Čo očakávať od nového prezidenta? No, sú dve možnosti: nič, alebo mnoho. Po dvoch prebytočných prezidentoch možno prichádza opäť jeden politik, ktorý môže byť užitočný pre štát a jeho obyvateľov. Slovo nič znamená, že si bude užívať pohodlie a občas vykukne von. Slovo všetko znamená, že sa bude snažiť o niekoľko vecí.
Peter Pellegrini sa podpisuje pri skladaní sľubu prezidenta SR. Foto: TASR – Jaroslav Novák
V prvom rade si musí ustriehnuť poradné skupiny – mali by to byť odborníci, ktorí nechcú presadzovať žiadne skupinové záujmy – politické, ideologické, etnické ani ekonomické. Mali by však zohľadňovať široké názorové (nie politické) spektrum spoločnosti. Je na prezidentovi, ktorým otázkam dá prednosť: sociálnym, rozvojovým, medzinárodným alebo si vyberie ešte niektoré iné. Potrebné je ulahodiť vlastným prioritám, ale aj schopnostiam posudzovať rady.
Doterajší prezidenti sa v podstate pohybovali mysľou iba v existujúcom priestore. Slovensku však chýba vízia – a to vo variantnom prevedení. Každý prezident by si mal uvedomiť dve veci: napriek tomu, že je v ústave zaradený do výkonnej moci, nemal by vážnejšie zasahovať do činnosti vlády; zároveň by si mal uvedomiť, že je zvolený na 5 rokov, čo časovo presahuje existenciu jednej vlády a zároveň by sa mal usilovať vytvoriť podmienky pre vlastné znovuzvolenie. Teda nehrať sa na malom piesočku, ale vytvoriť predstavu o budúcnosti Slovenska. A to je už 10 rokov. No a ak cíti zodpovednosť za existenciu štátu, aj národnej pospolitosti, tak by predstavy o budúcnosti mali dosahovať asi tak do vzdialenosti 30 rokov. Jediný politik, ktorý sa o niečo také pokúsil, bol premiér Vladimír Mečiar, no nemal na to dosť času a nasledujúce vlády nemali o niečo nadčasové záujem.
Prezident má tú výhodu, že nepodlieha afektom politických strán a môže o víziách komunikovať s domácou odbornou množinou ľudí, ako aj so zahraničím. Mám na mysli nielen domáci vývoj – možnosti, potreby aj túžby –, ale aj postavenie Slovenska vo svetovom systéme. Nič nie je večné, a preto treba mať variantnosť predstáv. No a vlády ich môžu, ale tiež nemusia akceptovať.
Peter Pellegrini by veľmi pomohol vláde, aj vládam, keby predostrel viac variantov budúcnosti – krátkodobej, aj tej dlhodobejšej –, nech majú občania možnosť spresniť svoje názory a podľa toho vyberať strany, ktoré budú organizovať ľudské osudy.
Vojna na Ukrajine, a o Ukrajinu, vedie ku kolapsu európskych štátov, no a ničí životy a osudy obyvateľstva krajiny. Každá vojna sa raz skončí – tu sa často skloňuje termín spravodlivý mier. To je však dvojnásobná pasca. Pojem spravodlivosť má svoj základ v slove právo, no a nadľudské právo neexistuje, každé je vytvorené ľuďmi, a preto je premenlivé, aj rôzne vysvetliteľné. Druhou pascou je otázka spravodlivosti pre – koho? Ide o veľmocenský súboj, takže jedna z veľmocí sa bude cítiť ukrivdená a jedna zase zhodnotí situáciu obvyklými slovami: pravda a spravodlivosť zvíťazili. No a je tu ešte jedna ázijská veľmoc, ktorá sa iba potmehúdsky usmieva. Slovenská vládna moc by mala dokázať nejako so cťou preplávať medzi obidvomi skalami. Nadčasová diplomacia by sa SR veľmi zišla. Doteraz všetky boli čisto stranícke, až ideologické a teda aj málo efektívne pre Slovensko.
Takže aj nejakú formu diplomatickej akadémie by mohol Pellegrini zastrešovať. Vytvoriť ju na Slovensku je však veľmi zložité, pretože sa nájde dosť pseudoodborníkov – ľudovo povedané kecalov – a rozlíšiť medzi nimi a skutočnými odborníkmi bez bočných záujmov je ťažké, ale nie nemožné.
Taká akadémia budúcnosti (vnútornej aj medzinárodnej) by mohla pri prezidentskom úrade vzniknúť aj bez väčších investícií a administratíve. Odhodlá sa niekto na inštitucionálne prognózovanie vývoja vo variantnom zmysle?
