K 240. výročiu narodenia Jána Hollého | 24. 3. 1785 – 14. 4. 1849
„Ján Hollý narodil sa z otca Vavrinca a matky Alžbety Blečáčky na Búroch sv. Mikuláša, dedine slávnej Prešporskej stolice neďaleko Šaštína ležiacej, roku 1785 dňa 24. marca pred svitaním. Na ten deň práve Veľký piatok pripadal a bola taká tuhá zima, že zamrznuté studne tam – akožto v piesočnatej zemi neveľmi hlboké – museli prebíjať.“
Takto opisuje narodenie veľkého slovenského básnika Jána Hollého jeho obdivovateľ Jozef Petrovič (1814 – 1843), kaplán v Ujlaku, dnešnom Veľkom Záluží. Jozef Petrovič bol iniciátor vydania básnikovho 4-zväzkového súborného diela v roku 1841, v ktorom uverejnil aj jeho životopis. Len pre zaujímavosť, 24. marec nepripadol na Veľký piatok, ako mylne uvádza prvý Hollého životopisec, ale na Zelený štvrtok. Dieťa pokrstil Anton Honorius Markovič.
Ján Hollý sa narodil ako tretie dieťa manželom Vavrincovi Hollému (1755 – 1830) a Alžbete, rodenej Blečákovej (1757 – 1814). Pochádzal zo skromnej rodiny, ktorá sa živila roľníctvom a bola zaraďovaná ako želiarska rodina. Mal troch súrodencov. Jeho najstarším bratom bol Matúš (1777 – 1845), po ňom sa narodilo dievčatko Marína (1780 – 1783), ktoré zomrelo ako dva a pol ročné, ešte pred narodením Jána, a po Jánovi sa manželom Hollým narodil už len syn Jozef (1788 – 1831).
Zaujímavé je, že aj keď Ján Hollý napísal množstvo príležitostných básní, ktoré venoval mnohým svojim priateľom a spolupracovníkom, ani jednu nevenoval rodičom a súrodencom.
Ľudové školy vychodil Hollý v rodnom Borskom Mikuláši, študoval na gymnáziách v Skalici, v Bratislave a Trnave, kde v mariánskom seminári absolvoval aj teológiu. Už v čase bratislavských, ale najmä trnavských štúdií sa Ján Hollý pokúša o básnickú tvorbu.
Najskôr písal verše v latinčine, neskôr z nej prekladal – a nie hocikoho, ale samého starorímskeho básnika Vergília – a potom sa pokúsil aj o vlastnú tvorbu v slovenčine. V tomto období píše báseň Podzbúdzáňí Ňemňislava – abi sa na skládáňí slovenskích básňí oďevzdal. Je to v istom zmysle autobiografická báseň, v ktorej sa Ján Hollý rozhoduje písať v rodnom jazyku a vysvetľuje dôvody, ktoré ho k tomu viedli. Báseň napísal niekedy okolo roku 1806, ale jej konečnú podobu publikoval až v roku 1836 v Hamuljakovom almanachu Zora.
V roku 1808 Jána Hollého vysvätili za kňaza. Najprv bol kaplánom v Pobedime, neskôr v Hlohovci a v roku 1814 odchádza do Maduníc, kde pôsobil ako farár takmer 30 rokov.
Madunice – plodné obdobie v tvorbe Jána Hollého
Madunice boli v tom čase len neveľkou obcou. Vlastivedný slovník obcí uvádza, že v roku 1828, čiže v dobe, keď tu Ján Hollý pôsobil už štrnásty rok, v Maduniciach v 127 domoch žilo 890 obyvateľov. Toľko štatistika. Ale v akom prostredí Hollý žil, keď vytvoril svoje najdôležitejšie diela, nám približuje svedectvo rakúskeho maliara Friedricha Kaisera, ktorý sem prišiel v roku 1840 portrétovať básnika na titulnú stranu súborného vydania jeho diela.
„Táto však poskytovala veľmi žalostný pohľad: vonkoncom slamou pokryté domy, alebo lepšie povedané hlinené chatrče a dedinčania, ktorých sme stretli, boli v obleku a vo výraze tváre obrazom chudoby a spustlosti.
,V tomto hniezde,´ zvolal som, ,býva ten slávny básnik?´
,Tak to sám chce,´ vysvetľoval profesor, ,lebo mu už ponúkali prepošstvo v meste, ale on sa nijako nechce rozlúčiť so svojou obcou a miestom, na ktoré si tak veľmi navykol´.
