K 120. výročiu narodenia
Eugen Klinger sa narodil v 30. mája 1906 v Ivachnovej, obci pri Ružomberku. Zmaturoval na gymnáziu v Liptovskom Mikuláši a potom začal študovať medicínu na Karlovej univerzite, štúdium však nedokončil. Angažoval sa v ľavicovom hnutí, spolupracoval s DAV-om, pôsobil ako redaktor straníckych novín Pravda a Proletárka a stal sa najprv oblastným tajomníkom KSČ v Prešove, neskôr v Žiline a tiež v Bratislave.
Na prelomovom V. zjazde KSČ v roku 1929 zaujal pevne Gottwaldovu boľševickú líniu, čím sa KSČ stala stranou plne podriadenou Moskve. Toto pevné stanovisko mu vynieslo na istý čas funkciu politického tajomníka novoutvoreného Celoslovenského kraja KSČ. Po odvolaní z funkcie pre ultraľavú úchylku pôsobil ako redaktor v Rudom práve, Tvorbe a v Haló novinách. V roku 1933 napísal knihu Kto porazí Hitlera?, v ktorej upozorňoval na nebezpečenstvo fašizmu. Stal sa vedúcim redakcie Pravdy a jej nasledovníka, Ľudového denníka. Pre kritiku politiky Kominterny ho v roku 1936 vylúčili z KSČ, ale zostal verný ľavicovému presvedčeniu.
Po rozpade Česko-Slovenska a vzniku Slovenského štátu a Protektorátu Čechy a Morava emigroval cez Poľsko do Veľkej Británie, kde strávil celú druhú svetovú vojnu. Udržiaval styky s komunistami, ktorí tam žili, bol redaktorom časopisu Čechoslovák, od roku 1942 pôsobil ako zmluvný úradník na ministerstve zahraničných vecí londýnskej vlády.
Po skončení vojny sa vrátil do vlasti, obnovilo sa mu členstvo v KSČ a naďalej pôsobil na ministerstve zahraničných vecí, najprv ako referent informačného a tlačového odboru, po februárovom prevrate ako jeho prednosta. Spolu s Móricom Mittelmannom Dedinským a Eugenom Löblom patril medzi prvých zatknutých slovenských komunistov. Zatkli ho 29. septembra 1949. Priťažil mu jeho židovský pôvod, počas druhej svetovej vojny pobyt v Londýne, ale aj dobrý vzťah s ministrom zahraničných vecí Vladimírom Clementisom. Patril síce medzi prvých zatknutých komunistov, ale nie medzi prvých politických väzňov. V tom čase boli už väznice plné politikov z nekomunistických strán i vysokých armádnych a policajných dôstojníkov, ktorí boli odporcami februárového prevratu.
Eugen Klinger vypovedal proti Rudolfovi Slánskému v známom monsterprocese v novembri 1952. Súdený bol až po vyše štyroch rokoch od zatknutia v decembri 1953 a dostal trest 15 rokov za vyzvedačstvo.
Eugen Klinger bol v roku 1956 prepustený z väzenia a o rok neskôr rehabilitovaný. Rovnako ako Goldstücker nemusel vykonávať manuálnu prácu, ale stal sa vydavateľským redaktorom. To mu otvorilo cestu k prekladateľskej tvorbe. Prekladal do češtiny pod menom Evžen Klinger a do slovenčiny ako Eugen Klinger. Prekladal nielen krásnu literatúru, ale aj technickú. Ešte pred zatknutím preložil v roku 1947 do češtiny román maďarského spisovateľa Illésa Kaczéra Ikongo neumírá o mladom emigrantovi z Konga. Román amerického spisovateľa Erskina Caldwella Mestečko Estherville preložil najprv do češtiny (1958) a potom do slovenčiny (1970). Prekladal aj romány tzv. ľahšieho žánru – kovbojky napr. Jack Schaefer: Jazdec z neznáma) a detektívky Dashiella Hammeta, napr. Chudý muž (1964). Preložil aj román nositeľa Nobelovej ceny Johna Steinbecka Túlavý autobus (1967). Z anglickej literatúry preložil aj diela, ktoré sa zaoberajú zneužitím moci – divadelnú hru Roberta Bolta Človek pre všetky časy (1965, neskôr bola hra inscenovaná aj pod názvom Muž pre každé počasie) o konflikte medzi kráľom Henrichom VIII. a jeho lordom kancelárom Thomasom Morom. Ešte tvrdší odkaz na politické procesy u nás v 50. rokoch môžeme vidieť v preklade skvelej románovej dilógie z čias rímskeho cisárstva od anglického prozaika Roberta Gravesa Ja, Claudius (1964) a Claudius boh a jeho žena Messalina (1967), ktorá opisuje teror najmä počas vlád cisárov Tiberia a Caligulu.
Pre úplnosť ešte uvediem, že Eugen Klinger sa venoval aj prekladaniu lexikografie – spolu s Josefom Feiglom zostavil Kapesní německo-český a česko-německý slovník (1963), Česko-anglický technický slovník (1963) a Anglicko-český a česko-anglický elektrotechnický a elektronický slovník (1965).
Eugen Klinger v roku 1966 vstúpil znovu do KSČ a v roku 1968 bol stúpencom obrodného procesu. Stal sa riaditeľom Štátneho zdravotníckeho vydavateľstva Avicenum v Prahe. V roku 1970 bol po tretíkrát vylúčený z KSČ a odvolaný z funkcie riaditeľa Aviceny.
Niektoré zdroje uvádzajú len rok úmrtia 1981, podľa iných zomrel 20. 12. 1982.
(Úryvok z pripravovanej knihy Jána Bábika Spisovatelia za mrežami o osudoch väznených literátov, prekladateľov a novinároch v 50. rokoch minulého storočia)
Snímka: www.politickeprocesy.cz
