PRÍBEHY Z DOMU SMRTI [1.]

Stretávali sme sa takmer denne, pani Viera si po Vrátňanských schodoch chodila po noviny a po rožky. Trpezlivo priťahovala jednu nohu k druhej, pridŕžajúc sa jednou rukou zábradlia. Dvadsaťpäť rokov, odkedy ju na lyžovačke postihla náhla mozgová príhoda. Život jej zachránili, následky ostali. Oporou, a nielen obraznou, jej bol manžel Vladimír Vávra; aj spoločne som ich vídala na pravidelných prechádzkach alebo keď odprevadil svoju ženu ku kaderníčke či na trhovisko. Pani Viera Hladká bola známa herečka, recitátorka, ale aj veľmi vnímavá maliarka a sochárka, ba i spisovateľka. Po jej smrti našiel manžel úvahy a zápisky, ktoré si robila po celý život. Aj z týchto spomienok napísal Vladimír Vávra knihu Náš príbeh, dotkol sa v ňom svojho pôvodu, ktorý objavil a cítil sa ním zaskočený i poznamenaný.
S architektom Vladimírom Vávrom sme sa poznali len zbežne, občas sme prehodili pár viet. Až z knihy, ktorej rukopis mi poslal, som sa dozvedela, aký zaujímavý životný príbeh si nesie. No úplný obraz som nadobudla až teraz, keď spolu so svojím bratrancom Ivanom objavil zápisky svojho strýka Andora, spracoval ich a opäť mi poslal rukopis. Autor je dôsledný, vecný, zozbieral autentický materiál, rodinné spomienky, ale je to kniha o nás, pretože hovorí o našich predkoch a o tom, čo z ľudí robí neznášanlivosť, predsudky a chamtivosť. Ale je to aj oslava ľudskosti v nečase. Často slovne vyjadrujeme, že sa to už nikdy nesmie opakovať – a skutky svedčia, ako málo sme sa ako ľudstvo poučili. Aj tento rok zazneli sladkasté reči pri výročí holocaustu. A vzápätí sa bez rozpakov posielali nové zbrane na nové vraždenia…
Je to človek?! Znie názov knihy talianskeho chemika a spisovateľa Prima Leviho, bývalého väzňa koncentračného tábora v Osvienčime a ja som si pri čítaní Príbehov z domu smrti na to spomenula. Pripomínajme si a nedopusťme!
Gabriela Rothmayerová

PRÍBEHY Z DOMU SMRTI

VLADIMÍR VÁVRA

Bratislava, november 2021 – december 2022

Predhovor

Na veľkú púť do nedávnej minulosti sme sa spoločne s bratancom Ivanom, jeho ženou Irenou a ich americkou dcérou Evou vybrali jedného augustového rána. Cieľ: mesto Terezín.

Prečo práve tam?

Pred nejakým časom sme s Ivanom otvorili papierovú škatuľu s rukou písaným nadpisom „Tátovy papíry“. Objavili sme v nich pietne opatrované relikvie z vojnového obdobia. Ivanov otec a môj strýko Andor strávil tie časy viac ako búrlivým spôsobom. Jeho manželka, moja teta Blanka, s láskou opatrovala jeho žltú Dávidovu hviezdu, korešpondenčné lístky z Auschwitzu i nášivku z jeho táborového mundúru. Nie je na ňom strýkovo meno, iba číslo a opäť šesť cípa hviezdička. Žiadny človek, iba číslo v žltom poli. Vražedná kombinácia. Pamätám sa, aké ohúrenie vyvolalo Andorovo obnažené predlaktie s modrým číslom v rodine evanjelického farára, ktorý nás hostil vo švajčiarskom Dietikone, kde sme boli v šesťdesiatom šiestom navštíviť našu spoločnú tetku Flóru. Vtedy som to celkom nechápal…

V škatuli bol i nenápadný zápisníček s rukou písanými poznámkami. Už po prvých riadkoch sa ma zmocnilo vzrušenie. Strýkova výpoveď o zážitkoch z terezínskej Malej pevnosti. Súc inšpirovaný slávnym ruským spisovateľom, nazval ich Zápisky z mŕtveho domu. Silné čítanie. Už vtedy sme sa s Ivanom dohodli, že spoločne navštívime Terezín, mesto, ktoré, ako hovorila dobová propaganda, „Führer daroval Židom“.

