Vo Francúzsku pokračuje novým dejstvom dráma najvážnejšej politickej krízy v Piatej republike, ktorej sa obávajú už aj v EÚ. Emmanuel Macron však krízu podivnými krokom ďalej komplikuje a ponára krajinu do väčšieho chaosu. Jeho pokus riešiť situáciu po vyslovení nedôvery Françoisovi Bayrouovi menovaním Sébastiena Lecornua, proprezidentského politika, bol od začiatku odsúdený na neúspech. Tak to hodnotili mnohí politici, médiá i odborníci, ale Macron to „nechápal“.
Nový predseda vlády pohorel na nominácii osôb do nej, lebo už 14 (!) hodín po jej oznámení podal demisiu. Z 18 členov novej vlády boli jedenásti z proprezidentskej Obnovy, štyria z Republikánov, dvaja z Demokratického hnutia a jeden z Horizontov, teda všetci zo strán podporujúcich vládu. Aj v tomto zoskupení sa však názory na riešenie problémov začínajú rozchádzať.
Nespokojnosť vyvolalo aj to, že trinásti členovia novej vlády boli aj v starej. S veľkou nevôľou sa stretlo najmä menovanie Bruna Le Mairea za ministra obrany, ktorý sa funkcie vzdal už na druhý deň.
Antirekordér Lecornu
Lecornu urobil po necelom roku nový antirekord v dejinách francúzskej politiky, keď na funkciu predsedu vlády rezignoval po 27 dňoch. Ešte 4 dni v nej formálne zotrval ako poverený jej vedením. Nepokúsil sa ani o hlasovanie o dôvere vláde.
Výnimočnosť súčasnej politickej krízy sa preukazuje aj „štatisticky“. Z 27 predsedov vlád v Piatej republike len siedmi boli v kresle kratšie ako rok. Medzi nimi boli však až štyria predsedovia vlád, ktorých menoval Macron. Pred Lecornuom bol držiteľom antirekordu Michel Barnier (s 99 dňami).
V západoeurópskej „súťaži na diaľku“ v histórii vládnej nestability v tomto desaťročí Lecornu prekonal aj britský antirekord Liz Trussovej s 49-dňovým vedením vlády v roku 2022. Prestíž dvoch štátov, ktoré sa hrdia stálym členstvom v Bezpečnostnej rade OSN a vlastníctvom jadrových zbraní, to ďalej podlamuje. V spojení s výrazným poklesom vplyvu vo svetovej politike ich elitám zostáva už len ako vyslúžilým veteránom, spomínať na „staré dobré časy“, keď boli svetovými veľmocami.
Macronova neochota pozrieť sa na skutočný stav Francúzska
Macron urobil vo francúzskej politike zase nevídaný krok. Znovu so zúfalou tvrdohlavosťou menoval za predsedu vlády Lecornua, takže dvadsiaty siedmy premiér zotrváva v kresle. Nebudeme špekulovať, či sa mu dni úradovania budú počítať ďalej alebo sa začnú odznova, ale biľag „antirekordéra“ mu zostane. Čísla v politike sú neraz klamlivé a opakovanie tiež nemusí byť matkou múdrosti.
Ilustrácia: Ľubomír Kotrha
Ktovie, čo viedlo Macrona k tomuto neštandardnému kroku a na čo sa spolieha, lebo pomer síl sa nezmenil. Niektoré zdroje položartom – polovážne tvrdia, že politik, ktorý by bol ochotný stať sa ďalším obetným baránkom v žalostnom úsilí Macrona zostať v kresle do konca funkčného obdobia, sa hľadá ťažko. Predstavitelia oboch hlavných síl opozície (Národného združenia i Nepoddajného Francúzska) sa vyjadrili, že nijakému novému predsedovi vlády menovanému Macronom nevyslovia dôveru.
Na Macrona sa spustila spŕška kritiky a negatívnych hodnotení, z ktorej je ťažko urobiť stručný súhrn. Vo všeobecnosti silnie hodnotenie, že Macron stráca vplyv na politický vývoj. Len výberovo, skôr na ilustráciu uvedieme pestré názory, v ktorých sa poukazuje na to, čo robí, je cirkus, fraška, hanba demokracie a pod. Prezidenta obviňujú z pokrytectva, straty (politickej) logiky, manipulácie a ignorovania vôle občanov. O upadajúcej pozícii Macrona svedčí aj to, že bývalí predsedovia vlád Édouard Philippe a Gabriel Attal, ktorých menoval, sa obrátili proti nemu a kritizujú ho, že sa príliš drží moci. Znovu vymenovanie Lecornua vyvolalo údiv aj v zahraničí.
Z rôznych politických kruhov sa vyzýva na vypísanie predčasných volieb a odstúpenie prezidenta. Macron však arogantne vyhlásil, že sa necíti unavený a nechystá sa odstúpiť.
