Najneskôr od rozdelenia Českej a Slovenskej federatívnej republiky v roku 1993 prebiehajú politicko-akademické diskusie ohľadne toho, ako, kedy a či vôbec si máme pripomínať vznik prvej Československej republiky.
V časoch spoločného štátu sme prijali úzus, že za oficiálny vznik ČSR sme považovali dátum 28. október 1918. Čiže deň, v ktorom československý Národný výbor vyhlásil vznik samostatnej Československej republiky. Išlo o akt piatich československých politikov, ktorí sa nezúčastnili na rokovaniach v Ženeve a predmetné vyhlásenie učinili v nadväznosti na oficiálnu kapituláciu rakúsko-uhorského ministra zahraničných vecí Gyulu Andrássyho určenú vláde Spojených štátov amerických (datovanú 27. 10. 1918).
Myslím si, že pre mnohých môže byť zaujímavé prečítať si originál znenia spomínaného vyhlásenia Národného výboru, ktorý bol domácim vrcholovým orgánom českých politických strán. Jeho znenie vyzerá takto:
Lide československý!
Tvůj odvěký sen stal se skutkem. Stát československý vstoupil dnešního dne v řadu samostatných, svobodných, kulturních států světa. Národní výbor, nadaný důvěrou veškerého lidu československého, přejal jako jediný a oprávněný a odpovědný činitel do svých rukou správu svého státu.
Lide československý! Vše, co podnikáš, podnikáš od tohoto okamžiku jako nový svobodný člen velké rodiny samostatných svobodných národů.
Novými činy v těchto chvílích zahajují se nové, bohdá slavné dějiny Tvoje. Nezklameš očekávání celého kulturního světa, který se žehnáním na rtech vzpomíná Tvých slavných dějin, jež vyvrcholily v nesmrtelné výkony československých legií na západním bojišti a na Sibiři. Celý svět sleduje Tvoje kroky do nového života, Tvůj vstup do země zaslíbené. Zachovej štít čistý jako jej zachovalo Tvé národní vojsko: Československá legie. Bud‘ si stále vědom, že jsi občanem československého státu nejen se všemi právy, nýbrž i povinnostmi.
Na počátku velikého díla ukládá Ti Národní výbor, ode dneška Tvá vláda, aby Tvé chování a Tvá radost byly důstojny velké chvíle nynější. Naši osvoboditelé Masaryk a Wilson nesmí býti zklamáni ve svém přesvědčení, že dobyli svobody lidu, který dovede sám sobě vládnouti, ni jediným rušivým činem nesmí býti zkaleny nynější veliké okamžiky, ni jediný z Vás nesmí se dopustiti ničeho, co by mohlo vrhnouti stín na čisté jméno národa.
Každý z Vás musí bezvýhradně šetřiti všeho, co jinému jest svato.
Svobody osobní, majetku soukromého nesmí býti dotčeno. Podrobte se bezvýhradně rozkazu Národního výboru.
V Praze, dne 28. října 1918.
Za Národní výbor československý:
Dr. Fr. Soukup v. r., Dr. Vavro Šrobár v. r., Antonín Švehla v. r., Jiří Stříbrný v. r., JUDr. Al. Rašín v. r.
K uvedenému by sa dalo napísať mnoho poznámok. Od zamyslení nad tým, s akým hodnotovým posolstvom a nadšením vznikal náš nový štát, cez dôraz na jeho silové zložky – Československé légie – až po požiadavku voči ľudu, aby sa zdržal akýchkoľvek neprávostí v revolučných časoch, ktoré by neskôr mohli byť pripisované na vrub pomerov nového štátu. Taktiež by sme sa mohli zamýšľať nad tým, kde sa vzalo presvedčenie českej politickej elity, že má ,,dôveru všetkého ľudu československého“. Čiže kde sa vzalo presvedčenie českých politikov, že môžu hovoriť za celý novovzniknutý štát, ktorý svoje územie definoval ako celú severnú časť práve zanikajúceho Rakúsko-Uhorska.