A teraz nastal čas naplniť dohodu.

Ako predjedlo sme si naordinovali návštevu Panenských Břežan, mestečka pri Prahe, kde počas vojnového Protektorátu Böhmen und Mähren sídlil jeho vládca, pán nad životom a smrťou, z milosti Führera (zastupujúci) ríšsky protektor Reinhardt Heidrich. Tento chladný a vypočítavý nacistický karierista, „muž so železným srdcom“, ako ho nazval Hitler, sa významne pričinil aj o realizáciu myšlienky na zriadenie terezínskeho gheta a väznice v miestnej Malej pevnosti.

Bolo slnečno, príjemne teplo a tak ani blúdenie po Břežanoch nebolo namáhavé. Hľadali sme totiž zámok, reprezentačný objekt s priamym výjazdom na hlavnú cestu, kde nákladné auto nešťastne usmrtilo Heydrichovho syna. Nakoniec sme ho identifikovali za vysokým múrom, ktorý delil frekventovanú cestu od hospodárskeho dvora bývalého roľníckeho družstva. Žiadna informačná tabuľa, žiadne upozornenie: Pútnik, nezastavuj sa, tu nie je nič pozoruhodné! Najprv sa mi to videlo ako nenáležité. Zámok zmenený na sklady, možno i maštale! Ale potom som si uvedomil, že nutkanie mazať nepohodlné persóny z histórie mali už starí Egypťania. Do objektu sme sa, napriek snahe, cez zatvorenú železnú bránu nedostali.

Museli sme sa uspokojiť s rokokovým zámočkom, situovaným o kus ďalej, ktorý K. H. Frank – ďalšia neslávne známa osoba z čias po Heydrichovej smrti –, odňal Ferdinandovi Bloch-Bauerovi, židovskému veľkocukrovarníkovi. Známejšia bola jeho manželka Adele Bloch-Bauer, ktorú portrétoval vo Viedni sám veľký Gustav Klimt (Dáma v zlatom, 1907).

Prechádzali sme sa po parku, čítali pútače približujúce udalosti tzv. heydrichiády v Protektoráte. Za skupinou stromov sa náhle objavila žltá budova v bielom ráme, postavená na centrálnom pôdoryse, s vyčnievajúcou laternou presvetľujúcou vnútorný priestor. Komplikovaná kompozícia gradovaných hmôt, ktorá napriek všetkým tým zalomeniam a krivkám, vzopätiam a zákutiam, dýchala eleganciou a prítomnosťou akéhosi „vyššieho princípu“. Priťahovala ma ako líška honiaceho psa.

Zvedavosť mi uspokojila informačná tabuľka: Kaplnka sv. Anny podľa návrhu Jana Blažeja Santiniho. Frank a Santini – reprezentanti Zla a Dobra, čiernej a bielej mágie v priamom dotyku, v jednom parku, na jednom mieste. Dva totálne, nezmieriteľné protiklady. Skutočne? Napadlo mi: ich protirečivosť, ale aj vzájomná súvislosť, spojitosť, dokonca snáď až fatálna previazanosť.

V tejto nálade sme doputovali do mesta Terezín, zaparkovali na bývalom „buzerplaci“ tereziánskych kasární a vydali sa hľadať Malú pevnosť. Hlavná cesta na Prahu, plná rachotiacich kamiónov, sa hadila medzi zvyškami pevnostných stavieb, priekop, mostíkov. Začalo byť teplo. V obchodíku pri ceste nemali „tichú“ vodu – samé bublinky.

„Skúste u Vietnamcov za rohom“, odporúčala unudená predavačka.

