Recep Tayyip Erdoğan na samite NATO, jún 2025. Foto: Flickr
Médiá západného hlavného mediálno-politického prúdu v súvislosti s konaním samitu NATO v Ankare už dlhšie „vymývajú“ mozgy. Donekonečna opakujú, že pakt potrebuje peniaze, peniaze a ešte raz peniaze. Atmosféru v štátoch NATO zamorujú najmä „papagájčením“ trápnych výlevov utáraného generálneho tajomníka NATO Marka Rutteho, narcisistického prezidenta USA Donalda Trumpa či najmenej úspešného kancelára v dejinách NSR Friedricha Merza a ďalších, ktorí naháňajú kšefty pre západný vojensko-priemyselný komplex.
Menej ochotne tieto médiá píšu o rozsiahlych protestoch proti konaniu samitu a nasadení veľkého množstva bezpečnostných síl na zaistenie poriadku. K islamu sa hlásiaca veľká časť tureckej spoločnosti nie je spokojná s orientáciou na Západ, o čom však v NATO nie je vhodné hovoriť.
Zastavíme sa pri inom paradoxe. Ak sa pozrieme do minulosti samitov paktu, zistíme zarážajúci fakt, že ich najčastejším účastníkom, nielen v 21. storočí, ale zrejme aj v celých dejinách organizácie je… Recep Tayyip Erdoğan.
Prvýkrát bol Erdoğan na samite NATO v Istanbule v júni 2004 ako jeho hostiteľ z titulu predsedu vlády. Potom do roku 2012 Turecko zastupoval prezident Abdullah Gül. Na samite vo Walese v septembri 2014 viedol tureckú delegáciu Erdoğan už ako prezident. Ako tohoročný hostiteľ sa na samite zúčastní už desiatykrát. Vzhľadom na úpadok vodcov, ktorí dnes vládnu v mnohých štátoch NATO, ťažko predpokladať, že niekto tento rekord prekoná.
Sám Erdoğan sa svojou účasťou na týchto samitoch príliš nechváli. Pakt síce vo svojej politike využíva a hlási sa k nemu, ale jeho priority sa posunuli už inde. Prefíkane však aj ako člen NATO využíva chaos vo svete, ktorý svojou nenásytnosťou spôsobil Západ, vedený USA.
O zmene pozície Turecka v NATO, ktorá sa pokrytecky prehliada
Paradoxnosť fenoménu Erdoğan by možno nestála za úvahu, ak by sa Turecko časom nestalo jedným z najproblematickejších štátov paktu. Do NATO ho prijali v roku 1952 po účasti v kórejskej vojne v jednotkách OSN na podnet administratívy prezidenta USA Harryho Trumana, najmä ministra obrany Roberta Lovetta a ministra zahraničných vecí Deana Achesona. Poradca prezidenta pre národnú bezpečnosť ešte nepôsobil, lebo funkciu vytvoril až Dwigth Eisenhower v roku 1953. Turecko malo posilniť južné krídlo NATO, aby sa mohlo „lepšie brániť“ sovietskej hrozbe.
Od polovice 80. rokov bola v Turecku nestabilita. Stav krajiny najmä po ekonomickej kríze v roku 2001 priviedol vo voľbách v novembri 2002 k moci islamistickú Stranu spravodlivosti a rozvoja, na čele ktorej stál Erdoğan. Strana získala nadpolovičnú väčšinu mandátov, čo vo voľbách v roku 2018 a 2023 už nezopakovala. Po voľbách v roku 2018 bola zrušená funkcia predsedu vlády a na čele vlády je prezident.
V ústavnom referende v septembri 2010 sa schválili zmeny zamerané na zosúladenie ústavy so štandardmi EÚ. Napriek tomu sú voči Turecku rôzne výhrady a jeho prijatie do EÚ je už asi stratené.
Iný je k Turecku postoj Turecku NATO, ktoré má v ňom druhé najpočetnejšie ozbrojené sily. Hoci mu tiež viackrát spôsobilo rôzne starosti, strategicky i geopoliticky je však stále nenahraditeľné. Na jeho území sú aj veľké základne, kde sú umiestnené i jadrové zbrane. Narastá význam Turecka pre pôsobenie na Blízkom východe, prípadne aj širšie v turkickom svete. Stalo sa novou, stredne veľkou veľmocou, ktorej význam prerástol NATO, a to sa ho práve preto nechce (nemôže?) vzdať. Pakt sa drží anachronického prístupu, keď považuje za lepšie mať Turecko vo svojej organizácii, lebo ho môže aspoň ako tak ovplyvňovať. Turecko, ktoré vydáva veľké peniaze na zbrojenie, v súčasnej atmosfére v NATO kritizované nebude.
Nesmie sa zabudnúť, že napriek členstvu Turecka i Grécka v NATO panuje medzi nimi, na radosť výrobcov zbraní, stále napätie. Štátny prevrat na Cypre v roku 1974 pri pokuse o pripojenie ku Grécku vyvolal tureckú inváziu na sever ostrova. V roku 1983 sa tam jednostranne vyhlásila Severocyperská turecká republika, ktorú uznáva len Turecko. Napriek rozdeleniu ostrova bola jeho väčšia časť, Cyperská republika v roku 2004 prijatá do EÚ.
