Európska sankčná dystopia 2025 a likvidácia nepohodlných názorov

Nie je prekvapením, že v decembri 2025 sa opäť objavila ďalšia vlna protiruských sankcií EÚ, vrátane individuálnych sankcií. Faktom je, že agresia Ruska na Ukrajine bola protiprávna, avšak tento typ sankcií vôbec neovplyvní postoj Ruska. Čo však uvedené individuálne sankcie môžu ovplyvniť, je ľudsko-právna situácia v samotnej EÚ. Trendy z tohto roku naznačujú, že dané sankcie sa používajú na umlčovanie odlišných názorov, nepohodlných pre vládnuce sily v Bruseli.  

V nasledujúcom texte sa budem venovať týmto témam:
Sankcie z decembra 2025
Sankčný lynč kritického novinára v Nemecku
Priestor pre mocenskú svojvôľu
Dystopia na Slovensku?

Sankcie z decembra 2025

Posledná vlna protiruských sankcií sa objavila 15. decembra 2025, keď Rada EÚ prijala rozhodnutie (SZPB) 2025/2572 voči dvanástim jednotlivcom a dvom právnickým osobám, ktoré mali byť nástrojom „hybridných aktivít Ruska“. Samozrejme, na  zozname sa objavujú aj členovia tajnej služby GRU (Denis I. Denisenko, Dmitrij J. Gološubov, Vladislav J. Borovkov), najväčšiu časť však tvoria ruskí politickí analytici a experti:

Andrej A. Sušencov, riaditeľ Inštitútu pre medzinárodné štúdie  na univerzite MGIMO v Moskve,

Dmitrij V. Suslov, zástupca riaditeľa Centra pre komplexné európske a medzinárodné štúdie na univerzite HSE v Moskve,

Fiodor A. Lukianov, šéfredaktor časopisu Russia in Global Affairs,

Ivan M. Timofejev, generálny riaditeľ Ruskej rady pre medzinárodné záležitosti,

Andrej G. Bystrickyj, predseda správnej rady nadácie diskusného klubu Valdaj

Diana V. Pančenko, ukrajinská novinárka, ktorá odišla do Ruska a tam podľa informácií zo sankčného zoznamu šíri propagandu najmä „ospravedlňovaním agresie“ a „označovaním ukrajinských autorít ako nacistov“.

Na tomto mieste sa nebudem zaoberať sankciami voči príslušníkom ruských tajných služieb, pre ktoré by sa dalo nájsť určité pochopenie, ale novinármi a analytikmi, ktorí boli sankcionovaní za to, že prezentujú „zahraničnopolitický pohľad Ruska na svet v súlade s kremeľskými naratívmi“ alebo že „vykresľujú útočnú vojnu Ruska proti Ukrajine ako obrannú reakciu na politiku Západu“. Rozumiem, že takéto názory sa môžu zdať v Bruseli ako provokatívne či dokonca propagandistické, ale aj tieto názory ruských autorov by mali spadať pod ich slobodu prejavu. Najzaujímavejší bol pritom dôvod na zaradenie novinárky Diany Pančenko do sankčného zoznamu a to za „označovanie ukrajinských autorít ako nacistov“. O jej názoroch možno diskutovať, ale len pre porovnanie: nemecký kancelár Friedrich Merz s problematickou históriou svojich predkov dnes vytvára paralely medzi Hitlerovým Nemeckom a Putinovým Ruskom. Takáto paralela je naozaj absurdná: stačí si porovnať, čo spáchal Adolf Hitler za dvanásť rokov pri moci a to nemal k dispozícii ani jadrové zbrane. Napriek tomu je však v poriadku, že za daný výrok nebol Friedrich Merz sankcionovaný.

