Nedávno som navštívil Mahenovo divadlo v Brne. Netradične predobedom. Nie, nešlo o dramatické či komediálne dielo, ani o komornú operu, ktorú tu sem-tam dávajú. Hlavnú rolu v predstavení zohrala samotná budova tejto poprednej divadelnej scény na Morave.
Išlo o kompletnú exkurziu, nevynechali sme ani galérie či hlboké zákulisie. Históriu a súčasnosť nám erudovanou, no ľudsky zaujímavou prednáškou nepriblížil pracovník mediálneho oddelenia, ale dlhoročný zamestnanec v technickej sekcii. Hovoril s takým zápalom, že sme mu na záver nadšene zatlieskali.
Ako by ich jedna mater…
Bratislavčan už pred budovou, no najmä keď vstúpi do jej útrob, vytuší podobnosť so Slovenským národným divadlom. Nielen preto, že ich projektovala a stavala predovšetkým pre nemecké publikum ako „Stadttheater“ v 80. rokoch 19. storočia tá istá firma.
Architekti Hermann Helmer a Ferdinand Fellner založili vo Viedni roku 1873 ateliér, ktorý sa čoskoro stal jednou z najznámejších inštitúcií svojho druhu v Rakúsko-Uhorsku. Firma za 43 rokov svojej existencie navrhla vyše 200 stavieb v historizujúcom slohu najmä na území vtedajšej habsburskej ríše. Nájdete ich však aj mimo nej, od Švajčiarska (Zürich) a Nemecka (Berlín, Hamburg, Augsburg, Wiesbaden) až po Bulharsko (Sofia) a Ukrajinu (Odesa). Helmer&Fellner ponúkali prijateľné ceny a presne dodržiavali termíny. Budovali ich na rozličný účel. Dobrú stovku tvoria činžové domy, luxusné obytné komplexy, vily, paláce, zámky, hotely, továrne, hvezdárne. Osobitnú kapitolu tvoria kúpeľné centrá, sanatóriá a kolonády (Baden, Karlove Vary, Mariánske Lázne).
Najchýrnejšie boli (a sú) divadlá
Viedenskí architekti sa však špecializovali najmä na divadelné a koncertné budovy, ktorých vytvorili takmer päť desiatok. Pritom sa zamerali na bezpečnosť a funkčnosť ich prevádzky. V tom období totiž vyhorelo v Európe i v USA niekoľko divadiel. V roku 1881 dokonca hneď tri – vo francúzskom Nice, sotva dokončené Národné divadlo v Prahe a zvlášť tragické následky priniesol požiar v divadle Ringtheater vo Viedni. Vyžiadal si okolo 400 obetí.
V Česku si vo firme H&F objednávali zväčša mestá s početnou, neraz väčšinovou nemeckou populáciou: Liberec, Brno, Mladá Boleslav, Jablonec; v Prahe išlo o Nové nemecké divadlo, dnešnú Štátnu operu.
Ďalej im prejavili dôveru v Tešíne, Záhrebe, Rijeke, vo Varaždíne, Viedni (Volkstheater, Ronacher), v Salzburgu, Štajerskom Hradci, Budapešti, Tate, Kecskeméte, Segedíne, Oradei, Temešváre. Jediné na území dnešného Slovenska vyrástlo v Bratislave. Tu položili základy na zbúranisku pôvodného Mestského divadla v auguste 1884 a už v septembri 1886 hlásili hotovo. Ako dlho by sme takúto budovu stavali teraz?
Požiare menili plány architektov
Roku 1870 v Brne na Zelenom trhu zhorelo divadlo Reduta (dnes opäť funguje); preto bolo nevyhnutné postaviť nové nemecké divadlo. Otvorili ho v roku 1882, teda iba 17 mesiacov od začatia výstavby. Rok predtým rakúska Ríšska rada prijala na základe skúseností z tragických udalostí z divadelných scén prísnejší stavebný zákon. V moravskej metropole teda museli za pochodu vykonať viaceré zásadné úpravy: zabezpečiť ďalšie východy či dve veľké postranné schodiská.
Naplánované plynové osvetlenie nahradili len tri roky starým vynálezom Thomasa A. Edisona – elektrickými žiarovkami. Prvý raz na kontinentálnej Európe! Museli kvôli tomu zriadiť osobitnú malú elektráreň. Interiér bratislavského Mestského divadla, hoci ho stavali o šesť rokov neskôr, osvetľovalo tradične 800 plynových, pomerne nebezpečných lámp.
Slávnostné otvorenie sa v Brne konalo 14. novembra 1882 uvedením Beethovenovej predohry a scénickej hudby Egmont na motívy J. W. Goetheho. Po vzniku ČSR prešlo do českých rúk pod názvom Divadlo na hradbách (za protektorátu bolo zase Nemeckým mestským).
Od roku 1965 nesie meno po brnianskom spisovateľovi a dramatikovi Jiřím Mahenovi, ktorý bol prvým dramaturgom tunajšieho českého divadla. Dnes je súčasťou Národného divadla Brno. V susednom, modernejšom Janáčkovom divadle, sa hrajú opery a balety, v Mahenovom predovšetkým činohra.
Vybudované v eklektickom slohu
Divadlo vybudovali v eklektickom slohu, ktorý je kombináciou novorenesancie, neobaroka a neoklasicizmu (historickú budovu SND naprojektovali v „triezvom“ neobaroku).
