Z Prahy prišla smutná správa. V pondelok 12. decembra navždy dotĺklo šľachetné srdce dcéry čs. legionára a armádneho generála Ludvíka Svobodu Zoe Klusákovej-Svobodovej. Dožila sa požehnaného veku 97 rokov. Pred vyše dvoma rokmi pochovala svoju jedinú dcéru Luďu, profesorku histórie.
Narodila sa 4. decembra 1925 v Užhorode, keď tam bol jej otec v hodnosti štábneho kapitána na stáži v delostreleckom pluku. Netradičné krstné meno jej vylosovali z desiatich lístkov z otcovej vojenskej lodičky. Išlo o hrdinku trojdielneho románu ruského prozaika a dramatika Jevgenija N. Čirikova, ktorý emigroval po Októbrovej revolúcii do ČSR a matka Irena Svobodová si jeho dielo veľmi obľúbila.
Do odboja sa zapojila už ako neplnoletá
Po rozbití ČSR a obsadení českých krajov nacistickým Nemeckom Svoboda emigroval. V Sovietskom zväze organizoval založenie čs. zahraničného vojska, ktoré viedol víťaznými bitkami pri Sokolove, v Charkovskej oblasti, pri oslobodzovaní Kyjeva a pravobrežnej Ukrajiny až cez karpatské priesmyky na pomoc SNP a priame boje na Slovensku a Morave.
Počas protektorátu Zoe ako dospievajúca dievčina so svojou matkou a o rok starším bratom Miroslavom spolupracovala s čs. vojenským výsadkom zo ZSSR, za čo ich prenasledovalo gestapo. Preto často museli meniť miesto ilegálneho pobytu. Brata sa nacistom podarilo zatknúť a poslať do tábora smrti v Mauthausene. Rovnako tragicky skončili aj jej dvaja strýkovia a ďalší členovia širšej rodiny. Životný osud babičky Anežky Stratilovej sa naplnil v plynovej komore koncentráku v Ravensbrücku.
Irene a Zoe sa vďaka pomoci obetavých ľudí na vidieku podarilo vojnu prežiť. Svoboda sa o tom dozvedel, až keď začiatkom mája 1945 pricestoval do Košíc, kde ho prezident Eduard Beneš vymenoval za ministra národnej obrany. Dobrú správu mu z južnej Moravy priniesol mladý sovietsky dôstojník, spisovateľ a publicista Michail M. Veršinin, ktorý pôsobil v rozviedke 2. ukrajinského frontu. Stal sa dlhoročným priateľom rodiny Svobodovcov.
Clementis im bol za svedka na svadbe
Po vojne Zoe študovala ekonomiku, neskôr sa špecializovala na riadenie poľnohospodárskej výroby a dotiahla to na kandidátku vied a profesorku ČVUT a VŠE. Jej nastávajúci – Milan Klusák, ktorý prešiel peklom nacistických koncentrákov, pôsobil ako osobný tajomník Vladimíra Clementisa na ministerstve zahraničných vecí. Minister im išiel v septembri 1948 na svadbu za svedka.
Kruté 50. roky neobišli ani ich rodinu. Svobodu zatkli v novembri 1952. Milana odvolali z diplomatickej misie v ZSSR. „Veľmi nám vtedy vyšiel v ústrety manželov kolega dr. Miloš Krno, ktorý sa v rámci svojej pracovnej náplne tiež stýkal s predstaviteľmi Sovietskej armády. Sľúbil nám, že ich bude informovať a tlmočiť náš komentár,“ píše Klusáková-Svobodová vo svojich pamätiach.
Môj otec pôsobil v Moskve už šesť rokov a mal kontakty aj na vplyvných sovietskych veliteľov a partizánov, ktorí bojovali na Slovensku. Prostredníctvom nich sa napokon podarilo dosiahnuť, aby na intervenciu maršalov Ivana S. Koneva a Georgija K. Žukova u Josifa V. Stalina generála Svobodu prepustili z väzby na slobodu. Otec sa nám s tým nikdy nepochválil.
