V roku 2026 zostalo vedenie EÚ ako aj predstavitelia jej vedúcich štátov zaskočení jednostrannými krokmi USA, najmä požiadavkami na nadobudnutie Grónska, ktoré je stále štátnym územím Dánskeho kráľovstva. Aj oni tak konečne uznali, že transatlantické partnerstvo je menej pevné, než donedávna tvrdili, a že NATO sa nachádza v kríze. Dostali sme sa tiež do celkom paradoxnej situácie, keď z najzarytejších atlantistov sa veľmi rýchlo stali hlavní zástancovia spoločnej európskej obrany – hoci podobné spochybňovanie NATO by ešte pred vyše rokom bolo vnímané skoro ako „vlastizrada“. Pozrime sa, aké prináša riziká táto nová snaha upnúť sa k európskemu projektu v oblasti obrany.
V nasledujúcom texte sa budem venovať týmto témam:
Nová Európa a atlantická jednota
Ako je to s európskou solidaritou?
Dilemy európskej obrany
Odstraňovať príčiny, nie symptómy
Nová Európa a atlantická jednota
Je paradoxné, že snaha o nahradenie štruktúr NATO európskou alternatívou dnes zaznieva najmä od ľudí, ktorí túto iniciatívu na začiatku 21. storočia doslova zdecimovali. Najnádejnejší pokus zrealizovať spoločnú európsku bezpečnostnú a obrannú politiku, ktorá by nebola zhodná s pozíciou USA, sa totiž objavil už pri agresii proti Iraku v roku 2003. Lídrami tohto snaženia boli francúzsky prezident Jacques Chirac a nemecký kancelár Gerhard Schröder. Washington ich snahe čelil tým, že zmobilizoval svojich spojencov zo strednej Európy, ktorí stáli tesne pred vstupom do EÚ, a tí poslali otvorené listy proti iniciatíve Paríža a Berlína. Týmto rozdelením Európy na „starú“ a „novú“ dokázal americký minister obrany Donald Rumsfeld a spol. rozbiť snahy o samostatnú európsku pozíciu, nezávislú od USA. Aj preto boli pri ďalších amerických agresiách veľké štáty EÚ opatrnejšie a podriadili sa vedeniu Washingtonu. Samostatná európska politika následne zlyhala aj pri otázke Ukrajiny. Došlo to tak ďaleko, že európski lídri v roku 2014 bezvýhradne akceptovali aj verbálne poníženie od Victorie Nuland, úradníčky z ministerstva zahraničia USA, ktorá sa vtedy vyjadrila slovami: „Fuck the EU!“
Medzi tých, ktorí vtedy značne poškodili predstavu o európskej samostatnosti v oblasti obrany, patrili i slovenskí politici. Zvlášť treba spomenúť premiéra Mikuláša Dzurindu, jedného z predstaviteľov „novej Európy“ a odporcov politiky Paríža a Berlína z obdobia irackej vojny. Navyše, práve on v roku 2003 zatiahol SR aj do protiprávnej agresie „koalície ochotných“ proti Iraku. Invázia do Iraku a ani členstvo v NATO pritom v danom čase neboli na Slovensku príliš populárne, na rozdiel od vstupu do EÚ. Keby sa Dzurindova vláda v roku 2003 postavila na stranu Nemecka a Francúzska, tak by nielen konala v súlade s vôľou slovenských občanov, ale by rozbila aj ucelený blok „novej Európy“, ktorú Washington postavil proti „starej Európe“. Je paradoxné, že dnes Mikuláš Dzurinda vyhlasuje: „Keď bude Európa silná, tak nás vrtochy súčasného amerického prezidenta budú zaujímať stále menej.“ Prečo však v čase, keď bol pri moci, robil všetko pre to, aby Európa vo vzťahu k USA silná nebola? Úplne najparadoxnejšie zaznieva volanie po silnej Európe od novinárov, ktorí si pôvodne z atlantizmu učinili „vyznanie viery“. Napr. Štefan Hríb sa preslávil svojou zarputilou obranou dominantnej úlohy USA v európskej politike a ešte v tomto desaťročí hlásal: „V skutočnosti je dnes pre Európu – vrátane vás, čo Ameriku neznášate – životne nevyhnutné uchádzať sa o pokračovanie spojenectva s Amerikou Joea Bidena aj s Amerikou jeho nástupcov.“ Aj on však dnes hovorí niečo úplne iné: „Poslednou šancou Slovenska je chytiť sa spojencov v Európe a držať sa aj keby to bolelo.“
Ako je to s európskou solidaritou?
