Skvelý polemik z Vrbového

K 290. výročiu úmrtia Jána Baltazára Magina | 6. januára 1681 – 27. marca 1735

„Nerozvážny právnik ponížil všetku šľachtu, vyššiu i nižšiu, či je uzavretá za hradbami mesta alebo či sa hojne rozlieva po celej stolici. Všetci sme tu len hostia, nájomníkmi zeme, poddaní, sluhovia, otroci, kúpený tovar, veľký smäd hasíme len cícerovým vínom. Veď nešťastný osud Svätoplukov zbavil jeho biednych potomkov slobody, olúpil ich o zlato, odsúdil k pluhu, poľnej bráne, k motyke, k rýľu, k čakanu a lopate, uzavrel ich medzi drsné vrchy, siahajúce k hraniciam Markomanov a Kvádov. Okrem toho trpíme u nás takou nevedomosťou, že rozprávame len po slovensky! Týmito prednosťami ozdobil, týmito chválospevmi oslávil, týmito titulmi vyzdvihol, týmito výsadami obdaril naše meno tento úzkoprsý, ak bohovia nič proti tomu nemajú, najmúdrejší právnik. Nepochybujem, že dúfal, že mu za urážku nášho mena postavia pomník na dvore univerzity, alebo že krivdou na nás spáchanou si chcel získať slávnu povesť, ako to chcel dosiahnuť Herostrates zapálením Dianinho chrámu podľa slov Valeria Maxima, aby zničením najkrásnejšieho diela roznieslo sa jeho meno po svete.“

Čo vzbudilo takýto hnev anonymného autora spisu Ostne… alebo Obrana, v latinskom origináli Murices… sive Apologia v roku 1728, že sa odhodlal až k takémuto rozhorčenému tónu? Reagoval na primitívny pamflet trnavského profesora práv Michala Bencsika Novissima diaeta nobilissima (Najnovšie najvznešenejšie snemovanie), ktorý vyšiel roku 1722. Bencsik v tomto spise hlboko urazil príslušníkov trenčianskej šľachty a meštianstva, Slovákov a Slovanov, tvrdiac, že Trenčania sú potomkami Svätoplukovho ľudu, ktorý svoju krajinu predal za bieleho koňa.

Tento spis natoľko pobúril trenčianskych šľachticov, že napísali svojmu patrónovi grófovi Jozefovi Illeszházymu, ktorý sídlil v Dubnici: „Vznesené bolo nespravodlivosť pomstiť a potupu zmyť verejným spisom. A keďže je česť z najväčších dobier, i nad to je zmysel cti a života rovnaký: kto by pochyboval o tom, že sme spravodlivo rozhodli? Preto dvaja význační členovia nášho magistrátu po nemalých úvahách o spore hneď na to sa zišli s iným, Tebe, najjasnejší pán gróf, veru dobre známym mužom, ktorý sa práve v tom čase v istej osamelosti zdržoval, a ktorému aj pod istými dôvernosťami predložili túto akciu.“

Kto bol Michal Bencsik?

Skôr ako uvediem, kto bol ten „veru dobre známy muž“, povedzme si niekoľko slov o autorovi hanopisu Michalovi Bencsikovi. História nám o ňom nezanechala veľa údajov a asi mal pravdu autor Apológie, že je ako Herostrates, ktorý si svoje miesto v dejinách vydobyl len nehanebných skutkom. Keby Bencsik nebol napísal svoj pamflet, sotva by sme dnes o ňom niečo vedeli.

Michal Bencsik sa narodil okolo roku 1670 v Jászberenyi v Maďarsku. Pochádzal z pôvodne liptovského zemianskeho rodu. V rokoch 1696 – 1713 a 1718 – 1728 pôsobil ako profesor uhorského štátneho práva, 1714 – 1717 rímskeho práva na Trnavskej univerzite.

V spomínanom spise propagoval tzv. podmaniteľskú teóriu, podľa ktorej Maďari porazili predkov Slovákov, a preto Slováci nemajú nárok na rovnoprávnosť a účasť na štátnom živote.

Pátranie po autorovi slávnej Obrany

O polemickom protivníkovi Michala Bencsika Jánovi Baltazárovi Maginovi dlho slovenská literárna história nevedela takmer nič. Až v 30. rokoch 20. storočia predstavil a spopularizoval túto významnú postavu slovenskej literatúry Anton Augustín Baník. Identifikácia autora, ale aj hľadanie jeho biografických údajov pripomína skôr napínavú detektívku ako nudnú historickú prácu. Jána Baltazára Magina ako autora Apológie prvýkrát spomína maďarský historik Katona, ale dlho sa nevedelo, kde a kedy sa Magin narodil, ani nič bližšie o jeho životných osudoch. Po Maginových stopách sa so zaťatosťou detektíva veľkého formátu pustil už spomínaný Anton Augustín Baník. V knižnici dubnickej fary našiel knihu Thesaurus catholici z roku 1599, na ktorej titulnej strane bol atramentový nápis IoAnnis Balthasaris Magin Verboviensis.

