Prvý jarný deň

Venujem Šalodiovi Adžindžalovi

          1.

Prvého marca roku tisíc deväťsto osemdesiatosem som letel z Moskvy do hlavného mesta Abcházska Suchumi. V pochmúrne sivej februárovej Moskve som trčal už vyše týždňa, vymrzol som na kosť, prechladol, obchádzala ma chrípka, ani raz som sa poriadne nenajedol a denne som písal o našich umelcoch, čo tam účinkovali počas Dní kultúry ČSSR v ZSSR. Každý podvečer som vo svojej izbe do linajkového bloku napísal riport z niektorého podujatia, ktoré som v ten deň absolvoval, a zišiel zo štvrtého poschodia hotela Rossija na prvé, kde bola telefónna ústredňa, vyčkal som na spojenie s redakciou a pisárke nadiktoval text. Všetky mená som poctivo vyhláskoval a pisárka mi ich pre istotu aj dva razy zopakovala, aby na druhý deň nevyšli v novinách skomolené. Napokon som za hovor zaplatil. V tlačovom stredisku, ktoré bolo zároveň hlavným štábom dní kultúry, bol síce ďalekopis aj tri telefóny, ale od hotela som to mal dosť ďaleko. Počítače, internet, mobilné telefóny a podobné elektronické vymoženosti, uľahčujúce novinárom komunikáciu, vtedy u nás ešte nejestvovali, ba ani sa nám o nich nesnívalo. 

Peter Holka, slovenský spisovateľ, dramatik a publicista, autor literatúry pre deti a mládež bol v čase glasnosti a perestrojky v Moskve a Suchumi na Dňoch československej kultúry. Po rokoch je jeho reportáž-poviedka ponorom do čias, ktoré sa dávno skončili, a predsa ako cez zväčšovacie sklo vidíme, ako sa pred našimi očami nenápadne rozsýpal ten hrad prepevný. Nič nie je čierne ani biele, ani vtedy, ani teraz.

Ilustrácie: Helena Dvořáková
z knižky Helena Dvořáková:
Kankán nad Kremľom,
Perex 1994, 128 strán

To, čo bolo pre mňa v Moskve najzaujímavejšie, som si zväčša nechal pre seba. Zdalo sa mi nevhodné písať o tom, že záujem o českú a slovenskú kultúru v metropole najväčšieho štátu na svete pomaly, ale isto chladne, že Moskovčania túžobne a s nádejou hľadia ďalej na západ, obdivujú všetko adidasnoje, filmy, divadelné predstavenia, knihy, výstavy, koncerty, ale najmä topánky, handry a autá. Nepísal som ani o tom, že to obrovské mesto je takmer vyhladované, obchody s potravinami vyzerajú ako po rabovaní a všade sú nekonečné rady, nepredstaviteľné tlačenice v metre, ktoré neznalého unášajú aj tam, kam sa mu vôbec nechce, a kde koluje vtip: Stancija vodočnaja, sledujuščaja stancija konec fronta. Stanica predajňa vodky, nasledujúca stanica koniec radu. Takzvaný suchý zákon bol tiež súčasťou nevydarenej perestrojky. Michaila Sergejeviča Gorbačova, ktorého otec bol Rus a matka Ukrajinka, pre jeho reformy neznášali nielen alkoholici a gazdiné, spôsobili hlboký rozvrat ekonomiky a celej spoločnosti, napokon aj rozpad Sovietskeho zväzu. Prudko vzrástli ceny vodky, vína a piva, obmedzili ich predaj a zakázali piť na verejnosti, dokonca z filmov vystrihli scény s pitím alkoholu, zrušili množstvo vinárskych závodov a tak ďalej, no napriek drakonickým opatreniam sa v krajine nepodarilo výrazne ovplyvniť alkoholizmus a výroby alkoholu sa zmocnila čierna ekonomika, čo spôsobilo výpadok v štátnom rozpočte údajne až sto miliárd rubľov. Kto sa chce o ruskom národnom športe dozvedieť viac, nech si prečíta opileckú baladu Venedikta Jerofejeva Moskva – Petušky.

Nemohol som napísať ani to, že hneď v prvý deň sa zo mňa stal pašerák. Kamarátka Nataška mi totiž na cestu pribalila plné vrecko krémov (bolo ich tuším tridsať) v červených tubách s nápisom Aviril H a inštruovala ma, že mám zatelefonovať jej bývalej spolužiačke z Gorkého literárneho inštitútu Maši, ktorá nedávno porodila syna, a odovzdať jej kontraband. Len čo som sa ubytoval, uložil si do skrine svoje šatstvo a zistil, aké podujatia ma na druhý deň čakajú, vytočil som moskovské číslo a Maši oznámil, že som v hoteli Rossija, priniesol som jej od Natašky darček a navrhol jej, že o sedemnástej sa stretneme vo vstupnej hale. Nie, nie, tam ona nemôže, zarazila ma, mohla by mať z toho opletačky, možno aj vážnejšie problémy, radšej sa stretneme vonku pred vchodom. Bude mať bielu kožušinovú čiapku, modrý kabát, v ľavej ruke väčšiu čiernu koženú kabelku a na pravej jej bude chýbať rukavica. V duchu som sa nad tou konšpiráciou usmieval, v Moskve predsa zúrila popri perestrojke aj glasnosť, tak prečo toľká opatrnosť kvôli nejakým krémikom na zaparený detský zadok. Aby mala dušu na mieste, opísal som svoj zovňajšok: tmavosivý kabát pod kolená, modré džínsy, na hlave čierna baretka a v bielej igelitke s logom našej redakcie neviditeľný kontraband.

Podupkával som pred vchodom, triasol sa od zimy, pretože Maša meškala. Zapálil som si tretiu cigaretu, čo ma mala ako-tak zahriať, no nezahriala, keď sa konečne objavila zadychčaná mladá žena, spod bielej kožušinovej čiapky jej vytŕčali blonďavé vlasy, modrý kabát, v ľavej ruke čierna kožená kabelka či skôr kabela, na pravej jej chýbala rukavica. Je to ona. Podišiel som k nej a predstavil som sa. Ospravedlnila sa, že ma čakala pred iným vchodom, zavesila sa mi pod pazuchu a odviedla ma ďalej. Rossija bol megahotel, tuším najväčší v Európe s vyše dvetisícsedemsto izbami, apartmánmi, reštauráciami, bufetmi, konferenčnými miestnosťami, biliardom, nočnými klubmi, knižnicou, saunou, práčovňou a čistiarňou, parkovaním, autoservisom… a všadeprítomnými dežurnými, službukonajúcimi babizňami, typickými baryšňami, dozorkyňami, čo striehli na každej chodbe. Maša sa ostražito poobzerala a zásielku rýchlo strčila do čiernej tašky. Vzápätí sa od spokojnosti, možno aj od šťastia usmiala, Voloďku už nebude páliť začervenaný či zaparený zadok ani predok. Veľmi dobre som chápal jej pocity, veď v Bratislave som nechal ženu a dvojmesačného synčeka, ktorého som každý večer kúpal v bielej plastovej vaničke; čliapal sa rád, kopal nohami a trepal rukami, až voda vyšplechovala na dlážku a radostne sa smial. Aby s ním žena nezostala sama, pricestovala jej pomáhať moja mama.

Maša sa mi chcela nejako odvďačiť a sprisahanecky stíšeným hlasom navrhla, že ak sa potrebujem okúpať, mám ísť s ňou, doma majú vaňu a teplú vodu, pripravila aj večeru, podarilo sa jej zohnať mäso, tak uvarila boršč. Blížil sa k nám nejaký muž v tmavom oblečení a Maša okamžite zmĺkla. Muž prešiel okolo nás, zastal, šmátral si vo vrecku a opýtal sa, či nemám oheň. Cigarety mal svoje. Podal som mu zapaľovač a uvedomil si, že ma priam prepaľuje pohľadom. Aj cez kabát som cítil, ako sa Maša rozochvela. Vrátil mi zapaľovač, poďakoval sa a pokračoval ďalej. Neznepokojilo ma to, hoci Maša zašepkala, že je to chvost.

