Slúžiť, brániť a viesť národ k bratstvu a svornosti

Veľkosť a aktuálnosť odkazu Štefana Moysesa.

Založenie Matice slovenskej pred 160 rokmi, 4. augusta 1863, bolo bez ohľadu na súčasnú povesť tejto organizácie jedným z najvýznamnejších medzníkov našich moderných dejín. Bola výsledkom dlhodobého úsilia niekoľkých generácií vlastencov od Kollára a Šafárika cez Štúra a Hurbana až po Francisciho a Daxnera. V čase, keď sme nemali žiadne štátne inštitúcie, bola strediskom a ohniskom všetkých politických, spoločenských a kultúrnych snáh, ktoré napriek svojmu pomerne krátkemu trvaniu vytýčili cielené smerovanie Slovenska k emancipácii. Samotný názov nie je tak celkom slovenský a napriek laickým predstavám evokujúcim matku pochádza zo srbčiny a znamená úľ. Správne by sa teda mala volať Slovenský úľ, ale v jej súčasnom názve sa odráža predovšetkým slovanská tradícia.

Výtečníci slovenskí. Na pamiatku založenia Matice Slovenskej roku 1863.
Vydal Rupert Přecechtěl Dr. bohosl. V Pešti. Skupenie prvé. Zdroj: creazilla

Dnes vás však nechcem nudiť pripomínaním historických udalostí z učebníc, o ktorých sa možno viac dozviete na ústredných oslavách 160. výročia založenia Matice slovenskej, ktoré sa začali dnes v Martine. Chcem sa bližšie pristaviť pri osobnosti, ktorá je napriek svojmu kľúčovému postaveniu pri založení najstaršej celoslovenskej organizácie stále prekvapujúco pomerne neznáma a ktorú som donedávna (priznám sa) podceňoval aj ja – je ňou katolícky biskup Štefan Moyses, ktorý bol na matičnom zhromaždení 4. augusta 1863 jednomyseľne zvolený za prvého predsedu Matice slovenskej.

Štefan Moyses je zvláštna a tak trochu záhadná postava našich dejín. Veľmi dlho sa do slovenského národného hnutia nezapájal. Na budove Univerzitnej knižnice v Bratislave, v ktorej v rokoch 1802 – 1848 sídlil Uhorský snem, je pamätná tabuľa, ktorá pripomína pôsobenie Ľudovíta Štúra v tomto revolučnom parlamente. Málokto vie, že v tom istom období bol poslancom Uhorského snemu aj Štefan Moyses. Zastával však záujmy Chorvátov a o kontakt s Ľudovítom Štúrom sa nijako nezaujímal. Nepostavil sa na stranu štúrovcov ani počas slovenského povstania a v období Bachovho absolutizmu veľmi dobre vychádzal so samotným ministrom Bachom a podporoval zavedenie češtiny do škôl, hoci v tom čase už existovala dohoda štúrovcov a bernolákovcov na kodifikácii spisovnej slovenčiny. Tento postoj si možno čiastočne vysvetliť aj tým, že Moyses bol v rokoch 1828 – 1829 katolíckym farárom v Pešti, kde bol zasa evanjelickým kazateľom Ján Kollár, v tom čase na vrchole slávy. Moyses si osvojil jeho ideu všeslovanskej vzájomnosti a pridržiaval sa jej ešte v päťdesiatych rokoch 19. storočia.

Štefan Moyses. Zdroj: Wikimedia.org

Jeho pre mnohých nepochopiteľná náklonnosť k absolutistickému režimu sa dá zdôvodniť aj tým, že Štefan Moyses často zdôrazňoval, že na pozíciu banskobystrického biskupa ho vymenoval práve minister Alexander Bach. Aj po jeho odvolaní uviedol, že mu nezazlieval obmedzovanie politickej slobody. Spolu s poradcom vlády Jánom Kollárom zohral vyslovene negatívnu úlohu, keď sa z rozhodnutia ministerstva vnútra z roku 1852 musela používať na Slovensku v úradnom styku i v školách čeština, takže štúrovská slovenčina musela ustúpiť vládnym nariadeniam i z pozícií, kde už bola udomácnená.