Konečne sme zastali na samom konci dediny pred farou, ktorá bola tiež prízemná, ale predsa len solídnejšia a najmä väčšou čistotou sa odlišovala od ostatných domov.“
Vďaka Friedrichovi Kaiserovi vieme aj to, v akom skromnom príbytku Hollý žil. „Zaviedol nás do svojej spálne a zároveň aj pracovne… Pri stene stála jednoduchá posteľ, nad ňou viselo niekoľko jazdeckých pištolí a jedna husárska šabľa, ostatné tri steny boli obstavené dubovými skriňami na knihy siahajúcimi až do povaly a medzi nimi do medi vyryté podobizne Danteho, Tassa, Petrarcu a Vergilia. Ani jeden svätý obraz, ba ani jednoduchý kríž nebolo vidieť v tejto izbe katolíckeho farára; v skriniach tiež neboli nijaké teologické knihy, ale napospol iba klasické diela. Zvláštne bolo aj to, že sa nechcel dať portrétovať v kňazskom rúchu.
,Namaľuj ma, ako sa maľujú básnici,´ povedal a pri tom ukázal na Vergiliov obraz, ktorý tohto básnika predstavoval v rímskom odeve. Až po profesorovom nahováraní podarilo sa ho nakriatnuť, aby sa dal kresliť v kňazskom talári.“
Hollý najradšej tvoril vo voľnej prírode. V povestnom háji Mlíč písal rozsiahle eposy z našej národnej histórie, selanky a príležitostné básne. Tu pod starým dubom vysedával, líhaval, ba neraz dokonca dlho do noci tam prebdel, privolávajúc Umku. A tak vznikali jeho veľkolepé diela. Najprv si Hollý vyskúšal svoje básnické sily, ale aj možnosti bernolákovčiny na preklade klenotu starorímskej literatúry, Vergiliovej Eneidy. Po jej úspešnom pretlmočení sa podujal, ako o tom píše z 29. septembra 1827 v liste Martinovi Hamuljakovi, vytvoriť skutočný pôvodný hrdinský epos z veľkomoravských dejín: „Toto leto dal som sa na ťažkú a veľkú prácu slovenský epos alebo epopeju skladať, tak ako je Vergiliova Eneida, aspoň na tú módu a nótu a to pod menom týmto: Svatopluk, hrdinská báseň, obetoval som ju a pripísal pánu veľkomožnému. Ostatne tuto je psota, zbožia málo. Ja sám musím len jačmenný chlieb jesť, lebo raži od semena nezostane ani zrnka.“
O tri roky neskôr píše Hollý Jurovi Palkovičovi: „Z epopeje Svatopluk jedenásť spevov už hotových je a skoro polovička z dvanásteho. Bol bych aj ten snáď za mesiac dokonal, keby mi bol Pán Boh zdravia poprial, ale včuľ zasa tá strašlivá zimnica ako lanského roka priam v ten čas tento týždeň na mňa prišla a trikrát veľmi stuha ma už triasla, až všetky kosti prašťali, áno, aj som fantazíroval.“
Ján Hollý sa nešetril. Všetky svoje sily, všetok svoj voľný čas venoval literárnej práci. Čoskoro po Svatoplukovi nasledovala Cirillo-Metodiada a potom bájny epos Sláv. Okrem toho napísal niekoľko selaniek, množstvo príležitostných básní, a to aj napriek zlému zdravotnému stavu.
Do Hollého života zasiahol ničivý požiar v Maduniciach v roku 1843, ktorý zničil takmer celú dedinu. O tejto tragédii o niekoľko dní napísal Martinovi Hamuljakovi: „3-ho kvetna okolo pol jedenástej pred obedom strašlivý oheň celú našu dedinu na popol obrátil. Chytil sa u suseda a porád na nás prehodilo. Rechtor s jedným človekom vyniesli ma na stolici pred kostol. Tam som sedel, až začala druhá strana horieť. Odtiaľ zaniesli ma do kostola, keď ale sa veža chytila, pribehli do vnútra židia a títo ma von vytiahli, tu by som sa bol snáď aj zadusil, keby verešvársky rajtársky kapitán nebol na vojakov skríkol, aby ma von z dediny vyniesli; ale ešte pri kostole oheň mi ruku opálil; ktorá je rozkvasená. Na ceste zas, že bolo všetko hneď zavreté, dym a plameň očiam mi uškodil.“
O Hollého zdravotnom stave vypovedá aj lekárske svedectvo Tobiáša Pulmana z 13. mája 1843: „Podpísaný týmto listom potvrdzujem, že veľadôstojný pán Ján Hollý, madunický farár, mnohé roky trápený zastaralou podagrou na oboch nohách a každoročne až po niekoľko mesiacov vyradený z chôdze, nemôže ani čiastočne vykonávať svoj svätý úrad, ba ani nemožno spomínanú chorobu vzhľadom na prirodzene utvorenú ranu na ľavej nohe lekársky liečiť bez obavy na smrteľné následky.“
