PRÍBEHY Z DOMU SMRTI [2.]

Prinášame druhú časť čítania na pokračovanie Príbehov z domu smrti. V prvej časti autor priblížil osudy svojich predkov v kapitolkách Predhovor a Tušenie súvislostí.

Prvá republika

Opustil som v mojich výkladoch pradeda Adolfa a prababku Jeanetu, zvanú Jetti, pred vojnou na Lúkach. Presťahovali sa tam zo statku na Dubkovej, pretože Adolf, ako správny patriarcha chcel po prevrate v roku 1918 zabezpečiť rodine väčšiu bezpečnosť. Ten tzv. revolučný rok po rozbití Rakúsko-Uhorska bol totiž viac ako turbulentný. Pre Židov obzvlášť.

Súdobá kronika obce Lúky to zaznamenala takto: „Vojaci prinášali správy o štátnom prevrate. … Pretože zo staníc žandárskych (maďarské) mužstvo odišlo, naše (rozumej československé) četníctvo hneď neprišlo a pretože mnohí sa chystali pomstiť na skutočných i domnelých škodcoch svojich rodín… K tomu si nejeden vojak priniesol domov pušku i s nábojmi, nastáva čas akéhosi rátania sa s úradníkmi a boháčmi, najmä Židmi. Začínajú rabovačky, pri ktorých zomierajú najmä nevinní ľudia. …Tak sa začali nepokojné časy aj u nás. Prišli rabovať Maríkovci, Púchovčani, a preto bolo treba postarať sa o bezpečnosť obce. Utvorila sa národná garda, ktorá dbala o poriadok. Väčších výtržností nebolo, iba z vojny sa vrátivší nebohý Božita zastrelil omylom na dvore židovského domu istého Antona Dlazu.“

Nečudujem sa  pradedovi Adolfovi, že v takejto situácii volil Lúky, ktoré boli nielen strediskovou obcou s významnou židovskou komunitou (tesne pred vojnou tam žilo asi 60 Židov), synagógou, vyhlásenou židovskou školou, ale najmä vlastnou žandárskou stanicou. V roku 1936, po dobudovaní železnice z Horného Lidča do Púchova, získali Lúky i železničnú stanicu. V porovnaní s Dubkovou a okolitými lazmi to bolo skoro mesto.

* * *

Po prevrate nasledovalo dvadsať pokojných rokov. Hirschovci viedli na Lúkach obchod s koloniálnym tovarom a gazdovali na Dubkovej. Adolf riadil statok ako rodinné hospodárstvo – pre domáce zásobovanie; peniaze produkoval najmä chovom býčkov na mäso. Pastvín bolo na Dubkovej viac než dosť.

„Na jar sa kúpili teliatka a cez leto sa vypásali na svahu pod Brusovou. Bol to vraj prvotriedny pasienok. Dobytok si na jeseň odoberala česká mäsiarska firma Švilák. Brávali od nás 3 – 4 kusy, od Hirschovcov aj dvadsať, “ hovorí ďalší z pamätníkov, môj súčasný dubkovský sused a bratislavský právnik na penzii Dr. Pavel Kubaš (*1927).

„Pamätám si na Noriku a starého pána Hirscha – štíhly, vysoký, autoritatívny pán. V dome na Dubkovej boli vždy najmenej dve slúžky – jedna vonkajšia, druhá vnútorná; a potom paholci a kočiši od koní – Svorčík, Nábelek. Slúžila u vás Tučeková, za slobodna Kováčová. Kamil Matyščák ju vyhodil za krádež ,sofkov‘ pri príprave Norikinej svadby.“

V roku 2015 ma tá istá pani Tučeková, 86-ročná vitálna starenka oslovila: „Musím sa vám vyžaluvať – jak ma vtedy pán Matyščák vyhodeli. Ja som nič neukradla a sofky už vôbec nie. Ale poviem vám, kdo tam vtedy kradel – Škvariačka a Svorčíčka. A ja som musela ujsť v slzách. Tatko mi tam už viac nedovolili slúžiť.“

V roku sa najmenej dvakrát zabíjalo,“ spomínala si mama. „Jedno prasa pred Vianocami, druhé na fašiangy.“

Ako vidno, s dodržiavaním rituálnych dietetických predpisov a súvisiacich micvot si Hirschovci príliš ťažkú hlavu nerobili.