„Aký chvost?“ nechápal som.

„Kagebešnik.“

Evidentne je nefajčiarka a nechápe, čo sú to za muky, keď si chlap závislý od tabaku nemôže zapáliť, hoci má vo vrecku plnú škatuľku cigariet. Možno má iba niečo ako vrodený strach z policajtov a tajných, čo v jej domovine nie je nijaká zvláštnosť. Alebo je paranoidná. Ani by som sa veľmi nečudoval. Čo najsrdečnejšie som sa jej poďakoval za pozvanie a ubezpečil ju, že som práve jedol, čo bolo nevinné klamstvo, a sprchu s teplou vodou mám aj v izbe, to bola pravda. Rozlúčili sme sa, vystrašená Maša sa ponáhľala domov k Voloďkovi, je s ním len muž a čochvíľa bude treba dieťa znova dojčiť. Ak budem čokoľvek potrebovať, mám jej zatelefonovať, pomôže mi, mocne mi stisla dlaň, zvrtla sa a rýchlo sa vzdialila.

Maša mi po návrate do izby rýchlo vyfučala z hlavy a pomerne skoro som si ľahol spať. V posteli som ešte čítal poviedky Vasilija Šukšina; veľmi sa mi páčili a hovoril som si, aká škoda, že zomrel štyridsaťpäťročný pri nakrúcaní filmu Bojovali za vlasť, kde stvárňoval vojaka Lopachina. Ktovie, čo všetko ešte mohol napísať, v koľkých filmoch si zahrať, koľko ich režírovať. Mal za sebou veľmi pestrý, bohatý a komplikovaný život presiaknutý vodkou, takže mal z čoho čerpať. Otca Makara Leontjeviča mu v čase kolektivizácie uväznili a v tridsiatom treťom roku ho zastrelili. Vasilij mal vtedy iba štyri roky. Po dvadsiatich troch rokoch a prevratnom Chruščovovom prejave na dvadsiatom zjazde sovietskych komunistov o kulte osobnosti a jeho následkoch ho rehabilitovali, ale to mu otca nevrátilo. Mohol ešte žiť, ach, Vasilij Makarovič, ako rád by som sa s vami stretol, dlho a dôkladne sa s vami porozprával. O živote, o písaní, o ženách a hádam aj o tej prekliatej vodke, ktorá mi nikdy bohvieako nechutila.

Šukšinov pomník na Novodevičom cintoríne v Moskve. Foto: Emil Polák

Z pochabých túžob ma vytrhlo zvonenie telefónu. Odložil som knihu, posadil sa a pozrel na náramkové hodinky. Presne desať, teda dvadsaťdva moskovského času, doma je iba osem. Žena už nášho synčeka isto okúpala, celého ponatierala olivovým olejom, nakŕmila ho a uložila spať. Zdvihol som slúchadlo. Prosím, ozval som sa. Nič. Ticho, ak sa dá tichom nazvať slabé šumenie a praskanie, čo mi cez pravé ucho naliehavo vtekalo do mozgu. Prosím, zopakoval som. Potom tretí raz a štvrtý, no nijakej reakcie som sa nedočkal. Znepokojilo ma to. Volajú ma zo štábu dní kultúry alebo vyľakaná Maša? Nikto iný nevie, kde bývam. Ešte chvíľu som sa vnáral do šumenia, akoby som čľupol pod morskú hladinu, a zložil som. Zapálil som si cigaretu a povedal si, že to bol zrejme nejaký omyl, zlyhala technika, prípadne dosť hlúpy vtip.

Alebo chvost či kagebešnik?

          2.

Prvého marca som odletel z Moskvy do Suchumi so slovenským ministrom kultúry, básnikom Pavlom Koyšom a jeho malou suitou, do ktorej som sa votrel. Pred tromi dňami som sa dozvedel o ministrovej ceste do Abcházska a požiadal alebo poprosil ho, či by som mohol odcestoval s ním. Povedal mi, že to skúsi vybaviť, ale nič mi nezaručuje, lebo letenky sú údajne vypredané. Aj tak som sa optimisticky hlúpo vopred tešil a veril, že sa to podarí a vypadnem z nevľúdnej Moskvy.

Radoval som sa ako z letného slnečného dňa, no už pri nastupovaní do mohutného lietadla Antonov s označením An-124, ktoré vyzeralo ako obrovské biele hornokrídlové monštrum, som svoje rozhodnutie oľutoval. Fyzikálne zákony predsa nepustia a také hebedo jednoducho nemôže vzlietnuť. Ešte k tomu bolo v to ráno na letisku Domodedovo osemnásť stupňov pod nulou, predstavoval som si, že minimálne dva zo štyroch motorov zamrznú, a ak sa aj lietadlo odlepí od betónovej dráhy, čoskoro sa zrúti na zamrznutú ruskú zem a skončím ako Napoleonovi vojaci. Moja žena bude mladá vdova a synček polovičná sirota, čo na svojho otca nebude nikdy spomínať, lebo dvojmesačný človiečik si ho nemôže zapamätať, ani keby bol akékoľvek výnimočné dieťa. Bude na tom horšie než štvorročný Vaska Šukšin.

Letuška nás usadila na hornej palube a kapitán cestujúcich stroho informoval, že naše lietadlo je dlhé šesťdesiatdeväť metrov, vysoké dvadsaťjeden metrov, rozpätie krídiel je vyše sedemdesiattri metrov a budú nás poháňať štyri dvojprúdové motory Progress D-18T, každý s ťahom dvestodvadsaťdeväť kilonewtonov. Zaželal nám v prvý jarný deň príjemný let a už sme rolovali. Divil som sa: prvý jarný deň prvého marca? Nebodaj oslavujú o dvadsať dní vopred? Alebo to nejako súvisí s posuvom medzi juliánskym a gregoriánskym kalendárom? Mýlil som sa, po návrate do Bratislavy som si naštudoval, že astronomická jar, čiže jarná rovnodennosť, keď sú deň a noc rovnako dlhé, nastane až dvadsiateho či dvadsiateho prvého, no pre meteorológov a klimatológov sa oficiálne začína už prvého marca.

Napočudovanie sa ten kolos pohol, motory hučali, zem okolo nás fičala čoraz rýchlejšie, mal som pocit, že celé lietadlo sa chveje a povypadávajú z neho všetky nity a skrutky. Odlepili sme sa od štartovacej dráhy a prudko stúpali k nebeským pastvinám, žalúdok mi vbehol do hrdla, zaľahlo mi v ušiach, v hlave sa mi zatmelo, radšej som tuho zatvoril oči a akiste som sa vzápätí prepadol do fantastického sna, lebo som zreteľne počul okolo seba buchot, rachot, splašené kotkodákanie sliepok, bečanie ovce a mečanie kozy, zrejme sme to napálili do nejakého kolchozu…

„Ďalší vyslúžený vojenský pilot,“ začul som ministra. „Lieta, akoby sedel v kokpite stíhačky,“ rozosmial sa.

Otvoril som oči, na našej palube skutočne pobehovali splašené sliepky, čo vypadli z prútenej prepravky či košíka s uvoľneným vekom, v uličke medzi sedadlami bezradne nariekalo jahňa, žalostné mečanie kozy sa ozývalo zo spodnej paluby. Letušky zlostne kričali na majiteľov domácich zvierat a pomáhali im chytať hlúpe sliepky. Po chvíli sa všetko vrátilo do normálu, sliepky sa opäť tlačili v prepravke a spali, jahňa zmizlo kdesi za čiernym sedadlom, koza zmĺkla, možno zdochla v dôsledku náhlej zástavy srdca.  