Je historickou pravdou, že (viac-menej náhodná) účasť Vavra Šrobára v Národnom výbore, ktorý zvestoval domáce vyhlásenie ČSR svojim budúcim občanom je často vykladaná ako slovenské zastúpenie v predmetnom procese. Obdobne je vnímané pôsobenie generála Milana Rastislava Štefánika medzi „otcami“ budúceho štátu – čiže ako slovenského zástupcu v triumviráte Masaryk – Beneš – Štefánik. Predmetný triumvirát mal vskutku ideálne zloženie – Masaryk ako polovičný Slovák po otcovi a Moravák po matke, Beneš ako pražský Čech a Štefánik ako Slovák s francúzskym občianstvom a hodnosťou generála francúzskej armády.
Prvá ČSR tak mala vskutku veľmi dobre zostavené vrcholové osadenstvo. Cielene sa snažím vyhnúť slovu „zvolené“ – nakoľko išlo o revolučné časy a moc bolo treba takpovediac zodvihnúť zo zeme – čo mohli urobiť iba ľudia, ktorí k tomu nabrali odvahu a mali aj určitú verejnú podporu a rešpekt, o ktoré sa mohli oprieť.
V slovenských pomeroch sa ku takémuto samozvanému uchopeniu moci podujalo niečo cez 200 národovcov, ktorí sa zišli v Turčianskom Svätom Martine. Spomedzi seba si zvolili 20-člennú – druhú – Slovenskú národnú radu (prvá vznikla 19. 9. 1848 v Myjave) a práve tento novozriadený orgán, ktorý sa vyhlásil za celoslovenskú politickú reprezentáciu, prijal dokument s názvom Deklarácia slovenského národa. Čo presne bolo v tejto deklarácii uvedené, je lepšie si prečítať, než z nej vytrhávať a jej text znie nasledovne:
Deklarácia Slovenského Národa.
Zastupitelia všetkých slovenských politických strán, zhromaždení dňa 30. októbra 1918 v Turčianskom Sv. Martine a organizovaní v Národnú Radu slovenskej vetvy jednotného československého národa, trvajú na zásade samourčovacieho práva národov prijatej celým svetom. Národná Rada vyhlasuje, že v mene česko-slovenského národa bývajúceho v hraniciach Uhorska, je jedine ona oprávnená hovoriť a konať.
Nie je na to oprávnená uhorská vláda, ktorá za celé desaťročia nepoznala vážnejšej úlohy, ako potlačovať všetko, čo je slovenské, nepostavila a nedovolila nášmu národu ani jedinej školy, nedovolila, aby sa slovenskí ľudia dostali do verejnej správy a úradov, náš ľud majetkovo ničila a vykorisťovala svojou stredovekou feudálnou sústavou a politikou.
Nie sú oprávnené na to, aby v mene slovenského ľudu hovorili, ani tie tak zvané zastupiteľské zbory, ktoré sú zostavené na základe úzkeho volebného práva nedopúšťajúceho prejaviť vôľu národa, a pozostávajúce z ľudí, ktorí vzdor nariadeniu zákona nedopustili na výboroch čisto slovenských stolíc ani len slovenského slova.
Nie sú na to oprávnené ani také ľudové zhromaždenia, ktoré vynášajú uzavretie pod tlakom cudzieho násilia.
V mene slovenského národa na Slovensku oprávnená je leda hovoriť jedine Slovenská Národná Rada.
Národná Rada česko-slovenského národa v Uhorsku obydleného osvedčuje:
1. Slovenský národ je čiastka i rečovo i kultúrno-historicky jednotného česko-slovenského národa. Na všetkých kultúrnych bojoch, ktoré viedol český národ a ktoré ho urobili známym na celom svete, mala účasť i slovenská vetva.