Dom na Dubkovej pred rokom 1946, kedy ešte stála tzv. Stará stodola, celkom vľavo. Kopec v pozadí je Brusová. Foto: Archív autora

Andor Hirsch prestúpil z budapeštianskej (antisemitizmom napáchnutej) univerzity na Karlovku do Prahy (s krátkou okľukou cez univerzitu v Brne) a slávnostne promoval na doktora všeobecnej medicíny. Neskôr si doplnil špecializáciu u zubára v Mníchovom Hradišti, kde stihol v roku 1928 vystúpiť z izraelitskej cirkvi. V tom istom roku si otvoril zubnú ambulanciu v Prahe. Žilo sa mu zjavne dobre, cestoval po svete – svedčí o tom safianová, zlatom vyšívaná kabelka z Maroka, ktorú od neho dostala moja mama, a pohľadnica z Abbazzie (dnes chorvátskej Opatie), na ktorej opálený svalnatý muž, po pás namočený v mori, kýva pravicou, a atramentová šípka hlási: „Das bin ich.“ Andor chodil spolu s pražskými kamarátmi, zväčša dobre situovanými židovskými bonvivánmi a ich kresťanskými (árijskými) priateľkami do prírody za Prahou, kde si našli útulnú kaviarničku a karbanili. Postupne si vybudoval pevný vzťah s pražskou Nemkou Blankou Kretschmarovou, mimoriadne krásnou, inteligentnou a ako sme videli pri „vytiahnutí” Florinej rodiny z anschlussovanej Viedne i odvážnou ženou.

Tým však hirschovská neortodoxnosť a voľnomyšlienkárstvo zďaleka nekončili – politicky bola, minimálne mužská časť rodiny, výrazne naľavo od stredu. „Volili jsme komunisty,“ sucho informoval strýc Andor. Pozor – pred vojnou! Tak ako výrazná časť vtedajšej, najmä mestskej inteligencie. Získali pre svoju vieru synovia – akademici vidieckeho – otca, alebo to bolo naopak či nezávisle? To sa už dnes nedá zistiť. Andor to myslel so svojou politickou afinitou tak vážne, že si za svoje peniaze zakúpil zájazd do krajiny, „kde zítra znamená již včera “. Kde všade v Sovietskom zväze bol a čo všetko videl, nešpecifikoval. Silne naň však zapôsobil pohľad na prístavného, upracovaného robotníka niekde na Volge, ktorý obedoval suchý krajec chleba a zakusoval rajčinou. Tento detail mal výynamný podiel na jeho vytriezvení. Po prevrate v roku 1948 sa Andor postupne prepracoval skôr medzi skeptikov vo vzťahu k novému režimu. Definitívny zlom nastal však až po menovej reforme v roku 1953. Andor si prestal brať servítky a otvorene hovoril o „zlodejoch koní“.

Zato pradedo Adolf (podľa mojej mamy Nory) vyhlasoval, že jeho najšťastnejším dňom bude ten, v ktorom odovzdá svoj majetok celej spoločnosti. (Čo sa naplnilo v roku 1948, tri roky po jeho násilnej smrti, keď československý štát vyvlastnil celý statok.)

Celkove čítal dubkovský statok na začiatku druhej svetovej vojny asi 110 hektárov, z toho cca 10 ha ornej pôdy, zvyšok pasienky, ktoré sa postupne zalesňovali. Celkove bol majetok v daňovom priznaní za rok 1940 ocenený v čistom na 487 tisíc Ks, čo prepočítané cez zlatú paritu (lebo tú slovenská koruna v tých časoch skutočne mala) reprezentuje cca 830 tisíc eur v súčasnosti.

Adolf Hirsch paralelne s postupným zalesňovaním zvyšoval predaj dreva. Pri tomto obchode sa stretol, lepšie povedané, jeho dcéra Róži sa zoznámila s dvomi osudovými mužmi. Vášnivo sa zaľúbila do veterána I. svetovej vojny, čerstvo deaktivovaného poručíka Landswehru, držiteľa striebornej medaily za chrabrosť a vojnového kríža cisára Karola VII. Mórica Marcella Pfeifera, ktorý po vojne a páde monarchie hľadal v novom, preňho nepochopiteľnom a diskriminačnom režime sám seba. Plodom ich lásky bola moja mama Nora, narodená v roku 1922. I keď bola nemanželská, dostala priezvisko Pfeifer. Mladá nekonvenčná rodina žila pár rokov u Marcellovho brata Huga v Banskej Bystrici. V roku 1929 sa Róži s malou sedemročnou Norou vrátili na Lúky. Dôvod? Premlčaný. Faktom však je, že sa Róži zakrátko vydala za švárneho správcu miestnej píly, tiež vojnového veterána Kamila Matyščáka. Za vojny padol do ruského zajatia. Aj tam sa zariadil – sprevádzal na husliach pitky cárskych oficierov, čo mu zabezpečilo celkom slušný život v zajatí niekde na Volge. Pochádzal z chudobnej mnohopočetnej sklárskej rodiny z neďalekej moravskej Karolinky. Jeho matka Anna Höpplerová bola Nemka. Existuje legenda, živená najmä matyščákovskou časťou rodiny, že ho Adolf Hirsch pre svoju dcéru Róži kúpil (dokonca vraj kvôli tomu Kamil zrušil zásnuby s mladou a mimoriadne krásnou učiteľkou). Mal dať meno Nore a zachrániť majetky pred arizáciou výmenou za ich (formálny?) prepis na jeho osobu. Tento kšeft sa mal udiať tesne pred vojnou, tvrdil i ďalší zdroj mojich pamätí – meziříčsky strýc Pepa, otcov mladší brat a Kamilov synovec (medzičasom bohužiaľ zomrel v požehnanom veku 94 rokov). Veľké bolo moje prekvapenie, keď som v lúckej matrike zistil, že občianska svadba Róži a Kamila sa konala už v roku 1931 (Róži mala 31 a Kamil o štyri roky viac), čo vrhá trocha iné svetlo i na jej (nevysvetlený) návrat z Banskej Bystrice dva roky predtým. A árijské priezvisko dal Kamil, môj milovaný dede, mojej matke až 15. novembra 1938. Následne si Nora krstom doplnila prvé meno o Marthu (ktoré nikdy nepoužívala). Róži sa nechala pokrstiť na svitaní 19. februára 1939 a toho istého dňa slávila aj cirkevný sobáš s Kamilom Matyščákom. Môj dede prestal byť mojím, keď v roku 1972 zrušil Norinu adopciu a tým ju (i mňa) vydedil v prospech svojej „dvadsiatky“ Vlasty.