Na druhej strane, so ziskom biskupského stolca sa začal čoraz viac orientovať na potreby Slovenska. V roku 1852 finančne podporil obnovenie prvého slovenského katolíckeho časopisu Cyril a Metod, zaslúžil sa o poslovenčenie gymnázia v Banskej Bystrici (naše deti sa dodnes učia, že prvé slovenské gymnázium bolo v Revúcej, hoci už niekoľko rokov pred ním fungovalo bystrické, z ktorého vyšli aj takí absolventi ako Svetozár Hurban Vajanský či Ján Levoslav Bella) a v roku 1856 zopakoval Kollárov návrh na založenie Matice slovenskej. Chcel dokonca vytvoriť z Banskej Bystrice centrum slovenského národného života, práve tu chcel umiestniť sídlo Matice slovenskej a postaviť tu Národný dom. Ján Palárik ho však upodozrieval, že týmto krokom sleduje upevnenie bibličtiny vo verejnom živote, lebo v Bystrici (ako písal v liste otcovi kodifikovaného jazyka Martinovi Hattalovi) sú vraj všetci Slováci s výnimkou Andreja Sládkoviča „čechisti“, kým v Pešti, kde žila vtedy väčšina slovenskej inteligencie, sa stavajú za spisovnú slovenčinu.

Zostáva nám zodpovedať otázku, prečo si niekoľkotisícové zhromaždenie tak jednohlasne a s takým nadšením zvolilo na čelo Matice slovenskej práve Štefana Moysesa s takým rozporuplným vzťahom k slovenskému národnému hnutiu, a nie zaslúžilých bardov, ako boli Jozef Miloslav Hurban alebo Ján Francisci, ktorý organizačne odviedol na založení tejto celoslovenskej inštitúcie najväčší kus roboty. Dejiny sú totiž nevyspytateľné a fenomén Moyses sa zrodil koncom roka 1861, keď biskup prejavil záujem postaviť sa na čelo slovenskej delegácie, ktorá mala predložiť cisárovi novelizované Memorandum národa slovenského pod názvom Viedenské memorandum. Čo viedlo Moysesa k tomu, aby sa začal tak výrazne národne angažovať? Predovšetkým cítil zodpovednosť za svoju diecézu, ktorá bola takmer kompletne slovenská. A potom si treba uvedomiť ešte jednu vec. Na stretnutí v Liptovskom Mikuláši v máji 1848, kde sa vyhlasovali Žiadosti národa slovenského, sa zúčastnilo niekoľko desiatok ľudí. V júni 1861 ich bolo v Martine už niekoľko tisíc. Znamenalo to, že národ bol vo vývoji emancipácie už v úplne inej situácii ako v meruôsmych rokoch a požiadavky Slovákov už nebolo možné len tak ignorovať. Štefan Moyses sa síce priamo na memorandových udalostiach nezúčastňoval, ale pochopil, že súčasné postavenie Slovákov je neudržateľné. A preto sa rozhodol vysvetliť to priamo cisárovi, ku ktorému mal ľahší prístup ako ktokoľvek z predstaviteľov slovenského národného hnutia.

Moysesova reč z 12. decembra 1861 pred panovníkom by dnes mala byť v čítankách. Minimálne pre jej dosah a vplyv na ďalšie dejiny Slovákov. Žiaľ, poznáme z nej len útržky uverejnené v Pešťbudínskych vedomostiach a koncept celého prejavu je naďalej iba v rukopise v Literárnom archíve Matice slovenskej. Ale aj tie uverejnené útržky spôsobili doslova výbuch nadšenia a urobili z biskupa zo dňa na deň najpopulárnejšiu osobnosť slovenského národného hnutia. Treba si uvedomiť jednu vec. Štúrovci boli iste skvelé a významné osobnosti, ale Ľudovít Štúr bol „len“ učiteľ a Jozef Miloslav Hurban „len“ vidiecky farár. Zrazu tu však stál biskup, jeho obrana práv Slovákov zahrmela v tlači všetkých národov monarchie. Nikdy predtým sa nestalo, aby sa slovenského národa priamo zastala taká spoločensky významná osobnosť.

Biskup Moyses sa panovníkovi sťažoval na nespravodlivosť uhorského kráľovského miestodržiteľstva, ktoré neplní cisárovu vôľu chrániť národnosti a pomaďarčuje nielen slovenské, ale aj nemecké ľudové školy. Stoličné úrady a magistráty podľa jeho slov „terorizujú nevinný slovenský ľud“. Preto Františka Jozefa I. požiadal, aby boli jasne určené a účinne trvalo zabezpečené všetky národné práva Slovákov vrátane pestovania slovenského jazyka. Vystúpenie Štefana Moysesa vo Viedni sa rýchlo rozšírilo do všetkých kútov monarchie. V maďarskej tlači sa stalo terčom ostrej kritiky, naopak slovenskú tlač zaplavila vlna prípisov obdivu a vďaky. Niektoré z listov uverejnili aj Pešťbudínske vedomosti. V jednom z nich z Mýta pod Ďumbierom datovanom 15. 4. 1862, sa okrem iného píše:

„Osvietený pán biskup! Kto sa o ľud bez rozdielu náboženstva a stavu zaujíma, kto sa toho, na koho iní vo svojej veľkomyseľnosti zabúdajú alebo krivo posudzujú, zastáva, kto zblúdilého na pravú cestu privedie, kto slabého ponad priepasť bezpečne prevedie, kto chrabrú hruď proti temným odporcom nastaví – ten je vodca ľudu v pravom zmysle slova – a to ste Vy!“

V odpovedi na útoky (z ktorých najtvrdšie nepochádzajú z radov Maďarov, ale nie prekvapujúco od odrodilých Slovákov, ako bol Lukáš Mácsay, peštiansky advokát, poslanec Uhorského parlamentu a bývalý redaktor kossuthovských novín Priateľ ľudu), Štefan Moyses nikdy nestratil chladnú hlavu a úroveň. Uviedol v nej na pravú mieru, že necíti nenávisť k maďarskému národu. Naopak, útlak slovenského národa nedáva za vinu Maďarom, ale odrodilým Slovákom. Moysesov prejav charakterizoval výnimočný zmysel pre spravodlivosť, znášanlivosť, pravdu a svedomitosť, schopnosť sebadisciplíny a riešenia sporov mierne, triezvo, ušľachtilo a bez extrémov. Už v tom bol obrovský rozdiel medzi ním a vášnivými, neraz až cholerickými štúrovcami. Jeho umiernenosť a absencia pôsobenia počas revolučných sporov mu zase zabezpečovala rešpekt vo vládnych kruhoch a možnosti širšej diplomacie. Treba si uvedomiť, že iba vďaka Moysesovým osobným vlastnostiam a jeho spoločenskému postaveniu sa dostali memorandové požiadavky až priamo pred cisára, len vďaka jeho kultivovanej obrane národných práv bola povolená aj Matica slovenská.

Detail súsošia Štefana Moysesa a Karola Kuzmányho v Banskej Bystrici.
Autor akad. sochár Miroslav Tomaška. Zdroj: Wikimedia.org. | Foto: Miroslav Zlevský

Keby nič iné, už len za toto si zaslúži Štefan Moyses absolutórium. Jeho pôsobenie na čele slovenského národného hnutia nebolo dlhé. Aj na poste predsedu Matice slovenskej bol aktívny fakticky len dva roky, potom už nechával všetko na Kuzmányho a Francisciho a nechodil dokonca ani na valné zhromaždenia, čo mnohých nepríjemne zarazilo, lebo to nijako nevysvetlil. Znova sa utiahol z verejného života, akoby cítil, že jeho politická misia je splnená. Ale keby nebolo v jeho živote nič iné len tieto štyri výrazné roky, aj tak bude navždy patriť k najvýznamnejším osobnostiam našich moderných dejín. Keby sme v tom čase mali štát, bol by určite naším prvým prezidentom. Ale ak aj nebol hlavou štátu, bol celkom určite prvou hlavou národa ako celku, ktorú rešpektovali všetky vrstvy slovenskej spoločnosti. Tandem Moyses – Kuzmány je dodnes nielen symbolom zmierenia katolíkov a evanjelikov (medzi ktorými boli väčšie rozpory ako medzi dnešnými konzervatívcami a liberálmi), ale predovšetkým symbolom jednoty národa. Lebo slúžiť, brániť a viesť národ tak statočne, ako to dokázali katolík Štefan Moyses a evanjelik Karol Kuzmány, je trvalým poslaním nielen Matice slovenskej, ale všetkých skutočných lídrov tejto spoločnosti.

Dnes si Matica slovenská musí sama klásť otázky, či sa jej darí plniť úlohy, ktoré vytýčili jej predchodcovia pred 160 rokmi. Lebo sú úlohy, ktoré celkom prirodzene prevzal štát a nie je najmenší dôvod, aby ich vykonávala Matica duplicitne. Ale sú úlohy pozdvihovania a upevňovania našej národnej identity, ktoré za ňu nikto iný neurobí – a nedá sa pri všetkom vyhovárať na nedostatok peňazí. Ak matičná činnosť nie je pre mnohých mladých ľudí príťažlivá, ak nezaujala väčšinu spoločnosti, chyba nebude v spoločnosti, ale v metódach práce predstaviteľov MS.