Let sa upokojil. Spomenul som si na včerajšie náhodné stretnutie s milovaným prozaikom Bohumilom Hrabalom v moskovskom Centrálnom dome spisovateľov. Sedel v rohu pod vysokým balkónom, z ktorého kedysi údajne spadol nacenganý Sergej Jesenin, a pil neviemkoľké plzenské pivo zo sedemdecových fliaš, ktoré mu tam priniesli zo Spoločenského domu patriacemu nášmu veľvyslanectvu. Božemôj, je to Hrabal? Ak nie, tak je to jeho ukážkový dvojník. Bol to Hrabal, v Moskve otváral výstavu obrazov svojho mladšieho priateľa Josefa Jíru, rodáka z Podkrkonošia. Nahral som s ním počas prechádzania sa po priestrannej spisovateľskej kaviarni na japonský vreckový diktafón Olympus zhruba polhodinový rozhovor o písaní, pražských krčmách, o Kersku a mačkách, posťažoval sa mi, že v Moskve nemajú poriadne pivo. Svoje rozprávanie náhle ukončil uprostred vety s tým, že ho už bolia nohy, a išiel si sadnúť späť k pivu do svojho kúta. Na záver mi podaroval katalóg z pražskej výstavy Josefa Jíru nazvaný Pražské a parížské hospody, do ktorého napísal úvodný text, katalóg mi podpísal a datoval: 28. února 1988 v Moskvě. Opatrujem ho dodnes.

V hotelovej izbe som si rozhovor znova vypočul, mikrokazetu s magnetofónovou páskou som označil nápisom Hrabal a odložil ju do skrine k svojej bielizni, aby som na ňu nebodaj nenahral niečo iné, čím by som rozhovor definitívne zničil. Prepíšem ho, až keď sa vrátim do Bratislavy. Banoval som, že odmietol rozprávať posediačky, vraj keď rozmýšľa, musí chodiť. Aj to málo bolo pre mňa viac než nič. Náhodné stretnutie spôsobilo jeden z mojich najsilnejších zážitkov z Moskvy, priradil som k nim ešte Janáčkovu kantátu Glagolská omša, skladbu pre zmiešaný zbor, sóla a orchester v podaní Štátnej filharmónie Brno, z ktorej mi behali po chrbte zimomriavky, a operu Eugena Suchoňa Svätopluk, ktorou sa predstavilo Slovenské národné divadlo v Boľšom teatre. Svätopluka svojím mohutným a výrazným basom stvárnil Ondrej Malachovský, jeho synov Mojmíra, Svätopluka a Predslava František Caban, František Livora a Peter Oswald. V role špána Dragomira sa predstavil Juraj Martvoň.  

Hádam naša najznámejšia povesť, ktorú pozná každé školopovinné dieťa, nám neprestane pripomínať múdre slová kráľa Svätopluka: „Synovia moji, ak budete žiť svorne a vzájomne si pomáhať, budete silní a nijaký nepriateľ vás nepremôže. Tak, ako ste ani vy nemohli zlomiť tie tri prúty, keď boli zviazané spolu. Ak však budete nesvorní, budete sa hádať a ríšu si podelíte na kúsky, nepriateľ vás poľahky ako ten prút premôže a vy zahyniete.“

Aj dnes, keď píšem túto takmer zabudnutú či skôr oneskorenú reportáž, mi emócie zvierajú hrdlo a objíma ma smútok ako pred vyše tridsiatimi rokmi v Moskve, pretože rozhašterení Svätoplukovi synovia boli hluchí k otcovým slovám, zvíťazila ich samoľúbosť a najmä mocibažnosť, ktoré akoby boli našimi dedičnými hriechmi, preto pretrvávajú dodnes a svietia vytetované na čelách našich nehodných politikov.

Myslel som na svoju ženu, včera večer som jej z hotela zatelefonoval a povedal jej, že mi veľmi chýba, odskočím si na tri či štyri dni do Abcházska, pobudnem ešte trocha v Moskve a konečne sa vrátim domov, už sa veľmi teším. Aj ona sa na mňa teší, má sa veru čo zvŕtať, je unavená a nevyspatá, Mareček sa v noci často budí a plače, stále by jedol a má zastavené vetry. Obaja sú inak zdraví, len sa bojí, že zaspí postojačky. Áno, mama jej pomáha, no pomaly, ale isto si už lezú na nervy, lebo mama by jej chcela dirigovať domácnosť, tlačia sa pri sporáku, ešte aj hrnce jej v kredenci poprekladala podľa svojich predstáv, podobne taniere a hrnčeky, obáva sa, že sa jej čoskoro vrúti aj do skríň. Ale zato vyvára a žehlí vnúčikove plienky, pokočíkuje ho po čerstvom vzduchu, a keď treba, odbehne do obchodu.

Tuším som zadriemal a prebral sa, až keď kapitán ohlásil, že máme sedieť na svojich miestach a pripútať sa, lebo pristávame, dodal, že na letisku Babušara je pekný slnečný deň a osemnásť stupňov Celzia. Zrejme som zle počul, rozdiel tridsaťšesť stupňov sa mi nezdal možný. Ale bolo to tak. Minister Koyš si na letiskovej ploche prvý podával ruku s privítacím výborom, napokon objal svoju manželku Margarétu, premenil sa na lyrika a šepkal jej do uška niečo o voňavých kvietkoch. Mňa zatiaľ medveďou labou potľapkával po pleci slovenský fotograf Tibor Huszár, vyškieral sa, z bradatej tváre sa mu smiali oči a takmer mi rozmliaždil dlaň.

Šalodia Adžindžal.
Foto: Stránka Zväzu spisovateľov Abcházskej republiky

Podelili nás do áut a vyrazili sme do Suchumi vzdialeného dvadsať kilometrov. Posadili ma na zadné sedadlo zánovnej volgy k rozvážnemu, múdremu a nezvyčajne srdečnému mužovi menom Šalodia Adžindžal, k mužovi s peknou tvárou, prešedivenými vlasmi a pozornými tmavými očami, k mužovi, čo sa mi stal od prvého okamihu vzácnym spoločníkom, priateľom a ochrancom. Predstavili mi ho ako vedúceho Správy vydavateľstiev, polygrafie a knižného obchodu pri Rade ministrov Abcházskej republiky. No v prvom rade bol spisovateľ, ktorý mal v čase nášho stretnutia na konte osemnásť prozaických kníh – románov, noviel, zbierok poviedok, inscenovali mu sedem divadelných hier a Mosfiľm nakrútil podľa jeho scenárov dva celovečerné filmy – Zvon svätej kováčne a Noc novolunia. Tie názvy sa mi páčili.

Veľmi rýchlo som pochopil, že sa stal zázrak, hoci na zázraky neverím, a ak jestvuje pozemský raj, tak som doň práve vstúpil či skôr spadol z neba. Vedľa cesty rástli akácie, mimózy s korunami bohato obsypanými strapcami žltých kvetov. Vystriedal ich sad, kde na stromoch kde-tu žiarili malé slniečka.

„To sú mandarínky,“ povedal mi Šalodia.

„Nestihli ich na jeseň obrať?“

„Stihli, ale vždy nechávame na strome zopár plodov, aby sa necítil úplne okradnutý a nemyslel si o nás, že sme chamtiví. Keby sme obrali všetky, isto by o rok tak bohato nezarodil,“ objasnil mi.

Onemel som. Buď je rozprávkar, alebo ma lakuje. A možno hovorí pravdu a Abcházci sa úctivo a tolerantne správajú aj k stromom.

          3.

Takú lukulskú hostinu, akú nám domáci pripravili po našom prílete, som zažil prvý a posledný raz v živote. Za dlhým stolom sedelo pätnásť Abcházcov, Gruzíncov, Slovákov a dvaja Rusi. Biele obrusy takmer nebolo vidieť, pokrývali ich misy s vyberanými lahôdkami, medzi nimi aj kopce chutných pečených prepelíc, ovčie, kozie aj kravské syry, ovocie, zelenina, bylinky, zákusky a koláče, napriek suchému zákony aj fľaše gruzínskeho brandy, stoličnej vodky a karafy s bielym i červeným vínom. Moskva je ďaleko, veľmi ďaleko, tu sa veru nehladuje ani neabstinuje.

