Aj keď táto otázka môže vyznievať bulvárne, nie je to tak. Ivan Korčok získal v 2. kole prezidentských volieb úctyhodných 1 243 709 hlasov, čo je približne o 200 000 hlasov viac, ako dostala pred piatimi rokmi víťazka Zuzana Čaputová. Je preto legitímne sa takto pýtať už aj preto, že Ivan Korčok síce bol v politike, ale nie ako angažovaný straník, ale vždy len ako nominant niekoho. Aj pri jeho prezidentskej kandidatúre sa oficiálne prezentoval ako „občiansky kandidát“, aj keď reálne za ním stala väčšina parlamentnej aj neparlamentnej opozície. Tento skutočne vysoký zisk začal vyvolávať otázky o ďalšej možnej politickej budúcnosti Ivana Korčoka. Otázka, čo s ním, je ale ďaleko zložitejšia, akoby sa na prvý pohľad zdalo.
Politické skratky sa objavili veľmi rýchlo po prezidentských voľbách. Korčokových voličov sa svojvoľne ujal predseda Sasky Branislava Gröhling: „Chcem však vyjadriť odhodlanie, že budeme za stranu SaS zastupovať viac ako milión voličov, ktorí volili Ivana Korčoka,“[1] napísal na sociálnej sieti. Podobné nepochopenie politickej reality predviedla aj poslankyňa KDH Martina Holečková, keď v rozhovore pre český rozhlas uviedla: „…naozaj sa zrazu zrodil nový líder, možno aj veľký politik…“[2] – zabudla ale povedať koho – z toho veľkého množstva opozičných síl – bude Korčok líder. Všetkých? To asi nie!
Jeho zisk v prezidentských voľbách je impozantný, ale nie je správne a ani možné prenášať ho jednoducho do straníckej politiky. V jeho osobe, ako aj v osobe jeho protikandidáta, sa koncentrovalo veľké množstvo často aj protichodných názorov a ich silným spoločným menovateľom nebola len ich osoba, ale aj odmietnutie toho druhého. Druhé kolo prezidentských volieb charakterizuje len dvojpólová ponuka a to je úplne iná politická disciplína ako voľby parlamentné. Žiadna ucelená skupina, o ktorej snívajú Gröhling alebo Holečková, totiž nejestvuje. Táto podpora bola len momentom podpory jednému a súčasne odporu voči druhému, ktoré okamihom volieb zaniklo. Fiktívnost takéhoto pohľadu dobre ukazuje aj pohľad na nadchádzajúce voľby do Európskeho parlamentu, kde každá pravicová pidistrana ponúka svoju unikátnu kandidatúru na čele s ľuďmi, ktorí nikoho nezaujímajú. Nič (okrem ich neschopnosti a namyslenosti) nebráni tomu, aby podporovatelia Korčoka ponúkli jednu spoločnú kandidátku, aj s využitím jeho aktuálne silnej popularity. Potom by Gröhling mohol oprávnene hovoriť, že zastupuje skutočne širokú masu voličov. Takto si len prisvojuje niečo, čo patrí aj iným politickým aktérom.
Ivan Korčok síce bol po relatívne dlhý čas v rôznych funkciách súčasťou politiky, ale nebol jej hýbateľom, nebol súčasťou vnútorného politického zápolenia a jeho aktivita mala jasne vymedzené mantinely zahraničnej politiky. Z podstaty svojej činnosti Korčok bol síce v politike, ale nebol politikom. Prenos osobnostných kvalít z jedného prostredia do druhého nemusí byť (a často ani nebýva) úspešný. Ukazuje to aj nedávny prípad z našej domácej politiky, keď sa rešpektovaná lekárka Andrea Letanovská mala stať záchranou politickej strany, ale neuspela. V prípade Ivana Korčoka to, samozrejme, nie je to isté, ale aj diplomacia je niečo iné, ako každodenný vnútropolitický zápas.
Situácia v prípade Ivana Korčoka pripomína prezidentskú voľbu v Českej republike v roku 2018. Protikandidátom neskoršieho víťaza Miloša Zemana bol rešpektovaný vedec, Jiří Drahoš, ktorý mal podporu v podstate celého protizemanovského politického spektra. V druhom kole získal Drahoš úctyhodných 48,63 % hlasov (2 701 206 hlasov), čo bolo len o 152 000 hlasov menej ako Miloš Zeman. Po voľbách Drahoš prehlásil, že z politiky neodchádza. Žiadnym významný politickým lídrom sa ale nestal. Bol síce neskôr zvolený do Senátu, ale jeho politická činnosť je pre väčšinu verejnosti neviditeľná.
Slovensko na rozdiel od ČR sociálny ústav pre politikov, ako je Senát, nemá a Korčok v prípade svojej ďalšej politickej angažovanosti nemá inú možnosť ako vstúpiť do štandardného politického zápasu, ktorý je ale úplne iná disciplína ako prezidentská kampaň. Veľká časť jeho politických podporovateľov v prezidentskej kampani sa stane jeho politickými súpermi a budú bojovať o toho istého voliča. Jeho podpora v prezidentskej kampani je v podstate celková sila opozičného spektra a Korčok sa v prípade vstupu do tohto prostredia nestane jeho lídrom, ale lídrom jednej jeho z časti. Jeho podpora bude vždy len nižšia než bola vo voľbách prezidentských, čo môže vyvolávať dojem neúspechu, straty popularity a podobne. Stále sa budú objavovať otázky, či naplnil alebo nenaplnil politické očakávania.
Pred našimi poslednými parlamentnými voľbami sa pravicové spektrum zjednocovalo delením. Na jedenej strane sa neustále objavovali výzvy na spájanie, ale v reálnej politike sa každý hral na vlastnom piesočku a tváril sa ako ten najväčší líder. Je preto málo pravdepodobné, že už preukázané rozbujnené ego týchto ľudí mu prepustí svoje miesto, resp. je otázne, či aj on by mal chuť pustiť sa aj do súperenia s tými, ktorí ho v konečnom dôsledku podporovali. Nie je dosť dobé byť súčasne a dlhodobo populárny u voličov SaS-ky aj KDH a politická realita bude nútiť k vymedzovaniu sa aj proti svojim prezidentským podporovateľom. Nie je vôbec jasné, či o tento spôsob politickej realizácie Korčok stojí, ale jeho nedávne odmietnutie líderského postu v SaS-ke ukazuje, že skôr nie. Funkcia prezidenta bola, samozrejme, lákavá, ale každodenný politický zápas v ringu s Matovičom alebo Ficom je úplne, ale úplne niečo iné.
Ilustrácie: Ľubomír Kotrha
[1] https://www.teraz.sk/spravy/grohling-gratuluje-pellegrinimu-a-daku/786448-clanok.html
[2] https://www.irozhlas.cz/zpravy-svet/podpora-korcoka-je-vysoka-zrodil-se-novy-lidr-mozna-i-velky-politik-rika_2404071320_pik?_ga=2.47863975.1857151342.1712730694-1934297095.1712730694&_gl=1*11qxco4*_ga*MTkzNDI5NzA5NS4xNzEyNzMwNjk0*_ga_NHXTP7RWNV*MTcxMjc3MTQ2NC4yLjEuMTcxMjc3MTQ3Ny4wLjAuMTQxMDU2NzQ1Nw..
