Po siedmich po sebe nasledujúcich nociach amerických útokov na iránske územie sa vojenská kampaň v západných médiách naďalej označuje výrazmi ako „odstrašovanie“, „obmedzené údery“ či „ochrana slobody plavby“. Takéto pomenovania však zastierajú rozsah konfliktu. Opakované bombardovanie územia suverénneho štátu, ničenie jeho infraštruktúry a ohrozovanie civilného obyvateľstva predstavujú sústavnú vojenskú kampaň.
Konflikt sa začal 28. februára 2026, keď Spojené štáty a Izrael spustili koordinované útoky proti Iránu. Počas úvodnej fázy bol zabitý iránsky najvyšší vodca Alí Chameneí a raketa zasiahla základnú školu Shajareh Tayyebeh v meste Mináb. Podľa následných správ zahynulo viac ako 150 detí a učiteľov vrátane približne 120 školáčiek. Tento kontext nemôžeme zamlčiavať v diskusii o medzinárodnom práve, ale kde je medzinárodné právo pri vyvodzovaní dôsledkov voči tejto agresii USA v tak brutálnom akte vojnového zločinu?
Medzinárodné právo nemá chrániť iba námorný obchod. Ale zahŕňa aj zákaz agresie, ochranu civilného obyvateľstva, povinnosť rozlišovať medzi vojenskými a civilnými cieľmi a ochranu infraštruktúry nevyhnutnej pre život obyvateľstva.
Americké útoky už zasiahli prístavy, mosty, dopravné siete, komunikačné zariadenia, energetické objekty a vodohospodársku infraštruktúru. Ide o zariadenia, od ktorých závisí fungovanie nemocníc, zásobovanie vodou, doprava, skladovanie liekov a základné verejné služby. Poškodenie elektrickej siete môže vyradiť nemocničné zariadenia, prerušiť chladenie liekov a zastaviť vodné čerpadlá. Zničený most môže spomaliť príchod záchranných zložiek a znemožniť evakuáciu civilistov. Následky takýchto útokov preto presahujú miesto aj čas samotného zásahu.
Spojené štáty zjavne očakávajú, že môžu útočiť na Irán bez vážnejšieho narušenia svetovej lodnej dopravy, vývozu ropy a medzinárodného obchodu. Iránska stratégia je založená na odmietnutí takéhoto predpokladu. Iránske územie nemožno premeniť na bojisko a súčasne očakávať, že hospodárske a vojenské štruktúry podporujúce útoky zostanú bez následkov.
Zatiaľ čo americkí predstavitelia prednášajú svetu o slobode plavby v Hormuzskom prielive, tá istá vláda strávila prvú polovicu roka 2026 blokádou dodávok ropy na Kube po tom, čo USA v januári zadržali venezuelského prezidenta Nicolása Madura, čím odrezali hlavného dodávateľa ropy pre Kubu (a to okrem širokosiahlej ekonomickej blokády, ktorá trvá už vyše 60 rokov). Výsledkom je postupná humanitárna katastrofa: národná sieť sa niekoľkokrát zrútila, výpadky prúdu v niektorých provinciách trvali viac ako osemdesiat hodín, nemocnice a čerpanie vody boli ohrozené a najväčšia elektráreň v krajine opakovane prerušuje dodávky kvôli nedostatku náhradných dielov, ktoré nemôže dovážať.
Koncom marca ruský tanker Anatolij Kolodkin konečne prerazil s prvou dodávkou ropy, ktorú Kuba dostala po mori za tri mesiace – a aj to len preto, že prezident Trump osobne zrušil svoju vlastnú blokádu pre túto jedinú zásielku, zatiaľ čo základný sankčný režim ministerstva financií zameraný na dodávky ruskej ropy na Kubu zostal v platnosti. Rusko uviedlo, že má v úmysle pokračovať v posielaní tankerov, pretože, ako to vyjadrila Moskva, suverénny štát v blokáde by nemal byť opustený. Všimnite si, že ide o tú istú rétoriku, ktorá sa považuje za nebezpečnú, keď ju používa Irán alebo jeho spojenci, a za nevýraznú, keď sa aplikuje na Kubu.
Spomínať Kubu nie je whataboutizmus ale táto skutočnosť je priamo relevantná pre právny argument, ktorý sa Západ snaží vykonštruovať. Ak by Spojené štáty skutočne verili, že blokovanie dodávok energie štátu a škrtenie jeho civilného obyvateľstva je porušením medzinárodného práva a slobody obchodu, nerobili by to isté Kube a zároveň by Irán obviňovali z porušenia tých istých zásad v Hormuzskom regióne. Nemôžete koherentne tvrdiť, že „blokáda ako nástroj civilného nátlaku je nelegitímna“ ako zásada a potom ju uplatňovať proti krajine vzdialenej deväťdesiat míľ od Floridy, zatiaľ čo inú krajinu na druhej strane planéty poučujete o námornom práve.
Spojené štáty a Izrael začali túto vojnu aktom agresie podľa medzinárodného práva – atentátom na hlavu štátu a útokom, ktorý hneď v prvé ráno zabil v škole viac ako 150 civilistov, väčšinou detí. Túto skutočnosť nevymaže nič, čo sa odvtedy stalo, a päť mesiacov kontrolovaného mlčania Pentagonu o útoku na Minab nepredstavuje zodpovednosť. Prečo sa medzinárodná komunita a medzinárodné organizácie nedožadujú verejného zúčtovania. Predstavte si medzinárodnú reakciu, ak by protivník Spojených štátov zaútočil na školu a zabil takýto počet amerických detí.
Keďže však obeťami boli Iránci, incident sa postupne vstrebáva do anonymnej kategórie kolaterálnych škôd. Toto je hierarchia ľudského života, ktorá je zakotvená v imperiálnej vojne.
Západný politický diskurz trvá na tom, že každý jednotlivý život má rovnakú morálnu hodnotu, ale to koľko smútku, pozornosti sa venovalo iránskym civilistom a deťom nám napovedá niečo iné.
Iránske dieťa nie je menej cenné ako americké dieťa.
Irán má skutočné a obhájiteľné zákonné právo podľa článku 51 použiť primeranú silu na narušenie vojenskej kampane vedenej proti nemu – vrátane útokov na námorné prostriedky, ktoré vynucujú nezákonnú blokádu jeho vlastného pobrežia. Tento argument je reálny a nevyžaduje si, aby o ňom niekto klamal alebo ho prikrášľoval.
(Status na FB, 18. júla 2026, titulok a podtitulok Slovo)
Účet Klubu Nového slova – IBAN: SK8211000000002624852008