K 130. výročiu narodenia Ela Šándora | 8. marca 1896 – 9. januára 1952
„Vo svojich kapitolách o svákovi Raganovi snažil som sa načrtnúť aspoň niekoľko príbehov z vlastností Brezovana prýštiacich. Opakujem, len niekoľko, poneváč podobných je na Brezovej pod Bradlom ešte vždy veliké množstvo, ktoré dosiaľ perom zachytené neboli. Naši folkloristi mali by hojnú žeň pre svoje perá na Brezovej pod Bradlom.“ Takto zdôvodnil v roku 1927 v predslove k prvému vydaniu svojej najvýznamnejšej knihy Sváko Ragan z Brezovej spisovateľ Elo Šándor, prečo sa rozhodol napísať ju. Súbor vtipných príhod figliara sváka Ragana zaujali nielen čitateľov z okolia Brezovej, ale i z celého Slovenska. Úspech knihy čoskoro podnietil rodáka z neďalekého Vrbového, aby napísal ešte dve pokračovania. Nehynúcu slávu sváka Ragana umocnil trojdielny seriál Slovenskej televízie zo 70. rokov minulého storočia režiséra Martina Ťapáka v hlavne úlohe s Jozefom Kronerom.
Inšpiračné zdroje humoristickej tvorby Ela Šándora priblížila jeho dcéra Oľga Kuchtová v rozhovore pre Slovenský rozhlas v roku 1996 takto: „Najprv chcem zdôrazniť, že hlavný prameň otcovej humoristickej tvorby je celý vrbovsko-myjavsko-brezovský kraj, ktorý má nielen svojské jazykové prejavy, ale aj povahové črty, s nevšednými pre to, čo je smiešne. Nie nadarmo dal tento kraj Zuzku Zgurišku i vtipného kresliara Štefka Bednára. Je to hotový boží dar. Počúvať Brezovanov, ako sa prekárajú, to je hotový zážitok. V krátkosti vedia povedať to, čo je hlavné. Otec spomínal, ako mu radil ozajstný sváko, ako má o ňom písať: Akého ma vidíš, takého ma píš!“
Mnohých čitateľov zaujímalo, kto bol vlastne hrdina Šándorových poviedok sváko Ragan. Bola to reálna postava, alebo len výplod spisovateľovej fantázie?
Sváko Ragan skutočne žil, volal sa Martin Lacko a narodil sa v roku 1847. Pôvodne bol roľník, ale keď jeho deti ťažko ochoreli, musel popredávať role, aby mal peniaze na ich liečenie. Dve jeho deti, syn Martin a dcéra Judita, ťažkej chorobe podľahli v jeden deň, 20. marca 1908. Epitaf na ich hrobe dodnes hlása:
V lužko nemoci lehli sestra i brat
v jednu hodinu život dokonali,
zrjedkavost velká to
a mož byť len zázrak,
aby dva v jednom hrobe spočívali.
Dietky milované, sme vás radi mali
Bôh vás zamiloval. Jemu sme vás dali.
Postavili skormútení rodičia
Napriek ťažkému osudu si Martin Lacko zachoval pozitívny vzťah k životu a vždy sršal humorom, vtipom a dobrou náladou. Po predaji rolí sa živil ako garbiar a chodil predávať svoje výrobky po okolitých jarmokoch, kde sa zoznámil s Elom Šándorom. Ďalšie pramene spomínajú, že Martina Lacka s Elom Šándorom zoznámil básnik Vladimír Roy, ktorý bol evanjelickým farárom v neďalekom Bukovci. Ten údajne Šándorovi povedal, že má pre neho typ muža, ktorý mu poslúži na spísanie všetkých huncútstiev, ktoré on pozná a ktoré poznajú i ďalší Brezovania. Martin Lacko, ktorý zomrel v roku 1931, bol hlavným, ale nie jediným vzorom na vytvorenie postavy sváka Ragana. Keďže Elo Šándor veľmi dobre poznal brezovské prostredie a stretával sa s mnohými ľuďmi, podarilo sa mu vytvoriť prototyp človeka, ktorý sa skladá z viacerých typov brezovských obyvateľov, aj keď vlastnosti Martina Lacka dominujú.
