Prečo zomiera Európska únia

Priznám sa, že od počiatku, t.j. od začiatku 90. rokov som považoval vstup SR do EÚ za strategický krok a krok správnym smerom.

Môj proeurópsky postoj bol ovplyvnený skôr domácimi pomermi, ako záujmom o účasť Slovenska v geopolitických hrách tej doby. Moje obavy vychádzali z toho, že nás, mladú krajinu, hľadanie svojho miesta pod slnkom bez definovania serióznych dôvodov, prečo vznikla, môže priviesť iba do nešťastia. Dôvody rozdelenia Československa postavené na tom, že SR dopláca na Prahu, príp. že Slovensko žije z českých peňazí predsa nemohli byť brané celkom vážne a nemohli byť ani dobrým tmelom pre samostatnosť jedných, ani druhých.

Rozpad ZSSR a eufória, že môžeme patriť do klubu najbohatších krajín úplne zatienili geopolitické riziká rozdelenia ČSFR, pretože podľa dobových názorov sa svet dostal do konečnej podoby a žiadne zmeny už ani nemožno očakávať.

Nevšimli sme si, že rozpad Československa sprevádzali povýšenecké a prehliadajúce pohľady našich severných a južných susedov, ktorí takýto vývoj nielen očakávali, ale sa z neho aj tešili. Červené kontrolky pre deliteľov Československa sa úplne vypli.

Slovensko sa za potlesku svetových médií utešovalo, že celý svet nám závidí náš nežný rozchod.

Naivné predstavy, ako tatranský tiger ukáže svetu svoje široké ramená a odkryje bohatstvo našich dolín a hôr, sa museli ukázať, slušne povedané, ako veľmi nadsadené.

Rovnako ako vytvorenie kapitálotvornej triedy, ktorá prevezme do svojich rúk naše fabriky a stane sa technologickým skokanom, ktorého nám bude závidieť celá EÚ.

Napriek mýtom o novom Švajčiarsku musíme si priznať, že nám chýbal politický, ľudský i manažérsky subjekt, ktorý by vedel tieto sny premeniť na konkrétne výsledky.

Keď Slovensko bilancovalo 30. výročie vzniku samostatnej republiky (2023), iba veľmi opatrne sa tešilo z nášho postavenia v EÚ. Tridsaťtisíc našich detí, študujúcich na vysokých školách v ČR, ako aj stovky tisíc občanov Slovenska, ktorí našli v zahraničí prácu za lepšie mzdy ako doma, je akoby obžalobou nás, rodičov za súhlas s rozdelením ČSFR. Jedinou našou obhajobou môže byť iba to, že sa nás na to nik nepýtal…

Dnes tatranskému tigrovi akoby začal dochádzať dych a pomaly sa posúva z lepších miest výkonnosti hodnotenia 27-mičky k tým slabším, až nakoniec, aby sme sa striedali spolu s Bulharskom, kto bude posledný.

Zdá sa, že pokusy nahradiť neexistenciu národného, celospoločenského programu, ktorý by mal stmeliť rôzne politické programy a skupiny ľudí do nejakej vízie sa, nahradili programom ešte viac sa „primknúť k jadru“. Postaviť svoju existenciu na nemeckom hospodárskom raste a žiť zo zahraničných investícií sa nám zdalo plne dostatočné. Akoby sme zabúdali, že zahraniční investori a nakoniec i nemecké „jadro“ budú raz transferovať budúce zisky do vlastných materských krajín.

Jediným istým prínosom zdrojov nám zostali iba podporné fondy EÚ.

Poliaci a Maďari racionálne posudzovali možnosti, čo získať z EÚ a v zmysle ich národných záujmov bojovali o výhody, ktoré im EÚ umožňovala.

Tieto krajiny posielali do Bruselu schopných manažérov, bývalých ministrov, štátnych tajomníkov…, na rozdiel od nás, kde sme posielali ľudí mimo akejkoľvek odbornej skúsenosti.

Nás spravidla nezaujímalo ani tak, koľko môžeme dostať peňazí či výnimiek z Bruselu, ale skôr iba to, ako ich rozdelíme medzi svojich.

Politické strany súťažili medzi sebou iba o zahraničných investorov, zvlášť, keď domáci politici pochopili, že každý veľký investor v závislosti od podpory vlády je pripravený rokovať aj o veľkosti provízie pre nich. 

