Poľská stopa v Krištáľovej noci

Sedemnásťročný poľský Žid Herschel Grynszpan, žijúci v Paríži, vstúpil 7. novembra 1938 na tamojšie nemecké veľvyslanectvo a vystrelil na diplomata Ernsta Eduarda vom Ratha, člena NSDAP. Ten svojim zraneniam 9. novembra podľahol. Skôr než francúzska polícia vyšetrila okolnosti útoku, nacisti rozšírili konšpiračné tvrdenie, že Grynszpan konal v mene svetového židovstva, ktoré chcelo zničiť národnosocialistické Nemecko. Útok a následnú smrť diplomata nacistický režim využil ako zámienku na protižidovské pogromy v noci z 9. na 10. novembra 1938, známe ako Krištáľová noc. Zúfalý čin Herschela Grynszpana ale vo svojej podstate nebol vyprovokovaný len prenasledovaním Židov v Nemecku, ale aj krokmi poľských úradov.

Rozbuška

Začiatkom novembra 1938 sa Grynszpan z pohľadnice od svojej sestry dozvedel, že jeho rodičov a súrodencov boli spolu s tisíckami ďalších poľských Židov nemecké úrady násilne deportovali na nemecko-poľskú hranicu. Mnohí vyhnanci tam uviazli v neľudských podmienkach na území nikoho. Správa o utrpení rodiny ho pobúrila. Útokom na nemeckom veľvyslanectve chcel protestovať proti deportáciám a upozorniť na prenasledovanie Židov.

Korene týchto udalostí ale siahajú do jari 1938, keď Nemecká ríša anektovala Rakúsko. Poľská vláda sa obávala, že veľký počet Židov s poľským občianstvom sa z nacistami ovládaného územia v snahe uniknúť antisemitskému prenasledovaniu vráti  do Poľska.

O zväčša chudobných Židov ale nestálo ani Poľsko. Poľský parlament preto 31. marca 1938 prijal zákon, ktorý umožňoval odobrať občianstvo okrem iného osobám, ktoré po vzniku poľského štátu žili nepretržite najmenej päť rokov v zahraničí a podľa úradov stratili spojenie s poľským štátom. Poľské orgány vydali 6. októbra 1938 nariadenie, podľa ktorého musel každý občan Poľskej republiky žijúci v zahraničí, do 30. októbra 1938 predložiť pas na príslušnom konzuláte na registráciu a na potvrdenie platnosti dokumentu. Inak stráca  občianstvo a právo vrátiť sa do Poľska. Je potrebné zdôrazniť, že obsah tohto nariadenia bol publikovaný v právnom vestníku až 15. októbra 1938, čo výrazne skrátilo čas potrebný na tento úkon. Je zrejmé, že veľa ľudí, ktorých sa to týkalo, sa o tomto nariadení ani včas nedozvedeli.

Nemecká vláda vnímala toto opatrenie ako hrozbu pre svoje plány vyhostiť zahraničných Židov. Nacistický režim sa obával, že po uplynutí uvedeného termínu by tisíce v Nemecku žijúcich poľských občanov židovského pôvodu cez noc stratili štátnu príslušnosť, čo by znemožnilo ich deportáciu do krajín ich pôvodu. Koncom októbra 1938 dala nemecká vláda Poľsku ultimátum: ak nariadenie nezruší, Nemecko deportuje poľských občanov ešte pred nadobudnutím jeho účinnosti. Nasledujúci deň dostali orgány nemeckej štátnej polície príkaz zadržať poľských Židov s platnými pasmi a bezodkladne ich hromadne deportovať na poľskú hranicu. Toto nútené vyhnanie, v nemčine nazývané Polenaktion (v preklade Poľská akcia), bolo prvou masovou deportáciou Židov z Nemeckej ríše.

Poľská akcia

V dňoch 28. a 29. októbra 1938 bolo približne 17 000 Židov s poľským občianstvom zatknutých a následne zadržiavaných vo väzniciach a zberných táboroch. Zatýkanie ich zastihlo nepripravených; mohli si so sebou vziať len niekoľko osobných vecí. Ríšske železnice ich potom prepravovali v strážených mimoriadnych vlakoch na určené miesta na nemecko-poľskej hranici.