Tým nechcem nijako ospravedlňovať macošský prístup štátu. Znova musím zdôrazniť, že je hanba, ak si na takéto významné výročie ani len nespomenú najvyšší ústavní činitelia. Veď je to oficiálny Pamätný deň Slovenskej republiky, oficiálne schválený naším najvyšším zákonodarným zborom. Čo iné si dnes zasluhuje väčšiu pozornosť? Nuž podľa Zuzany Čaputovej je to stretnutie s nejakými rehoľníčkami, o ktorom sa pochválila, že sa stretávajú iba s „prezidentkou krajiny“… A to je, preboha, čo?!? Aby som bol správne pochopený: ja nechytám hysterický záchvat z toho, ak niekto hovorí o Slovensku ako o „krajine“, lebo každý vzdelaný človek vie, že je to synonymum, ktoré bežne používa každý vrátane amerického prezidenta. Ale keď tento výraz použije hlava štátu vo význame „prezidentka krajiny“, pýtam sa, ktorej?!? Tej pod pezinskými vinohradmi alebo niekde na Horehroní? Poznám prezidentku republiky, ale nie prezidentku krajiny, lebo táto funkcia sa vzťahuje iba na štát. Štát, na čele ktorého stojí, o ktorom vie tak málo a ktorého najvýznamnejšie medzníky tak okázalo ignoruje. Nehovoriac o tom, že predstaviteľov Matice slovenskej ani ona, ani jej predchodca Andrej Kiska, nikdy neprijala – ale hlavne, že je členkou neziskovky veľmi jednostranného novinára Štefana Hríba, ktorá sa nepriamo zapája do volebnej kampane v prospech Progresívneho Slovenska dosť stupídnym spôsobom, o ktorom si povieme niekedy nabudúce…

Osobnosť Štefana Moysesa a zakladajúca myšlienka Matice slovenskej – slúžiť, brániť a viesť národ – nám ukazuje mravný vzor nielen v tom, ako byť hlavou štátu a všetkých jej občanov, ale najmä v tom, akým spôsobom sa dá dosiahnuť jednota spoločnosti, ktorej nedostatok tak akútne pociťujeme. V tom je jeho veľkosť a aktuálnosť jeho odkazu.

(Status na FB 4. augusta 2023)

(Celkovo 290 pozretí, 1 dnes)

Ďalšie články:

Facebook
Telegram
Twitter
Email

2 Responses

  1. To, čo sa podarilo dvom vedúcim osobnostiam Matice slovenskej po jej založení – Štefanovi Moysesovi a Karolovi Kuzmánymu, by malo inšpirovať všetky nasledujúce osobnosti verejného života, rôzne zoskupenia, hnutia i politické strany na Slovensku. Najmä dnes by bolo veľmi prospešné podnietiť v nich vôľu odsunúť do úzadia parciálne názorové odlišnosti a sústrediť sa na utvorenie a postupnú realizáciu spoločnej a spájajúcej vízie, ako skvalitniť život na Slovensku nielen z ekonomicko-sociálneho či politického, ale aj kultúrneho vrátane duchovného hľadiska. Som rada, že E. Chmelár pripomenul obe osobnosti, ktoré môžu byť pre našu predvolebne rozoštvanú spoločnosť aktivizujúcim príkladom.

  2. Veru, pán Chmelár. Štefana Moyzesa museli priam donútiť, aby sa stal predsedom MS. Súčasný predseda Marián Gešper si doslova po Slovensku vynútil zvolenie za predsedu, ba aj vyhrážky musel použiť pre tých, čo nemali v pláne ho voliť. Funkcia spolu s dozornými radami Neografie je atraktívna. Teraz si nechal rozhodnúť, aby bola d o ž i v o t n á. Aj zlaté padáky sú dobre nastavené. Kto sa vzpriečil, bol vylúčený z Matice, aj keď v nej bol aktívny polstoročie! Vraj pre „nedôveryhodnosť!“ Štatút MS sa stal zdrapom papiera. Vedenie je také hrdé,že sa znížil vekový priemer členskej základne. Akákoľvek kritika je už vylúčená, pretože predseda dozorného výboru bol tiež nedôveryhodný a dosadený do funkcie bol „náš človek“. Patrónom sa stal sám Boris Kollár a zatiaľ je zostava nepriestrelná. Škoda – preškoda takých zaslúžilých, zapálených a schopných matičiarov sme odpísali /Tkáč, Horňáček, Martinkovič, Hrnko, Oberhauser, Kozolka, Bobák…/ Zmena zákonite prísť musí, len je otázka: Kedy? Kedy sa vráti odveká slovenská statočnosť, úcta a ten dávny svätý zápal, tá duchovná aristokracia? Záverom: Súčasné vedenie MS nie je
    patričným reprezentantom Matice slovenskej.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Účet Klubu Nového slova – IBAN: SK8211000000002624852008
variabilný symbol pre Slovo 52525

Týždenný newsletter