To, čo je však z hľadiska ľudských práv hrozbou, nie je ani tak zaraďovanie ruských subjektov, ktoré sú mimo dosahu orgánov EÚ, ale sankcionovanie západných novinárov a analytikov za ich slobodu prejavu. V decembri 2025 sa na zozname ocitli tieto osoby:

Xavier Moreau, francúzsky občan a zakladateľ vplyvnej francúzskej webovej stránky stratpol.com , ktorá poskytuje analýzy k medzinárodným vzťahom,

John M. Dougan, americký občan, ktorý má podľa sankčného zoznamu šíriť konšpiračné teórie a dezinformácie,

Jacques Baud, švajčiarsky občan, vplyvný publicista, v minulosti pôsobil aj v mierových misiách OSN.

Xavier Moreau je Francúz, ktorý bol sankcionovaný bez súdneho rozhodnutia za to, že je „hlásnou trúbou proruskej a prokremeľskej propagandy“. Napriek tomu, že je občanom EÚ a teda by mal byť pod jej ochranou, aj v jeho prípade prišlo k zmrazeniu majetku, na ktorý má EÚ dosah. Keďže sa však tento Francúz aktuálne nachádza v Rusku, nebude možné voči nemu aplikovať mnoho ďalších sankčných obmedzení.

Nebezpečnejšie budú tak zrejme sankcie voči švajčiarskemu občanovi Jacquesovi Baudovi. Švajčiarske úrady voči nemu síce nemusia aplikovať obmedzenia z rozhodnutia Rady EÚ, ale jeho sloboda pohybu bude obmedzená, pretože zakázaný je aj jeho tranzit cez európske územie – a Švajčiarsko je štátmi EÚ obkolesené. Okrem toho sa dá očakávať, že reštrikcie voči nemu môžu aplikovať aj švajčiarske banky, zvlášť ak pôsobia v EÚ. Jacques Baud pritom patrí k racionálnym analytikom medzinárodných vzťahov v súčasnej Európe, hoci jeho závery nekorešpondujú s predstavami Bruselu. V rozhodnutí EÚ sa o ňom uvádza: „Je hlásnou trúbou proruskej propagandy a vytvára konšpiračné teórie, napríklad obviňuje Ukrajinu zo zorganizovania vlastnej invázie s cieľom vstúpiť do NATO.“ Nie je jasné, na základe ktorého výroku prišli v EÚ k záveru, že Jacques Baud vyslovil uvedenú domnienku. Podľa Glenna Diesena zrejme použili jeho citáciu od Olexija Arestoviča, ktorý sa vyjadril, že veľká vojna s Ruskom je najlepšou vstupenkou vstupu Ukrajiny do NATO. Avšak dokonca ani v prípade, že by Jacques Baud podobný výrok povedal, nemal by byť dôvodom na sankcie a mal by spadať pod slobodu prejavu. V Baudovom prípade je tiež zaujímavé, že dlho pôsobil vo švajčiarskych tajných službách, aj v mierových misiách OSN či dokonca ako styčný dôstojník Švajčiarska pri NATO pri implementácii programu „Partnerstvo za mier“ a všade tam získal rešpekt za svoje analýzy. Je otázne, čo by tento 70-ročný úspešný človek získal tým, že by sa stal „hlásnou trúbou proruskej propagandy“. Rada EÚ Baudovu „proruskú propagandu“ odvodila zrejme z  toho, že sa niektoré jeho závery sa zhodovali s „proruskými naratívmi“, napr. o rozširovaní NATO na východ ako o príčine vojny na Ukrajine. V rozhodnutí EÚ švajčiarskemu analytikovi tiež vyčítajú, že vystupuje v proruských programoch: teda nie v ruských, ale v „proruských“ – nie je pritom jasné, čo tým myslia, ale asi programy ako rozhovory s Glennom Diesenom, kde je Jacques Baud častým hosťom (napr. tu, tu).