Prvé transporty prekročili hranicu bez väčších prekážok, pretože poľské pohraničné orgány neboli na príchod deportovaných pripravené. Neskôr však začali vstup odmietať, zatiaľčo nemecké orgány vyhnancom bránili v návrate. Nemeckí policajti a stráže hnali časť deportovaných pešo cez polia na územie nikoho. Mnohí tak uviazli na preplnených hraničných staniciach alebo v pohraničí bez dostatku jedla a prístrešia. Časť z nich poľské úrady pustili do vnútrozemia, najmä ak tam mali príbuzných; tisíce ďalších museli zostať v meste Zbąszyń v Poznanskom vojvodstve.

Podmienky v Zbąszyni boli katastrofálne, najmä v prvých dňoch a týždňoch. Do mesta smerovalo približne 8 000 deportovaných. Postupne tu vznikol utečenecký tábor s núdzovým ubytovaním, v ktorom tisíce ľudí zostali aj niekoľko mesiacov. Pomoc im poskytovali židovské humanitárne organizácie.

Niektorým vyhnancom nemecké úrady neskôr povolili krátkodobý návrat do Nemecka, aby predali svoj majetok a pripravili si odchod do zahraničia. Akcia bola neskôr ukončená. Židov, ktorých nebolo možné vyhnať cez poľskú hranicu, nemecké úrady priviezli späť do vnútrozemia krajiny. V januári 1939 Poľsko a Nemecká ríša uzavreli dohodu, podľa ktorej bolo približne 6 000 rodinným príslušníkom predtým vyhnaných osôb (žien a detí) povolených vstúpiť do Poľska.

Medzi vyhnanými bola aj rodina Grynszpanovcov z Hannoveru, ktorá poslala správu Herschelovi do Paríža. Utrpenie jeho rodiny sa tak stalo bezprostredným podnetom na útok, ktorý nacistický režim zneužil na rozpútanie novembrových pogromov.

Zatvorené dvere

Kritika historického poľského antisemitizmu naráža v časti poľskej politickej reprezentácie na odmietavé reakcie. Udalosti roku 1938 však ukazujú, že protižidovská diskriminácia sa prejavovala aj na úrovni štátnych opatrení: poľské úrady sa snažili zabrániť návratu vlastných občanov židovského pôvodu, ktorí čelili nacistickému prenasledovaniu.

Poľsko však v neochote prijímať prenasledovaných Židov nebolo osamotené. Nacistická protižidovská politika vyvolávala v mnohých krajinách obavy z prílevu utečencov. Z iniciatívy amerického prezidenta Franklina D. Roosevelta sa v dňoch 6. až 15. júla 1938 vo francúzskom Évian-les-Bains uskutočnila medzinárodná konferencia k problematike rastúceho počtu židovských utečencov utekajúcich pred nacistickým prenasledovaním. Humanitárne zámery narazili na reálnu politiku. Zástupcovia 32 krajín vrátane Spojených štátov, Veľkej Británie, Francúzska, Kanady či Austrálie síce vyjadrovali súcit s prenasledovanými, žiadna krajina však nebola ochotná prijímať vo väčšom rozsahu židovských utečencov. Výnimkou bola Dominikánska republika, ale ponuka diktátora Rafaela Trujilla mala najmä politické a rasové motívy: usiloval sa zlepšiť svoj medzinárodný obraz po masakre Haiťanov v roku 1937 a podporiť prisťahovalectvo bieleho obyvateľstva. Účastníci konferencie nedokázali prijať  ani rezolúciu odsudzujúcu nemecké zaobchádzanie so Židmi.

Krišťáľová noc tak nebola len predzvesťou osudu európskych Židov, ale aj vizitkou dlhodobého antisemitizmu, ktorý bol po stáročia súčasťou našich dejín.