.
- Európska obrana a bezpečnosť – financovanie, obranné spôsobilosti.
- EÚ vo svete a konkurencieschopnosť – zvyšovanie konkurencieschopnosti, zjednodušovanie (regulácie), energetika, konvergenčné kritériá pre euro.
- Migrácia.
- Moldavsko.
- Západný Balkán.
- Vnútorná bezpečnosť, pripravenosť a hybridné aktivity.
- Zahraničné záležitosti – Čierne more, medzinárodný poriadok založený na pravidlách, globálna agenda, Líbya, Sahel.
Na záver rokovania sa prijali dokumenty, ktoré zaváňajú eurobyrokraciou. Boli to Závery Európskej rady (v byrokratickom poriadku označené ako EUCO 12/25), ku ktorým patrili aj časť II k Blízkemu východu a časť III. k európskej obrane a bezpečnosti. Ďalej to bol dokument Ukrajina (s číslom EUCO 16/25), ktorý však podpísalo iba 26 hláv štátov a vlád – bez Maďarska.
„Preambula“ záverov ER, končí tým, že sa pripomenula dôležitosť rozširovania ako geostrategickej investície do mieru, bezpečnosti, stability a prosperity. Poznamenáme, že EÚ i NATO trpia politickým neduhom nevyhnutnosti svojho rozširovania, hoci zápasia s mnohými vnútornými problémami. Zdôrazňovanie rozširovania umožňuje odsúvať na druhú koľaj riešenie vnútorných problémov, čo však najmä v EÚ vedie k narastajúcim komplikáciám vo vzťahu medzi bruselskou centrálou a členskými štátmi.
Z týchto záverov vyplýva, že EÚ sa považuje za globálneho hráča, ktorý ovplyvňuje vývoj vo svete. Aká je realita, ako ju vníma EÚ a ako ju berú do úvahy ďalší veľkí hráči, by si vyžadovalo rozsiahly rozbor. Ako sme však uviedli v príspevku „Zvláštna jednomyseľnosť na samite NATO“ 27. júna, prezident USA Donald Trump príliš vysokú mienku o EÚ nemá, lebo súhlasila bez odporu s jeho škodlivou požiadavkou zvýšiť vojenské výdavky na úroveň 5 % HDP. Okrem toho mu vedenie EÚ a jej členských štátov na samite nediplomaticky vychádzali v ústrety a lichotili mu. Trump si však za takmer pol roka vo funkcii nenašiel čas na samostatné stretnutie s predsedom ER ani predsedníčkou Európskej komisie (ďalej len EK) a ani centrálu EÚ sa nechystá v dohľadnom čase navštíviť. Autorita Costu a von der Leyenovej mimo EÚ je otázna a vítajú ich najmä vtedy, keď dajú peniaze (v čom je „príkladom“ Ukrajina), ktorých je však nazvyš kvôli narastajúcej militarizácii čoraz menej. Skeptici vidia otázne aj celkové plány na výdavky v tejto oblasti, lebo sa bude musieť „škrtať“ inde.
Dokument o Ukrajine obsahuje 15 bodov, z ktorých na ilustráciu vyberieme len niekoľko pasáží. Bod 5 znie: „Európska rada potvrdzuje svoju trvalú a neochvejnú podporu nezávislosti, zvrchovanosti a územnej celistvosti Ukrajiny v rámci jej medzinárodne uznaných hraníc. V súlade s prístupom ,mier prostredníctvom sily‘, ktorý vyžaduje, aby Ukrajina bola v čo najsilnejšej pozícii a mala vlastné robustné vojenské a obranné kapacity ako základnú zložku, bude Európska únia naďalej poskytovať v koordinácii s podobne zmýšľajúcimi partnermi a spojencami komplexnú politickú, finančnú, hospodársku, humanitárnu, vojenskú a diplomatickú podporu Ukrajine a jej obyvateľom.“ V bode 9 sa uvádza: „Európska únia je spolu s partnermi odhodlaná obmedziť schopnosť Ruska pokračovať v agresívnej vojne. Sankcie sú základnou súčasťou politiky EÚ na dosiahnutie tohto spoločného cieľa.“ Podľa bodu 11 v roku 2025 Európska únia poskytne Ukrajine 30,6 miliardy EUR, z čoho 3,5 miliardy EUR už bolo vyplatených v rámci nástroja pre Ukrajinu a 7 miliárd EUR v rámci iniciatívy G7 ERA, ktoré pochádzajú zo ziskov z ruských aktív.
Dokument o Ukrajine sa končí tým, že ER sa k nej vráti na svojom nasledujúcom zasadnutí. Zhodnotíme, že text obsahuje staré známe tvrdenia, ktorých účinnosť sa zatiaľ nedokázala. Iste sankciami sa Rusku spôsobili škody, ale poškodili aj štáty EÚ. A Ukrajina krváca a upadá.
Znovu to len vyvoláva otázky o tom, či EK, ktorá sídli v budove Berlaymont (tento názov sa objavuje len výnimočne a nie je taký známy ako Biely dom, Kremeľ, Downing Street 10 či Matignonský palác a pod.) v časti Bruselu „Európska štvrť“, nežije v sklenenej veži. Problémy sú aj v tom, že na viacero oblastí (tém) uvedených v Záveroch Európskej rady, majú jednotlivé členské štáty rozdielne názory.
Hlavným problémom EÚ na budúce roky zostáva narastajúci militarizmus a bezhlavá podpora Ukrajiny, ktoré, zopakujeme, budú stáť horibilné sumy. Sociálno-ekonomická situácia EÚ v celku, ani väčšiny jej členských štátov nevyvoláva optimizmus a môže sa zhoršovať.