Vietnamská „večierka“ sídlila v starom dome s polorozpadnutou fasádou. Spod neskorších náterov presvitala staršia vrstva omietky. A na nej dobre čitateľný nápis Block 37/A. Odrazu som sa ocitol na tomto mieste pred sedemdesiatimi rokmi! V nose ma pošteklil zápach stariny, prachu zmiešaného s potom neumytých ľudských tiel. V diaľke som začul rytmický klapot a štekot psov. Hluk naberal na sile, až sa spoza zákruty vyvalil útvar klusajúcich ľudí v špinavých štráfkovaných mundúroch. Ich dreváky rytmicky vyklepávali na dlažbe vozovky svoj smútočný marš. Muž v čiernej uniforme zavelil:

„Halt! Alle nieder! Auf! Nieder, auf!“

Vychudnuté postavy v smiešnych čiapočkách padali k zemi a opäť vstávali. Komu spadli okuliare, ten dostal obuškom po chrbte, nohách, hlave. Kam sa čiernemu strážcovi zachcelo. Komu by sa nepáčilo, na toho čakali rozďavené psie mordy nemeckých ovčiakov. Zo zlostných papúľ im viseli chuchvalce slín.

„Tak kterým směrem se dostaneme k Malé pevnosti?“, spýtal sa ma hlas zo súčasnosti.

S istotou som ukázal za roh, odkiaľ vyklusal ten apokalyptický sprievod obetí a ich katov.

Skutočne, za zákrutou sa objavilo stromoradie a v diaľke za ním známy obrázok tehlových múrov, prikrytých trávnatou strechou, prelomených temnou dierou s bielo-čiernou obrubou.

Vjazd do Malej pevnosti v Terezíne. Pod podjazdom sa konala „prijímačka“. Foto: Autor

„Welcome to Mala pevnost,“ oslovil nás mladý urastený muž s jarmulkou na čiernej hlave, stojaci v tmavom dlhom podchode, ktorým sa vchádza do Památníku Terezín.

Na väzenskom Dvore č. 1, kam cez vojnu zatvárali predovšetkým židovských politických heftlingov, mi Ivan povedal:

„Dávam ti svolení ke spracování poznámek mého táty.“

* * *

Tušenie súvislostí

Všetko sa to pre mňa vlastne začalo už oveľa skôr. V pivnici púchovskej štvorbytovky, kde na polici ležal veľký papierový kufor. Dlho som sa naň iba chodil pozerať a špekuloval som nad jeho obsahom, až raz som našiel odvahu a otvoril zhrdzavené zástrčky. Bol plný papierov a páchol myšinou. Neboli tam žiadne obrázkové časopisy, najlepšie s erotickým obsahom (ako som sa v začínajúcej puberte tajne domnieval), ale akési úradné lajstrá. Už som chcel pribuchnúť veko, keď som zbadal dva prúžky tvrdého papiera – Adolf Izrael HirschJeaneta Sára Hirsch sa dostavia dňa toho-a-toho tam-a-tam za účelom zaradenia do židovského zberného tábora v Žiline…

Dátum bol z októbra 1942 a v okrúhlej pečiatke bol dvojitý kríž.

Vedel som, že babu Róži (tak som ju volal) sa narodila ako Hirschová. Podľa letopočtu na predvolaní mohli byť Adolf a Jeaneta moji prarodičia, o ktorých som do svojho trinásteho roku nič nepočul. A tie čudné mená – Izrael a Sára…(Jeaneta sa mi páčilo viac – znelo to ako meno postavy z obľúbených Troch mušktierov.)

Prichlopil som veko kufra a s tvárou červenou od rozčúlenia a rodiaceho sa poznania som vybehol z domu.

Tak som začal tušiť, že moji dávni predkovia neboli celkom rovnakí ako dedkovia a babky mojich púchovských spolužiakov a kamarátov.

Po pravde treba priznať, že som toto informačné embargo až donedávna chápal ako iracionálnu snahu mojich rodičov, najmä mamy, ochrániť ma pred eventuálnou recidívou nacistického či klérofašistického režimu. Považoval som to za pochopiteľnú, i keď nerozumnú snahu vymazať najmä z jej vlastného podvedomia tie vojnové roky plné obáv a strachu.

