Bielorusko si pripomenulo 85. výročie tragických udalostí spojených s nemeckou vojenskou inváziou proti Sovietskemu zväzu s plnou vážnosťou a hlbokou úctou k obetiam, ktoré si vyžiadala Veľká vlastenecká vojna. Ústredné spomienkové podujatia sa 20. až 22. júna uskutočnili, ako inak, v Breste.
Obrancovia rozsiahlej pevnosti rozmiestnenej na ostrovoch sútoku riek Západný Bug a Muchovec odolávali viacnásobnej nepriateľskej presile niekoľko týždňov. Aj v obkľúčení, keď nacisti už zrovnávali so zemou o 350 kilometrov východne ležiaci Minsk. Už v prvých dňoch vojny sa tak zrodil príbeh hrdinstva, ktorý mohol byť príkladom aj pre ďalšie jednotky Sovietskej armády.
Hľa, veď to sú zo Slovenska
Vďaka pochopeniu a pomoci slovenského veľvyslanca v Bielorusku Jozefa Migaša do Brestu zavítala delegácia Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov na čele s novým predsedom Jaroslavom Demianom.
Bolo nás deväť a všade sme sedeli v predných radoch medzi VIP hosťami. Z Európskej únie sme však prišli jediní. Zastúpení boli predstavitelia nielen z väčšiny bývalých sovietskych republík, ale aj zo Srbska a z viacerých štátov Ázie, Afriky či Latinskej Ameriky. Potešilo nás, keď nás miestni pri viacerých stretnutiach spoznávali podľa našej štátnej zástavy: „Hľa, veď to sú zo Slovenska.“ A ochotne poradili, ak sme potrebovali pomoc.
Komu sme vzdali hold?
Bolo zaujímavé, že sa všeobecne očakávaná účasť prezidenta Alexandra Lukašenka nekonala. Jeho posolstvo na hlavnom podujatí prečítal predseda Snemovne reprezentantov Národného zhromaždenia Bieloruska Igor Sergejenko. Rečnili viacerí, no omnoho stručnejšie, ako sme na Slovenskú zvyknutí. Súčasnému ozbrojenému konfliktu medzi Ukrajinou a Ruskom sa vyhýbali, iba všeobecne hovorili o nevyhnutnosti mieru, mnohí varovali pred falšovaním výsledkov druhej svetovej vojny a spochybňovaním podielu jednotlivých krajín na porážke nemeckého nacizmu.
A komu sme vzdali hold? Tak ako ostatní: nie vodcom bývalých či súčasných režimov, no skutočným obrancom Brestskej pevnosti.
Istá veľmi známa internetová encyklopédia označuje v slovenskej jazykovej verzii konanie obrancov Brestskej pevnosti ako „tvrdošijné, tvrdohlavé“. To už naozaj nepoznáme vhodnejšie výrazy – ako odvážne, statočné, hrdinské?
Boli to úchvatné pohľady, keď sme vchádzali 22. júna po polnoci do areálu Citadely. Betónový kolos Odvaha s 30 m vysokou hlavou zachmúreného vojaka sfarbená reflektormi do krvavočervena, striebristý obelisk, vnútorná stena legendárnej Chmelskej brány belejúca sa ako jarný sneh, opodiaľ sa blyšťala zlatá kupola vynoveného Chrámu sv. Mikuláša.
Večný plameň, vysvietené veľkoplošné obrazy a tabule z leštenej žuly s názvami sovietskych miest-hrdinov (jedným z nich je Brestská pevnosť) či s menami príslušníkov Červenej armády, ktorí do poslednej chvíle bránili pevnosť na západnej hranici Bieloruska.
Rekviem za statočných obrancov
Vzápätí sa začalo veľkolepé predstavenie, na ktorom sa podieľali stovky umelcov. Divadelná hra o najdramatickejších momentoch v Breste pred 85 rokmi, neodmysliteľná pieseň Vstavaj, strana ogromnaja, vstavaj na smertnyj boj! v podaní armádneho speváckeho zboru, nezabudnuteľný chór pravoslávnych popov, početný detský spevokol, balet a tanec, slávnostný vojenský pochod s historickými zástavami…
To všetko prinášal trojhodinový nočný program s príslušnými laserovými efektmi Brestskaja kreposť s podtitulom: Míting – rekviem. Requiem aeternam dona eis, Domine – Odpočinutie večné daj im, Pane. Teda zádušná omša za státisíce obetí dosiaľ najhroznejšej vojny v histórii ľudstva. Ich počet sa len v Bielorusku odhaduje na 2,5 až 3 milióny. Takmer každý tretí obyvateľ tejto krajiny.
Vojaci, partizáni, Židia z minského geta, civilné osoby vrátane žien a detí, systematické vypaľovanie miest a obcí… To bola naozajstná likvidácia slovanského národa, ktorou sa mal vytvoriť „životný priestor“ pre germánskych „Übermenschov“. Plánovaná genocída, výraz, ktorý sa, žiaľ, často nenáležite využíva v súčasnej politickej propagande.