Tzv. súdruhovia však nositeľa viacerých vojenských, štátnych i zahraničných vyznamenaní poslali robiť účtovníka JRD v jeho rodnej obci Hroznatín. O rok mu pomohol zase Nikita S. Chruščov, keď sa po prílete do Prahy na X. zjazd KSČ na letisku bez okolkov spýtal: „Kde tovarišč general Svoboda?“ Hneď poňho poslali auto na Českomoravskú vysočinu.
Fakticky plnej politickej rehabilitácie sa dočkal až na jar 1968, keď ho zvolili za siedmeho prezidenta Československa. V tejto funkcii zotrval do roku 1975. Milan Klusák zastával v rokoch 1973 až 1988 post ministra kultúry, zomrel v novembri 1992.
Silná, empatická žena s otvoreným srdcom
Zoe Klusáková-Svobodová sa v dôchodkovom veku začala vážnejšie venovať historickým otázkam. Pripravila vydanie niekoľkých kníh otcových pamätí, napísala jeho životopis a spomienkovú knihu O tom co bylo. V roku 2019 ju vyznamenali Krížom obrany štátu. Stala sa čestnou predsedníčkou Spoločnosti L. Svobodu, ktorú založili jeho spolubojovníci, bola tiež členkou Českého zväzu bojovníkov za slobodu a Československej obce legionárskej.
Osobne som sa s ňou zoznámil počas osláv 70. výročia Karpatsko-duklianskej operácie. Sprevádzala ju dcéra a vnuk. Miroslav nakrúcal dokumentárny film, venovaný urputným bojom v poľsko-slovenskom pomedzí na jeseň 1944 a povojnovému rozvoju podduklianskeho kraja, o ktorý sa v rámci svojich možností zaslúžil jeho prastarý otec najprv ako minister, potom ako prezident.
Hneď som vycítil, že Zoe je silná, empatická žena. Skutočná, kultivovaná dáma, ale so srdcom otvoreným pre každého, kto chce počúvať a rozumne diskutovať. Prítomným, najmä zo Svidníka a okolitých obcí, sa tlačili slzy do očí, keď sa pri nich pristavila. Mnohých poznala po mene, nielen posledných žijúcich príslušníkov Svobodovho zboru, ale aj ich potomkov. Každý chcel s ňou prehodiť aspoň slovko-dve a odfotografovať sa. Bolo vidno, že pod Duklu nechodila iba na oficiálne podujatia.
V Česku sa môžu hanbiť novinári, na Slovensku…
Českých odbojárov nedávno pobúrilo, keď známy moderátor spravodajských relácií Jakub Železný, syn politika a mediálneho podnikateľa Vladimíra Železného, v priamom prenose Českej televízie na adresu armádneho generála akoby len tak mimochodom podotkol: „Ako si tak pendlujete na námestí Na Františku a medzi nábrežím, ktoré sa bohvie prečo dodnes volá po komunistickom prezidentovi Ludvíkovi Svobodovi…“
v poľskom mestečku Dukla, október 2014.
Ako môžu vo verejnoprávnej inštitúcii pracovať redaktori, ktorí nepoznajú dejiny? Nepoznajú hrdinov, čo oslobodili Československo od nacistov, dokonca ani jedného z najväčších, ktorému nacisti poslali 17-ročného syna do koncentráku, kde ho ubili na smrť? Odbojári sa pýtajú: „Kto zamestnal takéhoto nevzdelanca, ktorý sa nemôže dívať slušným ľuďom do očí?!“
Ani mnohí slovenskí novinári neoplývajú hlbokými vedomosťami z novodobej histórie, nieto z odboja proti fašizmu. Čo si však myslieť o politikoch, ktorí rozhodli, že na oslavách 79. výročia KDO bude vládnu delegáciu viesť iba štátny tajomník ministerstva obrany? Pritom prvý raz v dejinách samostatnej Slovenskej republiky širokým oblúkom obišla pomník so sochou Ludvíka Svobodu v centre Svidníka.
Že by nevedeli, čo činia? Alebo to vedia až veľmi dobre?
Snímky: Autor a jeho archív