Kniha Czechs, Slovaks and the Jews, 1938 – 48, Beyond Idealisation and Condemnation, ktorú český autor Jan Láníček vydal v New Yorku v roku 2013 a ktorú mi nedávno do daru priniesla moja čerstvo objavená izraelská sesternica Avital, mi poskytla diametrálne iný, oveľa racionálnejší pohľad na povojnové „mazanie židovských koreňov“, než aký sa u nás pestoval. Podľa zistení pána Láníčka sa antisemitizmus stal neoddeliteľnou súčasťou myslenia významnej časti populácie v Protektoráte i vojnovej Slovenskej republike, a to i jej odbojových zložiek. Svedčia o tom správy z okupovanej vlasti, ktoré putovali exilovej vláde do Londýna, ale aj reporty jednotlivých úradovní GESTAPO na okupovanom území. Jednoznačne sa v nich odráža nechuť väčšinového obyvateľstva nielen vrátiť arizovaný majetok, ale dokonca aj reštituovať predvojnové sociálne a spoločenské postavenie židovskej menšiny v povojnovom Československu. V jednej z depeší, ktorá sa dostala do Londýna cez Ankaru v roku 1943 sa doslovne uvádza, že: „… antisemitizmus je jediná časť nacistického programu, ktorá sa úspešne zakorenila v českej spoločnosti.“

Takéto a podobné signály zásadne ovplyvnili oficiálne názory exilovej vlády i samotného Dr. Beneša. Na stretnutí príslušníkov medzinárodného sionistického hnutia v decembri 1940 tlmočil profesor Namiera názory Dr. Beneša, ktorý vyjadril podporu tomuto hnutiu z pohľadu usporiadania povojnových pomerov v povojnovom Československu: „Židia v (obnovenom) Česko-Slovensku sa môžu stať alebo Čechmi, alebo sionistami. Tí prví splynú s väčšinovým národom, tí druhí sa vysťahujú do Palestíny. Nebudú sa trpieť žiadne kolektívne práva menšín, vrátane tej židovskej.“ (Zdroj: WA, Short minutes of meeting held in London on Dec.4th, 1940 in Láníček, Czechs, Slovaks and the Jews, 1938 – 48, Beyond Idealis,ation and Condemnation, NY 2013).

Od Židov sa v obnovenom Československu očakávala na oficiálnej úrovni nielen pasívna lojalita – dodržiavanie zákonov či iných štátnych nariadení, ale aj ich aktívna lojalita – prispieť svojím dielom k národnej a demokratickej revolúcii, vrátane iniciatívnej podpory obrodenia národného života – vymazaním nemčiny (či maďarčiny) z bežných rozhovorov až po zmenu nemecky znejúcich židovských priezvisk. Obzvlášť to malo postihnúť tých semitských nešťastníkov, ktorí si v rámci sčítania ľudu v roku 1930 napísali do kolónky národnosť nemecká či maďarská. Tí mali byť odsunutí spoločne s Nemcami a Maďarmi, ktorým sa nepodarilo dokladovať svoju nedávnu antifašistickú minulosť. Aká irónia a zároveň perfídna logika nacionálneho šovinizmu, tentokrát v podaní československých demokratov! Nehovoriac o absencii základného právneho princípu prezumpcie neviny. Naopak kolektívna vina sa stala dedičným hriechom národnostných menšín. Benešove dekréty vlastne iba nadviazali na právnu teóriu, ktorá dostala svoje základy v ríšskych norimberských zákonoch. Jediný rozdiel bol v tom, že nie rasa, ale národnosť rozhodovali o zbavení občianstva a ďalších základných ľudských práv.

Opätovne som si pozrel sčítacie hárky cenzu z roku 1930 – Adolf, Netti i Rosa Hirschovci sa deklarovali ako Slováci (z pohľadu Dr. Beneša štátotvorne).  Nemuseli odísť. Ale, odvolávajúc sa na vyššie uvedený citát Dr. Namieru z roku 1940, museli si vybrať: asimilácia alebo emigrácia. Inými slovami – poriadny občan, pokiaľ bol nešťastnou zhodou okolností židovského pôvodu, mal naň dôkladne zabudnúť, alebo sa vysťahovať (pokiaľ sa to ešte dalo). Ak sa mu nechcelo za hranice do neistej, vojnou a terorizmom zmietanej Palestíny, musel sa stať neviditeľným.

Pochybujem, že moji rodičia disponovali týmito údajmi, ale spoločenská mienka a jej každodenný tlak to iste bohato vynahradili.

A to sme ešte stále v časoch Benešovej republiky, pred Víťazným februárom a procesmi so „sionistom“ Slánskym a jeho „spikleneckým centrom “v roku 1952.

Takže roky mlčania v našej rodine mali svoje až príliš racionálne jadro.

