Veľká časť spoločnosti nie je spokojná s tým, ako dlho na Slovensku vládne Fico a volá po zmene. Názory na príčiny tejto situácie sú rôzne, podľa niektorých za to môže Ficov populizmus, podľa iných je to hlúposť voličov, ale málokto z kritikov toho stavu pripúšťa ako možnú príčinu neschopnosť jeho oponentov.
Po parlamentných voľbách v júni 2010 vznikla vláda Ivety Radičovej, tvorená koalíciou SDKÚ‑DS, SaS, KDH a Most‑Híd. Jej kabinet ale padol už v októbri 2011, keď parlament neschválil rozšírenie eurovalu a zároveň nevyslovil vláde dôveru. Iveta Radičová sa stala volebnou líderkou SDKÚ po tom, čo vo februári 2010 z tejto pozície odstúpil Mikuláš Dzurinda z dôvodu nejasností ohľadom financovania jeho strany. Vo vláde Radičovej sa stal Dzurinda ministrom zahraničných vecí a Mikloš ministrom financií. Obaja nenápadne, ale vytrvalo podkopávali pozíciu Radičovej a vo vláde sa prejavovali aj ďalšie rozpory ohľadom daňovej reformy, zdravotníctva či obrany. Ministrom obrany sa stal obchodný manažér Galko, ktorý bol neskôr odvolaný pre kauzu odpočúvania, ministrom zdravotníctva Uhliarik, ktorý získal prezývku „Pentliarik“. Stručne povedané, vláda sa rozpadla za rok a pol jej vládnutia v dôsledku vlastných vnútorných rozporov, ktorým Fico mohol len tlieskať, ale nebol za ne zodpovedný.
V marci 2012 sa konali predčasné voľby, v ktorých Smer získal 44 %. Je veľmi pravdepodobné, že tento výrazný politický zisk bol podložený zlyhaním predchádzajúcej vládnej koalície. Smer sa udržal pri moci aj po voľbách v roku 2016 až do volieb vo februári 2020, po ktorých vznikla vláda zložená z OĽaNO, Sme rodina, SaS a Za ľudí. Na čele tejto vlády bol Matovič a neskôr Heger, ale ani táto koalícia nedokázala dovládnuť. Po odchode SaS z vlády sa z nej stala menšinová vláda a v máji 2023 Eduard Heger požiadal prezidentku o zbavenie poverenia viesť vládu. Nasledovalo vymenovanie úradníckeho kabinetu, ktorý krajinu doviedol k predčasným voľbám, po ktorých sa opäť vrátil Fico.
Fico sa v rokoch 2012 aj 2023 dostal k moci po zlyhaní pravicových vládnych koalícií, ktoré nedokázali zvládnuť ani svoje funkčné obdobie a nenaplnili svoje sľuby. Za ich zlyhanie Fico nemohol a jeho nástup k moci bol priamym dôsledkom ich reálnej neschopnosti vládnuť.
Súčasná opozičná ponuka do značnej miery prináša opakovanie už zlyhaného, a to bez akejkoľvek sebareflexie. Kritika mnohých súčasných politikov – od Šimkovičovej cez Migaľa až po Šutaja Eštoka je opodstatnená. Ale ich nahradenie Remišovou, Mikulcom alebo Gröhlingom žiadne lepšie predpoklady na výkon funkcií neponúka. Nie veľmi kvalifikovane pôsobí aj vystupovanie časti novej garnitúry v rámci Progresívneho Slovenska, vrátane jej súčasného lídra.
Argument „lebo Fico“, je do veľkej miery pravdivý, pravdou je ale to, že Fico sa dostal dva razy k moci v dôsledku zlyhania dvoch pokusov pravicových strán o koaličnú vládu, ktorá vždy skončila rozpadom vlády ešte pred vypršaním jej mandátu. Za toto Fico skutočne vôbec nemôže.
Posledná predficovská vláda mala na svojom začiatku v roku 2020 dokonca ústavnú väčšinu 95 poslancov. V septembri 2022 táto koalícia mala už len 73 hlasov a vláda sa stala menšinovou. Oveľa významnejšie ako nejaké programové rozdiely boli v rámci tejto koalície osobné spory a útoky. Hlavné osobnosti tohto politického neúspechu, ako sú Matovič, Gröhling alebo Heger, sa nám zase ponúkajú ako riešenie a ich hlavným programovým bodom je opäť Fico. Ani štipka sebareflexie, ani známka toho, že by si nejako pripúšťali, že to bola ich neúspešná politika, ktorá otvorila cestu Ficovi k opätovnému návratu k moci. Naopak, pokračujú v tom, čo vedia najlepšie – Šefčík z OĽaNO útočí na Galka z Demokratov, Galko odpovedá na rovnakej úrovni a vzájomne na seba podávajú žaloby. Do toho Progresívne Slovensko, namiesto toho, aby systematicky prezentovalo svoj „Veľký tresk“ a hovorilo, čo a ako chce urobiť, vypúšťa nekoordinované výkriky do tmy – raz o Benešových dekrétoch, potom je zrazu témou dňa Vatikánska zmluva, ale vôbec nie je jasné, prečo takto a čo s tým ďalej.
Nedávna história ukazuje, že nie je totiž to hlavné nahradiť Fica pri moci, ale hlavné by malo byť to, čo potom s tou mocou urobiť. Zatiaľ naša opozícia pôsobí ako pes, ktorý naháňa auto. Aj keby ho chytil, tak nebude vedieť, čo s ním. A jej prístup ukazuje, že si toto vôbec, ale vôbec neuvedomuje…
Ilustrácia: Ľubomír Kotrha
(Text vyšiel na romanlaml.blog.pravda.sk 22. februára 2026)