Nahradenie NATO spoločnou európskou obranou na začiatku 21. storočia mohlo byť zmysluplným projektom. V tom čase sa rodila nová podoba EÚ a silnejšia obranná politika sa mohla stať významným tmelom na kontinente. Postupne však táto idea stále viac ustupovala úlohe NATO a neochote vytvárať „duplicitné kapacity“. Navyše, pre viacero štátov EÚ boli väzby na USA vždy dôležitejšie než väzby na európskych partnerov. To platilo nielen pre tradične atlantickú Veľkú Britániu, ale napr. aj pre pobaltské štáty a Poľsko. V 21. storočí sa tak presadil model, ktorý predpokladal, že medzi USA a EÚ existuje spojenectvo „na večné časy“ a vnútorné konflikty nebudú existovať. Aj preto sa budovali obranné kapacity v Európe výlučne proti vonkajším hrozbám, pri ktorých európske štáty zostali obvykle odkázané na USA. Spojenectvo s Washingtonom v NATO sa stalo i zámienkou, aby sa Európania vzdali množstva suverénnych práv prostredníctvom dohôd o obrannej spolupráci (DCA). Nuž a každý, kto poukazoval na riziká takého jednostranného vzťahu, bol „ruský agent“ alebo „konšpirátor“. Napätá situácia okolo Grónska však dnes potvrdila, že práve jednostranná orientácia na USA predstavuje skutočné riziko pre bezpečnosť EÚ.
Hoci sa vzťahy medzi EÚ a USA nachádzajú na „bode mrazu“, ideálne nie sú ani vzťahy medzi členskými štátmi EÚ. Samozrejme, formálne existuje vzájomná garancia podľa čl. 42 ods. 7 Zmluvy o EÚ: „V prípade, že sa členský štát stane na svojom území obeťou ozbrojenej agresie, ostatné členské štáty sú povinné mu poskytnúť pomoc a podporu všetkými dostupnými prostriedkami, v súlade s článkom 51 Charty Organizácie Spojených národov...“ Ide o silnú záruku, dokonca silnejšiu než v prípade čl. 5 Severoatlantickej zmluvy. Na druhej strane je ale otázne, či by proti prípadnej americkej anexii Grónska použili členovia EÚ „všetky dostupné prostriedky“, zvlášť ak sa im americká armáda môže celkom voľne pohybovať po ich vlastnom území – ako v prípade DCA medzi USA a Slovenskom. Hoci prezident Trump v posledných dňoch oznámil, že na ovládnutie Grónska nepoužije silu, situácia sa môže veľmi rýchlo zmeniť.
