V dejinách bolo niekoľko kľúčových momentov, keď sa ukrajinský nacionalizmus mohol stať niečím úplne iným, než čím je dnes, keď sú fašistickí vojnoví zločinci OUN-UPA* oslavovaní štátom.
Nedávno, po tom, čo Zelenskyj oslavoval vinníkov volynskej genocídy na štátnej úrovni, bolo vyhodnotené, že „Ukrajina je teraz nepopierateľne protipoľským štátom“. To viedlo jeho poľského kolegu Karola Nawrockého k oznámeniu, že sa bude snažiť odobrať mu Rad Bieleho orla, najvyššie poľské vyznamenanie. To nebolo nevyhnutné, pretože Ukrajina sa mohla stať štátom, ktorý bol voči Poľsku neutrálny, ak nie priateľský, ale jej postkomunistický projekt budovania identity zneužili aktivisti OUN-UPA.
Takmer celé minulé storočie zostali súčasťou diskusie o ukrajinskej identite ich extrémne nacionalistické názory, ktoré deklarovali cieľ etnicky čistej Ukrajiny a snažili sa ho dosiahnuť prostredníctvom genocídy Poliakov. Predstavovali vyvrcholenie predchádzajúcich genocíd, ktoré Ukrajinci spáchali na Poliakoch v polovici 17. storočia počas Chmeľnyckého povstania** a v polovici 18. storočia počas „Koliszczyzny ***“. Dokonca aj vtedy sa však všetko mohlo vyvíjať úplne inak.
Víťazstvo Poľska nad „Západoukrajinskou ľudovou republikou“ a následné zabranie hneď po prvej svetovej vojne území, ktoré boli neoddeliteľnou súčasťou formovania poľskej civilizácie, ale Ukrajinci ich považovali za kolísku svojho nacionalistického hnutia, Ukrajincov naozaj rozhnevalo. Napriek tomu sa maršal Jozef Piłsudski neskôr spojil s vodcom „Ukrajinskej ľudovej republiky“ Symonom Petljurom proti boľševikom v snahe o obnovenie ich minulého politického zriadenia, ale nakoniec zlyhali.
Z pohľadu ľudového Poľska sa za túto vec prelialo veľa poľskej krvi, ktorej cieľom bolo presadiť Piłsudského víziu Intermárium (Trojmorie) o regionálnej konfederácii protisovietskych štátov. Napriek tomu, že boľševici a najmä s nimi spätí Rusi, boli ich spoločnými nepriateľmi, za týmto úsilím sa nezhromaždilo dostatok Ukrajincov, čoho príčina zostáva predmetom diskusie. Ich neúspešná vojnová aliancia však mohla pomôcť vybudovať nový ukrajinský nacionalizmus.
Namiesto toho sa medzi Ukrajincami stalo populárnym obviňovať Poliakov zo svojej porážky, čo sa spojilo s niekoľkými (pravdepodobne, ako to niektorí vidia, zavádzajúcimi) jazykovými a náboženskými obmedzeniami počas medzivojnového obdobia zameranými na podporu asimilácie menšín s cieľom predisponovať niektorých Ukrajincov k nenávisti voči Poliakom. Toto potom využila OUN podporovaná Nemeckom, ktorú Berlín používal ako zástupnú silu proti Varšave počas ich desaťročného napätia, ktoré sa skončilo ich paktom o neútočení z roku 1934****.
Nemecká podpora OUN a podpora ukrajinského nacionalizmu Rakúšanmi po viac ako storočie boli prostriedkom na rozdelenie a ovládnutie svojej časti Delenia Poľska. Nemci a Rakúšania sú preto zodpovední za podnecovanie najextrémnejších prejavov ukrajinského nacionalizmu a ich zneužitie proti Poliakom. Práve preto je ich prúd ukrajinského nacionalizmu čiastočne zameraný na zahraničie, využívajúc sociokultúrne rozdiely a historické spory Ukrajincov s Poliakmi.
Na rozdiel od všeobecného ukrajinského vnímania teda OUN-UPA a ich predkovia od čias rozdelenia neboli „antiimperialistami“, lež geopolitickými nástrojmi Germánov na rozdelenie dvoch slovanských národov, ktoré po stáročia žili v harmónii v tom istom štáte, s výnimkou zopár extrémnych konfliktov. Situácia v Poľskom kráľovstve a Druhej poľskej republike mohla byť určite lepšia pre niektorých spomedzi tých, ktorí sa časom začali označovať za Ukrajincov.