Pokiaľ ide o právnické osoby a entity, na zozname sa ocitli:

142. samostatný prápor elektronického boja so základňou v Kaliningradskej oblasti, aktívny pri zaisťovaní bezpečnosti a obrany regiónu,

Medzinárodné združenie rusofilov. To je podľa informácií EÚ „zodpovedné za šírenie destabilizačných naratívov na celom svete v mene vlády Ruskej federácie. Hnutie má silné väzby na ruské ministerstvo zahraničných vecí, ktoré podporuje jeho činnosť“.

Na tomto mieste nebudem riešiť sankcie pre ruské ozbrojené sily, ale v prípade sankcií proti Medzinárodnému združeniu rusofilov vznikajú oprávnené otázky. Byť proruský totiž ešte stále nie je trestné a trestné nie je ani šírenie „ruských naratívov“. Bolo by tiež veľmi prekvapivé, keby Medzinárodné hnutie rusofilov nešírilo proruské naratívy a keby sa ruský minister zahraničia o rusofilov nezaujímal. Veď aj francúzsky minister zahraničia podporuje organizácie frankofilov, ktoré šíria francúzske naratívy… Zostáva len dodať, že ak teda združenie rusofilov koná v súlade so zákonmi, malo by sa jeho konanie posudzovať ako dovolené. Pretože v právnom štáte platí, že každý môže konať to, čo nie je zákonom zakázané. Hoci by išlo o šírenie rusofílie…

Sankčný lynč kritického novinára v Nemecku

Zaradenie na zoznam protiruských sankcií je pre človeka, ktorý žije na území členského štátu EÚ doslova zničujúce. Hoci EÚ taký pojem nepoužíva, sankcie predstavujú akýsi mimosúdny trest, ktorý sa udelí bez ohľadu na ľudské práva sankcionovaného – relevantná nie je ani jeho prezumpcia neviny ani jeho právo na spravodlivý proces. Na Slovensku s tým má svoje skúsenosti Jozef Hambálek (písal som tu), ale v súčasnosti sa protiruské sankcie najviac týkajú iných, napr. nemeckého občana turecko-kurdského pôvodu, novinára Hüsseyina Dogru, ktorého zaradili na sankčný zoznam v máji 2025. Už v súčasnosti je totiž možné preukázať, ako mu sankcie zničili život (pozri rozhovor). Úplne opomeniem, že po zaradení na zoznam jeho mediálna platforma zanikla, ale tento človek stratil vinou sankcií aj slobodu pohybu a nesmie opustiť Nemecko. Ďalej mu zmrazili majetok a žiadna osoba mu nesmie poskytnúť finančný prospech alebo službu – protiprávne by bolo zrejme aj pozvanie na obed. Ešte vážnejšie však je, že majetok bol zmrazený aj jeho tehotnej manželke, a to napriek tomu, že sa na žiadnom sankčnom zozname neocitla. Sankcionovaní manželia tak čelili vážnemu problému, z čoho majú oni a ich malé deti žiť a čo bude so zdravotnou starostlivosťou. Nemecké orgány sa im rozhodli poskytnúť životné minimum, ktoré však nezabezpečovalo životný štandard, na aký boli zvyknutí. Hüsseyin Dogru sa preto pokúsil nájsť si zamestnanie, čo nebolo jednoduché, pretože firmy sa ho z politických dôvodov obávali zamestnať. Nakoniec si zamestnávateľa našiel (Junge Welt), ale nemecké orgány mu aj tento pracovný pomer znemožnili. Určitou záchranou bolo to, že sa po pôrode mohla zamestnať aspoň jeho manželka, hoci sankcionovaný novinár by nemal profitovať dokonca ani z jej príjmov.