* * *

O niekoľko dní po náleze kufra s papiermi som večer s mamou opatrne zaviedol reč na jej rodičov – Babu už zomrela a dede Kamil s nami už istý čas nežil. Možno preto som sa dozvedel ďalšiu podstatnú informáciu – dede Kamil bol mamin adoptívny otec. Jej biologickým otcom bol istý pán Pfeifer (ani prvé meno mi nepovedala).

Na vysvetlenie treba dodať, že dede Kamil, životaschopný šesťdesiatnik, zjavne unavený z permanentnej manželkinej choroby, si nahovoril dvadsiatku – istú Vlastu, predavačku v miestnej Jednote. Mama mu to mala za zlé a tak sa v predchádzajúcom, ešte spoločnom byte konali časté chodbové scény. „Du jüdisches Schwein,“ reval na ňu dede Kamil v nepríčetnej zúrivosti. Na druhej strane a pre objektivitu musím poznamenať, že mama vedela podpichovať. Vtedy som viac vnímal ten krik a nenávisť medzi dvomi milovanými ľuďmi, než podstatu tejto nadávky. Ale o trocha neskôr, v trinástich som už chodil na nemčinu a silný zážitok z detstva sa naraz spojil s kufrovým objavom. Zablikalo krátke spojenie. Som iný. Takéto poznanie chce vnútornú silu. A tá sa dá získať alebo cieľavedomou výchovou, alebo vekom. Nemal som ani jedno.

S traumou inakosti som sa vyrovnával dlho a sám. V rodine to proste nebola téma. Otec, pochádzajúci z hlboko veriacej moravskej katolíckej rodiny, si zobral moju „včas pokrstenú matku“ – citujem z textu prezidentskej výnimky z roku 1942 – hneď po vojne. Narodil som sa do katolíckej rodiny a tak ma i vychovávali (napriek tomu, že tata vstúpil v roku 1948 do strany). Svoj polovičný židovský pôvod som zatĺkal vždy a všade, niekedy až na hranici vnútorného antisemitizmu. Tak napríklad počas štúdií na fakulte v Bratislave som sa zoznámil s peknou slečnou. Sympatia bola očividne obojstranná. Až do chvíle, keď sa ma niekto spýtal: „A čo ty máš s tou Židovkou?“ To stačilo, zasekol som sa a viac som sa dievčaťom nestretol. Alebo počas medzinárodného kongresu Medzinárodného zväzu študentstva som medzi tlmočníčkami zbadal istú známu, o ktorej sa všeobecne vedelo, že má židovské korene (na rozdiel odo mňa sa tým nijako netajila). Zariadil som, aby ju ako „nespoľahlivú“ presunuli na menej angažovanú pozíciu. A tak by som mohol pokračovať v drobných svinstvách, ktoré ubližovali iným a mňa frustrovali.

Nakoniec mi to bolo houbeles platné. Šéf Socialistického zväzu mládeže Juraj Varholík mi síce ešte s úsmevom rozprával o nejakom sovietskom uvedomelom funkcionárovi židovského pôvodu, ktorý verejne a sústavne deklaroval, že je „komunista, internacionalista a potom ešte tak trocha aj Rus“. Príslušný stranícky šéf však už ukončil moju funkcionársku previerku konštatovaním, že môj židovský pôvod spôsobuje pohoršenie a vzbudzuje principiálnu nedôveru a preto, „vážený a milý súdruh, choď doštudovať a nájdi si občianske povolanie“. (Ako som mu za to dnes vďačný!)

Trvalo desaťročia, kým som sa zbavil tejto traumy a začal uvažovať o svojom pôvode, mojej rodine i predkoch v objektívnych súvislostiach. Tie sa premietli, okrem iného, i do obsiahleho genealogického textu, ktorý som nazval Rodinné príbehy (Dubková-Bratislava 2006 – 2018).Pri ich zostavovaní som narazil i na autentické zápisky a ďalšie informácie, ktoré umožnili a asi aj vyprovokovali nasledujúce rozprávanie.