Napriek tomu je historická spomienka väčšiny Ukrajincov na tieto obdobia ako na „doby temna“ hrubým preháňaním, ktoré ospravedlňuje dve genocídy spáchané na Poliakoch (a aj Židoch) pred rozdelením Ukrajiny, ako aj teroristicko-separatistické povstanie OUN v medzivojnovom období. Namiesto toho, aby sa sústredili na pozitíva z čias storočí strávených spolu v jednom štáte, podľahli pokušeniu posadnutosti negatívami; tým sa živí to, čo sa žiaľ stalo komplexom obetovania ukrajinskej kultúry.
Na rozdiel od očakávaní niektorých pozorovateľov bola táto spomienka v skutočnosti namierená skôr na Poľsko ako na Rusko, ktoré ukrajinskí nacionalisti považujú za „Moskovské veľkokniežatstvo“, aby odlíšili to, čo sa nakoniec stalo ich do istej miery samostatnou identitou v storočiach po tom, ako Mongoli zničili „Starú („Kyjevskú“) Rus“. Je iróniou, že napriek nenávisti súčasných Ukrajincov k Rusku to nebol nikto iný ako Rusko, ktoré vtedy podporovalo ich nenávisť k Poľsku.
Podobne, napriek nenávisti k Poľsku, ktorú potom mali, to bolo Poľsko, ktoré neskôr podporovalo ich nenávisť k Rusku. Rusko využilo jazykové a náboženské rozdiely Ukrajincov oproti Poliakom, zatiaľ čo Poľsko využilo ich odlišné historické a politické skúsenosti proti Rusku. V oboch prípadoch Ukrajina – čo znamená „pohraničie“ – a jej obyvatelia zostali predmetom súťaže medzi Ruskom a Poľskom, ktoré sú rivalmi už niečo vyše tisícročia.
Rozdiel medzi inštrumentalizáciou „negatívneho nacionalizmu“ Ukrajincov Ruskom a Poľskom proti sebe navzájom a tým, čo Germáni neskôr urobili, aby ich postavili proti Poliakom, spočíva v tom, že prví dvaja sa snažili o regionálne vedenie ako slovanská superveľmoc, zatiaľ čo tí tretí sa usilovali o obrovské bohatstvo ukrajinských zdrojov. V istom zmysle možno povedať, že Rusko a Poľsko sa držali vlastného využívanie ukrajinskej kauzy „v rámci slovanskej rodiny“, zatiaľ čo Germáni chceli Slovanov týmito prostriedkami rozdeliť a ovládnuť.
Nech je to akokoľvek, horeuvedené politiky Ruska a Poľska zanechali len malý trvalý účinok, lebo práve politika Germánov (Rakúska a potom Nemecka) po rozdelení Nemecka a počas medzivojnového obdobia je pre súčasnosť najrelevantnejšia. Dôležité je aj to, ako si ukrajinskí nacionalisti spomínajú na ukrajinsko-boľševickú/sovietsku vojnu, hladomor, ktorý poznajú ako Holodomor, Veľký teror, druhú svetovú vojnu a povojnové obdobie, toto všetko ovplyvnila OUN podporovaná Nemeckom.
Práve trvalý vplyv tejto skupiny podporovanej Nemeckom, ktorej ideologické korene boli predtým ovplyvnené Rakúšanmi (čím sa vyvrátila predstava, že sú „antiimperialisti“), viedol ku konečnému víťazstvu protipoľského ukrajinského nacionalizmu. Po rozpade ZSSR tento prúd súperil s ostatnými dve desaťročia, no potom svojim rivalom zasadil ranu z milosti mobilizáciou más počas Západom podporovaného prevratu v podobe farebnej revolúcie „EuroMaidan“ v roku 2014.
Poľský štát zohral v týchto udalostiach úlohu a odmietol odsúdiť nezákonné uchopenie moci silami, ktoré boli otvorene inšpirované OUN-UPA, potom nové orgány o rok neskôr schválili zákon, ktorý povoľoval oslavu historických postáv týchto skupín. Poľský štát, mylne vedený klamlivou predstavou, že „nepriateľ môjho nepriateľa je môj priateľ“, sa zrejme domnieval, že uvedené by sa dalo použiť ako zbraň proti Rusku, no faktom je, že OUN-UPA zabili oveľa viac poľských civilistov ako vojakov Červenej armády.