Keďže investori prichádzali, tak každá politická strana sa domnievala, že jej úlohou je už iba výber lojálnych ľudí pre vládu a parlament. Otázka odbornosti, vzdelania, sa stala nepodstatnou.

Premiér Fico si uvedomuje, že jeho najväčším handicapom v budúcich voľbách je jeho dlhé fungovanie v politike a najmä v pozícii premiéra. Vyhrať štvoro parlamentných volieb je určite prejavom politického talentu a schopnosti Roberta Fica.

Z pohľadu poklesu výkonnosti štátu a z pohľadu rastu jeho zadlženosti a žitia na úkor našich detí však bude obhajoba Smeru po 16 rokoch veľmi ťažká.

Robert Fico si uvedomuje, že je veľmi nepravdepodobné, že by v krátkom čase dokázal prispieť k zmene politického kurzu a výkonnosti štátu, a preto sa skoncentroval na kritiku EÚ. V spojení s Viktorom Orbánom vytvorili presvedčivú dvojicu európskych politikov, kritizujúcich domácu i zahraničnú politiku EÚ, ktorá svojím progresivizmom reálne ohrozuje existenciu celej EÚ.

Myslím si, že kritika Bruselu, ako aj hra na všetky svetové strany, si zaslúži uznanie! Neriešenie problémov migrácie, zelenej politiky, rusko-ukrajinského konfliktu… je to, čo oslabuje EÚ a diskredituje jej komisárov a poslancov.

EÚ nemôžu ohrozovať dvaja, aj keď skúsení politici zo strednej Európy z malých krajín, keby nebolo širokej občianskej podpory a keby dôsledky politiky EÚ závažným spôsobom neohrozovali hospodársky Nemecko, Francúzsko ako i ďalšie krajiny.

Macron, Merz (aj Starmer) určite postrehli vznik novej obrannej stratégie USA, ktorá je založená na tripolárnom videní sveta a na rozbití nepotrebnej EÚ.

Ilustrácia: Ľubomír Kotrha

Táto svätá trojica s hrozným prepadom voličských preferencií v ich krajinách sníva o dvoch možnostiach: alebo sa im podarí presvedčiť Trumpa v podpore Ukrajiny a jej boja do posledného Ukrajinca, alebo sa budú musieť zmieriť s Donaldom Trumpom a čakať až dokončí svoje druhé prezidentské obdobie, po ktorom sa svet určite musí vrátiť do starých koľají.

Mnohí politici si naivne myslia, že podlizovaním a psychologickými trikmi by mohli dostať Donalda Trumpa na svoju stranu. Súhlas európskych elít s americkou likvidáciou Nord Streamu, ich ochota ukončiť „závislosť“ od ruských energetických zdrojov a upadnúť do americkej závislosti s prísľubom, že sú pripravení na nákup niekoľkonásobne predražených energetických zdrojov iba z USA, iba potvrdzuje ich stratu zdravého rozumu. V svojej politickej bizarnosti sú ochotní prevziať americké záväzky na podporu Ukrajiny za podmienok, že zbrane pre tento konflikt budú nakupovať iba od USA.

Najvyšší politici EÚ nechcú pochopiť, že dnešným cieľom USA je okrem iného kolaps EÚ. Takýto postoj nemá v sebe žiadnu racionalitu a je dôkazom biedy ich mysle. Výzvy USA, aby krajiny 27-mičky vystúpili z tohto zoskupenia, sú pre nich také šialené, že nechcú ich apelom uveriť. Ako hovorí Donald Trump, načo by USA mali živiť NATO, keď EÚ nie je schopná podporiť amerického prezidenta v jeho „spravodlivom boji“ vo Venezuele… Transatlantická jednota sa skončila!

Politické elity Bruselu si nechcú priznať, že by mohla platiť aj iná obranná stratégia, na akej vyrástli a ktorú predstavovala politika Joea Bidena.

Táto hanba nie je len výsledkom predajných a hlúpych bruselských elít, ale aj podpory vládnucich politických strán EÚ.

Politická priepasť, ktorá sa utvorila medzi politickými elitami USA a EÚ začína vznikať aj medzi vlastnými občanmi EÚ a ich politickou reprezentáciou doma i na úrovni EÚ.

EÚ zomiera, pretože jej politické elity stotožnili EÚ s NATO, a to napriek tomu, že ide o dve odlišné organizácie. Každá z nich má iného pána a plní iné politické, ideologické a kultúrne ciele.