Posledné roky života
Po hroznom požiari a ťažkom zranení sa napokon Ján Hollý vzdal kňazského úradu a o mesiac 7. júna požiadal o penzionovanie. Rozhodol sa usadiť v Dobrej Vode, kde ho prichýlil jeho dávny spolužiak a priateľ, miestny farár a dekan Martin Lackovič. Básnik sa sem presťahoval začiatkom júla 1843. Hollý v Dobrej Vode bol už len svojím tieňom. Bol ťažko chorý a sem prišiel vlastne už len zomrieť. Pri požiari v Maduniciach utrpel ťažké popáleniny na rukách a na tvári a takmer oslepol, takže nemohol ani čítať, ani písať. „Ja už dokonca nič nemôžem prečítať, čo by boli litery veľké ako palce. Je to bieda nado všetky biedy. Ale i zle chodím, na trochu nerovnejšej ceste padám. Teraz priam začína ma v nohe trhať. Či bude z toho naozaj nasledovať lámka či nie, ešte neviem, nemalo by. Srdce mi často lupká, obzvlášť ráno, pritom ma napína a tenkrát pod srdcom ločká, ale nič nejde zo mňa, len niekedy trochu slanej čistej vodičky z úst vykvapká; toto, myslím, že je žlč a vlhkosť tela, lebo nádchu skoro vždycky mám.“
Najvýznamnejšou udalosťou pobytu Jána Hollého v Dobrej Vode bola návšteva Ľudovíta Štúra, Jozefa Miloslava Hurbana a Michala Miloslava Hodžu 17. júla 1843. Prišli sa sem poradiť s Hollým ako s významnou autoritou pred závažným krokom – kodifikáciou slovenského jazyka na základe stredoslovenského nárečia. Túto schôdzku vo svojej spomienkovej próze Ľudovít Štúr opisuje jeden z účastníkov stretnutia, Jozef Miloslav Hurban, takto: „… tu zišli sa u mňa v Hlbokom Hodža a Štúr a ustálili sme činnosť i bez novín zahájiť zriadením spolku pre vydávanie kníh k vzdelaniu národa smerujúcich. Vtedy sme i my spoločný výlet podnikli k majstrovi poetov slovenských, k Hollému na Dobrú Vodu, cieľom vzdania mu úcty osobnej a podania mu výkladu úchylky svojej od jeho spôsobu písania v podrečí trnavskom a rozvinutia pred ním dôvodov svojich za centrálne, čisté slovenské nárečie. Tam sme boli od pána domu, priateľa mladosti Hollého verného, dekana Lackoviča, pohostinne prijatí a od barda starého, postavy vznešenej, vysokej, veľkých svetlých očí, vlasov strieborných, od Jána Hollého zuľúbaní a slzami radosti uvítaní. On nielenže nič nemal proti čistej slovenčine, ale práve vyhováral sa, že za jeho časov nebolo možnosti na Slovensku inou slovenčinou knihy písať ako tou, v ktorej už nebohý priateľ jeho Bernolák bol gramatiku spísal. ,Aj,´ povedá, ,moje metrum dalo sa výborne v tejto to reči užiť. Už tie národné piesne najkrajšie znejú v tej hornoslovenskej reči.´ To bol náhľad Hollého, s ktorým, rozumie sa, my sme úplne súhlasili. Hollý nám dal požehnanie svoje k dielam vtedy umieneným.“
Hollého na Dobrej Vode navštevovali aj obdivovatelia jeho diela – najmä mladí básnici Janko Kráľ, Janko Francisci, Pavol Dobšinský, vydavateľ a publicista Jozef Karol Viktorin a český lekár Jan Helcelet. V júli 1846 prišli za Hollým Ľudovít Štúr, Jozef Miloslav Hurban a redaktor Slovenských národných novín Peter Kellner Hostinský a naliehali, aby básnik svojou autoritou prispel k stretnutiu slovenských národovcov a k dohode na jednote slovenského jazyka.
Ján Hollý mal v Dobrej Vode tvorivý zenit za sebou. Rovnako aj zlý zdravotný stav zapríčinil, že básnik sa literárne takmer odmlčal. Dlhé chvíle si však krátil prepisovaním Katolíckeho spevníka, ktorý sa mu vôbec nepáčil: „Biedne, ale ozaj biedne, sú naše náboženské pesničky, aj tie, čo Knapp zozbieral a povedal, že ich zložil v rýmoch, ako keby na svine trúbil.“ Hollý myslel viac na prozodicko-vokálne nedostatky piesní než na textové. Na jar roku 1846 zavŕšil svoju prácu – 262 piesní, ktoré zhudobnil Martin Eliáš, učiteľ spevu a hre na organe na učiteľskej preparandii v Ostrihome. Katolícky spevník vydal ešte v tom roku Spolok milovníkov reči a literatúry slovenskej, ktorý vydal roku 1841 aj súborné 4-zväzkové dielo Jána Hollého.