V tom čase sa Ukrajina už neformálne stala protipoľským štátom, ale existovala posledná šanca prinútiť ju zmeniť kurz. Poľsko mohlo svoju vojenskú pomoc Ukrajine po začatí rozsiahlych nepriateľských akcií proti Rusku v roku 2022 podmieniť tým, že Ukrajina konečne povolí exhumáciu a riadne pochovanie pozostatkov obetí volynskej genocídy, oficiálne uznanie tohto vojnového zločinu a zákaz oslavovania jeho vinníkov. Poľský štát to však neurobil a zvyšok je história.
Namiesto oslavovania OUN-UPA sa ukrajinský nacionalizmus mohol s poľským vedením presmerovať na oslavovanie „Ukrajinskej ľudovej armády“ spojenej s jej rovnomennou samozvanou republikou, ktorá o storočie skôr spoločne s Poľskom bojovala proti boľševikom. Petljura bol zodpovedný za zabitie 50 000 Židov, takže v očiach svetovej verejnosti by pre nich stále bol kontroverzným „hrdinom“, ale z pohľadu poľskej verejnosti by on a jeho armáda boli oveľa lepšími „hrdinami“ ako OUN-UPA.
Zapojenie kozákov do mnohých poľských vojen s Ruskom sa mohlo zdôrazniť aj preto, aby oslovili ešte širšie geografické spektrum Ukrajincov, ktorých historické skúsenosti sa líšili od skúseností ich západných bratov. A čo je najdôležitejšie, hypotetické rozhodnutie Ukrajiny pod vplyvom Poľska zakázať oslavu OUN-UPA by podkopalo ruský argument, že sa Ukrajina stáva fašistickým štátom, ale Poľsko túto príležitosť z nevysvetliteľných dôvodov premeškalo.
Kauza Ukrajiny by nikde nebola taká poškvrnená ako teraz kvôli jej spojeniu s fašistickými vojnovými zločincami a je možné, že konflikt by mal ešte väčšiu šancu skončiť vtedy na jar, keďže by bol dosiahnutý cieľ Ruska v oblasti denacifikácie. Žiaľ, táto loď už dávno odplávala a práve v predmetnom momente sa transformácia Ukrajiny na protipoľský štát stala nevyhnutnou. Pravdepodobne tak i zostane aj roky po skončení konfliktu, dokonca keď po Zelenského vláde bude nasledovať „reformná“ vláda.
* OUN-UPA označuje Organizáciu ukrajinských nacionalistov (OUN) a jej vojenské krídlo, Ukrajinskú povstaleckú armádu (UPA). Išlo o radikálne ukrajinské nacionalistické hnutie, ktoré počas druhej svetovej vojny a v prvých povojnových rokoch bojovalo za nezávislú Ukrajinu proti Sovietskemu zväzu, nacistickému Nemecku a poľským silám.
** Povstanie Bohdana Chmeľnyckého bolo vzburou proti poľsko-litovskému štátu, lebo šľachta sa pokúšala obmedziť rozsah kozáckej autonómie. Spočiatku mali povstalci úspechy a poľský kráľ uznal autonómiu ukrajinských kozákov. Keď však poľské vojská obnovili ťaženie proti kozákom, kozácka rada rokovala s ruským cárom Alexejom I., kde sa v roku 1654 dohodli, že ľavobrežnú Ukrajinu prevezme pod ochranu Rusko. Ani ruské cárstvo však napokon nerešpektovalo kozácke privilégiá. Konanie hejtmana Chmeľnyckého je aktuálne predmetom sporov, jedna strana ho vyzdvihuje, druhá odsudzuje ako zradcu.
*** Koliszczyzna (poľsky) povstanie roľníkov a kozákov na pravobrežnej Ukrajine v rok 1768. Bolo proti poľskej šľachte, židovstvu a duchovenstvu. Brutálne potlačené ruskou a poľskou armádou.
**** Nemecko-poľský pakt o neútočení bol podpísaný v januári 1934. Oficiálne bol prezentovaný ako snaha o mier. Pakt však obsahoval tajné dodatky, ktoré umožňovali obom stranám získavať územia tretích štátov. Jeden z dodatkov sa týkal poľských nárokov na časť územie I. ČSR.
Text a ilustrácia:
https://korybko.substack.com/p/ukraines-transformation-into-an-anti?utm_source=post-email-title&publication_id=835783&post_id=200240001&utm_campaign=email-post-title&isFreemail=true&r=scfwg&triedRedirect=true&utm_medium=email Jun 02, 2026
Preložil Ladislav Hohoš.
