Sú idey, ktoré nemusia byť vyslovované či permanentne propagované, aby sme nevedeli, že sú s nami bytostne späté a že sú pre nás dôležité. Vieme, že je ich nemálo. Mávajú ich ale aj národy či ľudstvo ako celok. Zvykli sme si v posledných desaťročiach blahorečiť za všetko, čím žijeme, reformám, samozrejme ekonomickým, politickým, vlastne všetkým, ktoré zväčšujú rozsah našej slobody. Chce to len zbaviť sa materských znamienok našej minulosti a očakávať svetlé zajtrajšky. Tento protiklad nás síce vracia do predošlých dôb, keď to bolo podobné: tiež sme sa zbavovali ťažob starej spoločnosti a snívali o lepších a krajších časoch. Protiklady podobné, ale dvakrát nevstúpime do tej istej rieky, aj keď je ňou veľtok, Dunaj. Toto porovnanie nalamuje naše sebavedomie napriek tomu, že súčasný predvolebný zápas nám zakazuje pozrieť sa vzad, je to ako smrteľný hriech, pretože dopredu sa ísť musí, pokrok nezastavíme. Slovensko túži byť ako ctižiadostivý rozprávkový hrdina Balzacovho románu, ktorý dobýja európske metropoly. Možno to nebude náhoda, že Balzac píše svoju Šagrénovú kožu v dobe v revolučných pohybov v 30. rokoch 19. storočia. Tesne pred meruôsmymi rokmi, keď on sám má politické ambície. Motív románu sa tak prelína s našou slovenskou politickou mladosťou.
Naša spoločnosť sa podobala a vlastne stále podobá chudobnému hrdinovi románu Rafaelovi Valentinovi, ktorý túži po poznaní a má veľké ambície. V Paríži však Balzacovho hrdinu zlákal nespútaný život a na pokraji samovraždy ho zachráni zázračná šagrénová koža, ktorá sa zmenšuje s každým jeho splneným želaním, odmeriavajúcim čas jeho života. Jeho priateľ Rastignac ho pozve na gargantuovské orgie k bankárovi Tailleferovi. Tam Rafael rozpráva príbeh svojej rozčarovanosti zo sveta a lásky k žene svojho srdca Fedore, ktorej dal prednosť pred chudobnou Pavlou. Na hostine sa dozvie, že po strýkovi sa ale stal bohatým dedičom, čo mení zásadne jeho dovtedajší život. Aby si ho zachránil, stráni sa akýchkoľvek prianí, zviaže svoj život s Pavlou, ktorá sa stala tiež bohatou dedičkou, ale napriek všetkému sa koža deň za dňom zmenšuje. Náš chorý hrdina odchádza do kúpeľov a znechutený spoločnosťou potom do hôr, kde dospieva k panteistickému pocitu splynutia s prírodou a vesmírom. Náš hrdina skrze svet smeruje mimo svet.
Balzacov román pripomína iniciačný rituál s rozprávkovým príbehom o našej „zamatovej revolúcii“. Áno, dostali sme ako dar parlamentnú demokraciu, ako je nám často pripomínané. Ale jej kúzlo je ako šagrénová koža. Po slobodných voľbách sa napĺňajú naše želania: prišla privatizácia, deregulácia, komercializácia spoločnosti i politiky. Zároveň prišli dôsledky: sloboda slova prestala byť pre všetkých, svet sa zďaleka nezbavil kolonializmu, miera ekonomickej nerovnosti vo svete i u nás nemá v dejinách obdobu a čerešničkou na torte je rentiérsky kapitalizmus. Ak má Eduard Chmelár pravdu, za posledné tri roky sme sa ocitli v kšeftárskom oligarchiáte. A tak napriek tomu, že sme čím ďalej, tým poslušnejší a prispôsobivejší, šagrénová koža demokracie sa stále zmenšuje. Po tridsiatich rokov demokacie sme už mali dobehnúť Západ. Stále sa to nedarí. Pred tridsiatimi rokmi sa hovorilo v tejto súvislosti o „odkúzlení“ ako o spoločenskej premene, v procese ktorej sme sa zbavili pút tradícií, jej priam magického vplyvu a zbavili sa povier socialistickej minulosti. Bolo to také moderné a racionálne. „Odkúzlenie“, o ktorom sa vtedy hovorilo, ale neprichádza ani teraz, stále doháňame a zaostávanie sa dokonca zväčšuje. Dezilúzia je väčšia ako pôvodná ctižiadostivosť a na rozuzlenie si musíme počkať. A k tomu všetkému ešte trápenie sveta zvyšuje klimatická kríza…
Nedivme sa teda, cesta k „odkúzleniu“ nebude ľahká. Reálne sa k téme vyjadril Jeffrey Sachs na summite v Paríži v júli 2023. Svet zlyhal v boji proti chudobe a zmene klímy spôsobenej človekom. Sachsovi je ľúto, že ani John Kerry (osobitný veľvyslanec USA pre klímu) a ani Janet Yellenová (ministerka financií USA), osobnosti s hlbokými záväzkami v oblasti boja proti chudobe a klimatickým zmenám, nemôžu uskutočňovať skutočnú politiku. Americký ekonóm vidí zdroje netolerantného liberalizmu v príklone britskej filozofie k ochrane britského impéria. Obhajovala silný štát v podobe Leviathana Thomasa Hobbesa, ochranu súkromného bohatstva pred prerozdeľovaním (právo Johna Locka na „život, slobodu a majetok”), trh pred vládou (neviditeľná ruka Adama Smitha) a zbytočnosť pomoci chudobným (Malthusov populačný zákon). Toto všetko bolo v súlade s politikou „laissez-faire“, ktorá považovala chudobu za nevyhnutnú. Američania prebrali túto politiku od Britov po II. svetovej vojne.
Sachs vidí príčiny neschopnosti riešiť problémy ľudí v takto poňatom „štátnickom umení” hegemóna. Svetová politika je podľa Sachsa stupídna. Háda sa, kto je jednotkou a kto dvojkou namiesto toho, aby sa svet stal lepším miestom. Súčasná globálna moc je nesúmerateľná s predošlou, obrovský pokrok vo vede, neexistuje výzva, ktorá nemá riešenie, máme svetovú ekonomiku vo výške 160 biliónov dolárov v parite kúpnej sily, ale napriek tomu toto prostredie ponúka netolerantný liberalizmus, ako mu eufemisticky hovorí Oskar Krejčí, ktorý ťažko môžeme považovať za progres. Skôr je to thermidor.