* * *

Moja mama bola jedinou dcérou Róži Hirsch, pre mňa tajomnej a záhadnej ženy, ktorá so mnou v rannom detstve hrávala karty (a nechala ma vždy vyhrať, čo malo a má neblahý vplyv na schopnosť mojej kritickej sebareflexie). Neskôr, po mozgovej príhode v roku 1954, sa na mňa začala fixovať ešte výraznejšie. Považovala ma za svojho syna, bála sa, že ma jej ukradnú. Čakávala ma za šerých jesenných popoludní pred školou. Spoza rohu sa vynorilo rameno, schmatlo ma za ruku. A ja som sa bál, utekal pred ňou v panickom strachu do bezpečia veľkej kuchyne so živým ohňom, ale bez tečúcej vody, vo vlhkom dome z nepálenej tehly a suchým záchodom na dvore (hneď oproti budove bývalej púchovskej synagógy, v ktorej tetka Križanka predávala nábytok).

Vedel som, že mama pochádza z Dubkovej, dediny kúsok od Púchova smerom na Moravu, ale bývali na Lúkach, čo je hneď vedľa. V pomeroch, v akých som vyrastal, mi ani táto dvojdomosť nepripadal čudná. Babu (ako som ju familiárne volal) mala brata, strýca Andora z Prahy. Bol zubný lekár, mal peknú ženu Blanku a syna Ivana, môj o rok starší nedostižný vzor. Keď pražských Hirschovcov vysťahovali v päťdesiatom druhom z Prahy v rámci akcie B, dali im veľkoryso možnosť vybrať si miesto vyhnanstva. Zvolili si Púchov. Aspoň takto mi to rozprávala moja mama. Andorov syn Ivan to vidí trošku inak – Andor údajne opustil Prahu dobrovoľne, v predtuche akcie B, lebo sa bál. Po rokoch strávených v Terezíne a Osvienčime trpel ťažkými depresiami a možno aj stihomamom.

Iba to? Pri svojej poslednej návšteve Prahy som sa dozvedel, že v čase procesu so Slánskym Andora opäť zadržali a vypočúvali. Vytetované evidenčné číslo na strýkovom predlaktí im vôbec nevadilo. Alebo naopak, tým bol podozrivý? Ako to, že prežil? Napokon ho z ničoho neobvinili a po piatich dňoch vyšetrovacej väzby pustili domov k rodine. A tak sa rodina „dobrovoľne“ rozhodla zmeniť vzduch. Púchov, mestečko v blízkosti rodnej Dubkovej, navyše s jeho jedinou preživšou sestrou Róži a jej rodinou sa mu možno zdal predsa len bezpečnejší. Dobrovoľný odchod Hirschovcov z hlavného mesta im údajne umožnil vybrať si miesto azylu a najmä zachovať si pražský byt, podmienku neskoršieho návratu do Prahy.

Tak neviem, kto bol bližšie ku skutočným pohnútkam pražského exodu. Možno obidvaja, mama i Ivan. Pohnútky takýchto rozhodnutí nebývajú jednoznačné.

Každopádne, bol to nadlho najblaženejší rok môjho života. Dodnes, po sedemdesiatich rokoch mi ešte stále stúpne tlak, keď míňam dom pri cintoríne, v ktorom vtedy bývali.

Vedelo sa, že babu Róži mala ešte jedného brata, Armina, príklad vzdelanosti rodiny – mal dve vysoké školy: chémiu a pedagogiku. Až na prahu dospelosti som zistil, že chémiu študoval v nemeckom Darmstadte, kam ma siločiary osudu dotlačili v roku 1968 a takmer zo mňa urobili Nemca.

Vzdelanie je v každej židovskej rodine základná vec. Otec Adolf Hirsch podporoval študentské ambície svojich synov Andora a Armina najprv na gymnáziu v Trenčíne, potom na univerzite. Adolfa stiahol jeho otec Hermann v dvanástich rokoch zo školy so zdôvodnením, že už je múdry dosť, teraz treba pracovať. Pradedo Adolf si kompenzoval svoj komplex forsírovaním vzdelania svojich synov, ktorí to dotiahli na úspešných akademikov. Z nejakých dôvodov však neprišiel na ich slávnostnú promóciu. „Andora to mrzelo do konca života,“ povedal mi jeho syn Ivan.

