Priznám sa, že váham, či ďalej písať články a komentáre o vnútornej, ale i medzinárodnej politike, keďže ich jeden deň napíšem, druhý deň zverejním a na tretí deň, či už po pár hodinách neplatia, lebo… politici sa zbláznili. Žiaľ, netýka sa to len amerického prezidenta Trumpa, kde je to najviditeľnejšie pri kamufláži o mieri, agresii voči Venezuele, clám a sankciám voči rôznym krajinám, ktoré raz platia a o chvíľu už nie. V súčasnej politike neplatí vôbec nič: žiadne dohody, žiadne záruky, je tu len totálny chaos a rozvrátený svetový poriadok. Podobne to platí i o skompromitovaných a neschopných lídroch Bruselu, ako aj o našich vojnychtivých „spojencoch“ vo Veľkej Británii, Francúzsku či Nemecku. Rovnaké je to tiež u nás doma medzi viacerými fakticky nepríčetnými opozičnými i koaličnými lídrami. Veď si len spomeňme na decembrovú schôdzu parlamentu, na šírenie až živočíšnej nenávisti, na vulgárnosť v politike, na šialenstvo pripomínajúce útoky frustrovanej opozície na Roberta Fica a jeho vládu, na poškodzovanie záujmov štátu zo strany opozície doma i v EÚ, rovnako, ako na neustále hádky, vzájomné osočovanie a hlbokú, permanentnú krízu koalície.
Hovorí sa, prekonaj sám seba a vytrvaj, a tak som sa nechal inšpirovať príspevkom Jozefa Kršku v Slove Na lodi bláznov, verzia 2026, ktorý túto tému rozvíja v súvislosti s Grónskom. Ja som loď, či po mojom, pavilón bláznov, poňal v súvislosti s politikou na Slovensku.
Pavilón bláznov nie je však len u nás, ale i v Európe a vo svete. Máme tu vojny, ktoré sa stávajú bežnou súčasťou života, dohody, ktoré sa nerešpektujú, vládne tu chaos, princíp silnejšieho, princíp vyhrážok a nátlaku, a to všetko bez morálky a všeľudských hodnôt. V politike vládne demagógia a občan je pre politikov len prostriedkom, ako sa dostať k moci; inak je na poslednom mieste ich záujmu.
Sme v nebezpečí, máme v politike príliš veľa nezodpovedných ľudí
Slová politikov sú ako voda v koši, nemajú žiadnu trvácnosť ani hodnotu. Politici nehľadia na nič, na svetový poriadok, na zákony, ani na morálku, demokraciu a ľudské práva. Zaujíma ich len osobný prospech, ktorý chabo skrývajú za záujmy štátu, resp. národa a občanov. Často sa správajú ako slon v porceláne a pripomínajú skutočne chorých predčasne prepustených z psychiatrických ústavov.
Nejdem hovoriť o skutočne duševne chorých ľuďoch, aj keď ich počet v dnešnej dobe až extrémne rastie. Žiaľ, niekedy mám pocit, že do takýchto zariadení by mali byť umiestnení aj viacerí politici. Z politiky sa stáva jeden veľký blázinec a Národná rada SR sa mení zo zákonodarného orgánu na cirkus či dokonca naozaj až na pavilón bláznov.
Pôsobím v politike od svojej mladosti a z väčšej časti profesionálne. Mám skúsenosti z obdobia socializmu, kde to bolo pre jednu stranu a jej podporovateľov v spoločenských a záujmových organizáciách jednoduchšie. Politici boli vyberaní, a najmä odborne i prakticky pripravovaní. Po politickom a ekonomickom prevrate v novembri 1989 nastal postupne chaos. Do funkcií sa začali dostávať nepripravení a spravidla neschopní karieristi, lojálni pochlebovači samozvaných vodcov. Ak však porovnávame politickú vyspelosť, ale i odbornosť vládnutia Vladimíra Mečiara so SNS alebo Mikuláša Dzurindu so Stranou demokratickej ľavice (SDĽ), tak to v porovnaní s vládou v rokoch 2020 až 2023 boli „nebe a dudy“.