2. Pre tento česko-slovenský národ žiadame i my neobmedzené samourčovacie právo na základe úplnej neodvislosti. Na základe tejto zásady prejavujeme svoj súhlas s tým novo utvoreným medzinárodným právnym položením, ktoré dňa 18. októbra 1918 formuloval predseda Wilson a ktoré dňa 27. októbra 1918 uznal rakúsko-uhorský minister zahraničia.
3. Žiadame okamžité uzavretie pokoja a síce na všeľudských kresťanských zásadách, aby pokoj bol taký, že by medzinárodno-právnymi zárukami znemožňoval ďalšiu vojnu a ďalšie zbrojenie.
Sme presvedčení, že náš snaživý a nadaný slovenský národ, ktorý vzdor neslýchanému útisku dospel na taký stupeň národnej kultúry, nebude vylúčený z požehnania pokoja a zo spolku národov, ale i jemu bude popriate, aby sa dľa svojho rázu mohol vyvinovať a dľa svojich síl prispel ku všeobecnému pokroku človečenstva.
Zo zasadnutia Slovenskej Národnej Rady. V Turčianskom Sv. Martine, 30. októbra 1918.
Karol A. Medvecký, v.r., tajomník Slovenskej Národnej Rady.
Matúš Dula, v.r., predseda Slovenskej Národnej Rady.
Nechystám sa pustiť do kompletného rozboru uvedeného textu aj s možnými úvahami o tom, ako ktoré časti deklarácie jej autori mysleli a čo z nich chceli neskôr vyvodiť. Všeobecnej pozornosti by však určite nemali ujsť nasledovné konštatovania:
Slovenská národná rada sa v predmetnom texte sama označuje ako „Národná Rada slovenskej vetvy jednotného československého národa“.
V mene česko-slovenského národa je oprávnená vystupovať iba Národná rada a nikto iný – čiže ani tí ľudia, ktorí boli predtým zvolení do rôznych zastupiteľstiev na území Uhorska, nakoľko ich zvoleniu predchádzalo úzko definované aktívne právo voliť, čo mala za následok nemožnosť prejaviť národné požiadavky v orgánoch, do ktorých boli dotyční ľudia následne zvolení.
Slováci sú čiastkou rečovo i kultúrno-historicky jednotného česko-slovenského národa, pričom na všetkých kultúrnych bojoch, ktoré viedol český národ mala účasť i slovenská vetva.
Požiadavka, aby prišlo k okamžitému vojenskému prímeriu a aby medzinárodno-právnymi zárukami bolo znemožnené viesť ďalšiu vojnu a ďalšie zbrojenie.
Obzvlášť posledná požiadavka Deklarácie národa slovenského sa v dnešných časoch javí veľmi aktuálne – no ako obvykle, práve tá nebola, nie je a pravdepodobne ani nebude naplnená. Bezpečnostná architektúra európskeho kontinentu bola problematicky nastavená hneď po prvej svetovej vojne a dôsledkom bola ďalšia, ešte väčšia vojna.
Relatívne dobre sa vyvíjajúca bezpečnostná situácia v Európe z konca 80-tych rokov sa po rozpade východného bloku a jeho štruktúr opäť zmilitarizovala a opäť smerujeme k ďalšej veľkej vojne – opäť proti Rusku a opäť z klamlivých dôvodov zhmotnených v každodennej vojnovej propagande západnej proveniencie. Všetky medzinárodné zmluvy, ktoré ako celok garantovali možnosť mierového súžitia západu s východom boli zo strany Spojených štátov amerických vypovedané a ich obsah označený za neaktuálny až nepotrebný. Zdá sa, že Slovensko a jeho občania budú tak ako v prvej i druhej svetovej vojne opäť stáť na zlej strane dejín a vo vojne, ktorej obrysy sa už rysujú, budeme znovu pochodovať smerom na východ aby sme dobili alebo aspoň zatlačili „ázijské hordy“ sic slovanských Rusov. O tom, či aj túto vojnu proti Rusku západné mocnosti opäť – aj spolu s nami – prehrajú, si môžeme myslieť čokoľvek… určite však bude platiť, že ak k tej vojne skutočne príde, bude to najhoršia vojna, akú kedy svet videl. Nateraz je to všetko iba otázkou úvah, čas ukáže, ako veľmi oprávnených.