Zdravotný stav Jána Hollého sa neustále zhoršoval a 6. októbra 1848 diktuje Hollý svoju poslednú vôľu. Rozhodol sa nechať pochovať v Dobrej Vode, hoci pred tým niekoľkokrát vyjadril vôľu, aby ho pochovali v blízkosti jeho rodiska pri Borskom Mikuláši.
Prvý pomník slovenskému spisovateľovi
Ján Hollý zomrel v búrlivom období roku 1849, presne 14. apríla. Na pohrebe sa zúčastnilo iba niekoľko katolíckych farárov a jeho najbližších priateľov. Len Slovenský pozorník, aj to s veľkým oneskorením, priniesol správu o jeho smrti. Slovenskí národovci akoby chceli napraviť svoju neúčasť na Hollého pohrebe, rozhodli sa odhaliť mu v Dobrej Vode pamätník. Podnet na to dal Jozef Ščasný, podporovateľ slovenského hnutia, rodák z Borského Mikuláša, Prevolaním k národu slovenskému, ktoré uverejnili Slovenské noviny 8. apríla 1850.
Presne v deň výročia Hollého smrti, 14. apríla 1850, sa zišli v Dobrej Vode siedmi slovenskí národovci, medzi ktorými boli Jozef Miloslav Hurban a Jozef Karol Viktorin. Rozhodli sa zostaviť výbor na postavenie pomníka a pri básnikovom hrobe vysadili štyri lipky. Aj keď boli návrhy, aby sa Hollého pomník postavil v jeho rodisku v Borskom Mikuláši alebo v Maduniciach, kde prežil väčšinu života a vytvoril najlepšie diela, predsa napokon zvíťazil návrh, aby ho odhalili v mieste jeho smrti a posledného odpočinku.
Pomník zjednotil vtedy na tri tábory jazykovo rozdelené Slovensko. Prispeli naň prívrženci štúrovčiny, bernolákovčiny i staroslovenčiny. Z najvýznamnejších donátorov treba spomenúť: Ľudovíta Štúra, Jozefa Miloslava Hurbana, Michala Miloslava Hodžu, Jozefa Karola Viktorina, Jána Palárika, Andreja Radlinského, Jonáša Záborského, Daniela Gabriela Licharda, Martina Hamuljaka, Rudolfa Ňáriho. Ale obrazne by sa dalo povedať, že sa skladal celý slovenský národ; kto mohol, dal grajciar, kto mohol, dal zlatku. Podľa poslednej správy Slovenských novín z roku 1854 dosiahli dobrovoľné príspevky spolu s úrokmi dovedna 556 zlatých v striebre.
Výbor zveril tvorbu pomníka významnému sochárovi Ladislavovi Dunajskému. Pomník odhalili 11. mája 1854. Na slávnosti prehovorili Jozef Karol Viktorin a Ján Palárik a účastníci zaspievali piesne, ktorých texty zložili Jozef Emanuel a Ľudovít Štúr. Pamätník Jánovi Hollému bol vôbec prvým pomníkom, ktorý Slováci postavili svojmu básnikovi.
Na Hollého básnický odkaz nadväzovali celé básnické generácie, mnohí spisovatelia mu vo svojich dielach vzdali hold. Na záver zacitujem verše ďalšieho veľkého slovenského básnika, ktorý akoby symbolicky prevzal od Hollého poetickú štafetu. Spája ich rok 1849 – rok smrti Jána Hollého je rokom narodenia Pavla Országha Hviezdoslava, ktorý mal v deň, keď Hollý naposledy vydýchol, presne dva mesiace a dvanásť dní.
Ó, slovenčina, ľúbozvučná rieka!
Ty, básniče, si upravil jej chod:
že vľúdne-búrne, vždy však rytmom steká
a melodicky šumí každý brod;
že tým je nám, čím život pre človeka,
ba ceníme ju vyššie nad život –
i vznášame hor´ k nebu na ochranu,
kdes´ i Ty strážcom: že ju vrazi nedostanú.
Úvodná snímka: Pamätník Jánovi Hollému od autorov sochára Ervína Staníka a Ing. arch. Jozefa Huntiera v Bratislave
Snímky: www.wikimedia.commons, www.sk.wikipedia.org, www.snm.sk,
www.obecdobravoda.eu, www.muop.bratislava.sk