Poster k filmu Noc novolunia.

Hodovali sme a zaznieval tost za tostom, prípitky sprevádzané zväčša dosť dlhými a kvetnatými prejavmi, najmä na družbu, svetový mier, večné priateľstvo a na rozkvet našich kultúr. Na slávu a úspechy komunistických strán a socialistických krajín pripíjal tajomník ÚV KSS Ľudovít Pezlár. Došlo aj na osobnejšie tosty a vyznania, napríklad na naše matky, čo nám dali život a vychovali nás. Minister Koyš v sebe nezaprel básnika, predniesol prípitok na lásku a krásu našich žien. Tí dvaja Rusi sedeli na konci stola, rúcali do seba jedno cez druhé vodku, brandy aj víno a znova vodku, ako inak, ožrali sa do bezvedomia, jeden zaspal s hlavou na stole, druhý spadol zo stoličky. Rýchlo ich kamsi odpratali a uložili spať. Šalodia mi povedal, že takí sú Rusi, sú tu ako ideologický a policajný dozor, špicli, aby sme náhodou nepovedali nebodaj nevykonali niečo nevhodné, protištátne, no pri každej príležitosti sa spijú do nemoty a svoje správy si musia vymýšľať, lebo na druhý deň si nič nepamätajú.

„Starec, chvalabohu, že si tu, budeš mi rečniť na výstave,“ oslovil ma koncom obeda Tibor Huszár.

„Na akej výstave?“

„No predsa na mojej výstave portrétov slovenských spisovateľov, zajtra je vernisáž.“

„Veď nie som pripravený, nemôžem ti predsa rečniť na výstave, ktorú som vopred nevidel ani z rýchlika,“ celkom rozumne som argumentoval, hoci som mal beznádejne napchatý žalúdok a riadne odkrvený mozog.

„Čoby si nemohol, keď chceš, tak si výstavu môžeš teraz pozrieť, už je nainštalovaná. Zavediem ťa tam. Uznaj, kto môže lepšie hovoriť o spisovateľoch ako spisovateľ?! Si tu, tak budeš rečniť.“

Tibor vyzeral ako prerastený, telnatý, kučeravý a bradatý čert, pre ktorého nebolo nič nemožné, kto ho poznal, vedel, že bol živel, uragán, povodeň aj požiar v jednej osobe. Rýchlo som pochopil, že by som sa neubránil, ani keby sa rozhodol, že ma zajtra vyexpeduje na Mars alebo len na Mesiac, tak som sa podvolil, pozrel som si s ním zapaspartované čiernobiele fotografické portréty v tenkých čiernych rámoch a bez okolkovania sa priznám, že sa mi veľmi páčili. V noci som v hotelovej izbe do bloku napísal zhruba sedemminútový príhovor, čo-to o Tiborovi, čo-to o spisovateľoch a ich portrétoch, väčšinou som ich poznal, s niektorými som sa aj priatelil. Na druhý deň som mu po raňajkách ten text s miernymi obavami prečítal.

„No vidíš, hovoril som ti, že to zvládneš ľavou zadnou, perfektné! Naozaj perfektné,“ pochválil ma. „Aby si si nemyslel, že si to písal len tak za pánbohzaplať, máš u mňa obrázok.“

„Vďaka, Tibi, ale napísal by som to aj bez toho obrázka. Tie fotky sú výborné.“

A tak som sa ocitol pred mikrofónom, vedľa mňa malá objemná tlmočníčka v dosť vyšmatlaných kedysi bielych čižmách, spustil som reč a tlmočníčka prekladala, no hneď po prvých vetách ma Pezlár okríkol:

„Načo ti je tlmočníčka, nebodaj redaktor Pravdy nevie po rusky?!“

„Viem, no počas takejto významnej kultúrnej udalosti si netrúfam hovoriť cudzím jazykom, lebo chcem byť presný a nebol by som rád, keby došlo k nejakému nedorozumeniu, nebodaj omylu,“ pokojne som odvetil.

V sále to mierne zašumelo, ba ozval sa i smiech a Pezlár ma viac neprerušoval. Po skončení príhovoru a prípitku šumivým vínom Tibor žiaril, usmieval sa, poskakoval, štrngal s pohárom a potriasal si ruku s gratulantmi. Nato sa chopil iniciatívy Ľudovít Pezlár, previedol hostí výstavou a v duchu svojej povesti ohovoril, ba doslova očiernil väčšinu slovenských spisovateľov až do tretieho kolena, akoby to bola zberba podvratných živlov, oportunistov, buričov, výtržníkov a alkoholikov.

„Aparatčik,“ konštatoval Šalodia Adžindžal a žmurkol.

„Ideologický tajomník ústredného výboru strany,“ spresnil som.

Chápavo prikývol, pochválil vystavené fotografie a usúdil, že Tibor je skvelý fotograf, dobre vedel, čo a koho spodobňuje. Zaujali ho viaceré portréty: Ruda Slobodu, ako sedí do pása nahý a pravou rukou si prekrýva polovicu tváre, no v medzierke medzi prstami nás pozoruje aj druhým okom; Vinca Šikulu v plenéri odetého v mníšskej kutni, ktorá mu, mimochodom, pristala; básnika Mikiho Kováča sediaceho v polotieni s milovaným bielym pudlíkom Džúsikom na kolenách. Šalodiovi som povedal, že keď som sa v Banskej Bystrici druhý raz ženil, Miki bol môj svadobný svedok, bol to nielen výborný básnik, ale aj veľmi žičlivý, múdry a dobroprajný priateľ, akých počas života nestretneme veľa.

Potom sa zahľadel na portrét zamračeného básnika a bývalého ministra kultúry Miroslava Válka so skeptickým pohľadom a s tuho prekríženými rukami na hrudi, akoby sa uzatváral, či doslova zamykal pred svetom, v pravej ruke mu dymí cigareta. Vladimír Mináč hľadí priamo do objektívu a dlaňami sa opiera o stropnú hradu chalupy v Studienke, kde rád oddychoval i písal a nachádzal tam dovolenkový azyl. Nevedno, či sa tej hrady zľahka pridŕža alebo ju mocne podopiera, aby sa stará slovenská chalupa nezrútila, pretože Slovensko, slovenská skutočnosť ležala Mináčovi celý život na srdci ako balvan. Na hrade je vyrezaný letopočet tisícdeväťstosedem a spomedzi deviatky a nuly vyrastá dohora prostý kresťanský kríž.

Dlhšie postál aj pred portrétom Jana Lenča, ktorý sa spoza okuliarov figliarsky usmieva, ruky má založené na hrudi a hlavu nakláňa k reprodukcii obrazu nahej mladučkej krásavice s ohnivými vlasmi, ktorú v roku tisíc osemsto deväťdesiatdva namaľoval génius impresionizmu Pierre Auguste Renoir a nazval ho Kúpeľ plavovlásky. Povedal som  mu, že Lenčo ten obraz miluje a všade ho prenáša so sebou ako nejakú modlu; keď bol vedúcim kina Úsvit v Žiline, visel mu v kancelárii oproti stolu a rozprával mi o ňom hádam hodinu. O obraze, no najmä o tej pôvabnej dievčinke na ňom, do ktorej bol, hoci je to čudné, zaľúbený až po uši; miloval na nej všetko, vlasy siahajúce pod zadok, jemnú marhuľovú pokožku, nežnú dievčenskú tváričku, prsia, vlastne najmä pravý prsník, pupok, bol do nej zbláznený ako pubertiak do spolužiačky.