O samitovej turistike vodcov EÚ a jej členských štátov
Trochu sa „zahráme“ a doplníme krátku štatistiku účasti vodcov EÚ a jej členských štátov na spomínaných troch júnových samitoch.
Plnú účasť na všetkých troch samitoch z EÚ majú Costa, von der Leyenová. Emmanul Macron (francúzsky prezident), Giorgia Meloniová (talianska predsedníčka vlády) a Fridrich Merz (nemecký kancelár). Mimo hlavného textu doplníme, že všade sa nanominoval (vynútil si pozvanie) aj Volodymyr Zelenskyj ako hosť, ktorý má však veľké nároky a všade arogantne žiadal politickú podporu, ale aj peniaze a najmä zbrane. Vzhľadom na narastajúce ťažkosti na Ukrajine a Zelenského maniere i ďalšie faktory (Trump a i.) sa však pomoc Kyjevu oslabuje.
Na dvoch samitoch (NATO a EÚ) sa zúčastnili Bart De Wever (predseda belgickej vlády), Rosen Željazkov (predseda buharskej vlády), Mette Frederiksenová (predsedníčka dánskej vlády), Kristen Michal (predseda estónskej vlády), Kyriakos Mitsotakis (predseda gréckej vlády), Dick Schoof (predseda holandskej vlády) Gitanas Nausėda (litovsky prezident), Luc Frieden (predseda luxemburskej vlády), Viktor Orbán (predseda maďarskej vlády), Luís Montenegro (predseda portugalskej vlády), Nicușor Dan (rumunský prezident), Robert Golob (slovinský predseda vlády), Pedro Sánchez (predseda španielskej vlády) a Ulf Kristersson (predseda švédskej vlády).
Rozdielne zastúpenie na samitoch NATO a EÚ mali ČR (prezident Petr Pavel a predseda vlády Petr Fiala), Fínsko (prezident Alexander Stubb a predseda vlády Petteri Orpo), Chorvátsko (prezident Zoran Milanović a predseda vlády Andrej Plenković), Lotyšsko (prezident Edgars Rinkēvičs a predsedníčka vlády Evika Siliňová), Poľsko (prezident Andrzej Duda a predseda vlády Donald Tusk) a Slovensko (prezident Peter Pellegrini a predseda vlády Robert Fico).
Na jednom samite boli zastúpené štáty, ktoré sú v EÚ, ale nie sú členmi NATO. Boli to Cyprus (prezident Nikos Christodoulides), Írsko (predseda vlády /Taoiseach/ Micheál Martin), Malta (predseda vlády Robert Abela) a Rakúsko (kancelár Christian Stocker).
Záver – skepticky o zmysle zvýšenej zbrojenej výroby
Záujem o politiku na Západe klesá. Pred blížiacimi sa parlamentnými voľbami nad tým bedákajú české médiá. Okrem domácej, vnútornej politiky sa na poklese záujmu o ňu a jej úpadku podieľajú aj také velikášske zahraničnopolitické akcie, ako boli spomenuté tri samity. Veľa bodov agendy, ako v prípade samitu EÚ, nevzbudzuje dôveru, že sa o nich dá dôkladne diskutovať…
Najnafúknutejší bol však samit NATO, ktorý vyvoláva úškľabky nad tým, ako sa vodcovia EÚ a jej členských štátov, ktoré sú v NATO, priam podlizovali Trumpovi. Ten si môže oprávnene namýšľať, že európske členské štáty NATO a teda aj veľkú väčšinu EÚ má otočenú okolo prsta a že sa ho boja. O morálke generálneho tajomníka NATO radšej nebudeme ani hovoriť. Uvidíme, čo bude robiť, keď sa záväzok nebude plniť (a že sa plniť nebude, je veľmi pravdepodobné). Nezmôže sa asi na nič iné, ako so svojim úlisným úsmevom opakovať, že NATO je najlepší pakt na svete a je také jednotné ako nikdy a aké to je vynikajúce, že sa zaviazalo vydávať 5 % HDP na obranu. Až na to, že keď Trump podnikne niečo „nenatovské“, Rutte sa môže mediálne zaseknúť a bude to len zmätene komentovať.
Na webovej stránke SIPRI 27. júna zverejnili komentár trojice autorov Nan Tian, Lorenzo Scarazzato and Jade Guiberteau Ricard „Nový cieľ výdavkov NATO: výzvy a riziká spojené s politickým signálom“ (NATO’s new spending target: challenges and risks associated with a political signal). Zdôraznili v ňom, že ide o politický signál, a nie plán výdavkov. Tento bezprecedentný cieľ výdavkov, ktorý prvýkrát navrhol samotný Trump, je pokusom upokojiť NATO a USA mu udržať oddané. Zároveň položili otázku, či dokáže obranný sektor absorbovať zvýšené výdavky?
No a keď k tomu pridáme ešte megalomanské predstavy EÚ o zvýšení vojenských výdavkov v jej rámci, musíme vážne pochybovať o zdravom rozume veľkej väčšiny vodcov štátov NATO a najmä EÚ, ktorou zmietajú rôzne sociálno-ekonomické ťažkosti. Ide pritom o takmer rovnakú „partiu“ vodcov.
Zdá sa, že už neplatí ani stará ľudová múdrosť „viac hláv, viac rozumu“. Žiaľ, za všetkým týmto zbrojným pachtením cítiť záujmy západného vojensko-priemyslového komplexu a naň napojených finančných domov. Existuje silné presvedčenie, ktorého sa dnes držia všetky politické strany stredu v EÚ, že na zbrojení sa dá dobre zarobiť. Nebudeme to ďalej rozoberať, len moralisticky dodáme, že každé euro vydané na tieto nové plány, budú štáty EÚ ťažko pociťovať v iných oblastiach.