Ekonomická situácia Hüsseyina Dogru je teda fakticky horšia, než by bola situácia mafiána alebo korupčníka, ktorý by bol odsúdený a vyvlastnený v riadnom trestnom konaní – ten by si totiž i po konfiškácii mohol na obživu zarábať. Hüsseyin Dogru pritom potrebuje peniaze nielen na základné potreby svojej rodiny, ale aj na právnu pomoc, pretože sa pokúša napadnúť svoje zaradenie na sankčný zoznam. Vzhľadom na náročnosť procesu sú náklady dosť vysoké (desaťtisíce eur), a tie pre sankcionovaného novinára nie je ľahké získať. Keďže mu iné osoby nesmú poskytovať finančný prospech, vznikajú nejasnosti, ako má svoje právne konanie financovať. Zásadným problémom právnych postupov je i to, že Hüsseyin Dogru sa nemohol v procese ukladania sankcií k žiadnym dôkazom vyjadriť a o sankciách sa dozvedel až po tom, čo mu boli uložené. Následne preto žiadal, aby mu orgány EÚ poskytli dôkazy, na základe ktorých ho na zoznam zaradili. Vymohol si síce, že mohol dôkazy vidieť, nesmel ich však publikovať. Hüsseyin Dogru ich pritom zverejnil a opakovane poukazoval na to, že dôkazy sú nedostatočné. Išlo o rôzne statusy a články. Dogruove tvrdenie o slabosti dôkazov je presvedčivé i preto, lebo v prípade, že by dôkazy svedčili o nejakom porušovaní zákonov, tak by sa proti nemu začalo trestné, príp. správne konanie.     

Priestor pre mocenskú svojvôľu

To, čo na individuálnych sankciách EÚ z roku 2025 zaráža najviac, je rastúci trend sankcionovania analytikov a novinárov vrátane tých západných. Pôvodne sa individuálne sankcie používali najmä proti ruským oligarchom či predstaviteľom ruského štátu, postupne sa však sankčné zoznamy začali zapĺňať „šíriteľmi proruských naratívov“. Súčasne narastá aj trend zaraďovania kritických západných intelektuálov do sankčných zoznamov. Ide pritom o ľudí, ktorí dodržiavajú právne predpisy, ale vyjadrujú názory, ktoré sa nezhodujú s postojmi vedúcich predstaviteľov EÚ. Mimochodom, na sankčnom zozname sa spomedzi občanov EÚ ocitajú predstavitelia veľmi rôznych názorových prúdov: ľavicoví autori ako bývalá členka nemeckej strany Zelených Alina Röpp, ale aj ľudia s konzervatívnymi postojmi ako Xavier Moreau. Prekážkou pre zaradenie na sankčný zoznam nie je ani to, keď dané osoby ruskú inváziu na Ukrajinu odsúdili – na to márne poukazoval i Hüsseyin Dogru. A prekážkou nie je ani vysoká a vecná úroveň argumentov – inak by sa na sankčný zoznam nemohol dostať Jacques Baud.

Individuálne protiruské sankcie môžu efektívne zasahovať i osoby, ktoré sa o Rusku skoro vôbec nevyjadrujú. Už spomínaný Hüsseyin Dogru sa problematike Ruska venoval len okrajovo, ale primárne sa zameriaval na kritiku nemeckej politiky voči Izraelu počas vojny v Gaze. Nemecká masívna podpora Izraela sa stala nepopulárnou medzi tamojšou moslimskou menšinou a ľavicovými silami, nuž a práve v týchto skupinách mal Hüsseyin Dogru vysokú sledovanosť. Existuje podozrenie, že Berlín sa pokúsil jeho mediálne pôsobenie zastaviť cez protiruské sankcie, pretože v riadnom súdnom spore by so zákazom neuspel. Ruská stopa sa vytvorila tvrdením o jeho minulej práci novinára pre médium Redfish, ktoré bolo financované z Ruska. Najzaujímavejšie však bolo zdôvodnenie sankcií pre Hüsseyina Dogru: „šírenie nepravdivých informácií o politicky kontroverzných témach s úmyslom vytvorenia národnostných, politických a náboženských rozporov“. Tieto formulácie sú nebezpečné už preto, že okrem vojny na Ukrajine existuje mnoho politicky kontroverzných tém, ktoré môžu vytvárať politické rozpory: od kritiky koncentrácie moci v Bruseli až po otázky LGBT. Pri troche fantázie môže každý podobný rozpor viesť k destabilizácii a byť tak v záujme Ruska. Najnebezpečnejším skrytým posolstvom individuálnych sankcií z roku 2025 teda je, že sankcionovať možno vlastne každého, ktorý by hlásal neželané tézy v politicky kontroverzných témach.