Takto Anton Augustín Baník prišiel na to, že Ján Baltazár Magin bol dubnickým farárom a narodil sa vo Vrbovom. Dátum jeho narodenia zistil na základe archiválií v Nitrianskom biskupskom archíve, v ktorom našiel Kanonickú vizitáciu, spísanú 6. decembra 1713 v Trenčianskej Košeci: „Miestny farár Ján Maghén je v 32. roku svojho veku. Kňazom je sedem rokov, duchovným správcom päť rokov, miestnym farárom jeden rok.“

Baník na základe tohto zápisu usúdil, že Ján Baltazár Magin sa narodil v roku 1682. Zdalo sa, že rok Maginovho narodenia je známy. Ale nebolo to tak; dúfajme, že definitívne tento rébus vyriešil Anton Petrucha, ktorý v 40. rokoch minulého storočia spracoval osobné dáta 1721 novicov trenčianskeho kláštora z rokov 1655 – 1773, a to na základe pôvodných rukopisov. O našom autorovi Apológie je tu pod číslom 694 stručný latinský zápis, podľa ktorého sa Ján Baltazár Magin „…narodil 6. januára 1681 vo Vrbovom, hovorí dobre po slovensky, nadpriemerne po maďarsky a priemerne po nemecky. Bol vždy katolíkom.“

Problém autorstva Apológie sa teda vyriešil. Ján Baltazár Magin študoval teológiu ako chovanec Pazmánea vo Viedni. Najprv pôsobil ako farár v Jarku, neskôr v Košeci. Od roku 1717 do roku 1718 žil v noviciáte jezuitov v Trenčíne. Od roku 1719 až do smrti roku 1735 pôsobil ako farár v Dubnici. V úvode Apológie Magin prezradil, že v Pazmáneu nadobudol dôkladné vzdelanie v teológii, filozofii, histórii, v cirkevnom a svetskom práve. Historické vzdelanie, ktoré bravúrne využil v Apológii, získal tak, že kedysi s napätím a obdivom počúval výklady učených mužov a znalcov uhorských dejín. Jeho znovuobjaviteľ a duchovný vzkriesiteľ Anton Augustín Baník ho charakterizoval týmito slovami: „Bol to mimoriadne široko rozhľadený a obdivuhodne vysoko vzdelaný slovenský kňaz s jedinečnou znalosťou latinskej i gréckej reči a literatúry, s rozsiahlou súkromnou i farskou knižnicou, ktorý bývajúc v samej blízkosti Illesházyovského kaštieľa v Dubnici, často ta chodil nielen v cirkevných, hospodárskych a spoločenských záujmoch, ale aj ako bibliotekár, bibliograf a katalogizátor tamojšej veľkej Illesházyovskej rodovej knižnice.“

Ján Baltazár Magin svoje vrcholné dielo vydal roku 1728. V úvode spisu Murices Nobilissimae et novissimae diaetae Posoniensis scriptori sparsi, sive Apologia pro inclito comitatu Trenchiniensi čiže Ostne namierené proti pisateľovi najvznešenejšieho a najnovšieho bratislavského snemovania alebo Obrana slávnej Trenčianskej stolice píše: „Mojím úmyslom nebolo potupiť práva iných a vychváliť naše. Urobil som to len preto, aby som usvedčil tých, ktorý o nás nespravodlivo písali a bez najmenšej hanby zaútočili na samú pravdu.“

Knihu vytlačil púchovský tlačiar Daniel Chrastina. Mala 132 strán stredného formátu. V účtovných materiáloch Trenčianskej stolice sa našiel dokonca doklad o uhradení 207 zlatých a 50 denárov púchovskej tlačiarni. Bola to na tie časy vysoká suma, veď ročný príjem dubnickej fary bol okolo 200 zlatých a toľko zarábal aj hlavný notár Trenčianskej stolice. Keďže medzi výdavkami Trenčianskej stolice sa nikde nespomína odmena autorovi, môžeme predpokladať, že ju Magin a jeho spolupracovníci napísali bez nároku na honorár.

Magin písal svoje dielo formou trialógu. Traja učenci, Gnorimednopoliprostatus, Gnorimenes a Poliphilus, sa v diskusii zhodujú v tom, že je ťažko hovoriť o počiatkoch národov, pretože sú jednak zahmlené bájkami a potom každý spisovateľ horlivo zakrýva nízky pôvod svojho národa. Ostro odsudzujú útok Michala Bencsika a jeho nacionálnu nevraživosť.

