Svet námesačne vošiel do obnovenej studenej vojny

Viktor Vasnecov (1887): Štyria jazdci apokalypsy. (Víťazstvo, Vojna, Hladomor, Smrť).
Zdroj: Wikipedia

Americký minister zahraničných vecí Marco Rubio vo štvrtok poprel tvrdenia vysokých ruských predstaviteľov, že Washington a Moskva dosiahli dohodu o ukončení vojny na Ukrajine počas minuloročného prezidentského summitu na Aljaške. Ponuka obsahovala aj obnovenie hospodárskych vzťahov medzi USA a Ruskom vrátane spolupráce pri ťažbe nerastných surovín.

Rubio povedal novinárom: „Na Aljaške bol návrh (proposal), ale nedošlo k žiadnej dohode. Keby bola dohoda, vojna by sa skončila,“ a zopakoval pripravenosť Washingtonu zohrať „konštruktívnu úlohu“ v mierových rozhovoroch.

Pripomínam, že stretnutie v Anchorage inicioval prezident Trump a predložil tam americkú ponuku, ktorú prezident Putin prijal. Áno, medzištátne dohody trvajú dovtedy, pokým trvá pomer síl, za ktorého boli uzavreté. Volá sa to Modus vivendi. A niekedy sa uzatvárajú s úmyslom, že nebudú nikdy naplnené, lebo aspoň jedna strana sleduje v skutočnosti iné zámery. Takže pán Rubio má pravdu. V zásade málo záleží na tom, či dohoda bola ústna (prísľub) alebo uzavretá písomne. Príklad: rozširovanie NATO na východ, Minské dohody.

Takže vojna sa neskončila.

Dva extrémne odlišné pohľady

Vhľad prvý. Vyberám z  rozsiahleho komentára v denníku The Independent. Inštruktívny titulok: Putin požaduje mierové rozhovory. Nastal čas na kopanec, pokiaľ je na zemi. Editor Sam Kiley tvrdí, že Rusko prehráva vo vojne na Ukrajine. Rozhovory v Anchorage vyvolali ruský revizionizmus sovietskeho štýlu, čo spojenci USA považovali za kapituláciu vo vzťahu k Moskve. Ukrajina získala výhodu nad Ruskom prostredníctvom dominancie v Čiernom mori.

Trump je zaneprázdnený vojnou proti Iránu. Vojnu v Perzskom zálive nateraz prehral. Aktuálne by mohol vyhľadať ľahké víťazstvo, čo – ako v Kremli vedia – predstavuje príležitosť pre Zelenského.

Európa, ba dokonca aj USA, však majú jednu možnosť. Tou je posilniť úspech Ukrajiny proti Rusku; pomôcť Kyjevu nielen zmraziť frontové línie, ale aj zničiť základy ruských logistických operácií tak, aby sa moskovský front úplne zrútil.

Ukrajina to možno dokáže dosiahnuť aj s tým, čo už má, prostredníctvom zúrivej kampane útokov stredného doletu na území okupovanom Ruskom.

Putin si uvedomuje, že porazená ruská armáda je nebezpečná, pamätá na hanebný návrat ruských vojsk z prvej svetovej vojny, kedy pomohli zvrhnúť cára. Rusko je federáciou štátov, impériom riadeným z Moskvy prevažne bielymi mužmi. Neruskí politici a obyvateľstvo by mohli privítať vojenský kolaps Moskvy a vzbúriť sa proti ruskej koloniálnej nadvláde.

Spojenci Ukrajiny (plus Amerika) sa zďaleka nestotožňujú s obnovením rozhovorov založených na absurdných požiadavkách na ukrajinskú neutralitu, trvalú vojenskú slabosť a územné straty, lež môžu využiť príležitosť, nastolenú Putinom, a pomôcť Západu zbaviť sa tejto hrozby zo strany Kremľa – aspoň na nejaký čas.

Je naozaj pozoruhodné, ako z neokoloniálneho Albionu zaznievajú argumenty o ruskom kolonializme. Dôležitejšia je však priznaná skutočnosť, že ani súčasná ponuka zasadnúť za rokovací stôl neznamená žiadnu serióznu snahu vyjednávať. Treba dočasne získať nejaký čas na konečné riešenie ruskej otázky.