Niektorí kritici vytýkali Šándorovi, že brezovský dialekt nereprodukoval dostatočne správne a málo využil hovorovosť brezovského nárečia. Elo Šándor (akoby to tušil) už v predslove k prvému vydaniu Sváka Ragana z Brezovej roku 1927 napísal: „Nie som Brezovanom, iba „prespolným“, teda nelíčim vlastnosti svojho rodiska. Najnovšie ma moji brezovskí priatelia „štepeným Brezovanom“ nakrstili. Som hrdý i na túto prezývku, lebo Brezovan má byť prečo hrdý na svoj pôvod. Vždy som sa na Brezovej lepšie cítil ako kdekoľvek inde a menovite pred a počas vojny Slovák, národovec, nachodil tu vždy skalopevný celok sebavedomých a neohrozených slovenských národovcov. Priateľská láska k Brezovanom, ich typický svojráz známy mne už od detských časov viedli ma ku napísaniu tohoto dielka.“
Písať humoristickú prózu je síce populárne, humorista ľahko nájde cestu k čitateľovi. Horšie to už je, keď sa v jeho humoreskách spoznajú konkrétni ľudia. Pokiaľ ich Elo Šándor opisoval s láskou, mali preňho slová uznania, ale sotva sa vysmial ich zlým vlastnostiam, už bol oheň na streche. Elo Šándor reagoval na tie výpady slovami: „Bývame svedkami, že humorista často býva nepochopený svojím okolím, ktoré nerozumie jeho ušľachtilej snahe, akú v žartovnej podobe predostiera svojmu čitateľstvu. Nerozumie jeho smiechu, komike. Kľudný, srdečný smiech je ďaleký každej škodoradosti, ktorý býva typickou vlastnosťou ľudí nízkeho citového založenia. Poneváč ľudia bez sebakázne najskôr súdia podľa seba, bývajú nedotkliví aj voči smiechu láskyplného humoru. Kto nerozumie žartu a pravda ani dobromyseľnému smiechu, prezradzuje nevychovanosť a zadubenosť. To je duševný chudák a s ním treba mať sústrasť. Neslobodno sa na neho hnevať, on za to nemôže.“
Elo Šándor publikoval poviedky o svákovi Raganovi spočiatku časopisecky. Nebývalý úspech ho napokon prinútil, aby roku 1927 vydal tlačou a nákladom Daniela Pažického na Myjave zbierku 45 poviedok a čŕt Sváko Ragan z Brezovej. Po vrelom čitateľskom prijatí knihy sa rozhodol v písaní pokračovať a v priebehu ďalších štyroch rokov nadviazal na svoju knižnú prvotinu ďalšími dvoma dielmi obsahujúcimi spolu ďalších 45 príbehov brezovského kopaničiara.
„Prvý diel Sváka Ragana z Brezovej prijala naša verejnosť sympaticky: príslušné recenzie vyšli v sedemnástich slovenských a českých časopisoch. Toto mi bolo podnetom, aby som pokračoval v opisovaní životných príbehov i skúseného brezovského sváčka, takto dobráka od kosti, ale nenapraviteľného figliara. Je pravda, že Brezová pod Bradlom je nevyčerpateľným zdrojom zdravého ľudového humoru, ale novšia generácia sa modernizuje. Zaniká aj garbiarčina a brezovský národ sa rozchodí po šírom svete za chlebom. Treba všetko zachytiť, čo tu ostalo po predkoch sviežeho a kyprého.“
Po úspechu sváka Ragana Elo Šándor napísal ešte niekoľko humoristických kníh: Od Laborca, Hornádu, od Váhu i od Dunaja, Figliari, Rozmarné historky, Pozor na mužov, ale žiadna z nich nedosiahla literárnu úroveň ani popularitu ako sváko Ragan.
O tom, akým bol Elo Šándor človekom, priblížila jeho dcéra, Oľga Kuchtová, v roku 1996 v rozhovore pre Slovenský rozhlas: „Mal ťažkú srdcovú chorobu, dnes ju vedia operovať, ale v tých časoch nevedeli ani len zistiť, čo pacientovi je a či je vôbec pacient. Za prvej svetovej vojny bol odvedený, na fronte dvakrát ťažko zranený, prežil dve operácie v poľnom lazarete. Celý život bral lieky, umrel ako 56-ročný, aj to sa lekár čudoval, že mu srdce vydržalo o dva roky dlhšie, než bol predpoklad. Napriek tomu, ba práve preto, že sa mu fyzicky ťažko jestvovalo, mal záchvaty bolesti, prekonával ťažkosti humorom, fígľovaním, rád bavil ostatných.“
Je pozoruhodné, že Elo Šándor prežil celý svoj život ako bankový úradník, ba dokonca aj smrť si ho našla v práci, ako riaditeľa investičnej banky, 9. januára 1952. A predsa človek, ktorý mal takéto nudné, úradnícke povolanie, dokázal s takým šarmom a vtipom napísať rozmarné príbehy sváka Ragana. V osobnom živote i v literárnej tvorbe sa totiž snažil naplniť toto krédo: „Humor je prevažne ľudový prejav, tak ako hantýrka je ľudová reč. Sám humor je tak trochu ľudová hantýrka. že špásovanie je v takej miere výsadou sociálne nižších vrstiev, je úkaz veliký a dávny. Počínajúc latinskou komédiou je to vždy chudák, proletár, muž z ľudu, ktorý vystupuje ako figliar. Pán môže byť iba smiešny, ale jeho sluha má humor. Švejk je radový vojak. Sváko Ragan je sedliak – garbiar – trhovec. Je to akoby veľký otriasajúci smiech dejín, stále zaznievajúci zdola. Smiech je v podstate demokratický, humor je najdemokratickejší zo všetkých zvykov.“
Snímky: Autor, sk.wikipedia.org, www.csfd.sk
Súvisiace
Literárne potulky slovenskými mestami – dnes Brezová pod Bradlom