Dnes sa politická vyspelosť, hodnoty a komunikácia medzi politikmi dostali na úplné dno. Systém, ktorý na Slovensku i v Európe máme, umožňuje uspieť a stať sa poslancami, ministrami i prezidentmi podvodníkom, komediantom, psychicky narušeným jednotlivcom, morálnym zhýralcom, dokonca alkoholikom a narkomanom, ako aj tým, ktorí majú milióny na účte alebo ich podporujú oligarchovia. Takíto politici si robia aj dnes na Slovensku čo len chcú. Politika už dávno nie je službou ľudu, ani panským huncútstvom, je len zapáchajúcou stokou, ktorá nás obklopuje a oberá o lepší, plnohodnotnejší život.
Čo sa robí s preferenciami na lodi bláznov
Na palube tejto lode sa stretli všetky politické strany bez rozdielu ich súčasného postavenia. Dôsledky ich konania možno badať na výsledkoch preferencií agentúry Ipsos, konaného pre Denník N. Jeho výsledky sú spochybniteľné, no len mierne sa odlišujú od ďalších prieskumov.
Pokiaľ ide o súčasnú koalíciu, tam už ruže nekvitnú. Smer SSD nepremyslene útočí na svojich koaličných partnerov, no napriek tomu jeho preferencie nestúpajú, len sa držia nad 17,6 %. Môžeme očakávať, že do riadnych volieb svojou neuváženou politikou klesne Smer na 15 %, kde sa stabilizuje a zároveň potvrdí svoju neschopnosť zostavovať ďalšiu, už piatu vládu Smeru SSD na čele s Robertom Ficom.
Znevažovaný a zaznávaný Hlas SD stále klesá, má už len 7,3 %. Možno predpokladať, že jeho sklamaní voliči prejdú s vysokou pravdepodobnosťou k PS, značná časť z nich sa stane nevoličmi a len minimum sa vráti k Smeru SSD.
SNS je už dávno porazená a nateraz dosahuje podporu 2,4 %. Jej sympatizanti budú hľadať útočisko asi v Republike; je totiž nepravdepodobné, že Andrej Danko po fiasku s aktuálnou kandidátkou dokáže zostaviť inú, takú, ktorá by bola schopná uspieť v parlamentných voľbách.
Bitka v koalícii tak nebude mať žiadneho víťaza, len porazených. Koaličné strany sa namiesto vzájomnej podpory potápajú. Robert Fico to môže ešte zvrátiť, no zatiaľ robí pravý opak.
Opozícia nie je na tom o nič lepšie.
PS sa snaží byť lídrom opozície, no je bez ťahu na bránu a alternatívy voči súčasnej vláde. Preferencie progresívcov postupne klesajú z 23 na súčasných 20,5 %.
SaS, ktorá rozbila všetky tri vlády, v ktorých bola, robí ramená, no jej preferencie napriek miernemu aktuálnemu vzostupu na 8,4 % nezaručujú definitívnu účasť v parlamente.
Toxické Hnutie Slovensko (OľaNO) sa aktivitami Matoviča vzmáha a chce PS ukázať, že bez neho vládu súčasnej opozície nik nezostaví, čo je holý, pre PS a SaS nie príliš prijateľný fakt. V súčasnosti má Matovičovo hnutie 8,3 % a je až piate v aktuálnom rebríčku strán. Zostáva nad tým rozum stáť, keď akoby ľudia zabudli na neprehliadnuteľné hriechy Matovičovo-Hegerovej vlády. Na Slovensku je, žiaľ, stále veľa naivných ľudí, ktorí naletia nereálnym sľubom, bombastickým návrhom demagóga, hrajúceho sa na spasiteľa, Igora Matoviča a volia sprofanované Hnutie Slovensko (OĽaNO).
Nuž a KDH je osobitnou, do istej miery nešťastnou kapitolou našej politiky. Ono nikdy nevedelo a ani dnes nevie, kam patrí. Jeho preferencie sa pohybujú okolo 6 až 7 %, no ľahko sa môže stať, že kresťanskí demokrati sa do parlamentu nedostanú. Značná časť ich voličov nepochopí spoluprácu s progresívcami, presadzujúcimi LGBTI agendu a iná, možno rovnako veľká, spoluprácu so Smerom SSD. Pri takomto rozdelení síl je nebezpečné, ak vedenie KDH stále nevie, ako sa vraví, kde je sever, pričom jedna strana spektra sa nepáči KDH a na druhej strane ho nik moc nechce.