Vhľad druhý. Analytik Jurij Barančik na platforme Discred.ru reaguje na to, že Rubio resetoval „ducha Anchorage“ – čo robiť? Minister zahraničných vecí RF Sergej Lavrov diplomaticky zauvažoval nad tým, že Aľjašku vymysleli, aby získali čas na vyzbrojenie Kyjeva. Dôvodom je facka, ktorú utrpel Trump zo strany Iránu. Trump ako narcis sa musí na niekom odreagovať. V Bielom dome vymysleli, že na fackovacieho panáka sa hodí Rusko.

Problém ruskej diplomacie spočíva v tom, že ak bude trvať na dohodách, tak bude vyzerať ako ohrdnutá dievčina, ktorá sa dožaduje svadby. Ak Moskva hodí cez palubu príbeh Anchorage, treba začínať celkom od začiatku, teda vnútropolitickou mobilizáciou, vonkajšou rétorikou a cestou po stupienkoch eskalácie. Toto si značná časť (ruskej) elity neželá.

Analytik urobil päť záverov. Najprv treba zrušiť Anchorage. Ide o obdobný podvod ako rokovania v Istanbule v roku 2022. Ďalej odvolať odpustky vo vzťahu k Zelenskému, napríklad neútočiť iba na vojenské objekty, ale aj na vojensko-politických predstaviteľov.

Ako demonštráciu rozhodnosti uskutočniť presné údery hypersonickými zbraňami na vojenské základne v Európe (Rzešov, Konstanca) a predložiť Európe ultimátum, aby prestali vojensky podporovať kyjevskú chuntu. V prípade, že ultimátum nebude prijaté, vykonať 4-5 jadrových zásahov na ciele v Poľsku, Rumunsku, Nemecku, Baltickom a Severnom mori.

Po štvrté, s ohľadom na výsledky summitu G7, zrušenia Anchorage, najdôležitejšie kádrové zmeny uskutočniť nie po septembrových voľbách do Štátnej dumy, lež pred týmito voľbami. Lebo Zelenský v Éviane získal voľnú kartu nielen na posilnenie frontových bojových akcií, ale aj na zosilnenie úderov do hĺbky ruského územia.

Napokon, zvrátiť situáciu v informačnom priestore, konkrétne v zmysle ukončenia raketových a bezpilotných útokov v tyle. Toto ľudí najviac dráždi – protivzdušná obrana by sa mala vykonávať výlučne na nepriateľskom území. Potom by sa automaticky vyriešil problém bezpečnosti ľudí vo frontovej zóne, dostupnosti benzínu atď. Ak za týmto účelom treba zničiť centrum Kyjeva, nech o tom v generálnom štábe uvažujú, treba konať rozhodne a okamžite. Treba útočiť na životne dôležité body ukrochunty, nezdržovať sa maličkosťami.

Takže môžeme s určitosťou predpokladať, že o výsledku vojny na Ukrajine sa rozhodne na bojisku.

Možný scenár pokračovania vojny

Analytik A.Korybko konštatuje, že

Ak bude Rusko pokračovať vo „vojne na vyčerpanie“ ďalšie roky namiesto toho, aby vojnu čoskoro rozhodujúcim spôsobom ukončilo, tak sa stane zraniteľnejším než kedykoľvek predtým ohľadom invázie „sanitárneho kordónu“ okolo roku 2030. Rusko tak bude prinútené buď kapitulovať alebo sa v rámci sebaobrany uchýliť k jadrovým zbraniam. Ani jeden z oboch scenárov nie je priaznivý, avšak mohol by nastať, pokiaľ Rusko dovtedy neobnoví účinok odstrašovania. Preto je nevyhnutné okamžite obnoviť účinok odstrašovania, rýchlo vyhrať ukrajinský konflikt a potom prelomiť tento nový „sanitárny kordón“.

Podľa Korybka Zelenského ultimátum Lukašenkovi poskytuje Putinovi možnosť, aby konečne obnovil účinok odstrašovania. Bielorusko je ruským spojencom v rámci Spoločenstva nezávislých štátov. Hypersonické rakety Orešnik a taktické jadrové zbrane sú rozmiestnené v Bielorusku za účelom obrany. O výsledku konfliktu zďaleka nie je rozhodnuté, ale to sa môže okamžite zmeniť v závislosti od toho, ako bude Putin konať.

A príčiny, ktoré vedú k svetovej vojne

Už dlhšie si kladiem otázku, prečo vlastne vypukli dve svetové vojny a aktuálne hrozí tretia. No, nemyslím odpovede na úrovni školského dejepisu, lež uvažujem z geopolitického hľadiska.

