Kirgizsko, ak sa nebudeme v ďalšom texte venovať nadštandardnému počtu revolúcií, ktorými si krajina v dvadsiatom prvom storočí prešla, sa nachádza v zložitom období. V tejto stredoázijskej krajine (a nielen v nej) sa pod pláštikom národného sebauvedomenia a renesancie národnej identity o. i. presadzuje aj koncept brutálneho nacionalizmu a ďalších nebezpečných -izmov.
Premenovávanie ulíc alebo miest nemusí byť spojené len s dajakými –izmami. Inak, na rozumnom nacionalizme nie je nič zlé. Lenže, neoliberálni progresívci, ktorí dnes nálepkujú všetkých okolo seba ako na bežiacom páse, zámerne (cielene) zabúdajú na to, že skutočný nacionalizmus je de facto prijateľný pre logiku veci (nie pre progresivistov) patriotizmus.
Premenovanie mesta
Kirgizský parlament – Žogorku Keneš – na svojom zasadnutí, hneď v troch čítaniach prijal návrh zákona o premenovaní oblastného centra Džalal-Abad na juhu Kirgizska na mesto s názvom Manas.
Ak zoberieme do úvahy fakt, že Mestská rada Džalal-Abadu sa k iniciatíve mer-a mesta Ernibeka Ormokova na jeho premenovanie pozitívne postavila 3. septembra 2025, ide rozhodnutie priam v expresnom móde.
Stalo sa to už 10. septembra 2025 a parlamentom schválený zákon bol odoslaný na podpis prezidentovi Sadyrovi Žaparovovi. No odoslaný (?)… Budova kirgizského parlamentu a sídlo prezidenta sú pod jednou strechou v centre Biškeku, takže odoslanie je veľmi jednoduché a najmä rýchle.
Manas, nie je len – aspoň pre Kirgizov – Manas
Pojem, názov, alebo kategória Manas (Манас дастаны) je totiž kirgizský hrdinský a rozsiahly (x-krát dlhší než Odysea od Homéra) epos, ktorý bol v roku 2013 zapísaný do zoznamu nehmotného dedičstva UNESCO.[1] Čo je však dôležité, toto dielo – Manas – je v Kirgizsku synonymom jeho národnej identity.
Manas, to v tejto chvíli už nie je len hrdinský epos, alebo skutky bohatiera Manasa, ktoré sú encyklopédiou kočovnícko-horského života Kirgizov, ale sa stáva politickým symbolom a politickou inšpiráciou spojenou s radikálnym, ale aj umierneným kirgizským nacionalizmom. Samotný epos sa začína slovami: „… žil Džakin na altajskej zemi/bol susedom dvoch plemien…“[2]
A teraz skúsme spolu pouvažovať o tom, že premenovanie mesta z Džalal-Abad na Manas nie je žiadnym prejavom národnej hrdosti, ale asi niečím (ale čím?) iným.
To niečo iné môže byť formálna príprava na možný presun hlavného mesta Kirgizska z Biškeku (predtým Frunze a ešte predtým Piškek)[3] smerom na juh na hranicu s Uzbekistanom. Iné rozumné vysvetlenie tohto bleskového aktu kirgizského parlamentu, aspoň z pohľadu z Bratislavy – jednoducho neexistuje.
Nič nové pod slnkom
Ruský cár Peter I., ktorý presunul hlavné mesto z Moskvy do Sankt-Peterburgu z dôvodu potreby „… prerúbať okno do Európy…“, teda zabezpečenia nových geopolitických možností. Alebo z dôvodu nekontrolovaného rastu obyvateľov pôvodného hlavného mesta v prípade Brazílie.
No a tu máme ešte príklad zo susedného Kazachstanu, keď sa z iniciatívy vtedajšieho prezidenta Nursultana Nazarbajeva hlavné mesto z Almaty (vtedy Alma-Ata) presunulo do Celinogradu (potom Akmolinsk, Akmola, Astana, Nur-Sultan a dnes opäť Astana,) pričom pracovným cieľom bola vraj snaha zjednotiť miestne klany – žúzy (mladší, stredný a starší). Zlé jazyky aj po rokoch hovoria, že nešlo o žiadne zjednotenie klanov, ale len o bohapusté vyprázdnenie štátneho rozpočtu vo svoj osobný prospech určenou skupinou ľudí z blízkeho okolia exprezidenta.
V susednom Uzbekistane problém s klanmi (Samarkandský, Bucharský, Ferganský, Chivinský…) a hlavným mestom riešili inak. Na báze modernizácie hlavného mesta Taškent sa sformoval nový – univerzálny – klan. Taškentský klan už nie je konštruovaný na základoch rodinných či iných historických väzieb, ale spojivom je výlučne ekonomický záujem.[4] Peniaze nesmrdia a politický vplyv je droga.
Sever proti juhu (a vice versa)
Lenže v prípade Kirgizska prípadný presun hlavného mesta z Biškeku do zatiaľ dnešného oblastného centra Džalalabadskej oblasti[5] Džalal-Abadu rozhodne nemožno vnímať ako vytvorenie či skôr snahu o status quo medzi južným a severným klanom.
