Zmena vo vzťahoch s Izraelom po vytvorení Iránskej islamskej republiky
Útek Pahlávího z Iránu po vlne protivládnych demonštrácií predstavoval zlom vo vývoji krajiny, ktorý mal aj širšie medzinárodné súvislosti. Irán, v ktorom bol niekoľko mesiacov po pádu šacha nastolený teokratický režim, začal uskutočňovať tvrdú protizápadnú i protiizraelskú politickú líniu. Prerušil všetky oficiálne vzťahy s Izraelom a podnikal proti nemu aj ďalšie kroky. Izraelské veľvyslanectvo v Teheráne bolo zatvorené a odovzdané Organizácii pre oslobodenie Palestíny.
Ajatolláh (neskôr Rúholláh) Chomejní, ktorý bol v roku 1964 vypovedaný z Iránu a potom žil v exile, odkiaľ riadil aj iránsku islamskú revolúciu, sa v decembri 1979 stal najvyšším vodcom Iránu. USA nazval „Veľkým Satanom“, ZSSR „Menším Satanom“ a Izrael označil za „nepriateľa islamu“ a „Malého Satana“.
Iránsky teokratický režim odmieta legitimitu Izraela a vyzýva na likvidáciu jeho režimu, pričom sa používajú aj anitsemitské frázy. Zdôrazňuje sa však, že táto línia nie je namierená proti Židom alebo judaizmu, ale proti sionizmu.
Na čele iránskeho štátu je od januára 1980 prezident. Volí sa obyvateľstvom, ale za zložitých procedúr, v ktorých si zachováva vplyv duchovenstvo (teokratická moc). Iránski prezidenti viackrát uskutočnili reformy, ktoré majú špecifický charakter, ale krajina zostáva vzdialená od západných predstáv (čoraz horšie fungujúcej) liberálnej demokracie.
Irán spôsobil veľkú traumu USA, keď revoluční študenti v novembri 1979 obsadili ich veľvyslanectvo v Teheráne a opustili ho až po 444 dňoch. USA samozrejme na Irán uvalili sankcie, ale ani teraz príliš neúčinkovali. Pri pokuse oslobodiť zajatcov na veľvyslanectve v apríli 1980 v operácii Orlí pazúr americké ozbrojené sily utrpeli fiasko, čo nevraživosť Washingtonu len ďalej zvýšilo.
V septembri 1980 Irak (z pozadia huckaný USA) zaútočil na Irán (už pred tým ho provokatívne bombardoval) a obsadil časť jeho územia. USA i ZSSR a väčšina arabských štátov vo vojne rôznym spôsobom podporovali Irak. Na stranu Iránu sa postavili len Sýria a Líbya, v konflikte sa však neangažovali. Koncom apríla 1981 iránska armáda začala protiútok a v roku 1982 vtrhla do Iraku. V roku 1988 iracké vojská vytlačili Iráncov, pričom použili aj chemické zbrane. V auguste 1988 došlo k ukončeniu bojov. Západné zdroje odhadujú, že vo vojne zomrelo takmer 400 000 ľudí, z čoho asi tri štvrtiny tvorili Iránci. V súvislosti s vojnou k nijakým územným zmenám nedošlo. V auguste 1990 po obsadení Kuvajtu Saddám Husajn ponúkol Iránu, aby s Irakom uzavrel dohodu, ktorou sa splní rezolúcia BR OSN č. 598 z júla 1987 o situácii medzi Iránom a Irakom. Tým aj verejne priznal, že jeho vojnové ťaženie bolo nezmyselné.
K vojne sa viažu aj dve veľké blamáže USA, ktoré sú spojené s ich nerešpektovaním medzinárodného práva a agresivitou. Prvou blamážou je aféra Irán-Contras (niekedy aj Irangate). V roku 1986 vyšlo najavo, že niektorí členovia administratívy prezidenta Ronalda Reagana organizovali tajné dodávky zbraní do Iránu, čím porušili zbrojné embargo voči nemu. „Prefíkaní“ predstavitelia chceli dosiahnuť dve veci. Peniaze z predaja zbraní išli pre nikaragujských rebelov, ktorých financovanie zakázal Kongres. Vytvoril sa aj mechanizmus pre dodávky amerických zbraní do Iránu prostredníctvom Izraela (!). Išlo o súčasť „pokusu“ prispieť tým k oslobodeniu 7 amerických rukojemníkov, ktorých v Libanone držal proiránsky Hizballáh….
