Zomrela dcéra hrdinu, Zoe Klusáková-Svobodová

Z Prahy prišla smutná správa. V pondelok 12. decembra navždy dotĺklo šľachetné srdce dcéry čs. legionára a armádneho generála Ludvíka Svobodu Zoe Klusákovej-Svobodovej. Dožila sa požehnaného veku 97 rokov. Pred vyše dvoma rokmi pochovala svoju jedinú dcéru Luďu, profesorku histórie.

Narodila sa 4. decembra 1925 v Užhorode, keď tam bol jej otec v hodnosti štábneho kapitána na stáži v delostreleckom pluku. Netradičné krstné meno jej vylosovali z desiatich lístkov z otcovej vojenskej lodičky. Išlo o hrdinku trojdielneho románu ruského prozaika a dramatika Jevgenija N. Čirikova, ktorý emigroval po Októbrovej revolúcii do ČSR a matka Irena Svobodová si jeho dielo veľmi obľúbila.

Do odboja sa zapojila už ako neplnoletá

Po rozbití ČSR a obsadení českých krajov nacistickým Nemeckom Svoboda emigroval. V Sovietskom zväze organizoval založenie  čs. zahraničného vojska, ktoré viedol víťaznými bitkami pri Sokolove, v Charkovskej oblasti, pri oslobodzovaní Kyjeva a pravobrežnej Ukrajiny až cez karpatské priesmyky na pomoc SNP a priame boje na Slovensku a Morave.

Počas protektorátu Zoe ako dospievajúca dievčina so svojou matkou a o rok starším bratom Miroslavom spolupracovala s čs. vojenským výsadkom zo ZSSR, za čo ich prenasledovalo gestapo. Preto často museli meniť miesto ilegálneho pobytu. Brata sa nacistom podarilo zatknúť a poslať do tábora smrti v Mauthausene. Rovnako tragicky skončili aj jej dvaja strýkovia a ďalší členovia širšej rodiny. Životný osud babičky Anežky Stratilovej sa naplnil v plynovej komore koncentráku v Ravensbrücku.

Rodina Svobodovcov v roku 1939, zľava Miroslav, Zoe, Irena a Ludvík Svoboda.

Irene a Zoe sa vďaka pomoci obetavých ľudí na vidieku podarilo vojnu prežiť. Svoboda sa o tom dozvedel, až keď začiatkom mája 1945 pricestoval do Košíc, kde ho prezident Eduard Beneš vymenoval za ministra národnej obrany. Dobrú správu mu z južnej Moravy priniesol mladý sovietsky dôstojník, spisovateľ a publicista Michail M. Veršinin, ktorý pôsobil v rozviedke 2. ukrajinského frontu. Stal sa dlhoročným priateľom rodiny Svobodovcov.

Clementis im bol za svedka na svadbe

Po vojne Zoe študovala ekonomiku, neskôr sa špecializovala na riadenie poľnohospodárskej výroby a dotiahla to na kandidátku vied a profesorku ČVUT a VŠE. Jej nastávajúci – Milan Klusák, ktorý prešiel peklom nacistických koncentrákov, pôsobil ako osobný tajomník Vladimíra Clementisa na ministerstve zahraničných vecí. Minister im išiel v septembri 1948 na svadbu za svedka.

Kruté 50. roky neobišli ani ich rodinu. Svobodu zatkli v novembri 1952. Milana odvolali z diplomatickej misie v ZSSR. „Veľmi nám vtedy vyšiel v ústrety manželov kolega dr. Miloš Krno, ktorý sa v rámci svojej pracovnej náplne tiež stýkal s predstaviteľmi Sovietskej armády. Sľúbil nám, že ich bude informovať a tlmočiť náš komentár,“ píše Klusáková-Svobodová vo svojich pamätiach.

Môj otec pôsobil v Moskve už šesť rokov a mal kontakty aj na vplyvných sovietskych veliteľov a partizánov, ktorí bojovali na Slovensku. Prostredníctvom nich sa napokon podarilo dosiahnuť, aby na intervenciu maršalov Ivana S. Koneva a Georgija K. Žukova u Josifa V. Stalina generála Svobodu prepustili z väzby na slobodu. Otec sa nám s tým nikdy nepochválil.

Tzv. súdruhovia však nositeľa viacerých vojenských, štátnych i zahraničných vyznamenaní poslali robiť účtovníka JRD v jeho rodnej obci Hroznatín. O rok mu pomohol zase Nikita S. Chruščov, keď sa po prílete do Prahy na X. zjazd KSČ na letisku bez okolkov spýtal: „Kde tovarišč general Svoboda?“ Hneď poňho poslali auto na Českomoravskú vysočinu.