„Konečne vidím, ako Ján Lenčo vyzerá. Nedávno ho vymenovali za čestného člena Klubu argonautov v Suchumi.“

„Zrejme za jeho román Zlaté rúno.“

„Áno, veď bájna Kolchida, do ktorej tak namáhavo a zložito putovali argonauti, je práve tu.“

Hoci som tento starogrécky mýtus ako-tak poznal, Šalodia mi pripomenul tie dávne deje, keď hrdinský Iason naverboval na ďalekú plavbu loďou Argo päťdesiat najväčších gréckych hrdinov; v posádke boli aj Diov syn Herakles, pýcha Atén Teseus, slávni bratia Kastor a Polydeukes zo Sparty. Po nepredstaviteľných peripetiách a útrapách napokon zazreli belasé štíty Kaukazu a požiadali kráľa Kolchidy Aieta, aby im vydal zlaté rúno, ktoré viselo na vysokom strome v posvätnom háji boha vojny Area a strážil ho obrovský a nikdy neusínajúci drak. Získať ho bolo jednoducho nemožné. No kráľova dcéra, mocná čarodejnica Medeia, sa na prvý pohľad zaľúbila do Iasona a najmä vďaka jej pomoci a čarom získal zlaté rúno a priviezol ho do gréckeho Iolku, odkiaľ Argo aj vyplával. Iason napokon ani tak vládu nad Iolkom nezískal a po rokoch zahynul ako vyhnanec pod troskami spráchnivenej lode Argo.

Vyšli sme si von zafajčiť. Na schodoch sme vydymili po cigarete a vybrali sa na prechádzku. Šalodia ma ubezpečil, že do večera máme času dosť, potom pôjdeme na vystúpenie Abcházskeho štátneho folklórneho súboru piesní a tancov. V rozopnutých kabátoch sme sa prechádzali po poloprázdnej kolonáde na pobreží, nad nami belasá obloha, pod nami pláž a ustavičné šumenie a šplechot Čierneho mora, to všetko podfarbené škriekaním sivobielych čajok, pri móle vyviazané biele výletné lode a člny. Občas som sa zastavil a hľadel na tú nekonečnú, zľahka zvlnenú či skôr rozčerenú belasosť mora, potom na aleju exotických paliem. A bolo mi, suchozemcovi, dobre, ticho sa vo mne rozlieval hlboký mier. Povedal som si, že sem sa musím ešte niekedy vrátiť aj so svojou ženou, do ktorej som bol stále zamilovaný. Pred takmer piatimi rokmi som s ňou bol prvý raz na dovolenke, strávili sme desať nezabudnuteľných dní na druhej strane tohto mora v rumunskej Konstanci, kde sme si prenajali izbu u malého a pupkatého domnula Mitruša a mestskou dopravou nás autobus denne vozil na pieskové pláže letoviska Mamaia.

Šalodia ma vytrhol z nečakaných spomienok a opýtal sa ma, čo by som si želal.

„Neviem, asi nič.“

„Predsa každý si tu niečo želá.“

„Asi by som sa sem chcel ešte niekedy vrátiť…“ priznal som.

„Vráťte sa, postarám sa o vás. No myslel som, čo by ste si želali teraz.“

Chvíľu som uvažoval, nevedel som, čo mu mám povedať, aby som neurazil jeho ústretovosť, priam dokonalú starostlivosť a pohostinnosť. Všimol si, že hľadím na tie vyviazané biele lode, a navrhol mi, že ak chcem, môžeme sa zajtra dopoludnia previezť po mori na výletnej lodi.

„To by bolo skvelé!“

          4.

Neviem, kedy a ako to všetko Šalodia vybavil či zariadil, no na druhý deň dopoludnia sme okrem posádky iba my dvaja sedeli oproti sebe na palube veľkej výletnej lode a vyplávali sme na pokojné more. Vzďaľovali sme sa od Suchumi, a čím sme boli ďalej, tým bolo okolo nás viac morskej belasosti, jasu a na opačnej strane sa nad starobylým mestom týčili majestátne štíty Kaukazu a žiarili snehovou bielosťou, až z toho pobolievali oči. Kapitán lode nás prišiel pozdraviť, priniesol fľašu gruzínskeho brandy a dva poháriky. Šalodia nalial, štrngli sme si, a keď sme si odpili, opýtal som sa ho, či by som s ním mohol nahrať rozhovor.

„Pravdaže, budem rád,“ usmial sa.

Vytiahol som ten svoj vreckový diktafón Olympus, stlačil nahrávanie a opýtal som sa ho na jeho detstvo, ktoré človeka údajne formuje na celý život, a čo ho vlastne priviedlo k literatúre.

„V mojom prípade je to jednoznačné, rozhodujúci vplyv na mňa mala moja matka. Našťastie ešte žije, má osemdesiatosem rokov a má, vždy mala veľký zmysel pre humor. Bez humoru by vari ani nemohla žiť. Humor je inak našou národnou črtou a matka dokázala vykúzliť vtip aj v čase vojny, v čase, keď sme doslova hladovali. Viete, som najmladší zo štyroch detí a všetkých nás živila sama. Aj keď kládla na stôl to najjednoduchšie jedlo, vedela o ňom rozprávať tak krásne a s takým vtipom, že som sa cítil ako v rozprávke. O našom vzťahu najvýrečnejšie povie príhoda, ktorá sa odohrala pred pár rokmi. Pracoval som v Moskve pri nakrúcaní filmu a náhle som ochorel. Museli ma operovať. V čase, keď som ležal na operačnom stole, matka omdlela. Keď sa jej vrátilo vedomie, povedala, že sa niečo stalo s jej najmladším synom. V našej dedine Pokveš, vzdialenej zhruba sto kilometrov od Suchumi, to potvrdí hocikto. Hoci nemá nijaké vzdelanie, je to múdra a vtipná žena a my ju dodnes poslúchame.

Okrem vplyvu matky musím povedať aspoň pár slov o našich múdrych starcoch, ktorí z pokolenia na pokolenie rozprávajú náš národný epos. Žije v ľude už dlhé storočia, žije v ľudovej slovesnosti a vďaka nej o ňom vedia aj súčasníci. Vedia o ňom aj všetky abcházske deti, pretože sa vyučuje v škole. Napokon vyšiel tento Nartský epos knižne a veľmi ma zarmútil, lebo v podaní starcov, ktorých som v detstve počúval, bol podstatne malebnejší, dramatickejší, múdrejší a viacvýznamový. Nart je priezvisko nášho národného hrdinu. V epose sa hovorí, že v Abcházii kedysi žilo deväťdesiatdeväť bratov Nartov. Keď sa narodil najmladší Saserkua, jeho deväťdesiatdeväť bratov sa k nemu nechcelo priznať, tvrdili, že pochádza z iného otca. Saserkua rástol dňom i nocou, mal železné telo a dobré srdce. V deň, keď sa narodil, spadlo z neba malé žriebätko. Ako mocnel Saserkua, rástlo aj žriebä, až sa zmenilo na krásneho a rýchleho žrebca, ktorý sa vzniesol na oblohu. Ten kôň sa volal Bzou. Raz sa bratia vybrali do hôr, no najmladšieho nezobrali. Bratov medzi kaukazskými končiarmi stretla strašná búrka, pre metelicu nevideli ani na krok a lavína ich strhla do hlbokej rokliny. Vtedy Saserkua pocítil, že s jeho bratmi je zle. Vyskočil na svojho koňa. Bzou sa hnal divým cvalom za bratmi, ktorí už umierali od chladu. Saserkua cestou odtrhol z oblohy kúsok slnka a hodil ho do rokliny medzi bratov. Tí od tepla ožili a vtedy ho uznali za svojho rodného stého brata.