Pokrytectvo a dvojtvárnosť NATO vo vzťahu k Turecku
V Turecku ako členskom štáte NATO došlo k viacerým vojenským prevratom rôzneho druhu. Pre tureckých generálov pôsobiacich v duchu NATO bolo veľkým ponížením, že po ústavnom referende v septembri 2010 sa začalo vyšetrovanie vodcov prevratu v septembri 1980, najmä kvôli porušeniu ľudských práv. Podľa neoficiálnych údajov bolo 230 000 osôb po prevrate súdených, 14 000 zbavených občianstva a 50 popravených. Okrem toho boli státisíce ľudí mučené a tisíce zmizli bez stopy. V júni 2014 boli odsúdení na doživotie dvaja z piatich vodcov prevratu Kenan Evren (v rokoch 1980 – 1989 prezident Tureckej republiky) a Tahsin Şahinkaya.
Napriek tomu sa v júli 2016 uskutočnil prevrat aj proti Erdoğanovi. Kvôli zlej organizácii skončil fiaskom. Médiá uvádzajú, že Erdoğanovi asi pomohlo Rusko, keď krátko rušilo vzdušný priestor, v ktorom sa pohybovali vzbúrenecké lietadlá. Bol vyhlásený trojmesačný výnimočný stav. Nasledovali zatýkania a čistky v ozbrojených silách, súdnictve a napodiv aj v školstve.
Podľa niektorých názorov vojenské prevraty nastolili v Turecku relatívny poriadok a boli východiskom z núdze. Nebudeme špekulovať, lebo sa nedá dokázať, že generáli ich robili len na vlastnú päsť, bez akýchkoľvek, aspoň tajných rozhovorov a dohôd s NATO (aj keď nie je jednoznačné ani to, kto riadi pakt zvnútra). V každom prípade však pakt tieto protiprávne kroky prehliadal a hral mŕtveho chrobáka. Postupom času to prináša trpké plody.
Erdoğan využíva NATO, aby stále „dobiedzal“ do ignorujúcej ho EÚ, tým že sa chce zapojiť do jej vojenských a bezpečnostných aktivít. Aktuálne má okrem starých výhrad námietky voči Turecku viacero štátov EÚ kvôli jeho protiizraelskej politike. Veľa sa o tom nehovorí, len aby sa nerozsypal starostlivo vytváraný pokrytecký obraz konsenzuálnosti fungovania NATO, ktorý je čoraz ťažšie udržiavať.
Trump sa snaží dobehnúť aj Erdoğana. Ide najmä o zložito prepletené kauzy ruských rakiet S-400 a amerických lietadiel F-35. Bez ich rozboru len všeobecne uvedieme, že Erdoğanovi sa darí s Trumpom udržiavať lepšie vzťahy ako väčšine európskych vodcov. Trump povedal, že ide do Ankary kvôli Erdoğanovi a k viacerým iným vodcom by na samit nešiel. Podľa niektorých médií vraj Trump na samite potvrdí dodávku lietadiel F-35 pre Turecko, proti čomu protestuje Izrael. Bude to zase aj poníženie pre vodcov európskych štátov, odkiaľ Washington chce stiahnuť vojakov a zbrane.
Erdoğan ako zvláštna politická stálica vodcov štátov NATO
Za znak liberálnej demokracie, na ktorú sa odvoláva aj NATO, sa považuje obmedzenie počtu zvolení do niektorých funkcií. Erdoğan sa tomu v politickom systéme Turecka vyhol. Nebudeme rozoberať jeho politický životopis, ktorý je zaujímavý, a zopakujeme, že na čele vlády a štátu je od roku 2003. Do roku 2014 bol predsedom vlády, potom prezidentom a od roku 2018 je ako prezident aj na čele vlády.
Zahráme si s číslami a na ilustráciu uvedieme, že od času, keď sa Erdoğan stal prvýkrát predsedom vlády, bolo v USA päť prezidentov, vo Veľkej Británii osem predsedov vlád, vo Francúzsku štyria prezidenti, v Nemecku štyria kancelári, v Španielsku tiež štyria predsedovia vlád a v Taliansku až deväť premiérov, vrátane prvej ženy na tejto funkcii. No a v Grécku s napätými vzťahmi s Tureckom bolo predsedov vlád až desať.
Erdoğan, ktorý má už 72 rokov, sa zatiaľ do politického dôchodku nechystá (prezidentské voľby by mali byť najneskôr v máji 2028). Všetci vodcovia spomenutých štátov, s výnimkou Trumpa, sú od neho mladší.
Na Západe, za ktorého bezpečnostný pilier sa NATO považuje, rastie neistota. Dialekticky protirečivo je s ňou spojený aj úpadok vodcovských elít. Erdoğan je výnimka a dokázal udržať moc v rukách nezvykle dlho. Napriek tomu Turecko politicky ani ekonomicky príliš stabilné nie je. Ak aj klesá záujem Západu oň, na Východe a Juhu to je iné.
Záver
NATO funguje na základe pravidiel, ktoré nikde nie sú v súhrne napísané. Akosi veľa spojení medzi demokraciou a paktom v nich nie je. Zdôrazňuje sa konsenzuálnosť pri rozhodovaní, ktorá sa však dosahuje často tlakom zo zákulisia. O vodcoch, ktorí sa zúčastňujú na samitoch, sa pakt nevyjadruje. Jedine Trump porušil túto zásadu a viacerých svojich kolegov dehonestoval. Jeho poslednou obeťou sa stala Giorgia Meloniová, na ktorú opakovane zaútočil aj v predvečer samitu. Uvidíme, kam povedie atmosféra na samite v Ankare, ktorej súčasťou je aj Erdoğanova politika, ale jadro je skryté inde. Počkajme si, čo všetko sa dohodne a aké to bude mať následky.
Účet Klubu Nového slova – IBAN: SK8211000000002624852008