Druhou blamážou bolo 3. júla 1988 zostrelenie Airbusu A300 (pravidelného letu Iran Air 655 na trase Teherán – Dubaj) americkým krížnikom Vincennes. Údajne si ho „splietol“ s vojenským lietadlom, ktoré sa vraj chystalo zaútočiť na krížnik. Zahynulo pri tom 290 ľudí. Washington, aby sa vyhol rozsudku Medzinárodného súdneho dvora v Haagu, kam Teherán prípad postúpil, označil zostrelenie lietadla za omyl. Vyjadril poľutovanie nad obeťami a rodinám pozostalých vyplatili kompenzácie. Iránu sa však doteraz oficiálne neospravedlnil, hoci krížnik USA narušil iránske výsostné vody i vzdušný priestor. Voči Iránu si USA podľa Bieleho domu, či sú v ňom demokrati alebo republikáni, môžu dovoliť čokoľvek a podporujú v tom aj Izrael…
Irán zaradili na zoznam štátov podporujúcich terorizmus a v roku 2002 ho prezident USA George Bush Jr. označil za súčasť osi zla. Podľa Izraela Irán podporuje sieť politických a ozbrojených skupín v regióne, ktoré ho považujú za hlavného nepriateľa a stoja na strane Palestíny. Veľkú zlosť Tel Avivu vyvoláva najmä iránska podpora hnutí Hizballáh a Hamas, v posledných rokoch aj Hútíov. Izrael pri flagrantnom porušovaní medzinárodného práva, neraz aj v spojení s USA bez patričných argumentov obviňuje Irán z nepriateľských aktivít a podniká voči nemu prehnane agresívne kroky.
Niektoré zdroje hovoria aj o izraelsko-iránskej zástupnej (studenej) vojne od roku 1985. Je spojená s iránskou podporou Hizballáhu a Hamasu. Izrael „na oplátku“ pri tom podporuje rôznych iránskych rebelov a útočil na iránske sily a ich spojencov v Sýrii.
Skomplikovanie vzťahov s Iránom kvôli jeho jadrovému programu od roku 2006
USA v roku 2003 obvinili Irán z tajného uskutočňovania jadrového programu. Irán podpísal v roku 1970 Zmluvu o nešírení jadrových zbraní, čo zostalo v platnosti aj po páde šachovho režimu. Od roku 1974 Irán spolupracoval aj s Medzinárodnou agentúrou pre atómovú energiu (ďalej len MAAE).
Chomejní (vodca Iránu v rokoch 1979 – 1989) rozpustil tajný program výskumu jadrových zbraní s tým, že tieto zbrane sú moslimskou etikou i právnou vedou zakázané. Výrok zopakoval aj Alí Chámeneí (vodca Iránu od roku 1989, ktorý bol v rokoch 1981 – 1989 jeho prezidentom).
V roku 1975 sa začalo so západnou pomocou budovanie jadrovej elektrárne pri meste Búšehr, ktoré po páde šachovho režimu zastavili. Obnovili ho až v roku 1992 po dohode s Ruskom. Elektráreň do prevádzky uviedli v roku 2011. Iránu s jadrovým programom pomáhali aj Čína a Pakistan.
V materiáli tajných služieb USA v novembri 2007 sa konštatovalo, že Irán zastavil svoj program jadrových zbraní v roku 2003. Doplnilo sa však, že si zachoval možnosť vyvinúť jadrové zbrane.
V roku 2003 začali komplikácie so spôsobom realizácie iránskeho jadrového programu, hoci sa o ňom viackrát rokovalo na rôznych fórach. V júli 2006 Bezpečnostná rada OSN schválila prvú rezolúciu (č. 1696), v ktorej požadovala, aby Irán zastavil obohacovanie uránu. V decembri 2006 bola schválená druhá rezolúcia (č. 1737) a v rokoch 2007 – 2010 nasledovali ďalšie štyri rezolúcie. Uznalo sa v nich právo Iránu rozvíjať výskum, výrobu a využívanie jadrovej energie na mierové účely, ale vyzýval sa na zastavenie obohacovania uránu a uvalili sa na neho rôzne sankcie.