Pravda, toto je iba fragment eposu. Skutočne ho pozná každé dieťa a dodnes sa najlepší kôň v každej našej dedine volá Bzou. Viete, my Abcházci sme najlepší džigiti na Kaukaze a tvrdíme, že kto nemá koňa, pištoľ a burku (niečo ako naša huňa), nie je mužom a nemôže sa oženiť.“

Úplne ste zo svojho detstva vynechali otca…

„Áno, vynechal, pretože na otca sa vlastne ani nepamätám. Mal som sotva päť rokov, keď za tragických okolností zomrel. Otec bol v našej dedine podpredsedom sovietu. Práve vtedy celé dni a noci brali ľudí a zatvárali ich. Ďalší sa jednoducho stratili… Navždy. Boli to ťažké, tragické časy, zvlášť pre Abcházsko. Berija v tridsiatom siedmom vyhlásil, že všetci Abcházci sú nepriatelia sovietskej moci. Následne zatvorili všetky abcházske školy a deti sa museli učiť po gruzínsky, hoci keď sa stretne Abcházec s Gruzíncom, nerozumejú si ani jediné slovo. Otec sa s tým nemohol a zrejme ani nechcel zmieriť… Teraz o tom všetko píšem román s názvom Biela skala a čierne mračná. Biela skala je nesmierne pevná, no čierne mračná ju môžu na nejaký čas zahaliť tak, že ju vôbec nevidieť. Ale ona je, ona existuje, ona pretrvá a mračná sa skôr či neskôr rozplynú. Biela skala je náš národ. Po abcházsky sa povie vlasť apsadgil. Znamená to duša a zem. My svoju malú, no o to krajšiu vlasť nesmierne milujeme, sme na ňu veľmi hrdí. Tri roky som zbieral materiál na tento román, zbieral som rozprávania ľudí, študoval som dokumenty a stretával som sa s takou hrôzou, že som tie tri roky nemohol poriadne spávať.“

Spisovatelia zväčša neradi rozprávajú o svojom diele pred jeho dokončením, môžete mi napriek tomu povedať o tomto románe niečo viac?

„Môžem a dokonca veľmi rád. Považujem vás za svojho hosťa a hosť je pre Abcházca posvätný. U nás sa traduje, že keď Boh rozdeľoval jednotlivým národom zem, práve vtedy mal Abcházec doma hosťa. Preto nemohol prísť v stanovenom čase. Keď sa napokon ukázal, celá zem už bola rozdelená a Boh Abcházca karhal. Odvetil mu, že predsa nemohol odísť, keď mal návštevu, lebo by ju urazil. Táto odpoveď tak zapôsobila, že sme dostali ten kúštiček zeme, čo mal Boh vyhradený pre seba. Je to ten najkrajší, najmalebnejší a najbohatší kúsok na našej planéte.

Ale k vašej otázke, náš národný hrdina, náš najvýznamnejší revolucionár, prvý predseda Rady ľudových komisárov a neskôr predseda Ústredného výkonného výboru Abcházskej republiky sa volal Nestor Lakoba. Ľud ho miloval. Lakoba sa osobne poznal s Leninom a mal dobré vzťahy aj so Stalinom, ktorý chodieval do Suchumi odpočívať a Lakobu navštevoval v jeho byte. Berija nebol ani veľmi známy, ani obľúbený, zato veľmi ctižiadostivý a bažiaci po kariére a moci. Iróniou osudu je, že Berija sa dostal k Stalinovi práve cez Lakobu. Získal si Stalinovu dôveru, stal sa akýmsi jeho dôverníkom pre zakaukazské národy. Začal Stalinovi donášať, udávať, až Lakobu odstránili. Berija pozval Lakobu k sebe domov a tam ho dvadsiateho deviateho decembra tisíc deväťsto tridsaťšesť pri svojom stole otrávil. Náš ľud Lakobu pochoval ako národného hrdinu a chcel mu vybudovať mauzóleum. O dva mesiace Berija vyhlásil, že Lakoba bol zradca, nepriateľ sovietskej vlasti. Dal zatknúť jeho jediného pätnásťročného syna i jeho manželku. Oboch zastrelili. Je to všetko veľmi strašné, predstavte si, že toho pätnásťročného mladíčka obvinili z organizovania kontrarevolučnej skupiny…

Už mesiac po Lakobovej smrti sa ozvala jeho múdra matka. Žiadala, aby jej syna exhumovali a zistili príčinu smrti. Bola presvedčená, že nezomrel prirodzenou smrťou, ale ho otrávili. Berija dal Lakobovo telo odstrániť, a keď oficiálne otvorili hrob, bol prázdny. Dodnes nikto nevie, kde je pochovaný. Potom Berijovi ľudia zavreli a umučili Lakobovu osemdesiatdvaročnú matku. Keď v tridsiatom siedmom vyhlásili Lakobu za nepriateľa vlasti, bolo trestné vlastniť jeho portrét. Napriek tomu, že išlo doslova o život, ľudia ukrývali Lakobove fotografie, a keď ho v päťdesiatom štvrtom rehabilitovali, jeho tvár krášlila všetky abcházske domy.

Možno vám moje rozprávanie pripomína známy gruzínsky film Pokánie. Nemýlite sa, styčné plochy tu sú. Píšem o tom všetkom román, no s akcentom na to, ako sa tieto strašné roky prejavovali v ľude, medzi prostými občanmi. Našťastie sa v päťdesiatom štvrtom začal nový život, do škôl sa vrátila abcházština, začali vychádzať abcházske noviny a knihy.“

Môj hostiteľ Šalodia Adžindžal na chvíľu zmĺkol a zapálil si cigaretu. Potom nám nalial druhý pohárik brandy a povedal, že pripíja na pamiatku všetkých obetí brutálnych politických represií.

Teraz sa veľa rozpráva o minulosti, odkrývajú sa takzvané biele miesta a nedávno tabuizované témy. Spisovatelia sa veľa venujú publicistike, myslíte si, že je to potrebné?

„Sám som prešiel žurnalistickou školou, pretože som niekoľko rokov pracoval ako novinár. Nielenže publicistika je spisovateľovou možnosťou či jednou z možností, ale domnievam sa, že je jeho povinnosťou. Dodnes publikujem v novinách a časopisoch. Som presvedčený, že ľudia potrebujú vedieť pravdu. Veľa som o tom rozmýšľal: Prečo tú pravdu potrebujeme? Pravdu o našej minulosti. Mnohí dodnes nesúhlasia, tvrdia, že netreba otvárať staré rany. Život sa však dnes nekončí, život pokračuje a verím, že bude pokračovať. Vždy boli na našej ceste výmole a zákruty, vždy sa vyskytovali chyby. Hovorme pravdu, aby sme sa tým istým chybám vyhli, aby sme sa z nich poučili; človek potrebuje mať istotu, že také tragédie sa nebudú viac opakovať. Najhoršie, čo človeka môže stretnúť, je neistota. Áno, istota je nesmierne dôležitá. Lebo vtedy bude človek tvorivý, bude viac užitočný pre seba i pre spoločnosť. Ide aj o to, aby sme nežili s biľagom viny, s pocitom hanby za zbabelosť, aby sme sa mohli jeden druhému pozrieť priamo do očí.“

Veľa ste v našom rozhovore hovorili o vlasti, o vzťahu k rodnej zemi. Sú Abcházci naozaj takí vlastenci a čo znamená vlasť pre vás ako spisovateľa?

„Pre mňa znamená vlasť všetko. Už som vám povedal, že apsadgil znamená duša a zem. Skúsim to povedať inak. Jeden z mojich románov sa volá Korene. Jeho základom je láska, bez ktorej človek jednoducho nemôže existovať. Nikto z nás by nemal zabudnúť na svoje korene, na to, odkiaľ pochádza, z čoho vzišiel. Preto neprestajne píšem o svojej zemi, o jej histórii, o našom ľude. Kto sa odtrhne, je ako strom, ktorému pretnú korene. Vyschne. Zhynie. Stane sa mŕtvym drevom. Som pevne zviazaný so svojou krajinou, so svojou zemou. Taký istý je ľud, z ktorého pochádzam, ktorého som synom. S nami Abcházcami je to tak, keď niekto zomrie v cudzine, musíme ísť za každých okolností po neho a pochovať ho v rodnej zemi. Na takúto cestu ľudia neraz utratili celoživotné úspory, ba museli si i požičať, ale svojho mŕtveho priviezli domov.