S Kamilom Matyščákom prišlo do rodiny i jeho početné moravské príbuzenstvo. Strýc Pepa z Valašského Meziříčí mal o Adolfovi a Netti tú najlepšiu mienku: „Dědeček Adolf byl rozvážný, klidný, lidé si ho vážili. A stařenka Netti – k nám dětem se chovala jako babička ze Starého Bělidla. Zato tvoje mamka, to byla výtržnice, to bys koukal. Chodila k nám do Mezříče na prázdniny a to jsme byli furt někde u vody, nebo v lese.“

Pepova sestra Jarka (taktiež sa už pominula – vo veku 96 rokov) zase chodila na prázdniny na Lúky: „Spávala jsem s Noričkou v jejím pokojíčku. Měla tam takové kytičkové tapety. Chodili se mnou i bratři Véna a Pepa – pomáhali v obchodě a aspoň jednou za čas se pořádně najedli.“

Takže v tridsiatych rokoch fungovala výmena detí medzi Lúkami a Meziříčom viac ako aktívne. Akurát sa tam neobjavil najstarší vávrovský chlapec Vladislav, môj budúci otec. S tým sa údajne Nora zoznámila až po vojne – na leteckom dni v Zlíne roku 1946. Podľa dochovanej okabátovanej fotky niekedy na jar. O rok vo februári z toho bola svadba a o deväť mesiacov ja. Tak sa obe rodiny spojili aj pokrvne.

Otec Vladislav a mama Nora v deň ich údajného zoznámenia. Foto: Archív autora

* * *

Kým strýko Andor ošetroval zuby v Mnichovom Hradišti a neskôr v Prahe, jeho brat Armin vyučoval chémiu na Obchodnej akadémii v Humennom, kde sa mimochodom len o fúz minul s istým Michalom Kováčom, budúcim slovenským prezidentom, ktorý sa stal študentom tejto inštitúcie iba rok po Arminovej suspendácii (ako inak, z rasových dôvodov).

V roku 1927 sa udiala ďalšia rodinná rošáda (alebo premyslený obchod – hoď kameňom, kto si bez viny. Armin, ako druhý hirschovský syn sa nechal osvojiť bezdetnou rodinou svojej tety (Nettinej sestry Leonory /Liny – aspoň viem, po kom zdedili moja mama a dcéra svoje mená), statkárov Kohnovcov z neďalekého Predmiera. Armin ďalej učil v Humennom a ponechal si i priezvisko Hirsch. Iba získal druhého otca a matku, ako o tom svedčí dobová pohľadnica, ktorú z miesta svojho pedagogického pôsobiska poslal roku 1928 Kohnovcom ich „verný syn“ Armin.

V nadväznosti na celospoločenské zmeny i spomínané rodinné gambity, prepísal Adolf Hirsch celý majetok na Kamila Matyščáka v roku 1938. Obchod s koloniálnym tovarom na Lúkach získal novú, kresťanskú firmu Matyščák.

Zľava: Luďa Bulovský, Kamilov švagor, Kamil, Róži, Netti, pred nimi moja mama Nora. Úplne vpredu pes Bobina, hviezda BBC. Ostatných nepoznám. Niekedy medzi 1939 – 1944.
Foto: Archív autora

Protektorát a Slovenský štát

Andor, vystúpivší z izraelitskej cirkvi a pokrstený evanjelik (október 1938) asi spočiatku nemal výrazné problémy. Dokonca v roku 1941 požiadal v Prahe o vydanie cestovného pasu. Držiteľ domovského práva na Dubkovej a občan vojnovej Slovenskej republiky podal žiadosť a rutinne ju vybavovalo slovenské ministerstvo vnútra. Súhlasil i Okresný úrad v Púchove. Či napokon strýc Andor pas dostal, neviem. Určite ho však nestačil použiť.