Na čele ťaženia proti iránskemu jadrovému programu bol samozrejme Izrael podporovaný USA. Izrael, ktorý nepodpísal Zmluvu o nešírení jadrových zbraní, vlastní jadrové zbrane (podľa ročenky SIPRI 2024 disponoval asi 90 jadrovými hlavicami), čo oficiálne nepriznáva. V obave o stratu monopolu jadrových zbraní v regióne už v minulosti „preventívne“ zaútočil na moslimské štáty. Najkrikľavejšími prípadmi porušenia medzinárodného práva bolo bombardovanie nedokončeného jadrového reaktora pri Bagdade v Iraku v júni 1981 a v septembri 2007 jadrového reaktora pri Dajr az-Zaure v Sýrii. Akože ináč, ani pri nich sa vierohodne nedokázalo, že by sa tam dali v krátkom čase vyrobiť jadrové zbrane.
Ide o pokrytectvo globálneho charakteru, lebo okrem mierových aktivistov jadrové zbrane Izraela takmer nikto nekritizuje, ale na Irán sa masívne útočí aj bez patričných dôkazov. Iste, od určitého stupňa sa mierový jadrový program dá využiť na prípravu jadrových zbraní, ale ide iba o možnosť. Potom, ako USA utrpeli veľkú blamáž s lžou o zbraniach hromadného ničenia v Iraku, údajom ich tajných služieb o iránskych možnostiach výroby jadrových zbraní nie je dôvod veriť. Doteraz neboli o nej predložené nijaké konkrétne dôkazy, išlo vždy len o dohady. Symptomatické je, že podľa viacerých západných zdrojov bol Irán za tieto roky už viackrát vzdialený vraj len „mesiace“ od vyrobenia jadrovej zbrane, ale zatiaľ k tomu nedošlo.
Z americko-izraelskej strany sa uskutočňovali rôzne útoky (aj ozbrojené) na Irán. V rokoch 2009 až 2010 sa podnikli kybernetické útoky na iránske jadrové zariadenia, keď do ich systémov sa nasadil počítačový červ Stuxnet. Tajným službám USA a Izraela sa pripisuje aj zabitie piatich iránskych jadrových vedcov v rokoch 2010 až 2020.
Po rokovaniach, ktoré začali v novembri 2013, bol v júli 2015 Iránom a 5 štátmi – členmi Bezpečnostnej rady OSN a Nemeckom (za účasti EÚ) prijatý Spoločný komplexný akčný plán (známy i ako Dohoda o obmedzení iránskeho jadrového programu) výmenou za zrušenie sankcií. Vstúpil do platnosti v januári 2016. V máji 2018 USA v prvom mandáte Trumpa, odstúpili od dohody bez dôkazov o jej neplnení. Ostatné signatárske štáty však potvrdili, že Irán ju dodržiava. Odstúpenie od dohody sprevádzala najtvrdšia vlna sankcií Washingtonu proti Teheránu. V roku 2019 Irán v reakcii na krok USA ohlásil odstúpenie od dvoch bodov dohody: prekročil množstvo zásob nízko obohateného uránu a prekročil povolenú úroveň obohacovania uránu.
V roku 2018 Mossad uskutočnil tajnú operáciu, pri ktorej vraj získal tisíce dokumentov o iránskom jadrovom programe a „sprístupnil“ ich aj západným tajným službám. Dôkazy o tom, že by Irán pracoval na vývoji jadrovej bomby však oficiálne predložené neboli. Dokumenty vraj poslúžili ako podnet na krok Trumpa k odstúpeniu od dohody s Iránom.
Flagrantným porušením medzinárodného práva bolo zavraždenie iránskeho generála Gásema Solejmáního, veliteľa špeciálnych jednotiek Quds Islamských revolučných gárd pri útoku USA na bagdadské letisko 3. januára 2020. Spolu s ním bol zabitý aj Abú Mahdí al-Muhandis, zástupca veliteľa Ľudových mobilizačných síl, ktoré boli Iránom podporovanou polovojenskou skupinou pôsobiacou na území Iraku, najmä v boji proti Islamskému štátu.
Prezident Joe Biden ohlásil záujem obnoviť dohodu s Iránom a v apríli 2021 sa začali vo Viedni rozhovory medzi pôvodnými signatárskymi štátmi. V júni sa prerušili, ale od novembra pokračovali. Ani v roku 2022 sa však nepodarilo nič dosiahnuť, hoci obnova dohody sa pre Bidenovu administratívu po prudkom zvýšení svetových cien energií po začiatku ruskej špeciálnej vojenskej operácie na Ukrajine, stala prioritou. Po zrušení sankcií proti Iránu mohlo pribudnúť na medzinárodný trh približne milión barelov ropy denne. Rokovania pokračovali, niektoré sankcie voči Iránu sa zmäkčili. Irán bol však naďalej kritizovaný a prijali sa aj nové, menšie sankcie. Inšpektori MAAE nenašli žiadne dôkazy o tom, že Irán vyrába jadrovú bombu.