Situovanie na východnom okraji historického centra Brna súviselo s rozsiahlou urbanistickou premenou mesta v druhej polovici 19. storočia. Na mieste zbúraných hradieb – tak ako vo Viedni na Okružnej triede (Ringu) či v Bratislave na dnešnom Hviezdoslavovom námestí – postupne stavali rozľahlé prospekty, reprezentačné verejné budovy, obytné domy vo forme palácov a promenádne parky.
Divadlo s obdĺžnikovým pôdorysom sa obracia kratšou stranou s hlavným vchodom na Malinovského námestie. Nielen Bratislavu, ale aj Brno oslobodili v apríli 1945 vojská 2. ukrajinského frontu pod velením odeského rodáka, Rodiona J. Malinovského. Brňania však na rozdiel od Bratislavčanov po novembri 1989 ponechali vo svojom miestopisnom názvosloví nielen maršalovo priezvisko, no i jeho sochu od akademického sochára Vincenca Makovského.
Ústrednému priečeliu dominuje šestica korintských stĺpov nesúcich trojuholníkový štít s figurálnou výzdobou. Tvorí ju grécky boh vína, večierkov a plodnosti Dionýzos na voze ťahanom levmi a pantermi, okrídlené postavy géniov s plejúcimi pochodňami a polosediace ženské akty múz spevu a tragédie – Kalliopé a Melpomené.
Nie je to Comédie-Française, ale…
Strešný oblúk završuje plastika tretej múzy – komédie a pastierskej poézie – Tálie sediacej na letiacej labuti. Autorom je (aj sôch v interiéri) Viedenčan Theodor Friedl. Na nárožiach dvojice puttov držia štíty. Dnes sú prázdne, no do roku 1945 niesli trefné nápisy: Kráse stánok a Múzam domov. V nemčine, preto ich po oslobodení zakryli.
Po vstupe do vestibulu návštevníka ohromí výnimočne vysoká, štukatúrou bohato vyzdobená hala a monumentálne trojramenné schodisko s pozlátenými amoretmi nesúcimi lucerny. Kruhový strop hľadiska podkovovitého pôdorysu dekoruje šesť luniet s temperovými maľbami (nejde o fresky). Predstavujú alegórie tragédie, tanca, lyriky, komédie, spevu a hudby od Juliusa Schmidta z Viedne a domácej umelkyne Olgy Fialkovej.
Obrovský luster z českého krištáľu je mladšieho dáta. Pôvodne ho vyrobili koncom 70. rokoch minulého storočia pre posledného iránskeho šáha Rezú Pahlavího, len už ho pred islamskou revolúciou nestihli odviesť do Teheránu.
Porovnávanie s bratislavským SND
Stredné z troch poradí lóží skrášľujú bielo-zlaté karyatídy, vyššie sú galérie s tretím a štvrtým radom. Podobne je to aj v SND, len tých skromne odetých ženských postáv zo štuky napočítate v našom kultúrnom stánku podstatne menej.
Nájdeme i ďalšie spoločné črty. Súčasný luster vo forme kovovej dvojmetrovej gule s 2 352 žiarovkami zavesili nad bratislavské hľadisko až po zásadnej rekonštrukcii v rokoch 1969 až 1972 (už sa pripravuje ďalšia).
Na strope divadelnej sály SND boli kedysi tiež lunety, ale iba štyri lunety – so zobrazením výlučne maďarských dejín. Zrejme to bol dôvod, prečo ich v roku 1938 odstránili a ostali po nich iba pozlátené rámy štukatúry. Poškodené plátna však nedávno našli v depozite mestskej galérie. Možno ich po zložitom reštaurovaní opäť uvidíme.
Nad priečelím starej budovy SND dosiaľ kraľuje, tak isto ako v Brne, Friedlovo súsošie Tálie s labuťou a delfínom, pravda, je trocha iné. Postavičky puttov so symbolmi tragédie a komédie pochádzajú z dielne bratislavského rodáka Viktora Tilgnera. Obidve divadlá majú teraz problém so zastaraným technickým zariadením, hoci v minulom storočí boli dvakrát modernizované. To chcú v Brne i Bratislave v dohľadnom čase vyriešiť.
Vďaka čašníkovi bohov Ganymédovi
Celkovo možno konštatovať, že Mahenovo divadlo pred 150 rokmi projektovali – a financovali – výrazne veľkorysejšie ako to bratislavské. Koncom 18. storočia mesto pod Špilbergom prevzalo po Olomouci metropolitné postavenie v relatívne autonómnom Moravskom markgrófstve, v období budovania poprednej divadelnej scény zaznamenávalo stavebný a hospodársky boom.
Bratislava zažila zlaté časy za Márie Terézie, potom to s ňou išlo dole vodou. Hoci sa tu zakladali priemyselné podniky a pomaly rástol počet obyvateľov (najmä Maďarov na úkor Nemcov), ostávala provinčným mestom na okraji Uhorska. Brno začala dobiehať až po uzákonení česko-slovenskej federácie.
Historické SND svojho „brnianskeho kolegu“ predsa len v minulosti v čomsi pretromflo – polohou na krásnom Promenadeplatzi, teraz Hviezdoslavovom námestí, a umelecky vysoko hodnotnou Ganymédovou fontánou od sochára Tilgnera. Pred Mohenovým divadlom stojí iba záhradná amfora. V Prešporku sa predsa len našli štedrejší občania a firmy, ktorým záležalo na rozvoji verejne prístupného umenia. Kdeže sú dnes?
Snímky: Autor a wikimedia.commons