Ján Baltazár Magin sa vo svojej skvelej polemike opieral o práce významných českých a poľských historikov, dobre poznal diela uhorských kronikárov najmä Jána z Turca, cituje historiografov na dvore kráľa Mateja, Antonia Bonfiniho a Petra Ransanusa, ale aj učeného polyhistora Martina Szentiványiho. Napriek tomu, Magin často nekriticky preberal akékoľvek údaje a za prarodičov slovanského národa označuje Noemových synov Sema a Jafeta. Ale historické názory Jána Baltazára Magina nie sú ani lepšie, ani horšie ako u väčšiny vtedajších historikov v Čechách, na Morave, v Poľsku alebo v Nemecku. Magin hovorí o autochtónnosti Slovanov a Slovákov v Uhorsku, o ich slávnej minulosti a o cyrilometodskej tradícii. Magin odmieta prepiaty nacionalizmus a proti podmaniteľskej teórii stavia teóriu o pohostinnom prijatí starých Maďarov Slovákmi. Zdôrazňuje, že Slováci sú rovnoprávnym uhorským stavovským národom a majú rovnaké práva ako Maďari.

Ekloga – ďalšie dielo Jána Baltazára Magina

Ján Baltazár Magin však nie je len autorom Apológie. V roku 1725 dal vyryť na náhrobný kameň náboženského spisovateľa Štefana Dubnicaya epitaf. Magin napísal v roku 1729 aj rozsiahlu latinskú báseň Ekloga podľa vzoru Vergíliových Bukolík na oslavu druhej svadby svojho priaznivca, grófa Illeszházyho, ktorý sa oženil s Teréziou Traunovou. O existencii básne sa dozvedel už doc. Baník, keď v 30. rokoch na dubnickej fare študoval archívny materiál o Maginovi. Báseň sa našla niekedy v 70. rokoch v rodinnom archíve rodiny Csákyovcov v Maďarskom krajinskom archíve v Budapešti. Báseň potom vyšla v latinskom origináli i v slovenskom preklade Gizely Slavkovskej a Júliusa Sopka v roku 1981 vo vydavateľstve Tatran v pri príležitosti 300. výročia narodenia Jána Baltazára Magina.

O živote Jána Baltazára Magina sa nezachovalo veľa dokumentov. Rekonštrukcia jeho osudov, rovnako ako aj určenie jeho autorstva Apológie, bola náročná a mravčia historicko-literárna práca. Vôbec prvý biografický údaj o Jánovi Baltazárovi Maginovi nám približuje jeho pôsobenie na dubnickej fare. Zaznamenal ho dubnický farár Ondrej Mészaros, ktorý koncom 18. storočia zozbieral materiály o svojich predchodcoch, roztrúsené v domácom archíve.

„Siedmym dubnickým farárom bol Ján Baltazár Magin, pred tým farár v Košeci, odkiaľ prešiel do Dubnice, uvedený 12. júla 1719 do fary. Na čele tunajšej farnosti bol až do 27. marca 1735, ktorého dňa umrel. Pochovali ho v Dubnici. Bol mužom veľkej učenosti a rozvahy. Vyznamenaný bol poctami ilavského vicearchidiakona, biskupského splnomocnenca a nitrianskeho kanonika. Kostolu zanechal 100 zlatých, farárovi 200 zlatých na 18 ročných zádušných svätých omší za seba. Fare zanechal mnoho kníh. Zanechal ešte aj nemálo potrebností na zariadenie fary, ale tie časom prišli väčšinou navnivoč.“

Ján Baltazár Magin zakúpil počas pôsobenie v Dubnici pre farnosť nové zvony, obstaral nový organ a má veľkú zásluhu na dobudovaní kaplnky v dubnickom kaštieli.                

Magin sa svojou Apológiou stal, aj keď nevedome, zakladateľom samostatného žánru v slovenskej literatúre, a to národných obrán a chvál, ktoré podčiarkovali domorodý autochtónny pôvod a národnú rovnoprávnosť Slovákov, význam ich jazyka a bohatú históriu a kultúru. Latinská Apológia Jána Baltazára Magina bola vyše 270 rokov v podstate neprístupná bežnému slovenskému čitateľovi. Už Ján Tibenský v knihe Chvály a obrany slovenského národa, ktoré vyšli roku 1965, uvádzal pri citovaných úryvkoch z Apológie, že rukopis prekladu od Gašpara Sedláka je uložený v Matici slovenskej. Konečne v roku 2002, po dlhých desaťročiach čakania, predsa len uzrela svetlo sveta Apológia v slovenčine aj v knižnej podobe. Skvelý polemik z Vrbového, Ján Baltazár Magin, dlhoročný farár v Dubnici, si to iste zaslúžil.

Snímky: Ján Bábik, www.mindop.sk, sk.wikipedia.org, FB Dubnického kaštieľa