Malým bonusom, ktorý z tejto operácie vyplynul pre súčasnosť, je zbierka Andorových osobných dokladov, ktoré sa ako prílohy k žiadosti o pas uchovali v príslušnom ministerskom referátniku uloženom v Slovenskom národnom archíve v Bratislave až podnes – vyjadrenie o jeho politickej neškodnosti od Ústredne štátnej bezpečnosti, domovský list z Dubkovej, či osvedčenie o slovenskom štátnom občianstve.

Žiadosť Ondreja (Andora) Hirscha o pas a vyjadrenie Okresného úradu v Púchove z roku 1942. Fotokópia: Slovenský národný archív Bratislava

Žili v Prahe, kde Blanka (možno ako etnická Nemka?) získala skromné, ale stále miesto v pražskej municipálnej správe. Keď sa okolo Andorovej hlavy začali sťahovať nebezpečné kruhy, prepašovala statočná Blanka nejaké zubárske zlato zamknuté v koženej kabele z Protektorátu na Slovensko a dala ho do úschovy Kamilovi Matyščákovi.

Čoskoro po Andorovom zaistení i ju vyhodili z práce. Z čoho žila, je vskutku otázka. Spomínam, že si raz povzdychla, spomínajúc ako bola v Karolínke u Kamilovej rodiny, ktorú pán veľkostatkár obdaroval klobásami a slaninou. Jej nedal nič.

Potom sa to celé nejako zamotalo a strýca Andora dohonili „hriechy“ mladosti. Jeden zo spoločnosti prvorepublikových židovských bonvivánov, nejaký pán Ornstein, sa rutinne (z rasových dôvodov) dostal do Terezína. V meste, ktoré „Führer daroval Židom“, si chcel prilepšiť a za zašmelené peniaze si nechal prepašovať do prísne stráženého gheta hus. Predstavte si – celú hus vo vyhladovanom ghete. Samozrejme, že mu na to prišli, obvinili ho zo sabotáže vojnového úsilia Ríše. Po výsluchoch a bitke začal pán Ornstein, z nedostatku skutočných sprisahancov, postupne udávať meno za menom svojich predvojnových kamarátov. Až z toho vznikla celkom pekná protištátna skupina. Ivan tomu hovorí Akce husa. A Andor bol v nej. Zatkli ho na jeseň v roku 1942 (prvý podací lístok z Terezína má dátum 23. 11. 1942) a dopravili najprv do centrály pražského Gestapa v Petschkovom paláci, neskôr do vyšetrovacej väzby vo väznici na Karlovom námestí v Prahe.

Počas výsluchov sa niekde stretol i s bývalým kamarátom a pôvodcom svojho nešťastia. Ornsteinovi vraj stihol povedať: „Ak neprestaneš s udávaním a zapletieš do toho aj moju Blanku, nájdem si ťa a zabijem.“

Ornstein napokon nedopadol dobre. Ivan Hirsch si spomína: „K jeho konci se váže historka, kterou několikrát s pohnutím vypravovala moje máma. Před popravou Ornsteina povolili jeho přítelkyni (tj. též přítelkyni mé mámy a těch ostatních bonvivánů) krátkou návštěvu. Během celé krátké návštěvy se Ornstein zajímal jen o jídlo, které mu přítelkyně směla přinést.“

Paradoxne, udavačstvo mlsného pána Ornsteina malo i svoj pozitívny dopad. Andora zatkli ako „dôležitého svedka“ v procese s Ornsteinom a tak získal štatút „chráneného zadržaného“ (Schutzhäftling). Vyfasoval nášivku v tvare červeného trojuholníka, ktorá ho chránila pred osudom ostatných Židov. Nemusel priamo do plynu a vyhol sa i možnému ubitiu na väzenskom dvore.

O tejto časti svojho života Andor do svojej smrti v roku 1971 nikdy nerozprával.

Až prednedávnom sme s Ivanom otvorili krabicu s Andorovou pozostalosťou. Okrem iných posvätných predmetov sa tam nachádzali jeho zápisky z celej tejto väzenskej tortúry, najmä z Malej pevnosti v Terezíne. Zápisky z mŕtveho domu ich nazval sám autor, parafrázujúc svojho obľúbeného autora Fiodora M. Dostojevského.

Je to údesné čítanie. Posúďte sami.

[I. časť]

Andorov príbeh – Zápisky z mŕtveho domu

(z pozostalosti MUDr. Ondreja Hirscha a s láskavým povolením jeho syna Ivana Hirscha)

Prvý list zo Zápiskov z mŕtveho domu MUDr. Ondreja Hirscha. Foto: Autor

„… ako politického ma zatklo Gestapo. Odviezli ma do Pečkovho paláca, kde ma začali okamžite vypočúvať. Spísali so mnou krátky protokol a ešte v ten deň ma previezli do väznice na Pankráci. Tam ma mohli väzobne stíhať, alebo, a to boj môj prípad, zobrali mi peniaze a ďalšie cennosti a previezli ma do väzenia na Karlovom námestí.

