Jednou z výrazných politických tém súčasnosti je označovanie niektorých politických síl za „antisystémové“. V podstate ide o snahu delegitimizovať politických oponentov a označiť ich za nepriateľské vo vzťahu k základným princípom spoločenského usporiadania a spochybniť tak ich príslušnosť k štandardnému politickému priestoru.
Tento nástroj nie je historicky ničím novým a je používajú ho tí, ktorí nemajú dostatočnú sebadôveru a argumenty na presadenie svojho politického programu. Nedávne parlamentné voľby v Nemecku, alebo blížiaci sa parlamentné voľby v Česku, sú názornou ukážkou toho, ako je nedostatok vecných argumentov priamo úmerný rastúcemu strašeniu antisystémom.
V skutočnosti je to ale často naopak. Tie deklarované systémové strany sa dostávajú do problémov práve preto, lebo systém nerešpektujú, lebo fungovanie systému podriaďujú vlastným mocenským záujmom a zrejmý nesúlad medzi deklarovanými pravidlami a nimi uskutočňovanou politikou ignorujú. Názorným príkladom z našej nedávnej minulosti je Charta 77, ktorá požadovala, aby štát rešpektoval svoje vlastné záväzky. Aby systém fungoval podľa pravidiel, ktoré deklaruje. Nie Charta 77 bola antisystém, ale vtedajšie politické vedenie nerešpektovalo pravidlá svojho vlastného systému a táto dvojtvárnosť a pokrytectvo boli aj jednou z príčin spoločenskej zmeny v roku 1989. Je smutné, že súčasné európske a aj národné politické elity si nechcú uvedomiť, že sa pohybujú po veľmi podobnej trajektórii. Chýba im schopnosť sebareflexie a všetky problémy sú buď výsledkom činnosti vnútorného nepriateľa – antisystému, alebo vonkajšieho, najmä hybridného, pôsobenia Ruska. Pre vlastné chyby a omyly v ich myslení nie je miesto, ale pritom práve ich vlastná činnosť je najväčším zdrojom našich spoločenských problémov.
Názorným a ukážkovým príkladom toho, že práve tie „systémové“ politické sily sú vo svojej podstate „antisystémové“, je prípad predsedníčky Európskej komisie (EK) Ursuly von den Leyen. EÚ obstaralo vakcíny v hodnote 35 miliárd eur a angažovanosť predsedníčky EK v tomto procese vyvolala pochybnosti. Už v septembri 2021 bol problém netransparentnosti tohto nákupu predložený európskej ombudsmanke Emily O’Reillyovej, ktorá v júli 2022 dospela k záveru, že zo strany Komisie išlo o „nesprávny úradný postup“. Európsky dvor audítorov v septembri 2022 uviedol, že je to najväčšia zmluva, akú kedy EÚ podpísala a nebol dodržaný správny postup. V júli 2024 všeobecný súd Európskej únie konštatoval, že EK v zmluvách o nákupe vakcín nezákonne zatajila niektoré podrobnosti a neumožnila verejnosti dostatočný prístup k informáciám. Súdny dvor Európskej únie napokon v máji rozhodol, že Európska komisia pochybila, keď odmietla zverejniť SMS správy medzi predsedníčkou eurokomisie Ursulou von der Leyen a šéfom farmaceutickej spoločnosti Pfizer Albertom Bourlom.
Táto – aj oficiálnymi orgánmi EÚ doložená (a dlhodobo neriešená) – netrasparentnosť vyústila návrhom v Európskom parlamente (EP) na jej odvolanie z čela EK. Ursula von der Leyen vo svojom vystúpení v EP odmietla akékoľvek obvinenia, povedala, že je to klamstvo a svojich kritikov obvinila z konšpirátorstva, antivaxerstva aj proruských postojov.
Väčšina v EP ju podporila, a tým fakticky a oficiálne odmietla rešpektovať vlastné normy. Toľko deklarovaná transparentnosť, jeden zo základných pilierov fungovania systému, bola v tomto prípade ignorovaná. Tie údajné systémové politické sily nemali ochotu uplatniť vlastné pravidlá samy na sebe v tom úplne najbrutálnejšom netransparentom prípade, ktorý sme v rámci EÚ zažili. Opätovne sa ukázalo, že limity fungovania systému nie sú jeho vlastné pravidlá, ale mocenské záujmy jeho aktérov.