Lecornu sa snaží, ale jeho úspech je otázny
Pozitívne ohlasy na nové Lecornuove menovanie ťažko hľadať. Na ospravedlnenie menovania sa uvádza, že Lecornu pripravoval návrh rozpočtu a že ak by bol menovaný iný predseda vlády, bol by v krátkom čase, v ktorom treba schváliť štátny rozpočet na rok 2026, vystavený ešte väčšiemu tlaku a stresu. Sám Lecornu však priznáva, že návrh nie je bezchybný a chce ho upraviť na základe diskusie v parlamente. Medzi kritické miesta diskusie bude podľa médií patriť najmä zníženie dane z pridanej hodnoty u podnikov, úprava daňového zaťaženia najbohatších a daňové úľavy pre domácnosti s nízkymi príjmami. Sú sily, ktoré požadujú zrušenie alebo aspoň úpravu dôchodkovej reformy. Okrem toho zostáva aj dlhodobá, ťažká úloha zlepšiť nepriaznivé ukazovatele štátneho dlhu a deficitu.
Lecornu alibisticky vyjadril pripravenosť znovu rezignovať, ak nebudú splnené podmienky, ktoré považuje za nevyhnutné pre riešenie problémov. Nič nerozumné vraj neurobí. S novým poverením súhlasil až po uistení Macrona, že bude mať voľnosť v konaní. Chce sformovať „širšiu“ vládu, ktorej obsadenie vraj prekvapí Francúzov.
Zlé je však, že Lecornu vôbec neuvažuje o úpravách výrazného plánovaného nárastu na vojenské účely, ani o zmene postoja k ukrajinskej kríze, ktoré budú záťaž štátneho rozpočtu zvyšovať. Táto téma je však zatiaľ, zdá sa, tabu.
Staronový predseda vlády sa spolieha na to, že v Národnom zhromaždení sú poslanci, ktorí si neprajú nové predčasné voľby a chcú aj aby sa rozpočet na rok 2026 prijal. Otázne je však, koľko ich je a či v prípadnom hlasovaní o dôvere vládu podporia.
Záverom – Macron je len jedným z prípadov vodcovskej krízy Západu
Macron tiež vytvoril antirekord, ale len osobný. Podľa novín Les Echos z 8. októbra v prieskume agentúry Elabe až 82 % respondentov vyjadrilo Macronovi nedôveru a len 14 % schvaľovalo jeho konanie. Tým prekonal hladinu svojej „nepopularity“ z predchádzajúceho mesiaca. Klesol až na úroveň Françoisa Hollandea, považovaného dosiaľ za najslabšieho prezidenta Piatej republiky, ktorého takáto úroveň podpory v novembri 2016 odradila od pokusu kandidovať druhýkrát v prezidentských voľbách. Lecornu mal v prieskume podporu 28 %, čo bolo oproti predchádzajúcemu mesiacu prekvapujúco vyššie, ale tieto čísla sa rýchlo menia.
Neochota zmeniť zničujúce bremeno rastúcich vojenských výdavkov a rusofóbnej podpory Ukrajiny, spojeného s neschopnosťou postaviť sa proti ekonomickej politike Donalda Trumpa ničí nielen macronovské Francúzsko, ale aj vlády nemeckého Friedricha Merza a britského Keira Starmera, nehovoriac už o nekompetentnom vedení EÚ. Ani pozície španielskeho predsedu vlády Pedra Sáncheza či poľského predsedu vlády Donalda Tuska, ktorý zápasí o moc v štáte s prezidentom Karolom Nawrockým, nie sú závideniahodné a neveštia nič dobrého.
Európski vodcovia vo väčšine štátov prejavujú rastúcu bezmocnosť či už doma alebo v zahraničí. Sú schopní síce spriadať vzdušné kabinetné plány, ktoré však nezodpovedajú realite a možnostiam vlád. A „superkríza“ EÚ sa nafukuje…
Zaberať sa francúzskou politickou krízou, ktorá prepukla po predčasných voľbách na prelome júna a júla 2024, je už takmer nezáživné a pomaly sa stáva obohranou platňou. Napriek tomu to považujeme za potrebné, najmä preto, aby sa ukázalo ako globalistická ideológia dnes multiplikovaná progresivistami vedie do slepej uličky.
Varovné je aj to, že populistická pravica či už stredová alebo radikálna v tejto situácii žne úspechy. Aj Macron svojou politikou najmä od roku 2022 posilňuje pozíciu radikálneho Národného združenia.
Celkom nakoniec alibisticky uvedieme, že v zamotanej situácii nie je vylúčená náhla zmena. V hre sú najmä mená. Krízu to síce nevyrieši, ale môže znamenať začiatok cesty k jej prekonaniu. Smer a výsledky sa preukážu až po čase.
SÚVISIACE:
František Škvrnda: Francúzsky pacient (1. časť)
František Škvrnda: Francúzsky pacient (2. časť)