Vrátim sa však k vzniku Československej republiky a jej prípadných spomienkových osláv. Otázka, ktorý deň máme považovať za deň jej vzniku, mi pripadá zdôvodniteľná logickými argumentmi. Ak by Česi a Slováci nemali záujem o vytvorenie spoločného štátu, bolo by úplne irelevantné, ak by jeho vznik kdesi v zahraničí úspešne dohodol triumvirát Masaryk – Štefánik – Beneš. Žiaden štát by bez vôle svojho ľudu nemohol pretrvať – a je preto najdôležitejším nositeľom štátnosti. Štát musí mať vnútornú silu existovať a jeho existencia je teda primárne daná vnútroštátnymi – domáci – pomermi. Túto vôľu musí prejaviť jeho domáca politicko-ekonomická elita a tento akt sa udial primárne troma udalosťami. Jednak vyhlásením pražského Národného výboru dňa 28. 10. 1918, a jednak vyhlásením martinskej Národnej rady 30. 10. 1918 a do tretice rozhodnutím Ústrednej národnej rady Karpatských Rusínov v Užhorode 8. mája 1919.
Skutočnosť, že z medzinárodného pohľadu bol vznik Československej republiky dohodnutý už predtým, ako sa k nej prihlásila domáca česká, slovenská a rusínska politická elita, by nemala zatieniť najdôležitejšie akty vzniku nového štátu – čiže jeho potvrdenie (a tým aj odhodlanie o jeho udržanie) väčšinou jeho domácich elít. Táto skutočnosť nemusí reflektovať historické organizačné či správne celky a nemusí sa pridržiavať žiadnej predpísanej právnej formy.
Nie je náhodou, že pri vzniku ČSR si nekladieme otázky ohľadom toho, kto presne a z akého titulu zastupoval záujmy Moravy, Sliezska či Podkarpatskej Rusi. Obdobne si nerobíme ťažkú hlavu zo skutočnosti, že územie Slovenska nemalo na južnej strane žiadne presné ohraničenie. Nerozjímame nad tým, prečo sa nestali súčasťou budúceho štátu Slováci v regióne Vojvodiny, Békešskej Čaby, či inde… hoci aj oni boli súčasťou česko-slovenského národa podľa ustanovenia Martinskej deklarácie a aj za nich si teda nárokovala hovoriť novoustanovená Národná rada v Martine. Nerozjímame však ani nad tým, koľko z Nemcov, Rakúšanov, Maďarov či Poliakov, ktorí sa ocitli na územiach novovzniknutého štátu, podporovalo jeho vznik. Nikto sa ich nepýtal – jednoducho sa stali menšinou v rámci všetkého obyvateľstva nachádzajúceho sa na území novoustanoveného štátu.
Podstatou štátu je totiž kombinácia obyvateľstva, územia a štátnej moci vykonávanej nad nimi. Československá republika si svoju existenciu musela vynútiť silou – nevznikla z dôvodu akejsi demokratickej voľby väčšiny ľudí žijúcich na územiach, ktoré sa stali jej súčasťou. Československá republika by bez vhodnej geopolitickej situácie, bez Československých légií a bez schopnej politickej reprezentácie pravdepodobne nikdy nevznikla. Existencia štátu má teda viacero rovín – geopolitickú, silovú a politickú.