Skôr naopak, a tu je nebezpečenstvo vnútrokirgizského chaosu. A všetkého, čo so spomenutým možným chaosom z toho plynie.
Samotné mesto (tretie čo do politického a ekonomického vplyvu v Kirgizsku – po Biškeku a meste Oš) má viac ako tisícročné dejiny.
Ako obchodné centrum v rámci historickej Veľkej hodvábnej cesty bolo na pôde mesta Džalal-ad-Dinom vybudované miesto pre odpočinok obchodníkov so svojimi karavánami (karavan-saray), kde okrem odpočinku boli ponúkané aj liečebné procedúry (voda a liečivé bahno) zo zdroja Šer-Bulak.
Iné zdroje uvádzajú, že názov je de facto perzská mutácia „svätého a veľkého miesta“. Kirgizský historik Kajnarbek Bijlinaev si napriek týmto historickým faktom myslí, že premenovanie na Manas z neho urobí „.. .mesto, ktoré bude symbolom sily a významu Kirgizska…“[6]
Mesto je vysoko v horách blízko hraníc s Uzbekistanom, takže premenovanie a možný presun hlavného mesta má silný geopolitický podtón, alebo geopolitickú stratégiu. No ak si predstavíme, že do perspektívne nového hlavného mesta bude potrebné naliať kolosálne investície, ktoré dnešné Kirgizsko nemá, Ruská federácia je vyčerpaná a Čína už ekonomicky dosiahla v Kirgizsku (a nakoniec aj v Strednej Ázii) všetko čo dosiahnuť chcela a mohla, tak potom… Tak potom je tu jediné vysvetlenie. Tým je koncept Veľkej hry č. x.
Tej Veľkej hry,[7] ktorú uviedol do života britský (pozor nie ten český s krycím menom Pávek) rozviedčík a cestovateľ kapitán Arthur Conolly a ktorú aj dnes Londýn stále, nehľadiac na jej vek, udržuje pri živote.[8]
Napríklad tiež tým, že investície a samotnú výstavbu nového Manasu na báze starého Džalal-Abadu by zaisťovalo Turecko. Tým by sa ľahšie realizoval iný projekt, za ktorým tiež stojí Londýn. Ide o regionálny projekt Veľký Turan na čele s Ankarou, ale s Londýnom za golierom.
No a ešte nezabúdajme na jeden dôležitý vnútropolitický fenomén. A tým sú asi predčasné parlamentné voľby (všetko k tomu smeruje, či všetko tomu nasvedčuje) a vplyv šéfa kirgizskej tajnej služby, Štátneho výboru národnej bezpečnosti Kirgizska, generála Kamčybeka Tašijeva, po ktorého návšteve v Džalal-Abade (2. septembra 2025) sa tento proces spustil a veľmi rýchlo v parlamente procedurálne ukončil.
Tu treba vedieť, že K. Tašijev je zatiaľ blízky spolupracovník prezidenta Kirgizska S. Žaparova, ktorý sa narodil v dedinke Keng-Suu v Issikuľskej oblasti, čo je sever krajiny. A oblastné mesto Džalal-Abad, v budúcnosti Manas, je na juhu.
Nakoľko sa okolo tohto možného presunu hlavného mesta z Biškeku do Manasu motá postkoloniálny Londýn, tak si je potrebné spomenúť na dve staré írske porekadlá: „… maj strach z troch vecí: konských kopýt, býčích rohov a úsmevu Angličana…“, alebo: „… nevylievaj špinavú vodu, kým si nenanosil čistú…“[9]
V prípade Biškeku, alebo Džalal-Abadu či Manasu, to platí na sto percent!
(Autor je penzionovaný veľvyslanec a emeritný vysokoškolský učiteľ)
Súvisiace:
Turkický Biškek – vzor 2024 – Noveslovo
Mapka: www.tour.too.kg
[1] Podrobnejšie pozri: https://cs.wikipedia.org/wiki/Manas_(epos)
[2] Celý text pozri: https://eposmanas.ru/manas_kg/-446/-465/
[3] В Киргизии задумались о переносе столицы на юг / СНГ / Независимая газета
[4] Pozri: JUZA, P. (2006): Klany a klamy Uzbekistanu. Mezinárodní politika. Praha. roč. 30, č. 1, s. 10- 12.
[5] Administratívne sa člení na 7 oblastí a 2 mestské dištrikty (Biškek a Oš). In: https://beliana.sav.sk/heslo/kirgizsko
[6] В ЖК призвали жителей Джалал-Абада морально соответствовать новому названию
[7] Pozri: https://sk.wikipedia.org/wiki/Ve%C4%BEk%C3%A1_hra
[8] Pozn.: Klasické obdobie Veľkej hry začína približne rokom 1813 a končí rokom1907, keď došlo k podpisu rusko-britskej zmluvy, ktorá upravila ich vzájomné vzťahy v Afganistane. Najmä po roku 1917 Veľká hra pokračovala rôznymi formami a intenzitou a je v arzenáli Londýna dodnes.
[9] https://sk.wikiquote.org/wiki/%C3%8Drske_pr%C3%ADslovia