Zhrnieme, že Izrael dlhodobo podniká kroky voči Iránu najmä v dvoch smeroch, ktoré sa navzájom prelínajú. Prvým smerom sú akcie odôvodňované iránskou „podporou terorizmu“. Do varovného zoznamu izraelských teroristických činov patria aj politické vraždy po leteckých útokoch. Ich obeťami boli: Ismáíl Haníja, vodca Hamasu pri návšteve Teheránu v júli 2024, veliteľ Hizballáhu Fuad Šukra a iránsky vojenský poradca Milad Bediho tiež v júli 2024 v Bejrúte (po útoku na obytný dom, pri ktorom bolo zabitých 5 libanonských civilistov vrátane dvoch detí a zranených 80 osôb) a vodca Hizballáhu Hassan Nasralláh a generál Islamských revolučných gárd Abbás Nilforušan v septembri 2024 v Bejrúte. Patria tam aj výbuchy asi tisíc pagerov a niekoľkých vysielačiek používaných členmi Hizballáhu v septembri 2024, pri ktorých zahynulo 42 ľudí (vrátane dvoch detí) a asi 3 500 osôb bolo zranených.
Druhým smerom je snaha zlikvidovať iránsky jadrový program. Spomenieme, že na konci januára 2023 neidentifikované drony zaútočili na muničnú továreň v Isfaháne a došlo aj k ďalším nevysvetleným výbuchom po celom Iráne. Oficiálne sa nikto k akcii neprihlásil, ale iránske i niektoré západné zdroje považovali za strojcu útokov Mossad. Politicko-mediálne manipulácie so stavom (úrovňou) iránskeho jadrového programu zo strany Izraela a USA, ktoré sa často odvolávajú na pochybné zdroje ich tajných služieb bez primeraných dôkazov, stáli aj za útokmi Izraela na Irán 13. júna 2025.
Rast konfliktnosti iránsko-izraelských vzťahov v rokoch 2024 a 2025
Napätie vo vzťahoch i v celom regióne v roku 2024 zvýšilo 1. apríla izraelské bombardovanie iránskeho veľvyslanectva v Damasku, pri ktorom boli zabití 2 iránski generáli. Irán reagoval 13. apríla odvetou – útokom s masívnym použitím riadených striel a balistických rakiet proti Izraelu a ním okupovaným Golanským výšinám. 19. apríla 2024 izraelské letectvo zareagovalo útokom na zariadenia protivzdušnej obrany a iné ciele v Iráne.
Po septembrových teroristických akciách Izraela Irán na neho znovu zaútočil 1. októbra. Izrael 26. októbra zase napadol v troch vzdušných vlnách Irán a niektoré miesta v Iraku a Sýrii. Uviedol, že to bola reakcia na iránske útoky proti nemu zo začiatku mesiaca. Išlo o najväčší útok na Irán od iránsko-irackej vojny.
Po páde Asadovej vlády Izrael viackrát s chabými výhovorkami zaútočil na rôzne ciele v Sýrii.
V apríli 2025 USA začali s Iránom rokovania na obnovenie dohody. Silácke a uletené Trumpove výroky skončili ultimatívnym stanovením Iránu 2-mesačnej lehotu na dosiahnutie dohody.
Záver
Deň po vypršaní lehoty stanovenej Trumpom Iránu, Izrael naň masívne zaútočil, vrátane nejadrových a nevojenských cieľov. Iránska odveta nenechala na seba dlho čakať a prišla už 14. júna. A napokon 22. júna USA letecky zaútočili na Irán, čím definitívne skončil nafúknutý obraz Trumpa ako „mierotvorcu“.
Ilustrácia: Ľubomír Kotrha
Začala nová, žiaľ, smutná kapitola v iránsko-izraelských vzťahoch, ako aj vo vzťahoch Iránu s USA. Zapríčinila to i izraelsko-iránska vojna aj so zásahom USA od 13. do 24. júna 2025. Jej priebeh, dôsledky i reakcie na ňu si vyžadujú samostatnú analýzu. Izrael a USA niekedy hovoria o tom, že prekreslili geopolitický obraz Blízkeho východu, ktorý sa vytvoril pred vyše 70 rokmi. Je to nielen zjednodušujúce, ale nemusí to byť pre nich ani prínosom, lebo nie sú všemocné a vývoj sa môže zvrtnúť všelijako.
Zdroj: Denník VV