Väzenie na Karlovom námestí sa špecializovalo na židovských väzňov. Sedeli tu však aj árijci, nejakým spôsobom zapletení do židovských záležitostí. Najmä tí, ktorí hocijakým spôsobom Židom pomáhali, skrývali židovský majetok, prípadne sprostredkovávali spojenie medzi terezínskym ghettom a Prahou. I tu však panovala prísna segregácia. Striktne sa rozlišovali tzv. židovské a árijské cely. V tých židovských sa v zime nekúrilo a boli permanentne preplnené. V priestore pre štyroch, nanajvýš piatich ľudí sa tiesnili štrnásti i pätnásti heftlingovia. Na štyroch pričniach. Cely bol beznádejne zavšivené. Takmer všetci väzni sa nakazili svrabom. O nejakom liečení nemohlo byť ani reči. Keď sa pri večernej kontrole nejaký väzeň hlásil ,marod‘, dozorca mu, akože zo žartu nariadil, aby sa predklonil. Potom ho niekoľkokrát pretiahol dreveným obuškom. So smiechom mu oznámil, že on je ten najlepší doktor a ,táto medicína zaručene zaberie a dotyčný je už úplne zdravý‘.

Vyfasoval som deku, misku a lyžicu. V noci sme spali natlačení na zemi, zakutraní v tenkých, špinavých dekách. Pre nedostatok priestoru sa dalo ležať iba na boku. A zmeniť polohu nebolo celkom jednoduché. Celá spoločnosť sa musela obrátiť na druhý bok ako jeden muž, naraz.

Jedálny lístok bol veľmi skromný. Ráno miska čiernej žbrndy, ktorá niesla vznešený názov ,káva‘ (samozrejme meltová náhrada). K tomu 300 gramov čierneho mazľavého chleba, známeho ako ,pankrácky pecník‘. Na obed sme dostali na dno misky trocha polievky a občas pár lyžíc neidentifikovateľnej kaše. Večer opäť riedka polievka, alebo pár hltov kávy. Hlad bol príšerný.

Rodina smela raz za dva týždne poslať väzňom dve kilá chleba a bielizeň. Predimenzovaný počet ľudí, nedostatočná hygiena a večne špinavá bielizeň mali pochopiteľný následok – prenikavý väzenský pach. Navyše i vetranie bolo nedostatočné – malé okienko, niekde pod stropom. Popri intenzívnom zápachu sme pre nedostatok svetla žili celý deň v temrave.

Každé ráno okrem nedele nás bachári vyhnali z ciel a prinútili cvičiť. Eufemisticky sa to volalo ,ranná rozcvička‘. Nevyspatí, priotrávení vlastným zápachom sme museli pol hodiny tužiť telá. Cvičenie sa spájalo s telesnými trestami. Byli a kopali nás za každé vybočenie z radu. Alebo len tak, pre zábavu. Špeciálne sa ,venovali‘ starým a chorým ľuďom, vojnovým invalidom a mrzákom všeobecne. Veľa ľudí sa vracalo (ak sa vôbec vrátili) do ciel s ťažkým poranením, opuchnuté telo plné modrín. Niektorí na flegmónu aj zahynuli. Jedným z nich, ktorého som osobne poznal, bol pán Josef Polák z Prahy-Vinohradov. Pred smrťou nechal pozdravovať svojho dvadsaťročného syna.

Videl som, ako v zime na dvore človeka vyzliekli, bitím a kopancami ho prinútili robiť kotrmelce. Alebo polhodiny robiť drepy, otočený čelom k múru. Občas sa stráže nudili, a tak obvinili ,cvičenca‘, že sa nedíva priamo pred seba, prípadne sa nehýbe s dostatočným oduševnením a za trest sa musel ten úbožiak plaziť na lakťoch a kolenách po väzenských chodbách za všeobecného veselia dozorcov. Niekedy pol dňa, inokedy až do večera. Do cely sa títo úbožiaci vracali napoly mŕtvi, neschopní sedieť, či ľahnúť si. Telo skrvavené od kopancov a palicovania. Medzi najhoršie tresty patril tzv. bunker. To bol úzky priestor medzi pecou a múrom. Ľudia sa tam dusili, od bolesti, strachu a bezmocnosti neznesiteľne revali…

Jeden z najkrvilačnejších bachárov sa volal Dahlhaus, len o máličko za ním v ukrutnostiach zaostávali strážcovia Emil Roth a Robert, ktorého priezvisko si už nepamätám.

Keď nejaký dozorca otvoril dvere cely, veliteľ izby (heftling) hlásil (na príklad):

„Zelle Nummer einundvierzig bezetzt bei vier Mann!“

Táto muštra ale platila len pre árijcov. V židovskej cele sa hlásilo:

„Herr Kommandant, Zelle Nummer sechsundvierzig belegt mi vierzehn Stinkjuden.“ V tomto prípade bol použitý epiteton ornans pravdivý a výnimočne na mieste.