Riešiť krízu EÚ nestačí iba oddeliť tieto dve organizácie, ale je nutné ukončiť pôsobenie NATO v EÚ a roztvoriť svoj vlastný obranný dáždnik!

Všetci tí, ktorí desiatky rokov obhajujú prítomnosť NATO v EÚ a považujú túto organizáciu za srdce i mozog Európy, sú tými, ktorí ju v skutočnosti oslabujú..

EÚ je príkladom prejedenej a sýtej civilizácie, ktorá vidí svoj zmysel iba v obhajobe transatlantickej jednoty a obhajobe nespočítateľných minorít, ktoré majú svoje vlastné záujmy a pre ktoré je neprijateľné formulovať nejaké národnoštátne záujmy s kresťanskými koreňmi a zvykmi.

Základnou otázkou uchovania existencie EÚ je nevyhnutnosť zadefinovať ich vzťah k USA a cenu tejto transatlantickej jednoty. Až potom sa EÚ môže koncentrovať na riešenie troch okruhov problémov:

1. migrácia
2. zelená politika
3. rusko-ukrajinský konflikt

I. Problém migrácie je do určitej miery odrazom populačnej krízy, ktorá je výsledkom nových rodinných a kultúrnych vzorcov a má za následok pokles populačného rastu. Súčasťou tohto problému je aj starnutie populácie, čo zapríčiňuje nedostatok pracovných síl.

Zdá sa, že bez migrácie je vymieranie európskych národov neriešiteľné.

Liberálna mládež sa koncentruje predovšetkým na svoje osobné záujmy, z ktorých najväčšou potrebou je konzum vecí. Založenie rodiny, výchova detí je vnímaná ako prekážka v ich individuálnej stratégii konzumovať svet.

Výsledkom takéhoto spôsobu života je, že mladí ľudia neskôr dospievajú a ich infantilita môže mať za následok, že premeškajú najvhodnejší čas pre zmysluplné zakladanie rodiny.

Výsledkom zníženej pôrodnosti domácich obyvateľov EÚ a vysokého populačného rastu najmä u ľudí z arabského sveta je, že veľká arabská rodina má nielen úctu zo strany ich komunít, ale je považovaná za nevyhnutný prostriedok uchovania ich kultúrnej identity.

EÚ ako kozmopolitná spoločnosť, zložená z dvoch občianstiev, t. j. národného i európskeho občianstva je však neschopná riešiť tento problém, pretože by si vyžadoval radikálne zmeny v chápaní reálnych či domnelých ľudských práv.

Existujúca legislatíva umožňuje Bruselu iba prizerať sa, ako sa im táto otázka vymyká z ich rúk a zakladá problémy, ktoré môžu závažným spôsobom ovplyvniť aj existenciu aj krajín 27-mičky.

Vážnosť, či nebezpečenstvo tohto problému infantilné elity hlboko podceňujú. Samotný fakt, že v niektorých krajinách 27-mičky tvoria migranti 10 – 15 % podiel obyvateľstva by nemusel dnes reálne ohrozovať EÚ.

Tento problém sa môže stať hrozivým vtedy, keď sa populačný rast a demografická štruktúra domáceho obyvateľstva bude naďalej zhoršovať.

Zvyšujúci sa podiel, napr. arabského obyvateľstva, môže mať za následok aj nespokojnosť tejto skupiny a bude požadovať väčší podiel na politickej moci v EÚ i v krajinách 27-mičky.

Čo môže však radikálne meniť situáciu, je, že tieto skupiny naznačujú, že sú kresťanskými symbolmi hlboko zráňané a ponižované. Je logické, že veľké islamské krajiny sa budú týmito otázkami zaoberať a môžu sa stať predmetom obchodných či iných vojen!

Posledné pokusy EÚ riešiť tento problém sú ukážkou jej neschopnosti a hanby, pretože problémy s nelegálnou migráciou prenáša na svojich občanov. Jej projekt rozptylu migrantov do krajín s nízkou koncentráciou arabského či afrického obyvateľstva, napr. na Slovensko je absurdný.

Politika EÚ, ktorá chce bojovať s nelegálnou migráciou, musí nutne vyvolať pohŕdanie nielen zo strany prichádzajúcich, ale aj zo strany domácich vlád.

Progresivistický Brusel namiesto opatrení na stíhanie nelegálnych prisťahovalcov chce stíhať vlastné krajiny 27-mičky. Krajiny, ktoré sa nebudú chcieť podvoliť a prijať nelegálnych migrantov, budú musieť zabezpečiť finančné zdroje na ich prijatie v tých krajinách, ktoré sú ochotné za naše peniaze ich prijať.

