K 200. výročiu narodenia slovenského spisovateľa a novinára Mikuláša Štefana Ferienčíka | 1. augusta 1825 – 3. marca 1881
„V pomeroch našich, kde je toho taká potreba, aby spisovné diela previeval národný duch, tvorby Ferienčíkove práve z tejto strany majú zvláštnu cenu. Žiaden zo starších belletristov neobjímal takou láskou menovito ľud, ako Ferienčík. Kto znal ho osobne, čítaním prác jeho je milo prekvapený, že pod tým zovňajškom, ktoré temer ľahostajnosť javilo, tak horúce, tak šľachetné srdce bilo. Ale práve preto znal i cítenie ľudu, chod jeho myšlienok, zvraty jeho reči.“
Ako ľahké sú tieto povesti štylisticky, tak ľahký, jednoduchý je i dej všetkých. Väčšie boje duševné nikdy nelíči; z toho pochádza však i vada, že charaktery vyviňuje veľmi krátkym procesom, premeny v konaní svojich osôb neodôvodňuje dostatočne. Preto, ač čítame to so zaľúbením, čítame napnuto, cítime predsa akoby tam niečo chybälo, cítime istú neharmoniu.“
To bolo prvé komplexnejšie hodnotenie tvorby Mikuláša Štefana Ferienčíka, ktoré napísal v roku 1881 vtedy začínajúci literárny kritik a historik Jozef Škultéty. Hodnotenie publikoval v Slovenských pohľadoch, keď Ferienčík náhle v 55. roku života zomrel. Zanechal za sebou neveľmi rozsiahle prozaické dielo, ktoré počíta okolo dvoch desiatok poviedok a noviel a niekoľko dramatických prác.
Mikuláš Štefan Ferienčík vynikol skôr ako novinár. Keď sa vzdal roku v 1863 služby v štátnej administratíve, vydal sa na neľahkú cestu slovenského žurnalistu. Po krátkom čase uvoľnenia po páde Bachovho absolutizmu však slovenský život postihol ďalší útlak – po rakúsko-uhorskom vyrovnaní prišla maďarizácia. A v tomto ťažkom období redigoval Pešťbudínske vedomosti, ich nasledovníka Národnie noviny, Národného hlásnika a beletristický mesačník Orol. Dnes je jeho meno pre slovenskú verejnosť až na pár historikov literatúry či žurnalistiky takmer neznáme, preto si jeho dielo pri príležitosti jeho výročia pripomeňme.
Mladosť
Mikuláš Štefan Ferienčík sa narodil 1. augusta 1825 vo Zvolene. Po stredných školách v Jelšave a v Banskej Štiavnici zmaturoval na levočskom lýceu v roku 1846, kde bol správcom študentského spolku Jednoty mládeže slovenskej a vydával rukopisný časopis Živuot. Pod vplyvom Jána Francisciho sa rozhodol pokračovať v štúdiu práva v Prešove. S levočskými študentmi však styky neprerušil. Naďalej prispieval do tamojších študentských rukopisných časopisov. V tom čase sa však rozhodol vystúpiť svojou tvorbou aj pred širším publikom – v Orle tatranskom publikoval báseň Noc v Nitre, recenziu Dohnányho drámy Podmanínovci a v Slovenských národných novinách článok Spoločenský život, v ktorom vyjadruje želanie, aby národné povedomie preniklo medzi široké vrstvy, aby sa udomácnilo medzi meštianstvom ako v českých krajinách.
Potom prišiel zlomový rok 1848. Ferienčík sa zúčastnil na národnom zhromaždení v Liptovskom Mikuláši, kde naši národovci predniesli Žiadosti národa slovenského. Vláda ako odpoveď na ich požiadavky vyhlásila štatárium a na organizátorov vydala zatykač. Aj Ferienčíka hľadala polícia, a preto sa musel niekoľko mesiacov skrývať u svojho otčima v Očovej.
Počas Slovenského povstania sa zúčastnil na bojoch so zbraňou v ruke v Lewartovského pluku, dosiahol hodnosť kapitána a podľa svedectiev bol úspešný a odvážny veliteľ.