Fakticky plnej politickej rehabilitácie sa dočkal až na jar 1968, keď ho zvolili za siedmeho prezidenta Československa. V tejto funkcii zotrval do roku 1975. Milan Klusák zastával v rokoch 1973 až 1988 post ministra kultúry, zomrel v novembri 1992.

Silná, empatická žena s otvoreným srdcom

Zoe Klusáková-Svobodová sa v dôchodkovom veku začala vážnejšie venovať historickým otázkam. Pripravila vydanie niekoľkých kníh otcových pamätí, napísala jeho životopis a spomienkovú knihu O tom co bylo. V roku 2019 ju vyznamenali Krížom obrany štátu. Stala sa čestnou predsedníčkou Spoločnosti L. Svobodu, ktorú založili jeho spolubojovníci, bola tiež členkou Českého zväzu bojovníkov za slobodu a Československej obce legionárskej.

Osobne som sa s ňou zoznámil počas osláv 70. výročia Karpatsko-duklianskej operácie. Sprevádzala ju dcéra a vnuk. Miroslav nakrúcal dokumentárny film, venovaný urputným bojom v poľsko-slovenskom pomedzí na jeseň 1944 a povojnovému rozvoju podduklianskeho kraja, o ktorý sa v rámci svojich možností zaslúžil jeho prastarý otec najprv ako minister, potom ako prezident.

Zoe Klusáková-Svobová s Jánom Iľanovským a Jurajom Biľom pred pomníkom Čs. armádnemu zboru v poľskej obci Nowosielce roku 2014. Celkom vpravo autor článku.

Hneď som vycítil, že Zoe je silná, empatická žena. Skutočná, kultivovaná dáma, ale so srdcom otvoreným pre každého, kto chce počúvať a rozumne diskutovať. Prítomným, najmä zo Svidníka a okolitých obcí, sa tlačili slzy do očí, keď sa pri nich pristavila. Mnohých poznala po mene, nielen posledných žijúcich príslušníkov Svobodovho zboru, ale aj ich potomkov. Každý chcel s ňou prehodiť aspoň slovko-dve a odfotografovať sa. Bolo vidno, že pod Duklu nechodila iba na oficiálne podujatia.

V Česku sa môžu hanbiť novinári, na Slovensku…

Českých odbojárov nedávno pobúrilo, keď známy moderátor spravodajských relácií Jakub Železný, syn politika a mediálneho podnikateľa Vladimíra Železného, v priamom prenose Českej televízie na adresu armádneho generála akoby len tak mimochodom podotkol: „Ako si tak pendlujete na námestí Na Františku a medzi nábrežím, ktoré sa bohvie prečo dodnes volá po komunistickom prezidentovi Ludvíkovi Svobodovi…“

Zoe Klusáková-Svobodová s vnukom Miroslavom (vľavo) na cintoríne
v poľskom mestečku Dukla, október 2014.

Ako môžu vo verejnoprávnej inštitúcii pracovať redaktori, ktorí nepoznajú dejiny? Nepoznajú hrdinov, čo oslobodili Československo od nacistov, dokonca ani jedného z najväčších, ktorému nacisti poslali 17-ročného syna do koncentráku, kde ho ubili na smrť? Odbojári sa pýtajú: „Kto zamestnal takéhoto nevzdelanca, ktorý sa nemôže dívať slušným ľuďom do očí?!“

Ani mnohí slovenskí novinári neoplývajú hlbokými vedomosťami z novodobej histórie, nieto z odboja proti fašizmu. Čo si však myslieť o politikoch, ktorí rozhodli, že na oslavách 79. výročia KDO bude vládnu delegáciu viesť iba štátny tajomník ministerstva obrany? Pritom prvý raz v dejinách samostatnej Slovenskej republiky širokým oblúkom obišla pomník so sochou Ludvíka Svobodu v centre Svidníka.

Že by nevedeli, čo činia? Alebo to vedia až veľmi dobre?

Snímky: Autor a jeho archív

(Celkovo 531 pozretí, 1 dnes)

Ďalšie články:

Facebook
Telegram
Twitter
Email

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Účet Klubu Nového slova – IBAN: SK8211000000002624852008
variabilný symbol pre Slovo 52525

Týždenný newsletter