Kto potrebuje vojnu?

Podstata odpovede na túto otázku je úplne jednoduchá – vojnu potrebuje ten, kto má z nej najväčší profit. Teraz ide o to, objasniť jednotlivých aktérov, ktorí takýto profit z vojny na Ukrajine majú. Ak by človek vychádzal iba zo všeobecných médií, tak by došiel k názoru, že sú to politici, títo však nie sú na prvom mieste v profitovaní z vojny. Vo všeobecnosti platí, že ekonomika určuje politiku a politika potom dáva rámce pre existenciu ekonomiky. Takže bez ekonomiky by nebola ani politika. Vieme, že sa kvôli vojne na Ukrajine pomíňalo mnoho sto miliárd eur; ak by sa zrátali prostriedky na všetkých stranách konfliktu, tak by sa objem prostriedkov výrazne priblížil k jednému biliónu eur. No a teraz môžeme pomerne jednoducho identifikovať tie subjekty ktoré rôznou mierou profitujú z tohto nehumánneho, antihumánneho konfliktu.

Na prvom mieste medzi profitujúcimi subjektmi sú zbrojárske firmy, za nimi bankový sektor, distribučné siete, následne časť administratívy a nepochybne aj viaceré zločinecké organizácie, ktoré sa zmocňujú časti pomoci a používajú ju vo svoj prospech (kradnú). Okrem toho majú sekundárny prospech tí politici, ktorí sa doma nevedia vysporiadať s vážnymi spoločenskými problémami.

Ďalej sú to politici, keďže rozhodujú o tom, aké prostriedky a kam potečú. Tu na prvom mieste sú štyria známi politici: šéfovia vlád Veľkej Británie a Nemecka, prezident Francúzska a šéfka Európskej komisie. Veľká Británia, Nemecko a Francúzsko sa ocitli vo vážnych ekonomických problémoch, umocňovaných nekontrolovateľnou a absurdnou imigráciou, ktorá eroduje sociálnu politiku, kultúrnu podstatu pôvodného obyvateľstva, vyvoláva etnické a náboženské konflikty. Ani jeden z týchto politikov nie je schopný vytvoriť také vlády, ktoré by boli schopné vyriešiť tieto zásadné problémy, a tak to prichádza šikovná výhovorka – vojna na Ukrajine, ktorá ohrozuje celú Európu, a preto musíme riešiť v prvom rade tento konflikt. No riešenie tohto konfliktu neznamená pre nich jeho ukončenie, ale predlžovanie na celé obdobie ich politického mandátu.

Podobne je na tom aj Ursula von der Leyenová, pod „vládou“ ktorej Európska únia permanentne stráca svoje postavenie vo svete, nie je schopná zabezpečiť si základné suroviny z domácich zdrojov, ba dokonca ani mnohé dôležité komponenty – napríklad čipy musí dovážať z cudziny vo veľkom. Tým, že zadlžuje štáty únie veľkými pôžičkami, pomaly eroduje samotnú Európsku úniu. Komplikuje sa to aj veľmi zlými zmluvami so Spojenými štátmi americkými a najnovšie samovražedným odmietnutím amerického plánu na mier na Ukrajine. Vyzerá to tak, že vojna na Ukrajine bude pokračovať až do ekonomického kolapsu Európskej únie. Otázne je, či toto náhodou nie je cieľom militantného postupu spomenutých štyroch politikov.

Novým hitom vládnucich politikov a zrejme aj politických strán v Európskej únii je pseudo rozvoj ekonomiky podporou zbrojárskej výroby. Problém je v tom, kto to celé zaplatí. Nuž štátny rozpočet, ktože iný. Okamžitý efekt je veľmi priaznivý, pretože sa zvyšuje priemyselný potenciál krajiny, zvyšuje sa zamestnanosť, zvyšuje sa hrubý domáci produkt, ale zvyšuje sa aj zadlženosť, hovorí sa tomu štátny dlh. Keďže zbrojárske firmy budú zvyšovať svoju produkciu, musí byť nejaká vojna, kde tieto zbrane budú umiestnené, používané a likvidované, takže zase bude potrebné ich vyrábať, distribuovať a ničiť – uzavretý kolobeh. Majitelia zbrojárskych firiem si takto zaistia bezpečný príjem zo štátnej kasy, otázkou je, či sa niečo neprilepí aj na politikov a ich politické strany…

Takto vyrobené zbrane sú posúvané smerom k bojisku, nie však priamo, takže sú potrebné distribučné siete. Američania pred časom zistili, že časť takto posielaných zbraní na Ukrajinu sa odrazu ocitla v rukách rôznych bojových skupín v Afrike… Takéto „rozptyľovanie“ pomoci je charakteristické nielen pre zbrane, ale aj pre akúkoľvek humanitárnu pomoc. Mohli by sme povedať, že distribučné siete majú sklon k nelegálnej aktivite. Aj tu sa dá mohutne zbohatnúť bez užitočnej práce.

Existujú rozmanité skupiny, gangy, ktoré zločineckým spôsobom profitujú na spoločnosti. V našom prípade zo západu na východ tečú obrovské prostriedky, ktože by odolal sa na tieto kanály nepripojiť? V poslednej dobe bolo trošku poodhalené tajomstvo strácania finančných prostriedkov na Ukrajine, čo je viditeľne iba zlomok problému (kradnutia). Keďže neexistujú už investigatívni novinári, nemá sa kto pozrieť na vývoj majetkových pomerov vedúcich činiteľov štátu, rôznych združení a armády na Ukrajine. Asi by to mohlo byť vysvetľované ako nemorálny čin, iniciovaný z Moskvy, ktorý má poškodiť zdanlivo dobrý obraz brániacej sa krajiny.