Udalosti z rokov 1848/49 sa odrazili aj vo Ferienčíkovej tvorbe. V roku 1860 napísal hru Dobrovoľník, ktorej rukopis je uložený v archíve Matice slovenskej. Vyše desaťročný odstup od priamych udalostí mu umožnil triezvejšie ich hodnotiť. Dobre si uvedomoval aj úlohu Viedne, ktorá Slovákov za boje po jej boku v revolúcii odmenila tým, čím Maďarov trestala. Hlavná postava hry – dôstojník Slavomír – v nej vyjadril to, čo si priami účastníci, slovenskí dobrovoľníci, v čase povstania neuvedomovali: „Nepriatelia naši bojujú pod ligotavými zástavami slobody, rovnosti, bratstva, aby tým snadnejšie zavedený ľud náš jarmiť mohli. My, ačpráve storáz hlbším, pravdivým, svätým presvedčením za pojmy tieto zaujatí, musíme, ak chceme život národa zachovať, proti vlastnému presvedčeniu bojovať. Sloboda, bratstvo, rovnosť sa dá dočiahnuť, raz stratená národnosť nikdy.“
V desaťročí po revolučných udalostiach pôsobil Mikuláš Štefan Ferienčík ako úradník. Najprv ako sčítací komisár vo Zvolenskej stolici, potom ako adjunkt v Banskej Štiavnici a Brezne, neskôr pracoval ako aktuár v Nových Zámkoch, po zložení sudcovskej skúšky bol slúžnovský adjunkt v Brezne, krátko bol radcom Miestodržiteľskej rady v Budíne a v roku 1863 odišiel zo štátnych služieb.
Novinárska činnosť Mikuláša Štefana Ferienčíka
V roku 1863 sa stáva Mikuláš Štefan Ferienčík na žiadosť Jána Francisciho vydavateľom a zodpovedným redaktorom Pešťbudínskych vedomostí. Ako redaktor musel znášať útoky uhorských vládnucich vrstiev, šikanovanie polície, cenzúrne zásahy. A predovšetkým musel stále bojovať s finančnými ťažkosťami. Ferienčík na vydávanie novín použil aj 1 400 zlatých, ktoré dostal od štátnej správy ako odstupné po svojom odchode zo zamestnania, a na kauciu dal manželkino veno.
Aby som bližšie priblížil mizériu slovenskej tlače v čase, keď sa Mikuláš Štefan Ferienčík ujíma redakcie Pešťbudínskych novín: mali 404 predplatiteľov. Časopisy ako Černokňažník 290 a Sokol 211. Podotýkam, že v tom roku bola založená aj Matica slovenská, čiže išlo o obdobie zvýšenej národnej aktivity. Nízky počet predplatiteľov bol zapríčinený nielen vysokou cenou novín, ale aj strachom mnohých ľudí verejne sa predplatením novín prihlásiť k slovenskej myšlienke.
V roku 1869 začal Ferienčík presadzovať myšlienku, aby sa Pešťbudínske vedomosti presťahovali do Martina. Predstavoval si, že vo výlučne slovenskom prostredí budú mať vyšší náklad a aj tlač bude lacnejšia. Mienil zvýšiť periodicitu – Pešťbudínske vedomosti vychádzali dovtedy dvakrát týždenne, v Martine ich chcel premeniť na denník. Pešťbudínske noviny sa skutočne presťahovali v roku 1870 do Martina a začali vychádzať trikrát týždenne pod názvom Národné – neskôr Národnie noviny, na periodicitu štyrikrát za týždeň prešli až sedem rokov po jeho smrti. Nádeje Mikuláša Štefana Ferienčíka sa nenaplnili. Historik prof. Fraňo Ruttkay k tomu dodáva: „Veď vtedy nielen Martin, ale aj Budapešť mala určité slovenské zázemie, o ktoré sa redakcia politických novín mohla opierať. Tvorila ho slovenská menšina tohto mesta, ale aj Slováci bývajúci na dedinách v jeho okolí. Výhody veľkomesta vedeniu politických novín malý dvaapoltisícový Martin nahradiť nemohol. Ani jeho rýdzo slovenské prostredie novinám nezabezpečilo účinné spojenie so slovenskými krajmi a ich redakcia takto nezískala podstatne väčší počet spolupracovníkov, dopisovateľov a predovšetkým predplatiteľov.“
V Martine Ferienčík okrem redigovania Národných novín, najprv ako šéfredaktor, neskôr ako redaktor, vydával časopisy Národný hlásnik a od roku 1878 Orol, keď vo funkcii vystriedal Andreja Trúchleho Sytnianskeho, ktorému nadriadený biskup zakázal redigovať slovenský časopis. Ferienčík publikoval v Orle aj svoje poviedky ako V zákutí sveta, Orol Selejský, Sestra Koketa, Nepokojný odpočinok a Šefraník.
Prozaická tvorba
Mikuláš Štefan Ferienčík nevyoral hlbokú brázdu v slovenskej literatúre. Napokon, verejnosť ani nemá možnosť zoznámiť sa s jeho tvorbou, pretože väčšina z jeho asi dvadsať poviedok a noviel je roztratená po časopisoch. Knižne vyšla len jeho próza Jedlovský učiteľ, a to v dvoch vydaniach. V druhom vydaní z roku 1962 ešte popri titulnej novele vyšli prózy Bratia, Irma a Nepokojný odpočinok.