Pellegrini vo svojom úvodnom vystúpení povedal, že by si prial viac pokoja v systéme – no hneď sa ozval Šimečka a v podstate vyhlásil prezidentovi vojnu slovami: bude to mať ťažké. Takže nemá záujem na upokojovaní, ale bude sa podieľať na boji proti čomukoľvek. No Progresívne Slovensko nebude nikdy politickou stranou, kým sa nezbaví militantov a nenájde si konštruktérov. Prezident má tú šancu, že môže komunikovať s kýmkoľvek, takže môže naznačiť, čo je pokoj na Slovensku.
Peter Pellegrini tiež rád hovorí o suverenite a suverénnom vystupovaní v mene SR. Tu je problém, lebo Brusel si neustále odkrajuje zo suverenity jednotlivých štátov. Takže východiskom by bol návrh na rekonštrukciu Európskej únie. Bez toho sa dá národne existovať iba v ilúziách. EÚ je dobrý projekt, no v nedobrom stave – zmysel inštitúcií sa posúva k štátnosti a pritom nezvláda a nemôže zvládnuť túto úlohu inak ako diktátom. To by bol buď rozpad únie, prípadne aj vojnový konflikt (bohatí verzus chudobní, mocní verzus slabí). Potrebné je pripraviť sa na čokoľvek. Takže v prvom rade ide o presnejšie definovanie vlastnej suverenity a potom suverénny, projektový názor na úniu.
Svet je však širší a Európa je jeho malou časťou, navyše už dávno stratila svoju dynamiku, a tak nie je vzorom. Nájdu sa vo svete dobré príklady – nie celej štátnosti, ale častí správnych systémov, aj fungovania médií, súdnictva, vojenstva či vzdelávacích systémov – tu všade Slovensko zaostáva.
Prezident je z ústavy hlavným veliteľom ozbrojených síl štátu. Mal by si vytvoriť – v spolupráci s Generálnym štábom – predstavu o kvantitatívnej, aj kvalitatívnej podstate armády, prípadne o brannej sústave. Je dosť trápne dohadovanie o konkrétnostiach typu kúpa vrtuľníkov či postarších taktických lietadiel, tankov, iných obrnencov atď. bez dôsledne vypracovanej predstavy o úlohe armády. No a ten zvláštny krok vojakov pred prezidentom…
Je tu aj sociálna politika a teda sociálna práca. Určite by bolo potrebné zvýšiť pozornosť kvalite jednotlivých inštitúcií, ich prepojeniu doma, ale aj vo svete a pripravenosť sociálnej siete na akúkoľvek migráciu. V prvom rade však ide o občanov SR – nemali by mať menšiu starostlivosť ako imigranti! Potrebné je však starať sa aj o hornú vrstvu jej zapojením do rozvoja Slovenska, aj do sociálnej politiky. Horné vrstvy neprispievajú rozvoju Slovenska tak, ako by mali a mohli bez vlastného ochudobnenia. Štát sa stará o to, aby mohli bohatnúť, a tak by sa očakávala aj nejaká vďačnosť. Ubytovne, jedálne, rozvoz jedla, dovoz seniorov, opravy miestnych škôl, zaplatenie lekárov v obciach, údržba športovísk, opravy mostov, zavádzanie kanalizácie – to sú niektoré námety. Prezident by sa mohol pravidelne stretávať aj s predstaviteľmi bohatých vrstiev – nech sa pochvália, ale nielen drahými autami či apartmánmi, exkluzívnymi dovolenkami a haciendami, ale aj dlhodobejšou sociálne užitočnou aktivitou.
Ako vidno, pri snahe o aktivity je široký výber, existuje ešte väčší rad možných výhovoriek, prečo to nejde. Už som spomenul, že užitočnosť posledných dvoch prezidentov bola mizivá, takže prajem sebe, aj spoluobčanom, aby nastupujúci prezident bol výrazne užitočnejší najširšej časti občanov a aby sa vedel prezentovať suverénne, ale aj odborne a konštruktívne v zahraničí.
Jedna odpoveď
Som presvedčený, a teda verím tomu, že z tých osobností, ktoré sú vo všeobecnosti viditeľné, je súčasný prezident suverénny. Neplatí v jeho prípade pojem menšie zlo! Je schopný, má logiku, má dušu, cit pre mieru,vízie.Emócie nemusí predstierať, on ich má.Drží si ich v bohatom duchovnom depozite,je dobrý rétor, jeho prejav má aj hodnotný aj originálny obsah a vie aj príležitostne hovoriť sugestívne.Nie je diktátor a napriek tomu dosiahne svoje ciele, lebo vie voliť metódy.nemá počmáranú minulosť, je charizmatický,rozvážny, zdržanlivý. Vie tvoriť projekty s geopolitickým dosahom. Keďže je disciplinovaný a zodpovedný, čo bude žiadať aj od svojho pracovného okolia,bude vzorom a autorita bude prirodzená.