Z pohľadu geopolitiky vznikla prvá ČSR kapituláciou Rakúsko-Uhorska a medzinárodným prijatím 14-tich Wilsonových bodov pojednávajúcich o pravidlách, z ktorých vzišlo budúce usporiadanie Európy. Súčasťou geopolitických okolností bola aj skutočnosť, že Francúzsko sa ako víťazná mocnosť po prvej svetovej vojne snažilo presadiť si vznik priateľských štátov vo východnej Európe. Podobne pristupovala k rozbitiu Rakúsko-Uhorska aj Veľká Británia, ktorá v rozbití Rakúsko-Uhorska videla možnosť oslabenia nemeckého vplyvu na európskom kontinente.
Z pohľadu reálnej moci mali zásadný vplyv na vznik ČSR spomínané Československé légie. Ich formovanie na západe i na východe Európy a ich zapojenie do priebehu vojny – obzvlášť v ruskej občianskej vojne – bola najsilnejšou devízou, s ktorou mohol nakladať triumvirát Masaryk – Štefánik – Beneš v rámci ich jednaní s predstaviteľmi vtedajších zahraničných mocností.
Z pohľadu politického mali na vzniku ČSR zásadný význam delegácie pôsobiace v zahraničí ako aj tie pôsobiace vo vnútri budúceho štátu. Nie nadarmo sa hlása, že „v jednote je sila“. Nebyť jednotného postupu našich zahraničných i domácich politických delegácií, vznik ČSR by sa nemohol uskutočniť.
Ak teda chceme oslavovať vznik prvej ČSR ako nášho spoločného štátu, na ktorého existenciu i hranice sa dodnes odvolávame ako na základ existencie našich súčasných štátov, mali by sme byť schopní o tejto problematike uvažovať komplexne. Mali by sme byť schopní pripomínať si všetky tieto okolnosti a vynaložené úsilie, ktorého výsledkom bol vznik nového stredo-európskeho štátu, v ktorom sme sa mohli kultúrne, sociálne, ekonomicky i politicky z plných pľúc nadýchnuť a skúsiť vziať osud našej budúcnosti do vlastných rúk.
Či sa nám podarilo naplniť naše túžby, ktoré formulovali naše politické elity danej doby, je na samostatnú diskusiu. Faktom však ostáva, že sa nám pred viac než 100 rokmi podarilo vytvoriť a v rôznych podobách aj udržať štát, vďaka ktorému sme dnes tam, kde sme – aj so všetkými našimi úspechmi ako aj neúspechmi. Jedno je však isté… jediný štát, ktorý máme a kde nie sme cudzinci, je ten, ktorý máme. Mali by sme sa preto snažiť, aby sme si ho aj udržali a zveľadili… a ak by sme sa niekedy stratili v úvahách, čo by sme mali robiť… možno by nám neuškodilo prečítať si vyhlásenie pražského Národného výboru z 28. októbra 1918 ako aj vyhlásenie Deklarácie národa slovenského, ktoré je o dva dni mladšie. Myslím si, že oboje nám môžu byť svojim naliehavým tónom, posolstvom i snahou o rozhodovanie o vlastnom osude doma, a nie v zahraničí… inšpiratívne.
Ako to hovorieval prezident Masaryk? „Nebáť sa a nekradnúť!“ To bude aktuálne vždy.
Jedna odpoveď
Ak je Masarykov názor, že základom štátu je „Nebáť sa a nekradnúť“ pravdivý, tak si myslím, že náš „demokratický“ slovenský štát nebude mať dlhé trvanie, pretože u nás sa kradne vo veľkom a nad ekonomickým procesom, ktorý je základom spoločnosti nemá naša vláda žiadnu moc a samotná odvaha politikov riadiť ekonomický proces na prospech Slovenska bez reálnej moci je bezmocná. Preto aj jej „odvaha“ riadiť Slovensko ako svojbytný štát siaha iba ak, aj to len podmienečne, po otázky duchovnej povahy, čo je pre dlhodobú existenciu štátu málo.