Stane sa však, že mŕtveho nie je možné previezť domov. V takom prípade sa zoberie za hrsť zeme z jeho rodiska a zanesie sa na jeho hrob do cudziny. Veľa som o to písal v poviedkach i v spomínanom románe Korene. Prichádzajú k nám veľké skupiny Abcházcov z Turecka, žili sme totiž dlho pod tureckým jarmom a mnohých našich tam odvliekli do otroctva. Dodnes, po viacerých generáciách trvalo žijúcich v Turecku, bezchybne rozprávajú po abcházsky. No to nie je hlavné. Hlavné je, že i prapotomkovia poznajú svoje korene. Chodia sem, aby si zobrali hrsť zeme z rodiska svojich predkov. No so zemou ich nechceli pustiť cez hranice. Ľudia sa vynašli, cestovali v perfektných oblekoch, ale v strašne zablatených topánkach… Mnohí sa na nich na letisku začudovane pozerali, takto však preniesli do Turecka rodnú zem.“

Nehnevajte sa, ale znie mi to tak trocha ako rozprávka… Žije takýto cit k vlasti aj medzi mládežou a ešte, môže spisovateľ nejakým spôsobom v tomto smere vplývať na vedomie mladých?

„Aj u nás sa hovorí, že vlastenectvo sa z detí a mládeže akosi vytráca. Ale mám na to svoj názor, a najmä mám vieru a nádej. Aj nám naši otcovia ako deťom hovorili, že nie sme dobrí vlastenci, že neľúbime rodnú zem ako oni. Teraz sme prevzali štafetu, prevzali sme úlohu svojich otcov a starých otcov. Verím, že takto to bude neskôr s našimi deťmi, ony prevezmú štafetu od nás. Všetko závisí od nás dospelých, od rodičov, ba aj od spisovateľov. Keď len na okamih poľavíme vo výchove, veľmi veľa stratíme. Pre dieťa sú zrkadlom jeho rodičia. Ak je to zrkadlo krivé, deti majú skreslený obraz, a ak sa dieťa pozerá dlho do takéhoto zrkadla, aj duša a srdce sa mu skrivia.

Rozhodne tu má veľkú úlohu literatúra, pretože má ničím nenahraditeľnú moc vplývať na city dieťaťa, na jeho vedomie. V poslednom čase robíme chybu, že málo píšeme o mládeži a pre mládež. Zaoberáme sa  ťažkými filozofickými otázkami a neraz sú tieto problémy viac-menej neprístupné mládeži, pretože ju priamo neoslovia. Je to aj preto, že nežijeme životom mladých ľudí. Pochopil som to, keď som napísal novelu pre mládež Osud a následne ma volali besedovať do takmer všetkých abcházskych škôl. Tie besedy ma veľmi obohatili; pochopil som, že máme dobrú mládež, ktorú zaujíma doslova všetko. Na druhej strane som ostal smutný, že som pre ňu nenapísal viac a najmä lepšie. Je to krásny pocit dotknúť sa duše mladého človeka a záleží na spisovateľoch, aby sa jej dotýkali čo najintenzívnejšie.“

Po poslednej vete som vypol diktafón, lebo Šalodia Adžindžal si zapálil ďalšiu cigaretu, zmĺkol a do tmavých očí sa mu vkradla hmla smútku. Výletná loď s dvoma pasažiermi spomalila a blížila sa k prístavnému mólu. Okolo lode poletovali  čajky a nezmyselne škriekali. Hoci nad nami stále žiarilo slnko, zobudil sa mierny vietor a trocha sa ochladilo. Pomyslel som si, že Šalodiu sa moja posledná otázka zrejme nejako nepríjemne dotkla, nebodaj som ho ňou nevdojak urazil.

„Veľmi pekne vám ďakujem za tento prekrásny výlet, no najmä za rozhovor, nikdy naň nezabudnem. Bolo, vlastne je mi s vami veľmi, veľmi dobre,“ ubezpečil som ho.

Akosi silene sa usmial.

„Nemáte za čo, aj mne spôsobil veľké potešenie, dobre sa mi s vami rozprávalo. No zároveň sa mi vynorili aj boľavé spomienky. Viete, môj jediný syn tiež miloval more a lode. Pred tromi rokmi sa zabil na motorke… Mal iba osemnásť rokov. Zobral som si rok neplateného voľna, pripevnil som na dvere nášho domu jeho fotografiu, ako je v Abcházsku zvykom, a oplakával som ho. Tá bolesť z jeho straty je stále živá a obávam sa, že nikdy neprebolí.“

Nevedel som, čo mám povedať. V tom čase som, našťastie, podobnú skúsenosť nemal a ani som po nej netúžil. Čo sa dá povedať na to, keď otec stratí jediného syna, ako sa dá zmierniť jeho bolesť a žiaľ? Nijako. Slová v takomto prípade strácajú obsah.

„Ach, je mi to veľmi ľúto,“ vypadlo zo mňa.

          5.

Suchumi je známe aj slávnou botanickou záhradou, ktorú otvorili už roku tisícosemstoštyridsať a je jednou z najstarších na Kaukaze. Pravdaže, zaviezli nás tam a potom do Stalinovej vily. Rád by som to vynechal, no nemôžem, pretože pri prehliadke vily sa Ľudovít Pezlár samoľúbo posadil na stoličku za Stalinov pracovný stôl, dokonca bohorovne siahol aj na autentické diktátorovo plniace pero, ktorým kedysi pravdepodobne podpisoval množstvo krvavých ortieľov. Naši hostitelia z toho na okamih zmeraveli, kolektívne zbledli, potom sa jeden vymanil zo šoku, pristúpil k Pezlárovi, šetrne mu pomohol zo stoličky a vysvetľoval mu, že stolička, stôl aj to plniace pero sú výstavné exponáty, ktorých sa neslobodno dotýkať, tobôž na ne sadať.

„Kto si sadne za tento stôl, čoskoro padne,“ zašepkal mi Šalodia. „Najneskôr do roka,“ dodal.

„Zbohom, tajomník?“

„Tak.“

Kto chce, nech prekliatiu Stalinovej vily uverí, kto nechce, nech neverí. Ja som, pravdaže, takým poverám neveril.

Popoludní nás volgami odviezli späť na letisko Babušara. Tibor, ministrova žena Margaréta aj Pezlár ostali v Suchumi do konca Tiborovej výstavy portrétov a dočasnej expozície kníh slovenských vydavateľstiev. So Šalodiom Adžindžalom sme si tuho stisli ruky, zaželali si veľa šťastia a objali sa ako rodní bratia.

„Prijmite ešte skromný darček,“ vtisol mi do náručia tašku plnú mandarínok, pod ktorými bol v hodvábnom papieri zabalený krásny keramický tanier a leštený kravský roh s tepanými kovovými obrúčkami a retiazkou, z akých sa tu v nedávnej minulosti pilo víno.

Podvečer som bol živý, zdravý a smutný späť v hoteli Rossija, smutný, pretože mi duša nariekala za Abcházskom, za jeho metropolou, za morom a najmä za Šalodiom Adžindžalom, ktorý mi tak rýchlo prirástol k srdcu. Ukladal som si šatstvo do skrine a znepokojilo ma, že som v nej na prvý pohľad nevidel mikrokazetu, na ktorú som nahral rozhovor s Bohumilom Hrabalom. Preskúmal som skriňu centimeter po centimetri, dôkladne som prezrel všetky police i dno skrine, ale kazetu som nenašiel, hoci som presne vedel, kam som ju odložil a keď som privrel oči, videl som ju tam, no keď som ich znova otvoril, ostalo po nej prázdno. Pre istotu som pozorne ako policajný technik v kriminálnom filme preskúmal celú izbu, podlahu, posteľ, nočný stolík aj pracovný stôl. Akoby kazeta zmenila skupenstvo a vyparila sa, takže po nej neostala ani najmenšia stopa.

Sadol som si zronený na posteľ a uvažoval: upratovačka nemala dôvod liezť mi do skrine, tobôž nie dežurná, takže ostáva iba nejaký nadmieru usilovný hotelový špiceľ, prípadne kagebešnik. Veď dvaja boli s nami aj na tej veľkolepej hostine v Suchumi… Alebo som už aj ja paranoidný. Ešte raz som prezrel skriňu a povytriasal všetku bielizeň. Daromne.