Popri klasických bachároch tu ,pôsobili‘ aj takzvaní „gonkári“. Regrutovali sa zo ,zaslúžilých‘ trestancov. Ich hlavnou zásluhou bol pochopiteľne militantný antisemitizmus. Jeden z najhorších bol istý pán Ország. Spoluväzňom škodil, kde mohol a navyše nás ešte aj okrádal o tú trochu jedla, ktorú nám dali.

Keďže sme boli ,iba vo vyšetrovacej väzbe, nedali nám väzenský mundúr. Každý mal na sebe šatstvo, v ktorom ho zatkli. Samozrejme bez kravaty a šnúrok od topánok.

Z väzenia na Karlovom námestí nás vozili na výsluchy do centrály Gestapa v Petschkovom paláci. Skúsenejší kolegovia, ktorí už výsluchy zažili, nás inštruovali, aby sme ani v najmenšom vyšetrovateľovi neodporovali a priznali sa ku všetkému, čo po nás gestapák bude chcieť. Pretože to aj tak nemá žiadny význam, trvať na svojom. Výsledok je totiž vždy rovnaký. Ak by ste totiž nešli po ruke, vrátite sa do cely zbitý a krvavý, so zlámanými rebrami. A protokol aj tak nakoniec podpíšete. Je to iba otázka času a hranice bolesti, ktorú ste ešte schopný uniesť.

Pred výsluchom sme pod vrchný odev na seba natiahli všetko, čo sa dalo. Ak bola ochota, i spodnú bielizeň spoluväzňov. Na úvod výsluchu totiž každého bez výnimky zmlátili, aspoň palicou. Mali tam však aj iné ,roztomilé‘ pomôcky, napríklad takzvanú olovenú mačku. Rozpletené lano a na konci každého prameňa olovenú guľku. Čo rana, to zlomená kosť, alebo roztrhnutý sval. Iným obľúbeným donucovacím prostriedkom bol nečakaný úder hodenou stoličkou. Alebo vám v predklone priviazali ruky k nohám a skrúteného vás postavili do ľadovej vody. (Prakticky vedľa každej vypočúvacej miestnosti bola kúpeľňa. Ako miesto pre mučenie, ale zároveň slúžila aj vyšetrovateľom, aby sa mohli umyť od krvi a zvratkov vypočúvaného Schweinhunda.)

Keď ste nakoniec podpísali úplné priznanie, bolo už iba otázkou krátkeho času, keď skoro ráno dozorca zakričal na chodbe vaše meno. Po niekoľkých sekundách ste sa už v pozore, pred celou museli hlásiť, vystrojený dekou, miskou a lyžicou. Dozorcovia ma na rozlúčku ešte naposledy (v tejto väznici) stýrali a odobrali mi výstroj (onú deku a ostatné).

Potom ma spolu s niekoľkými väzňami previezli Pankrác. I tu bolo príslušné privítanie v podobe faciek a kopancov. Musel som sa postaviť tvárou ku stene. Každý okoloidúci si mohol poslúžiť a buchnúť vám hlavou o stenu tak silno, ako vládal a ako sa mu chcelo. Najhoršie bolo, že som netušil, ako dlho to potrvá. Len som stál a tŕpol pri klapote čižiem, ktoré boli stále bližšie a potom tresk! Niekedy aj nie. To bolo stresujúce, človek sa pripravil na úder a nič. Alebo naopak, dvakrát prešli čižmy okolo len tak a po tretíkrát ma úder oslepil a vyrazilo mi dych.

Na Pankráci som sa dlho nezdržal. Naložili nás na nákladiak a viezli najprv cez Prahu a potom po vidieku. Plachta bola spustená, nedalo sa vidieť, kam nás vezú. Vzadu na korbe sedeli ozbrojení esesáci a vedľa šoféra takisto.

Napokon sa auto zastavilo. Za ohlušujúceho kriku, nadávok a pod údermi pažieb nás vysypali do akéhosi starého zaklenutého podjazdu.

Malá pevnosť v Terezíne nás privítala takzvanou prijímačkou. Museli sme si ľahnúť na dlažbu, pod kolesá nákladiaku. Šofér roztúroval motor a pre zvýšenie efektu pohol ťažké auto niekoľko centimetrov tam a späť. V predsmrtnej hrôze sme zostali ležať aj po vypnutí motora. To ticho trvalo iba niekoľko sekúnd. Vystriedal ho rev povelov a nadávok, za obvyklého sprievodu kopancov. V útvare nás odviedli do magacínu, kde sme odovzdali svoje civilné šaty a vyfasovali väzenský mundúr, lepšie povedané špinavé, roztrhané handry. A obligátnu deku, šálku a lyžicu.

Potom nás rozohnali na ubikácie. I tu sa Židia tešili separátnemu ubytovaniu. Židovská cela bola väčšia, ale bez denného svetla a kúrenia. Podlaha bola z cementu. Zariadenie spočívalo z trojposchodových drevených priční, vylepšených takmer prázdnymi, roztrhanými slamníkmi. Už na pohľad sa všade hmýrili vši. V kúte pri vchode bola akási drevená búdka bez predných dverí. Latrína. Osadenstvo sa skladalo výhradne z židovských heftlingov, vystresovaných hladom a zlým zaobchádzaním.