Prvá svetová vojna, ktorá zničila Európu  – v tom mal O. Spengler pravdu  – vznikla akosi mimochodom a nikto ju autenticky nechcel rozpútať. Politici podľa historika Ch. Clarka konali ako „Námesačníci“ (je to aj názov knihy). Druhá svetová vojna bola pokračovaním tej prvej. V oboch prípadoch boli dve rivalizujúce impériá, Nemecko a Rusko (ZSSR) proti anglosaskej hegemónii (Veľká Británia, neskôr USA).

Čo ma desí, to sú zložité a často klamlivé diplomatické manévre pripomínajúce roky pred vypuknutím oboch svetových vojen. A nové zbrane treba vyskúšať, tak sa vytvára nová vojenská doktrína, aktuálne sú to drony. Na skúšky treba vhodnú strelnicu, napríklad svojho času občianska vojna v Španielsku alebo aktuálne na Ukrajine.

Emeritný profesor politických vied R. Sakwa (Kent, Moskva) rozlišuje dve studené vojny; dlhé roky sa venuje výskumu, prečo prvá studená vojna prerástla do tej druhej. Po roku 1989 sa zrodila nová paradigma medzinárodnej politiky, pričom celá kultúra je spätá so studenou vojnou, ktorá sa stala formou medzinárodnej politiky. Politický Západ si uzurpoval privilégia, ktoré patrili inštitúciám ako OSN. Keď neokonzervatívci stratili rovnocenného súpera, začali uplatňovať stratégiu, založenú na US dominancii a uvalili obmedzenia na potenciálnych konkurentov (Čína a Rusko). Cieľom bolo upevnenie neoliberálneho kapitalizmu, ktorý reálne prechádza krízami od sedemdesiatych rokov. Nástup Politického Východu a asertívnejšie stratégie svetovej väčšiny neangažovaných krajín znamenajú vstup protikladných síl na globálnej úrovni.

Boj pokračuje a geopolitické spory v medzinárodnej politike sa na domácej scéne odrážajú v zostrujúcom sa napätí medzi starým atlantickým konsenzom a hnutiami, ktoré sú zvyčajne označované za populistické a spochybňujú militaristické a „darebácke“ črty postkomunistickej paradigmy svetového poriadku.

Krajiny v rámci Druhej studenej vojny vytyčujú železné opony doma aj v zahraničí. Praktiky Prvej studenej vojny sa opakujú, ale zároveň sa v dôležitých aspektoch líšia. Namiesto binárneho rozporu medzi kapitalizmom a socializmom prevládajú vágnejšie formulácie napríklad demokracia verzus autokracia. Dekolonizácia zrodila množstvo národných štátov, ktoré už nie sú ochotné tolerovať neokoloniálne spôsoby vykorisťovania a dominancie. Namiesto bipolarity nastupuje multipolarita, sformovali sa  štyri hlavné veľmoci – Čína, India, Rusko a USA plus niekoľko stredných veľmocí Politický Západ stavia na kohézii a jednote pod americkým tútorstvom. Politický Východ odmieta takúto podobu hegemónie a zavrhuje politiku blokov. Hospodárske systémy USA, EÚ a Čína sú silne integrované, koná sa veľké odpútavanie. Spory vedú k rozvinutiu „dezinformačného priemyslu“, kde sa štátni i neštátni aktéri usilujú regulovať a dohliadať na digitálny svet komunikácií.

Vojna sa vrátila domov do Európy. Prekonanie všetkých týchto rozdielov je črtou, ktorá určuje základný charakter studenej vojny – pretrvávajúcu hrozbu jadrového zničenia.

Sakwa rozlišuje pozitívny a negatívny mier. Pozitívny mier spolupráce nastal po druhej svetovej vojne, jeho charakteristikou je Charta OSN. Negatívny mier konfrontácie bol typický pre Prvú studenú vojnu. Náznaky pozitívneho mieru sa znovu začali formovať v 90-tych rokoch. Netrvalo to dlho, medzníkmi sú roky 1999 alebo 2014 (vec výkladu).

Neschopnosť vybudovať európsky bezpečnostný poriadok zahŕňajúci všetky štáty od Lisabonu po Vladivostok vyvolala napätie, ktoré sa skončilo obnovenou studenou vojnou a ešte horšími vecami. Dnes by bol úspechom aj negatívny mier. Obmedzenia a zábrany skoršej studenej vojny boli nielen odstránené, ale stratila sa aj kultúra, ktorá ich vytvorila.

Zdroj: Richard Sakwa, The Culture of the Second Cold War, AnthemPress, London 2025.