EÚ sa takýmto rozhodnutím iba diskredituje a dokazuje svoju nespôsobilosť riadiť takmer polmiliardovú civilizáciu.

Podľa môjho názoru treba sa inšpirovať austrálskou, či saudskoarabskou legislatívou, resp. inými krajinami, ktoré sa dokážu s nelegálnou migráciou vysporiadať.

Migračná politika EÚ musí stáť na štyroch zásadách:

1. nelegálna migrácia je trestným činom, a tak treba pristupovať k týchto ľuďom,
2. povolenie k pobytu musí byť časovo obmedzené,
3. udelenie občianstva bude možné až v tretej generácii,
4. všetky doterajšie legislatívne opatrenia, ktoré by obmedzovali predchádzajúce zásady, musia byť zrušené.

II. Zelená politika EÚ je zameraná na zníženie CO2, a teda na zastavenie otepľovania planéty. Na tomto základe si vytýčila extrémny program napriek tomu, že EÚ sa podieľa na tomto znečistení iba 7 – 8 % a má za to zaplatiť stratou výrobnej a hospodárskej konkurencieschopnosti vo svete.

EÚ nemôže vyriešiť všetky environmentálne otázky sveta a ani si nemôže dovoliť nimi podväzovať svoj hospodársky program.

Je nutné, aby Európsky parlament vyhlásil pokračovanie green politiky za existenčné ohrozenie spoločenstva 27-mičky.

III. Rusko-ukrajinský konflikt. EÚ musí vychádzať z faktu, že rusko-ukrajinský konflikt nevyvolala EÚ, ale politika Joea Bidena, presadzujúca rozširovanie hraníc NATO na východ. Dlhodobé vyhýbanie sa účasti EÚ v tomto konflikte, je známy fakt.

Všetci si pamätáme, koľko obáv a starostí zo strany EÚ vyvolala nemecká ochota dodať pre ukrajinskú armádu vojenské prilby. To bol iba začiatok. Potom prišli protitankové strely, húfnice, potom rakety, až sa EÚ dostala do pozície, že je jedinou silou, ktorá je ochotná podporovať Ukrajinu v jej boji za čestný mier. V konečnom štádiu EÚ je pripravená prevziať na svoje bedrá nielen finančnú pomoc na udržanie ukrajinského štátu, ale aj vojenskú podporu tak, že všetok vojenský materiál, ktorý bude potrebný k víťazstvu Ukrajiny, zaplatí v plnej cene americkým zbrojovkám.

Krajiny „ochotných“ akoby chceli spáchať kolektívnu samovraždu a pokračovať v podpore Ukrajiny, ktorá na čele s prezidentom Zelenským zdefraudovala z 300 miliardovej pomoci približne 50 miliárd na svoje súkromné obohatenie!

Dnes je možné badať už aj určitú evolúciu názorov na rusko-ukrajinský konflikt. EÚ už prestala podporovať vstup Ukrajiny do NATO a EÚ a je už vysporiadaná aj s tým, že za rozširovanie hraníc NATO na východ bude musieť Ukrajina zaplatiť stratou min. 20 % ukrajinského územia. Čo však ale úplne fanaticky odmieta, je uznať kapituláciu Ukrajiny a snaží sa pojem porážky nahradiť použitím termínu mierová dohoda…

Vedenie EÚ by malo nabrať odvahu a riešiť to ako USA v Afganistane, t.j. nasadnúť na lietadlá a považovať 20-ročné vojenské angažmán za ukončené!

Pre EÚ je hra o pokračovanie rusko-ukrajinského konfliktu veľmi nebezpečná, pretože týmto ohrozuje existenciu EÚ.

Krajiny EÚ, ak nechcú pochovať toto civilizačné spoločenstvo, by urýchlene mali rozhodnúť v národných parlamentoch a potom v Európskom parlamente o:

1. ukončení podpory Ukrajiny zo strany EÚ,
2. súhlase s územnými ziskami Ruska,
3. prešetrení nakladania s prostriedkami EÚ, ktoré boli vynaložené na pomoc Ukrajine,
4. zrušení všetkých sankcií voči Rusku,
5. uzatvorení nových zmlúv o spolupráci s Ruskou federáciou.

(Autor je konzervatívny socialista)