Takmer okamžite po príchode, bez trochy oddychu po vysiľujúcej ceste do neznáma, bez vody a jedla nás nahnali do práce. Vytvorili z nás tzv. Baukommando. Na priľahlom dvore totiž vládol čulý stavebný ruch. Staré vojenské kasárne sa rozširovali, aby mohli pojať narastajúci počet ,ríši nepriateľských elementov‘. Murári stavali nové väzenské cely a najmä zlopovestné ,ajnclíky‘ pre samoväzbu. Celý deň sme nosili tehly, nakladali a vykladali kamene, štrk a zeminu, kopali priekopy a podobne.

Okrem táborového Baukommanda existovalo aj Aussenkommando. V tomto prípade naše otrocké služby využívali súkromné nemecké firmy v okolí, alebo priamo Reichsbahn v Aussigu (Ústí nad Labem). Pochodovali sme (niekedy aj klusali) sedem kilometrov do Litoměřic. K súkromníkom i za Litoměřice. Na každých desať väzňov jeden po zuby ozbrojený esesák.

Do Ústí nás asi hodinu vozili vlakom. Táto cesta bola sama osebe lahôdkou. Rozdelili nás medzi strážcov. Tí najhorší si prisadli k židovským väzňom. Museli sme stáť v pozore a celú hodinu cesty nám rozkazovali Nieder! Auf!. A my sme museli padať a vstávať zo špinavej drevenej podlahy hrkotajúceho vagónu. V úzkom priestore medzi drevenými lavicami sme nedokázali padať podľa predpisu, vo vyrovnanom tvare. Telá sa vŕšili jedno cez druhé, v mäteži ľudských údov, čapíc, bagandží a okuliarov. Stráže to považovali za neprípustný neporiadok, ba za nesplnenie rozkazu. Skákali nám v okovaných čižmách po chrbtoch, alebo si odpásali remene a kovovými prackami s nápisom Meine Ehre heisst Treue nás mlátili hlava-nehlava. Bál som sa, že mi vyrazia oko a schovával si hlavu pod sedadlo. Krv striekala všade okolo.

Ešte horšie bolo, keď si mučitelia vybrali jednu konkrétnu obeť. Execírovali zúfalého človeka pred očami všetkých – väzňov i esesákov. Mučeník sa musel plaziť pod lavicami, kde boli rúry kúrenia. Prípadne postavili väzňa pred otvorené dvere vagóna, priložili mu hlaveň pušky k zátylku a natiahli kohútik. Uzatvárali pritom stávky, či ten Blödkerl vyskočí z uháňajúceho vlaku, alebo nie. Ak by sa úbožiak rozhodol, že už toho má dosť a skočil, boli strážnici pripravení človeka v poslednom okamžiku zachytiť. Nie z úcty k ľudskému životu, ale pre problémy s chýbajúcim číslom. Túto hru si roztomilí bachári užívali tak, až sa z tej rozkoše celkom spotili. Oči sa im blýskali krvilačnosťou a neskrývaným sadizmom.

Pri návrate zo železničnej stanice do Malej pevnosti si na nás zase vymysleli, že nedržíme krok, alebo si dokonca dovoľujeme vyhýbať sa kalužiam. Zavelili poklusom-klus a hnali nás celou cestou až do väznice. Z času na čas zavelili Stop! (zväčša pred väčšou kalužou) a nechali nás cvičiť Nieder a Auf! Vracali sme sa mokrí až na kožu, zalepení blatom. Najhoršie bolo, že to nebolo kde oprať a najmä vysušiť. Židovská cela nemala kachle.

Pracovali sme od rána do večera. Bez obeda. Ráno čierna melta a tristo gramov chleba. Večer na dno misky kaše a opäť tá cigorka. Nesmeli sme sa ani na okamžik zastaviť, vydýchnuť si. Často sme si so sebou niesli pracovné náradie, alebo aj materiál. S celým nákladom sme museli utekať zo stanice až na pracovisko. Z času na čas nás predsa len zastavili, ale iba preto, aby sa mohli pobaviť pri obľúbenej hre na Vztyk! a K zemi! Samozrejme, že nám pritom padali z ruky lopaty a vrecia s cementom, ale to bol iba ďalší dôvod na bitku, kopance a šikanu všetkých predstaviteľných i nepredstaviteľných spôsobov. Takže na pracovisko sme už prišli vyčerpaní na smrť. Niet sa čo čudovať, že pracovný výkon nebol stopercentný. A každá chyba sa trestala. Pri spätnom pohľade sa musím čudovať a obdivovať, čo všetko človek vydrží. Iba človek a hmyz. Ostatné zvieratá nie.