Pôsobivá rekonštrukcia bojov
Nadránom sa početné obecenstvo, najmä rodiny s väčšími deťmi a neformálne skupiny chlapcov a dievčat, presunulo na severné, Kobrynské predmostie, ktoré sa stalo dejiskom masovej rekonštrukcie bojov o Brestskú pevnosť. Predstavilo sa v nej vyše 900 ľudí, vrátane členov klubov vojenskej histórie zo zahraničia a súdobej vojenskej techniky (fungujúci nemecký tank či lietadlo).
Obdiv patrí hlavnému režisérovi, celému realizačnému štábu a účinkujúcim, že na takom rozľahlom priestore dokázali zladiť všetko dianie, sprítomniť poslednú mierovú sobotu vojenského mestečka (v sústave pevností vtedy neboli iba kasárne, sklady zbraní a munície, ale žili tam aj rodiny dôstojníkov), osudové ráno 22. júna 1941, ukážky bombardovania, nástup nacistických jednotiek, neľútostný boj muža proti mužovi, keď sa úspech prikláňal raz na jednu, inokedy na druhú stranu, nútený odchod žien s deťmi pod bielou zástavou do zajatia, až po posledné záblesky vyše mesačných bojov v ruinách pevnosti.
Spomínaným nočným predstavením a ukážkami bojov v Brestskej pevnosti vyvrcholili celoštátne spomienkové oslavy v Bielorusku. My sme ešte predtým dostali pozvanie na bieloruskú premiéru novej vojensko-historickej drámy Sedem vierst do úsvitu ruského režiséra Alexandra Andrejeva za účasti protagonistov tohto filmu.
Jediný svedok udalostí na premiére filmu
Ešte pred premietaním filmu sme sa pristavili pri starom mužovi na vozíčku s kolekciou vyznamenaní pripnutých na saku. Bol to 95-ročný Vladimir Borisovič Andrejčev, vari jediný prítomný svedok, ktorý ako desaťročný zažil udalosti v Breste.
Film rozpráva pravdivý príbeh 83-ročného, večne zachmúreného roľníka Matveja Kuzmiča, zosobneného vynikajúcim hercom Fjodorom Dobronravovom. Dedinčania v okupovanej Pskovskej oblasti (severne od Bieloruska) ho považovali za kolaboranta s nacistami. Ani diváci si neboli do poslednej chvíle istí. Keď však mal zaviesť Nemcov zasneženou krajinou do tyla sovietskych vojsk, zámerne ich zatiahol do pripravenej pasce Červenej armády, čím zabránil naplánovanej nepriateľskej operácii. Starec za svoj čin zaplatil životom, no neskôr sa stal najstarším človekom, ktorému udelili titul Hrdina ZSSR.
Na druhý deň sme položili k večnému ohňu veniec a absolvovali prehliadku pevnosti so zanietenou mladou sprievodkyňou, ktorá ponúkala svoje znalosti češtiny, hoci sme ju ubezpečovali, že ruštine dobre rozumieme.
Okrem histórie jednotlivých stavieb či ich ruín nás zaujali originálne exponáty v múzeu. Najviac si medzi nimi cenia posledné odkazy červenoarmejcov napísané na stenách kazemát typu: „Už sme tu iba traja, ale pevnosť nikdy nevydáme… Už som ostal iba ja, no živého ma nedostanú!“
Najznámejší bol major Gavrilov
Z dochovaných dokumentov, no i zo spomienok preživších všetci – vari okrem Josifa V. Stalina – napriek dohodám o spolupráci očakávali vpád nemeckých vojsk, pravda, nie tak skoro. Možno o rok, o dva… Počasie sa na prvý letný víkend (21./22. júna 1941) ukazovalo pekné, a tak vyšší dôstojníci z Brestu odcestovali k rodinám.
V staručkých kasárňach, s ktorými sa pre moderný boj už ani veľmi nepočítalo, ostali nižšie šarže. Sobota sa vydarila, ľudia, najmä mládež, sa veselili do neskorých večerných hodín. A potom to prišlo… Velitelia „druhej kategórie“ však nesklamali, naopak.
Najznámejším sa stal Tatár od Kazane, napochytro ustanovený veliteľ Pjotr Gavrilov, ktorého Nemci ťažko raneného zajali až 23. júla. Zvyšok vojny strávil v rozličných koncentračných táboroch. Kým Stalin žil, o obrancoch z Brestu sa mlčalo, veď pevnosť bola dobytá. A sovietski vojenskí zajatci mali po návrate do vlasti vážne problémy.
Gavrilov sa radšej presťahoval do Krasnodaru, kde v januári 1979 aj zomrel. V roku 1957 mu však udelili titul Hrdina Sovietskeho zväzu. Ako jedinému z Brestu. Tam je pochovaný so svojimi spolubojovníkmi.
Snímky: Autor
Účet Klubu Nového slova – IBAN: SK8211000000002624852008