Opozičné strany nemajú odkiaľ zobrať nových voličov, keďže tí sa presúvajú len medzi opozičnými stranami. Orientujú sa tak na mladých ľudí bez skúseností, ktorí im môžu naletieť na ich vzletné slová o slobode a demokracii, na nereálne sľuby o lepšom živote mladých, ktorý však dnešná opozícia nedokáže zabezpečiť.
Mimoparlamentné strany sa snažia. Medzi nimi najmä Republika a hlboko pod ňou Demokrati a trápiaca sa Maďarská aliancia. Jednoznačným lídrom medzi stranami, ktoré sú mimo parlamentu, je Republika, ktorá má takmer istú účasť v Národnej rade SR, pokiaľ si to nejakým „megaprúserom“ nepokazí. Postupne stúpa a v súčasnosti dosahuje 12,3 % preferencií. Voliči jej pribúdajú najmä zo SNS a spomedzi radikálnych voličov Smeru SSD, či bývalých voličov Kotlebovej ĽSNS.
Ku korytám sa derú mimoriadne agresívni Demokrati. Nemajú žiadny iný program, len „hlbokú orbu“, ktorou chcú zlikvidovať Smer SSD, Hlas SD a SNS. Pohybujú sa na hranici zvoliteľnosti, teraz majú podporu 5,2 %. Okrem nenávisti nič neprinášajú a ak sa nespoja s inou stranou, na ktorej chrbte by sa dostali do Národnej rady SR, tak pravdepodobne skončia pred jej bránami.
Maďarská Aliancia sa stále trápi a zatiaľ sa pohybuje medzi 3,5 až 4,6 %. Má nevýrazného, pomerne neznámeho lídra a najnovšie sa priživuje na možnom otváraní Benešových dekrétov, čo je ale veľmi tenký ľad. Možno získa zopár stovák voličov, no občanov maďarskej národnosti lojálnych k Slovensku nenadchne. Predseda Aliancie LászlóGubík dokonca nepriamo potvrdil ich snahy nielen o kultúrnu a školskú, ale i o územnú autonómiu, čo je prirodzená červená čiara pre slovenských a umiernených maďarských voličov. Ak by niekto mohol Maďarskú alianciu zachrániť a dostať do Národnej rady SR, bol by to György Gyimesi, len to nechce pochopiť vedenie Aliancie a akosi sa s ním nevie dohodnúť.
V tomto spektre máme ešte stranu Sme rodina s 2,4 %, ktorej popularitu zvyšuje jej predseda Boris Kolár, no bez spojenia s inou stranou nemá reálnu nádej uspieť. Iný prípad je nedávno založená strana Zoroslava Kollára Právo na pravdu. Tá nemá jasný program, kritizuje vládu rovnako, ako i opozíciu a chce byť niekde medzi nimi. Získať môže časť sklamaných voličov Hlasu SD, ako i váhajúcich sympatizantov Smeru SSD. Má šancu osloviť doterajších nevoličov i menšiu časť odpadlíkov od Demokratov, Sme rodina a z malej časti i SaS.
Na Slovensku chýba čitateľnosť politiky všetkých strán, čo mätie a znechucuje občanov a vyvoláva v nich neistotu. Preferencie sa mierne hýbu, no keďže sme necelé dva roky pred riadnymi voľbami, nič podstatné sa nedeje. Voľby budú mať nepochybne víťaza, bude to však takmer isto Pyrrhovo víťazstvo. Opozícia na čele PS bez toxického Hnutia Slovensko (OľaNO) nebude schopná zostaviť vládu rovnako ako Smer SSD bez Republiky. Stále je tak pravdepodobný i povolebný pat a pokračovanie politiky v pavilóne bláznov.
Záverom
Naše skúsenosti potvrdzujú, že politických dobrodruhov sa tak ľahko nezbavíme. Celkom iste nepomôžu zmierovacie snahy prezidenta Petra Pellegriniho a už vôbec nie nejaká novela rokovacieho poriadku Národnej rady SR. Nepomôžu koaličné rady ani dohody v opozícii. Budeme musieť počkať až na to, keď z politiky odídu „blázni“ do politického dôchodku a slovenský volič vyzrie a zmúdrie. Čas v tomto prípade však hrá proti nám.
