„Dobrí a úprimní priatelia sú ako hviezdy na nebi. Aj keď ich nevidíme, vieme, že tam sú.“
Ale ten čas beží. Dnes je to už neuveriteľných 35 rokov, keď 26. 1. 1991 uzrela svetlo sveta nová ľavicová politická strana – Strana demokratickej ľavice. Samozrejme, viem si živo predstaviť, že na jej vznik, činnosť i zánik majú dnes všetci tí, čo sa zaujímajú o politiku, rôzne názory. No určite sa viac-menej zhodneme v tom, že SDĽ priniesla v porevolučnom období do politiky odbornosť, slušnosť, hodnotovosť. Netreba zabúdať, že SDĽ vznikla v období, keď slovo ľavičiar a ľavica znelo ako nadávka. Pri vzniku SDĽ bolo do určitej miery šťastím, že ju reprezentovali politici prakticky v najlepších rokoch. No nebola to len politická špička strany, ale aj stovky nadšených členov v regiónoch, ktorí sa pustili do presadzovania ľavicových hodnôt v našom živote. Aj keď vedenie strany a členovia v regiónoch boli pod obrovským tlakom, nebáli sa verejne prezentovať a presadzovať ľavicové myšlienky.
SDĽ v tom čase bola stranou významných politických osobností. Spomeniem pre oživenie len tých, podľa môjho názoru najvýznamnejších, konkrétne Petra Weissa, Paľa Kanisa, Ľuba Fogaša, Milana Ftáčnika, Máriu Ďurišinovú, Gabrielu Rothmayerovú, Roberta Fica. Neskoršie sa k nim pridali Brigita Schmögnerová, Jozef Migaš, Pavel Koncoš… Naozaj, ten menný zoznam je oveľa väčší. Toto však bola len jedna strana ľavicovej mince. Tú druhú tvorili regionálni politici. SDĽ bola totiž stranou, ktorá sa opierala aj o regionálnych politikov. Proste vedenie pre svoju činnosť a následné kroky potrebovalo aj spätnú väzbu, alebo ak chcete, rešpektovali sa aj názory členskej základne. Nebolo žiadnou výnimkou, že do regiónov, za členmi a občanmi, vycestovali niekoľkokrát do roka na rôzne akcie členovia vedenia strany a poslanci NR SR. Nič sa neriešilo cez Facebook, sociálne siete, ale priamou komunikáciou s členmi a občanmi jednotlivých regiónov. Čo však bolo asi najdôležitejšie, že na stranícke nominácie, na kandidátky do všetkých volieb mali vplyv aj regióny. Dnes mnoho ľudí nechápe, ako sa niektorí poslanci so svojím správaním a konaním mohli dostať do parlamentu. Odpoveď je jednoduchá. Strany prešli na marketingový systém a o nomináciách podľa vlastných pravidiel rozhoduje úzke vedenie strany. Podľa môjho názoru členská základňa predstavuje len tzv. křoví.
Dnes, keď sa pri rôznych príležitostiach stretávam ľuďmi a rozprávam im, na akom demokratickom princípe fungovala SDĽ, nechápu, že sme pri takomto štýle politiky, použijem silnejší výraz, skrachovali.
Vysvetľujem im, že to nebolo zavinené našou činnosťou, ale chybami, ktorým sme sa proste pri našej činnosti nevyhli a občania nám to proste vo voľbách spočítali. Na strane druhej som presvedčený, že keby sme nerobili politiku s členmi a ľuďmi, tak strana určite nevydrží ani tých 14 rokov. Samozrejme, je len môj názor či pohľad.
No a čo záverom? Nechcem, aby čitatelia brali tento môj príspevok ako nostalgickú spomienku na SDĽ-ku. Naozaj nesmútim, že už nie je. Mám však radosť, že bola. Vďaka nej som spoznal množstvo skvelých, múdrych a hodnotovo orientovaných ľudí. Robil som politiku blízku mojim hodnotám a na báze úprimného priateľstva. Robil som politiku s priateľmi, s ktorými sa aj po rokoch vždy rád stretnem, resp. rád s nimi na diaľku komunikujem. Proste, nie funkcie, ale hodnoty a priateľstvo nás spájali a dodnes spájajú. Dôkazom toho je, že sa aj po rokoch pravidelne stretávame. Bude to tak aj tento rok v Papierničke, na čo sa už teraz teším. Verím, že tých 35 rokov aj patrične oslávime.
Jedna odpoveď
Boli to krásne, ale ťažké časy – politická kultúra, záujem o transformáciu strany a jej členov, sekcie praktickej politiky na ústredí ale aj v regiónoch, slušnosť, rešpekt, zaujem o veci verejné nielen na národnej ale aj v obciach a mestách…