Postoj bánk, ktoré poskytujú veľké pôžičky, je ťažko pochopiteľný. Je im jasné, že Ukrajina nič splácať nebude, Európska komisia vlastné zdroje nemá a jednotlivé štáty únie hospodársky nerastú. Európska komisia našla pochybné riešenie v použití ruských zmrazených aktív, ktoré akoby ležali na ulici. Možno sa ľahko domnievať, že keď sa vojna skončí, raz sa musí skončiť, Rusko bude chcieť peniaze nazad, možno vrátane úrokov. To by bol koniec mnohých bánk v západnej Európe. Aké záruky poskytla Európska komisia týmto bankám?

Britský premiér Starmer, nemecký kancelár Merz, francúzsky prezident Macron majú doma mnoho neriešených problémov, väčšinu z nich spôsobili mnohomiliónové davy prisťahovalcov, ktoré zásadne menia etnickú, náboženskú, vzdelanostnú a kultúrnu štruktúru obyvateľstva. Časť prisťahovalcov sa veľmi dobre adaptovala a v podstate je súčasťou pôvodného obyvateľstva z kultúrneho a civilizačného hľadiska. Niektorí z nich priamo vynikajú vo svojom odbore, najviditeľnejší sú športovci, najmä futbalisti a atléti. Niektorí vynikajú v negatívnej oblasti, vytvárajú etnické zločinecké skupiny, terorizujú obyvateľstvo a znepríjemňujú život vo svojich spoločenstvách. Ukrajinskí prezidenti Porošenko a po ňom Zelenskyj riešili etnickú a náboženskú rôznosť jednoducho: zakázali ruštinu a v podstate zrušili aj pravoslávnu cirkev, ktorá je údajne napojená na Moskvu. Predstavte si, že by podobné opatrenia urobili aj v Nemecku, vo Francúzsku a Veľkej Británii, to znamená, jednoznačne by definovali štátny jazyk a zakázali islam vo svojich krajinách. Netreba mnoho fantázie na to, aby si človek predstavil, čo by sa stalo. V prípade Ukrajiny to však európski politici aj všetky humanitárne organizácie bez problémov odobrili. Pritom najmä Porošenkove vyjadrenie, že školy a nemocnice sú iba pri Ukrajincov, znie veľmi nacisticky. Jediný politik v Európe, ktorý sa zaoberal vzťahom existujúcej cirkvi a vonkajšieho vplyvu naň, bol anglický kráľ Henry VIII., ktorému prekážalo že pápež určuje postavenie a štruktúru cirkvi v Anglicku, ale najmä to, že už odmieta realizovať jeho rozvody s manželkami. Tak si Henry VIII. rozhodol vytvoriť domorodú anglikánsku cirkev. No to už bolo veľmi dávno a takéto praktiky sú dnes neprípustné, aj preto že súčasné európske štáty, okrem štátu Vatikán, sú sekulárnymi štátmi s oddelením štátu a cirkvi.

Zo všetkých spomenutých problémov najťažšie riešenia sa hľadajú práve v domácej politike ústredných mocností Európskej únie a vo Veľkej Británii. V podstate v súčasnosti neexistuje žiadne prijateľné riešenie ani v otázke štruktúry a vzťahov obyvateľstva, ani v otázke naštartovania hospodárskeho rastu a zabezpečenia sociálneho mieru. Takže vlastne vojna musí pokračovať ďalej.

No a je tu ešte jeden faktor, ktorý vplýva na tvorbu politických rozhodnutí, ako aj na personálne obsadenie moci – pochopiteľne ide o občanov jednotlivých štátov Európskej únie ako aj Veľkej Británie. Niekoľko desaťročí médiá a politici vytvárali protiruské nálady vo verejnosti a teraz ich môžu pokojne používať ako vysvetlenie vlastnej politiky. Ľudia s iným názorom sú okamžite označkovaní ako spojenci Moskvy, ruskí agenti, prisluhovači Putina. V podstate je prípustný iba jeden názor, čo je porušením ústavy, ktorá hovorí o slobode prejavu. Svojou podstatou sú tieto naše politické systémy založené na pluralizme názorov, na názorových rozmanitostiach, ktoré riešia občania vo voľbách.

Na záver ešte jedna myšlienka, ktorú vyslovil H. G. Wells pred 120 rokmi vo svojej knihe Moderná utópia: „Moderná vojna, moderné medzinárodné nepriateľstvo je podľa mňa možné z dôvodu hlúpej negramotnosti más ľudí, pýchy a intelektuálnej ľahostajnosti vládcov a tých, ktorí ovplyvňujú verejnú mienku. Som pevne presvedčený, že keby bola vôľa masy ľudí osvietená a angažovaná, teraz by neustále planula pre syntézu a mier.“

K tomu niet viac čo dodať, verme že sa Európska verejnosť spamätá, kultivuje, odstráni zlobu a nenávisť a dá impulz na vytvorenie nových, intelektuálne zdatných a humanitne orientovaných politických strán. Inak nastane skutočný koniec Európy.

Úvodná ilustrácia: pxhere

(Celkovo 404 pozretí, 1 dnes)
Facebook
Telegram
Twitter
Email

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Dĺžka komentára nesmie byť dlhšia ako 1800 znakov.

Účet Klubu Nového slova – IBAN: SK8211000000002624852008
variabilný symbol pre Slovo 52525