Zobral som päť mandarínok, vyšiel na chodbu a položil som ich na stolík pred dežurnú.

„To je pre vás,“ usmial som sa.

Zhrabla mandarínky, rýchlo ich strčila do tašky, čo jej ležala pri nohách, a neochotne sa poďakovala.

„Neviete, kto bol v mojej izbe?“

„Kde ste boli?!“ prísne sa opýtala. „Nenahlásili ste, že odchádzate.“

„Neodišiel som.“

„Ale nenocovali ste tu. Tri noci po sebe! Kde ste boli?“ ukazovákom ďobla do svojej otvorenej písanky.

„Nenocoval, ale izbu mám predsa predplatenú.“

Bolo zbytočné sa s ňou doťahovať, patrila k nim. Škoda mandarínok, predpokladal som, že ju obmäkčia. Chcel som zísť do telefónnej ústredne, zatelefonovať do redakcie svojmu šéfovi, aby som sa s ním poradil, no o tomto čase už určite netvrdne v kancelárii. Tak som zatelefonoval Maši a ponúkol jej mandarínky, čo som priniesol zo Suchumi. Áno, príde, tešila sa, stretneme sa pred hotelom. Odsypal som zhruba polovicu mandarínok, druhú prinesiem domov. Tentoraz prišla načas a zdalo sa mi, že nás nikto nesledoval.

Večer o desiatej mi v izbe zazvonil telefón a zopakovalo sa to, čo hneď v prvý deň môjho pobytu v Moskve. Hnev mi zatemnil mozog, nezdržal som sa a grobiansky vychrlil do toho tichého šumu slúchadla všetky ruské nadávky, na ktoré som si v rozrušení spomenul, začal som chujom a durakom aj otmorozkom, skončil idiotom a šljuchou, kurvou. Neviem, či som niekoho hrubo urazil, lebo odpovede som sa, ako inak, nedočkal.

Spal som zle. Ráno som si v bufete na našom poschodí kúpil párky, žemle, varené vajcia, dva jogurty a najedol som sa. Dve miniatúrne kazety, na ktoré som nahral rozhovor so Šalodiom Adžindžalom, som zabalil, strčil si ich do vrecka, lebo izba už nebola bezpečná, a išiel som do štábu dní kultúry. Všetci tam rozprávali o odhalení gangu pašerákov, ktorí v tubách od zubnej pasty prevážali do Sovietskeho zväzu heroín. Článok o tom uverejnila Komsomolskaja Pravda. Okamžite som si spomenul na tuby s krémom Aviril H, čo som pašoval ja. A začalo mi svitať. Vzápätí som sa zahanbil, Nataška by sa do niečoho takého isto nezaplietla, tobôž, aby namočila aj mňa. Ibaže by sama nevedela, čo je v tých tubách…

So zovretým žalúdkom som si vyzdvihol vstupenku na podvečerný koncert Elánu a podrobne si zapísal, ako sa dostanem do športovej haly na periférii Moskvy. Najprv metrom, potom na konečnú už neviem ktorej autobusovej linky a odtiaľ ešte zhruba pätnásť až dvadsať minút rezkej chôdze. Vraj to je jednoduché, nemôžem zablúdiť ani sa stratiť. Len či naozaj? Stovky, tisíce, milióny ľudí sa v tejto rozľahlej krajine stratili navždy. Nikto ich presne nezrátal, no odhaduje sa, že len stalinské represálie majú na svedomí najmenej šestnásť miliónov životov obyvateľov Sovietskeho zväzu. Nikto by sa nečudoval, keby k nim pribudol ďalší.

          6.

Celostranový rozhovor so Šalodiom Adžindžalom vyšiel dvadsiateho piateho marca tisíc deväťsto osemdesiatosem na šiestej strane Nedeľnej Pravdy aj s parádnym portrétom, ktorého autorom bol Tibor Huszár.

Už nasledujúci mesiac, teda v apríli, odvolali z postu ideologického tajomníka ÚV KSS Ľudovíta Pezlára, čím sa naplnila kliatba Stalinovej vily v Suchumi, a odpratali ho za veľvyslanca do Dánska.

Rozhovor s Bohumilom Hrabalom, čo som nahral v moskovskom Centrálnom dome spisovateľov, pochopiteľne, nevyšiel nikdy. Bez tej stratenej mikrokazety by som si musel jeho odpovede vymýšľať a to mi novinárska etika nedovolila.

Siedmeho marca o šesť rokov neskôr zomrela pri dopravnej nehode moja mladšia dcéra Paula, ktorej do osemnástych narodenín chýbal mesiac a jedenásť dní. Od toho tragického dňa, ktorý som prežil ako v mrákotách, som, žiaľ, hlboko porozumel aj bolesti a sivej hmle smútku v očiach môjho abcházskeho priateľa Šalodiu Adžindžala.

Počas rozpadu Sovietskeho zväzu sa začali potýčky medzi Abcházcami a Gruzíncami. V roku tisíc deväťsto deväťdesiatdva Abcházsko vyhlásilo nezávislosť, na čo reagovalo Gruzínsko vojenskou intervenciou, ktorá vyvolala abcházsko-gruzínsku vojnu. V konflikte došlo na obidvoch stranách k národnostným čistkám; výsledkom boli tisíce utečencov. Boje ukončili v nasledujúcom roku a na dodržiavanie prímeria dohliadajú mierové sily OSN, tvorené najmä ruskými jednotkami. Rusko sa stalo prvým štátom, ktorý uznal nezávislé Abcházsko. Neskôr sa pridali Nikaragua, Venezuela, Nauru, Vanuatu, Tuvalu… a v roku dvetisícosemnásť Sýria. Spojené štáty ani žiaden z členských štátov Európskej únie nezávislosť Abcházska, na rozdiel od Kosova, doteraz neuznali.

Aby som nezabudol, prvého januára roku dvetisícšesť zatvorili hotel Rossija v Moskve a do roku dvetisícdesať ho zbúrali.

Stručný pohľad do histórie prezrádza, že okolie Suchumi bolo osídlené zhruba pred tristotisíc rokmi. V šiestom storočí pred naším letopočtom ho obývali domorodé kmene Kolchidov, preto tam grécki obchodníci z Milétu založili kolóniu Dioscurias, ktorá sa stala významným obchodným centrom, až kým ju v druhom storočí pred Kristom nedobylo kráľovstvo Pontus. V roku šesťdesiatpäť tam Rimania postavili pevnosť a prosperujúce mesto premenovali na Sebastopolis. V roku päťstoštyridsaťdva Rimania mesto evakuovali a zničili citadelu, pretože hrozilo jeho dobytie Sasanovcami. Cisár Justinián Prvý pevnosť zrekonštruoval, no v roku sedemstotridsaťšesť ju Arabi zničili. Mesto obnovili abcházski králi a hralo dôležitú rolu v obchodovaní s Európou. V roku tisíc päťsto sedemdesiat ho natrvalo obsadili Turci. Od začiatku devätnásteho storočia sa oň zaujímalo Rusko, až ho v roku tisíc osemsto štyridsaťsedem anektovalo. Pred rokom tisíc osemsto osemdesiatsedem tam žila väčšina Abcházcov, no osídľovanie krajiny kresťanskými kolonistami jeho národnostné zloženie rýchlo menilo.

V roku tisíc deväťsto deväťdesiatdva sa mi na redakčnom stole objavil list od Šalodiu Adžindžala. Oslovil ma drahý priateľ a v krátkosti opísal vojnové krutosti spôsobené gruzínskou intervenciou. V závere ma požiadal, aby som Abcházsku nejako pomohol. Ale ako? Ako, keď sa celý život zaoberám iba slovami, a slová sú proti tankom úplne bezmocné. Odvtedy o Šalodiovi Adžindžalovi neviem nič. Ani len to, či ešte žije. No nezabudol som naňho, ani na to, že apsadgil znamená duša a zem.

(Poznámka redakcie: Šalodia Adžindžal sa narodil 1. 8. 1932, zomrel 31. 8. 2015.)