Štvrtým a najmladším dieťaťom Hirschovcov z Dubkovej/Lúk bola Flóra. Utiekla pred Hitlerom do Bolívie. Po vojne žila v Brazílii, druhýkrát sa vydala za čistokrvného Švajčiara a presťahovala sa s ním do jeho vlasti. V roku 1965, týždeň pred mojimi maturitnými písomkami, pricestovala so svojím (druhým) švajčiarskym mužom, „mojimi-tvojimi a našimi“ deťmi do Prahy. Strýc Andor od nich dostal dar – maľovaný popolník. „Ein grosses Kunststück ist das nicht,“ stručne poznamenal na margo suveníru. Aj mame to prišlo ľúto, lebo sa výnimočne rozrozprávala. Dozvedel som sa, že teta Flóra s (prvým) mužom Sigim Davidom a synom Paulim utiekli po Anschlusse z Viedne do Prahy, kde ich strýc Andor niekoľko mesiacov živil a kúpil im víza do Bolívie. Ako sa ukázalo na falošné, menej židovsky znejúce meno Hirtch (ani v Amerike nemali Židov veľmi radi), ktoré ich potomkovia používajú doteraz. Traduje sa okrídlená veta, ktorej autorom je Flórin manžel Sigi David. Keď v niektorej z pražských reštaurácii zjedli svoj každodenný obed a Andor sa už chystal vyrovnať účet, Sigi mámil: „Und etwass süsses gibt´s nicht?“

Podľa Ivana Hirscha utratil jeho otec na financovanie pobytu a vysťahovanie rodiny Davidovcov cca stotisíc Kč (cez zlatú paritu asi 170 000 eur v súčasnosti).

Pradedo Adolf rozkázal pred Flórinou emigráciou svojim ženám, aby odovzdali všetky šperky. („Tých pravých periel, čo som dostala na desiate narodeniny, mi bolo obzvlášť ľúto,“ ťažkala si moja mama.) Zabalili ich do perín a poslali paroloďou za Flórou do Ameriky. Asi bolo v tých duchnách i niečo navyše – od lúckeho farára pána Žideka som sa dozvedel, že pred vojnou pradedo Adolf predal katolíckej cirkvi desať hektárov lesa so slovami, že súrne potrebuje hotovosť pre dcéru.

Ak k tomu prirátame hrdinský čin Andorovej manželky Blanky, za slobodna Kretschmarovej, ktorá po pripojení Rakúska k Ríši vycestovala do Viedne a na svoje papiere prepašovala Flórinu rodinu do Československa (sama oznámila stratu svojho pasu a vrátila sa na náhradný doklad – všetka česť!), bola oneskorená vďačnosť vyjadrená púťovým popolníkom viac ako neprimeraná. Oveľa trápnejšie však bolo, že Blanku nepozvali na nadväzujúcu cestu do Švajčiarska v lete roku 1966. Bol to do neba volajúci nevďak, alebo ústretové „opatrenie“, ktoré z Blanky urobilo dobrovoľného rukojemníka, aby sa zlepšili šance, že do kapitalistickej cudziny pustia strýka Andora a nás dvoch s Ivanom. To sa už nedozvieme. Vo švajčiarskom Dietikone sme napokon skutočne boli a dodnes som vďačný rodine evanjelického farára p. Fuelemanna, ktorá sa o nás počas celého pobytu obetavo starala.

Otázkou zostáva, prečo sa do Bolívie nevysťahoval aj Andor s Blankou. Určite o tom rozmýšľali. A aj konali – bolívijský konzulát v Prahe obom udelil vstupné víza dňa 22. (Andor) a 23. 3. 1939 (Blanka). Prečo neodišli?

Ivan mi poskytol svoje vysvetlenie: „Myslím, že to tu měl otec rád i se svojí bonvivánskou společností a že si nepředstavoval dost realisticky, co přijde. Navíc, před válkou bylo otci jedenapadesát, mámě sedmadvadcet. Takže se tomu ani nedivím.“

Stojaci zľava: Flóra, Andor, Armin a Róži, sediaci Jetti a Adolf; uprostred malá Nora. Lúky asi 1930 – po návrate Róži z eskapády Banskej Bystrici. Foto: Archív autora

(Pokračovanie)

(Celkovo 687 pozretí, 1 dnes)

Ďalšie články:

Facebook
Telegram
Twitter
Email

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Účet Klubu Nového slova – IBAN: SK8211000000002624852008
variabilný symbol pre Slovo 52525

Týždenný newsletter