Pomoc a podpora od všetkých členov EÚ by zrejme nebola príliš reálna ani v prípade inej vonkajšej hrozby, napr. z Ukrajiny. Skúsme si predstaviť, že by po prípadnom uzavretí mieru s Ruskom zostala na Ukrajine silná a nezamestnaná armáda. Čo keby ju vedenie štátu použilo k útoku proti susedom, s ktorými má Kyjev „otvorené účty“, napr. so Slovenskom alebo s Maďarskom? Použili by pobaltské štáty „všetky dostupné prostriedky“, aby nám skutočne pomohli? Nehľadali by nejakú výhovorku, aby sa svojej povinnosti vyhli? Pre nich je totiž Ukrajina nepriateľsky naladená voči Rusku dôležitejšia než záujmy SR, čo sa prejavilo aj v máji 2025, keď v rozpore s viacerými dohodami odmietli umožniť prelet premiéra Roberta Fica cez svoje územie do Moskvy. O „nerozbornom spojenectve“ môžeme mať pochybnosti aj v prípade veľkých členov EÚ. Je napr. ťažké zabudnúť na ostré slová nemeckého kancelára Friedricha Merza z roku 2025: „Áno, máme tieto dve krajiny, … ktoré majú iný postoj, … a ak to potrvá, nevyhneme sa konfliktu s Maďarskom a Slovenskom… je to malá menšina, ale nemôžeme dovoliť, aby táto malá menšina ovplyvňovala rozhodnutia celej Európskej únie… A vždy je možnosť odobrať im európske fondy, čo sa už stalo v prípade Maďarska.“ To, že SR a Maďarsko majú pri určitých témach iný postoj než Nemecko, nie je prekvapením, avšak nemalo by to byť dôvodom na takúto nepriateľskú rétoriku. Odlišný postoj vychádza aj z odlišných záujmov a ak sa k nám chce Berlín správať ako spojenec len v prípade našej poslušnosti, je jeho pomoc pri napadnutí veľmi otázna.
Dilemy európskej obrany
Snaha o posilňovanie európskej obrannej politiky tak, ako ju hlásajú ľudia, ktorí ešte nedávno pretláčali atlantizmus, je neperspektívna. EÚ sa totiž ocitá v podobne hlbokej kríze ako NATO. Navyše, Brusel sa dnes snaží koncentrovať stále viac moci bez ohľadu na práva členských štátov, a to bez zmien zakladajúcich zmlúv. Ešte v časoch Junckerovej komisie prebiehala diskusia o piatich alternatívach pre budúcnosť EÚ, dnes však prebieha centralizácia moci zo strany EK bez reálnej diskusie. Brusel sa pritom nevysporiadal so zásadnými štrukturálnymi problémami EÚ. Prvým z nich je európsky deficit demokracie, keď sa zásadné rozhodnutia uskutočňujú kabinetným a netransparentným spôsobom, navyše orgánmi bez volebnej legitimácie. Podobne vážnym problémom je aj nedôveryhodnosť konania európskych inštitúcií. Tento problém pritom nie je výsledkom nejakej „hybridnej vojny“ Ruska, ale konkrétnych krokov počas pandémie Covid-19 či vojny na Ukrajine. Podozrenia z korupcie najvyšších predstaviteľov EK pri rôznych aktivitách sú už tak očividné, že diskreditujú celú EÚ ako projekt. Okrem toho, európske inštitúcie sa správajú aj čoraz autoritárskejšie, a ich postup voči názorovým odporcom vyvoláva obavy o stav ľudských práv v EÚ (pozri tu).