Večerný apel bol o pol šiestej. Po ňom sa mohli maródi hlásiť na ošetrovňu. Obvykle sa pred ňou zhromaždili zástupy väzňov. Občas sa na nich osobne prišiel pozrieť sám veľký Stephan Rojko, zástupca komandanta väznice ,Pinďu‘, ktorý už z púheho pohľadu geniálne rozpoznal, že sme všetko jedna ,Simulantenbande‘ a chorých či zranených ľudí rozohnal obuškom. Obvykle nasledoval prenikavý zvuk píšťaliek, čo znamenalo nový nástup. Museli sme znova vybehnúť na Appelplatz. Ale tentokrát aj vrátane tých niekoľkých jedincov, ktorí sa už stihli dostať na ošetrovňu. Aj tí museli nastúpiť, často ešte s ihlami a niťou v koži, ktorou sa im zdravotníci snažili zašiť tržné rany. Poznal som prípady, že nedostatočne a najmä nesterilne ošetrené rany zahnisali, ale na ďalšie ošetrenie už jednoducho nebol nárok.

Dvor č. 3 v Malej pevnosti. Vežičku na múre volali väzni „Pinďova vyhlídka“. Odtiaľto pozeral pán nad životom a smrťou schutzheftlingov na nástupy, ale aj hromadnú šikanu väzňov.
Foto: Autor

Výnimkou v tomto kolotoči ponižovania a bitky mohla byť nedeľa. Keby… Keby si čas nášho nedeľného oddychu nespestrovali unudené stráže, nahnevané, že namiesto nedeľnej vychádzky s pivom a slečnami musia tráviť čas s heftlingami, iniciatívnou šikanou. Organizovali neplánované nástupy na Appelplatzi. Postavili sa na obidvoch stranách dverí do baraku a tak, ako sme vybiehali, mlátili nás po hlavách a kopali, kam zasiahli. Úprimne sa pritom bavili a rehotali sa na každom úspešnom údere, po ktorom sa človek natiahol do blata či snehového marastu. Trvalo to väčšinou celé nedeľné dopoludnie.

Do zimy vyhnali i chorých a umierajúcich. Mnohí to neprežili. Napríklad Vilda Pick z Prahy 10, krajčír Horowitz či chudák Špinka.

Počas môjho pobytu v tomto ,ústave‘ odhadujem, že nás tam mohlo byť tak pol druha tisícky mužov. A na druhom dvore niekoľko stoviek žien. Židov bolo možno aj deväťdesiat percent. Pre nás platili špeciálne pravidlá ošetrovania. V zásade museli chorí ležať na cele, spolu s relatívne zdravými ľuďmi. To boli takzvaní Zellenkranke. Samozrejme, pokiaľ im to Hofkommandant Rojko povolil. Zvyčajne to nebolo viac, ako šesť, sedem chorých na cele. To sa samozrejme týkalo i infekčných prípadov, ktorí ležali na hromade s nami zdravými. I keď – postupne tam vlastne zdravý nebol nikto. Najmenšia ujma bola sneť či otvorené, zahnisané rany na hlave či nohách. Do práce museli nastúpiť aj maródi s horúčkou. Lieky boli len tie, ktoré sme vyžobrali od českých lekárov. Mortalita bola vysoká. Za týždeň pravidelne zomreli jeden i dvaja spoluväzni.

Peniaze sme nemali. Ak aj niekto zvonka židovskému väzňovi poslal nejaký obnos, dotyčný financie nikdy neuvidel.

Za najväčších netvorov sme považovali Stephana Rojka, veliteľa dvora, zvaného i ,Kat‘, ďalej gestapákov Rudolfa Buriana, sudeťáka od Litoměříc, Kurta Wachholza, komandanta skladu odevov a priľahlej obuvníckej a krajčírskej dielne, Wilhelma Schmidta, ktorý bol hlavným Pinďovým zástupcom, väzenského zriadenca Tomáša Soukupa, dozorcu nad stavebnými prácami, strážnika Hartmanna a ďalších, ktorých sme poznali len pod ich prezývkami.

Život bol pochmúrny a takmer beznádejný. Často som spomínal na Dostojevského a jeho Zápisky z mŕtveho domu. Myslím, že život u Gestapa bol ešte o sto percent horší.

Na dôsledky hladu, špiny a neľudského zaobchádzania zomreli:

Vilda Pick z Prahy X, Horovitz krajčír z Prahy (Košíře ???), Špinka – maliar z Prahy, Deyml z Prahy, Fr. Singer z Prahy, Rapp z Berlína a veľa iných, ktorých tváre mám pred sebou, ale na ich mená si už, bohužiaľ, neviem spomenúť. Veľa z nich bolo ubitých na smrť. Mŕtvoly spálili v krematóriu terezínskeho Ghetta, kam ich z Malej pevnosti previezli.“

(Pokračovanie)

PRÍBEHY Z DOMU SMRTI [1.]

(Celkovo 751 pozretí, 1 dnes)

Ďalšie články:

Facebook
Telegram
Twitter
Email

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Účet Klubu Nového slova – IBAN: SK8211000000002624852008
variabilný symbol pre Slovo 52525

Týždenný newsletter