Dystopia na Slovensku?

Aj na Slovensku existuje mnoho autorov, ktorých by bolo možné onálepkovať ako „hlásne trúby proruskej propagandy“. V najbližších rokoch nemožno vylúčiť ani ich zaraďovanie na protiruský sankčný zoznam. Varovaním bola už kauza Jozefa Hambálka, ale trendy roku 2025 ukazujú, že do sankčného zoznamu by sa mohli veľmi ľahko dostať práve mediálne známe osobnosti. V ohrození sú tak ľavicoví autori ako Eduard Chmelár, ako aj konzervatívni novinári ako Dag Daniš. Samozrejme, slovenskí autori sú vystavení o niečo menšiemu riziku než nemeckí alebo francúzski, pretože píšu texty v málo rozšírenom jazyku. Navyše, súčasná vláda SR nie je protiruským sankciám príliš naklonená a Robert Fico sa osobne zasadil za vyňatie Jozefa Hambálka zo sankčného zoznamu. Ak by však po parlamentných voľbách 2027 prišlo k „hlbokej orbe“, jedným z účinných nástrojov likvidácie „proruských klanov“ (jazyk Hlbokej orby) by mohlo byť zaraďovanie nepohodlných slovenských intelektuálov na sankčný zoznam EÚ. Tým by ich mohol režim nielen umlčať, ale im udeliť aj mimoriadne prísny mimosúdny trest, ktorý by odstrašoval ďalších autorov od publikovania neželaných názorov. Zrejme aj toto je jeden z hlavných cieľov aplikácie individuálnych sankcií na novinárov – vytvoriť atmosféru strachu, v ktorej si nikto nemôže byť istý pred mocenskými štruktúrami…

Na záver sa pokúsim vytvoriť dystopickú fikciu, pri ktorej by sa v slovenskom právnom poriadkuvytvoril obdobný sankčný postup, aký dnes používa EÚ. Predstavme si, že by sa v SR ústavným zákonom o sankciách vytvorila možnosť mimosúdneho zaraďovania fyzických a právnických osôb na sankčný zoznam, napr. za zločiny Izraela na Blízkom východe. Na základe daného ústavného zákona by sa zostavil zoznam osôb, ktorým by sa im obmedzila sloboda pohybu, zmrazil majetok, atď. O tomto zaradení by pritom nerozhodoval súd, ale politici z výkonnej moci. A zoznam by sa novelizoval vždy na základe netransparentných spravodajských informácií a v skrátenom konaní, aby si sankcionované osoby nestihli presunúť majetok do zahraničia. Skrutky represie by sa uťahovali postupne: najprv by sa na sankčný zoznam zaradili cudzinci, ktorí sa dopustili agresie alebo iného protiprávneho konania na Blízkom východe. Následne by sa však začali na zoznam zaraďovať i osoby, ktoré by v SR tieto zločiny propagandisticky obhajovali. A prípadne v minulosti prijímali finančné zdroje zo zahraničia. Neskôr by sa dokonca pristúpilo k sankciám aj voči tým, ktorí síce uvedené zločiny odsúdili, ale „šírili nepravdivé informácie o politický kontroverzných témach s úmyslom vytvorenia politických rozporov“. A to napr. tým, že by kritizovali zmeny v oblasti trestného práva alebo v kultúre. Nechcem si predstaviť, koľko mainstreamových novinárov by sa na takom zozname mohlo ocitnúť a ako by potom riešili, z čoho zaplatiť energie, lieky alebo či by museli peniaze na krúžky pre deti použiť na odmeny advokátov…  Žiaľ, niečo podobné sa deje v európskej sankčnej dystopii!