Ak by v takejto situácii malo prísť k posilneniu únie v oblasti obrany, možno mať o celom úsilí značné pochybnosti. Faktom je, že z hľadiska európskej obrany by malo kľúčové miesto pripadnúť Francúzsku, ktoré ako jediná krajina EÚ disponuje jadrovými zbraňami a tiež právom veta v Bezpečnostnej rade OSN. V roku 2027 ale práve tam príde k prezidentským voľbám, v ktorých môže zvíťaziť niektorý z euroskeptických odporcov súčasnej politiky Bruselu. Vládnuce elity v Paríži sa tomu pokúšajú vyhnúť napr. tým, že pochybným spôsobom vylúčili z volieb favoritku Marine Le Pen (pozri tu), ale to na udržanie status quo stačiť nemusí. Vo Francúzsku nemá súčasná vládna politika podporu, politický systém sa zdiskreditoval a je možné, že tamojšia oligarchia sa pokúsi dohodnúť práve s „protisystémovými“ silami – tak ako sa v USA dohodla s „protisystémovým“ Donaldom Trumpom. Aké následky by to malo pre spoločnú európsku obranu, je očividné…
Odstraňovať príčiny, nie symptómy
Jediným reálnym riešením pre európsku politiku by bolo vrátiť sa k racionálnym vzťahom so zvyškom sveta. EÚ nemôže mať súčasne napäté vzťahy so všetkými veľmocami sveta – s USA, Ruskom, Čínou i ďalšími. Voči USA jej už nepomáha ani vazalská poníženosť vedúcich politikov – práve v tejto situácii by bolo prínosom pre EÚ obnovenie racionálnych vzťahov s Ruskom. Áno, Rusko spáchalo na Ukrajine agresiu, čo je vážny problém, avšak rôzne agresie spáchali aj USA či dokonca niektoré štáty EÚ. V čase sporov o Grónsko by pre EÚ bolo výhodou, keby nebola závislá od skvapalneného plynu z USA, ale mohla si alternatívne vyberať medzi ruským a americkým plynom. Takto vytvorená závislosť totiž znižuje možnosť európskeho odporu voči prípadným jednostranným krokom USA. Ani deklarovaná „obchodná bazuka“ ako reakcia na sankcie z Washingtonu nie je pri takejto závislosti príliš účinná. Keďže má EÚ prebytok asi 200 miliárd dolárov pri obchode s USA, pri sankčnej vojne s Američanmi by utrpela najmä sama. V prípade colnej vojny s EÚ si pritom USA môžu sami vyrábať autá, stroje či chemické výrobky aj doma, avšak EÚ potrebuje americké palivá dovážať naďalej. Samozrejme, situácia by bola trochu iná, keby EÚ mala ruskú alternatívu a pri sporoch tak strádali aj exportéri skvapalneného plynu z USA – to však zrejme nenastane. Žiaľ všetci, čo na energetickú závislosť od USA po skončení spolupráce s Ruskom, upozorňovali, boli ostrakizovaní.
Jedným z hlavných imperatívov pri celej tejto diskusii by malo byť odstraňovanie príčin, nie symptómov krízy, do ktorej sa EÚ dostala. Ústredným symptómom tejto krízy je rastúce zbrojenie, ktoré odčerpáva prostriedky z iných dôležitých oblastí. To by zrejme nebolo potrebné, keby európske štáty v nedávnej minulosti neparticipovali na rozvrátení Blízkeho východu a dokázali uplatňovať mierovú politiku na kontinente, napr. keby presadili svoje garancie pokojného prechodu moci na Ukrajine. Stačí si spomenúť, že 21. februára 2014 traja ministri zahraničia veľkých štátov EÚ garantovali dohodu prezidenta Viktora Janukovyča a lídrov Majdanu o predčasných voľbách, ktorú však demonštranti z Majdanu hneď na druhý deň porušili. V súčasnosti by zasa mali európske štáty prehodnotiť najmä svoj iracionálny záväzok vydávať 5 % HDP na zbrojenie, ktorý vazalsky odsúhlasili Donaldovi Trumpovi a z ktorého majú profitovať práve americkí exportéri zbraní. Namiesto toho sa treba zamerať na oblasti ekonomického rozvoja, kde EÚ čoraz viac stráca kontakt s Čínou a USA. Na škodu veci by nebol ani racionálny dialóg s Ruskom a Čínou o bezpečnosti – s týmito štátmi netreba súhlasiť, ale treba počúvať ich názory a výhrady, keďže spory často vznikajú z nepochopenia a predsudkov. Podobne aj nespokojnosť verejnosti so súčasným smerovaním Európy nemožno redukovať na „hybridnú vojnu“, ale treba chápať, že neustále obmedzovanie sociálnych práv a posilňovanie moci oligarchie odmieta väčšina Európanov a mnohí z nich hľadajú alternatívu voči systému, ktorý nepovažujú za výhodný. Bez návratu racionálnych krokov sa tak môže EÚ dostať do podobných problémov ako ZSSR na konci studenej vojny, hoci ten bol tiež masívne vyzbrojený.
