Ilustrácia: Ľubomír Kotrha
Zdá sa, že v médiách i oficiálnych vystúpeniach politických elít, doma i v Bruseli, dochádza k akejsi korekcii základných politík EÚ, t. j. Green Dealu, migrácie a aj v obhajobe unipolárneho sveta začína prevládať skepsa.
Mnohí, ktorí sa nedávno štylizovali za ich autorov, dnes akoby zmierňovali svoje pohľady. Nie sú ani výnimky, keď pod tlakom občanov prebehli už aj na stranu ich kritikov.
Je prirodzené, že keď považujeme tieto politiky za fundamenty európskeho rozhodovacieho procesu, potom príčiny dnešnej stagnácie či úpadku EÚ musíme hľadať v ich vnútornej štruktúre, hodnotovej a ideologickej výbave.
Napriek odlišnosti sektorov, ktoré tieto politiky reprezentujú, vykazujú aj význame spoločné charakteristiky, ktoré ich spájajú do ucelených politických názorov, vyplývajúcich z hlbších morálno-politických postojov. Preto môžeme hovoriť o akejsi racionálnej matrici, ktorá má silu vygenerovať ich spoločné rámce.
Zložitosť hodnotenia spočíva v šírke a v jej viacvrstevnosti. Politické, ideologické a ekonomické dôsledky týchto politík sú zrejmé, ale akoby sme sa báli pozrieť na ne cez prizmu zdravého rozumu.
Ťažkosť analýzy spočíva aj v tom, že nikto z nás nie je ani čistým liberálom, globalistom či ateistom… Takéto konštatovanie však nemôže zmenšovať požiadavku na koherentnosť nášho výsledného konania práve tak, ako aj na koherentnosť kolektívnej činnosti EÚ a jej politík.
Koherentnosť európskych politík by mala závisieť od toho, z akého pohľadu ich chceme posudzovať.
Jednou z možností je hodnotiť ich z pohľadu cieľa a toho, komu majú tieto politiky slúžiť? Majú to byť občania dvadsaťsedmičky, alebo čistí euroobčania, alebo akýsi svetoobčania?
Ak mám pravdu, že koherentnosť európskych politík nie je len metodologická požiadavka, potom je nevyhnutné, aby si aj politické elity uvedomili, že nie je možné v Bruseli jeden deň prijímať globálne rozhodnutia, na druhý deň schvaľovať patriotické nariadenia a na tretí deň sa dovolávať trhového mechanizmu, aby zdôvodnili oslabovanie sociálnych štandardov. Chápeme, že eklekticizmus politických elít a nesúrodosť ich nariadení je výsledkom obrovských tlakov zvonka ako i rozmanitých, individuálnych i kolektívnych záujmov 500 miliónov občanov EÚ. Tieto tlaky sú politickej aj ideologickej provinencie ako aj kultúrnych a environmentálnych vplyvov.
Príčinou nesúrodosti politík EÚ nie je iba jej veľkosť, rozmanitosť a sila jej aktérov, ale najmä v tom, že EÚ sa nevie zhodnúť na tom, koho záujmy chce reprezentovať a komu má slúžiť!
Tápanie v tom, či EÚ má zachrániť svet, či má chrániť globálne záujmy planéty a ľudstva, alebo minorít trpiacich v ich potrebách je výsledkom neukotvenosti týchto politík na záujmy jej aktérov.
Podľa môjho názoru, politické elity stoja pred troma fundamentálnymi otázkami, z ktorých každá ponúka protichodnú alternatívu:
- Globalizmus, kontra národné záujmy (patriotizmus)
- Trh kontra štátne a sociálne politiky
- Unipolarizmus (neokolonializmus) kontra pluralitné usporiadanie sveta
Odpovede na tieto otázky vytvárajú rôzne modely sveta aj iné konkrétne podoby zelenej politiky, migrácie, ako i odlišnú globálnu štruktúru sveta a teda umožňujú hľadať východisko z nášho plaču nad nespokojnou a rozdelenou EÚ.
Ak potvrdíme, že EÚ je globalistický koncept, ktorý je riadený liberálnym trhom a pripustíme, že jedna mocnosť si môže prisvojiť väčšie práva, aké majú iné spoločenstvá, potom je nutné priznať, že miesto a význam EÚ vo svete je presne také, aké dnes obhajuje a realizuje dnešné vedenie v Bruseli.
V tomto modeli EÚ nie je rozhodujúci euroobčan a už vonkoncom nie občan dvadsaťsedmičky, ale skôr akýsi mýtický americký občan.
Výsledkom týchto našich politík by mal byť akýsi svetoštát s globalizovaným občanom, ktorý je vysporiadaný s tým, že jeho význam spočíva iba v konzume a podpore globálnych štruktúr, z ktorých vodcovia sú pripravení „obetovať“ sa za šťastie tohto sveta.
Nevyriešenosť týchto otázok je dôkazom, že EÚ nemá ambíciu spolurozhodovať o svete, a tým ani o sebe samej. Politické elity EÚ čakajú, že niekto im zabezpečí ochranu, vnútorný poriadok a prosperitu!
Druhým modelom či alternatívou sú občania dvadsaťsedmičky, ktorí sú identifikovaní so svojou kultúrou, zvykmi a vyznávajú sociálno-trhové hospodárstvo a odmietajú všetky formy neokolonializmu.
Aby EÚ prekryla tento negatívny obraz o sebe samej, je posadnutá rozširovaním sa na iné kontinenty a byť stále väčším molochom.
Reálne sa však EÚ stáva potápajúcou loďou, ktorú majú zachrániť výkriky o väčšej jednote s požiadavkou na výstavbu ešte väčšej lode, ako je tá dnešná, potápajúca sa.
Rozširovanie sa na všetky štyri strany s cieľom pomôcť presadiť americký svetový poriadok a úsilie vytvárať dohody so stále väčšími trhmi, majú nepríjemný dôsledok pre EÚ, a to v oslabovaní identity a prosperity občanov dvadsaťsedmičky. Takýto celok je však neriaditeľný a uberá sa cestou vlastných fikcií. S najväčšou pravdepodobnosťou ho nečaká nič iné, iba rozpad.
Účet Klubu Nového slova – IBAN: SK8211000000002624852008