Systém v takejto podobe v podstate slúži na ochranu ich vlastného postavenia a privilégií. Na ich obranu a presadzovanie je vytvorená štruktúra médií, mimovládok a analytikov, ktorý si táto „pomocná elita“[1] vytvára a financuje, pričom sama je existenčne závislá na ochrane a zdôvodňovaní svojho vlastného postavenia. Veľmi dobre to ukazuje napr. výklad tohto odvolávania slovenskou mimovládnou organizáciou Adapt Institute: „Predsedníčka Európskej komisie (EK) aj napriek ustániu hlasovania o nedôvere čelila manipulatívnym obvineniam z nekompetentnosti, arogancie a účasti na korupčných megaškandáloch. Sledovaní aktéri však aspoň svojou rétorikou odkryli politický rozmer odvolávania, pre ktoré boli otázky korupcie či transparentnosti až sekundárne.“[2] Poukazovať na to, že rokovanie politického orgánu – Európskeho parlamentu – má „politický rozmer“ je úsmevné. Už menej úsmevné je ale to, že sa uvádzajú „manipulatívne obvinenia“ a vedome sa ignoruje ich reálnosť podložená relevantnými závermi európskych orgánov. Je úplne jedno, aké motivácie boli prioritné a aké sekundárne. Podstatné je to, že systém niekoľko rokov nebol schopný a ochotný vyriešiť závažný problém svojho vrcholového prvku a nerešpektoval vlastné pravidlá. Jeho propaganda ale podstatu problému ignoruje a odkláňa od neho pozornosť.
Prípadný nástup antisystémových síl k moci ale nebýva až tak systémovo zásadný. Veľká časť z nich si veľmi rýchlo uvedomí výhody svojho nového postavenia a začne sa správať obdobne, ako ich predchodcovia. Ukáže sa, že údajná antisystémovosť bola skutočne len nálepkou na diskreditáciu politického protivníka. Keď sa v roku 2015 dostala v Grécku k moci „antisystémová“ Syriza, žiadnu zmenu systému nepriniesla a strašenie pred jej vládou sa nepotvrdilo. Ani najväčšia systémová zmena v uplynulom storočí – boľševická revolúcia v Rusku – nebola až taká antisystémová a nové elity si veľmi rýchlo vytvorili kópiu podobnú systému predchádzajúcemu. Trockij v knihe „Zradená revolúcia“ píše, že revolúcia zlyhala na byrokracii: „Byrokracia … zvíťazila nad boľševickou stranou. Porazila Leninov program, ktorý videl hlavné nebezpečenstvo v premene štátnych orgánov »zo služobníkov spoločnosti na ich pánov«.“[3] Nadežda Krupská sa v roku 1926 vyjadrila, že keby Lenin žil, bol by pravdepodobne vo väzení. Je iróniou dejín, že Leninovo varovanie pred transformáciou byrokracie zo služobníkov na pánov je aktuálne aj pre Európsku úniu.
Údajná antisystémová hrozba nie je skutočnou hrozbou systémovou, ale hrozbou mocenskou, ktorá môže priniesť čiastočnú obmenu „pomocných elít“ a stratu ich privilégií. Najmä ale výrazne ohrozuje existenčné istoty ich propagandistického aparátu, a to je ten zásadný problém, ktorý sa im darí prenášať do celej spoločnosti.
Nemecká AfD, české SPD alebo slovenská Republika sú produktom najmä faktickej antisystémovosti deklarovaného systému. Prípad predsedníčky EK a neochoty tento problém vyriešiť podľa stanovených vlastných pravidiel je ďaleko závažnejšou systémovou hrozbou, než údajné antisystémové sily a poškodzuje spoločnosť oveľa viac, než ruské a čínske hybridné hrozby dohromady.
[1] Jan Keller: Tři sociální světy, SLON, 2010
[2] https://www.adaptinstitute.org/sk/zachranme-rusky-plyn-propagandisti-fandia-blokovaniu-sankcii-a-dalej-demonizuju-brusel-bi-weekly-report-o-nastupujucich-dezinformacnych-trendoch-25-jul-2025/25/07/2025/
[3] Lev Davidovič Trockij: Zrazená revoluce, Doplněk, 1995, s.110