V jeho tvorbe výrazne vystupujú do popredia dva ústredné momenty – ohlas meruôsmeho roku a snaha o aktivizáciu vtedajšieho spoločenského života. Jeho literárne postavy, väčšinou účastníci povstania z rokov 1848/49, sú príslušníci inteligencie, ktorí organizujú spoločenské schôdze, divadlá, bály, a tak udržujú a rozvíjajú národné povedomie v 60. a 70. rokoch 19. storočia. Jeho literárna tvorba má nielen zábavný, ale predovšetkým dôležitý národnovýchovný cieľ.
Ferienčík nebol vedúcou osobnosťou literatúry, ale jeho práce uverejnené v časopisoch sa pokladali za časť oficiálneho prúdu slovenskej prózy v matičnom období. Vo svojich prózach často podáva zidealizovaný obraz slovenského vlastenca. Nie inak je to aj v novele Jedlovský učiteľ, keď v postave Bohdana Vesnického predstavil typ slovenského učiteľa, zapáleného pre svoju prácu. Uskutočňuje Štúrove ľudovýchovné snahy, založil nedeľnú školu, čitateľský spolok a pomocou neho si dedinčania budujú priestranné a hygienické domy. Vesnický bojuje proti pliage slovenského ľudu – alkoholizmu, čím si vyslúži nenávisť miestneho krčmára, ktorý proti nemu spolu s miestnymi predstaviteľmi moci intriguje.
Nie je veľmi známe, že v tomto období podporovali slovenských spisovateľov aj drobní roľníci. Zachovalo sa meno roľníka Štefana Marcinka z Lúk, ktorý sľúbil dvojdukátovú odmenu za poviedku „… v ktorej by statočnosť Slováka, reč svoju milujúceho, ale pri tom i za blaho národa, kráľa a slobodu rovnako horiaceho čím najživšími farbami vyobrazená bola.“
Cenu získal Mikuláš Štefan Ferienčík za spomínanú poviedku Jedlovský učiteľ. Zo Štefana Marcinku si zobral príklad aj mlynársky majster Michal Chvojka a vypísal trojdukátovú odmenu. Tú získal tiež Mikuláš Štefan Ferienčík za novelu Bratia, v ktorej sa zaoberá odnárodňovaním slovenskej inteligencie a dáva vzor výchovy mladej generácie. Na osudoch dvoch bratov Štefanovcov, priebojného Jána a nesmelého Štefana, poukazuje na „kocúrkovstvo“ našich ľudí, neschopných odolávať náporom života, pridŕžať sa vlastného presvedčenia a bojovať zaň. V niektorých Ferienčikových prózach nechýba ani pokus o humor, napr. v tejto poviedke okrem toho, že karikuje maďarónstvo, nechýba ani úsmevný pohľad na pokus zajať pansláva Štefana Štefanova, ktorý sa skončí podobne ako zatknutie Švejka v Putime o 60 rokov neskôr. Otec Štefana gardistov, ktorí prišli zajať jeho syna, tak opije, že tí nie sú schopní vykonať svoju úlohu.
Mikuláš Štefan Ferienčík sa nikdy netešil pozornosti literárnej kritiky alebo histórie. Jeho meno je takmer úplne neznáme. Len Andrej Mráz mu venoval v roku 1959 monografiu Literárny profil Mikuláša Štefana Ferienčíka, pri príležitosti 100. výročia jeho úmrtia pripravila Matica slovenská seminár o jeho diele. Ferienčíka spomína vo svojich štúdiách aj profesor Fraňo Ruttkay, ale len súvislosti s jeho pôsobením v slovenskom novinárstve.
Ako nás presviedčajú jeho prózy, vytváral si príliš zidealizovaný svet – ale možno mal aj na viac. Každodenná novinárska práca mu nedávala veľa času literárne diela dotvoriť. Napriek tomu patril medzi výrazné osobnosti nášho národného života v 60. a 70. rokoch 19. storočia. Keď 3. marca 1881 Mikuláš Štefan Ferienčík náhle zomrel na srdcový infarkt, jeho pohreb sa stal národnou manifestáciou, na ktorej Svetozár Hurban Vajanský predniesol tieto verše, v ktorých zhodnotil jeho život a boj za národné práva:
On čistým ohňom zaplál od mladosti
a ohne jeho tleli až do hrobu.
On fakľu slova zažal v horlivosti,
i bojom čestným ráňal lož a zlobu,
raz víťaz a raz porazený znovu
bral v tŕnistú sa prácu Slovákovu.
Tá skromná tichá duša Mikuláša,
jak svieti jasno zavlhlému oku,
ten obraz jeho pred nami sa vznáša
tak skvostno, čisto – predsa bez nároku.
Snímky: www.webumenia.sk, www.wikimedia.commons, www.sk.wikipedia.org
