Zajtra uplynie 190. rokov od výstupu štúrovcov na Devín
V nedeľu 24. apríla 1836 bol v Prešporku krásny slnečný deň, ktorý akoby vyzýval ľudí, aby zahodili svoje bežné starosti a vybrali sa na výlet. Tento deň si zvolil aj Ľudovít Štúr a jeho druhovia, aby navštívili pamätné miesto svojich predkov, neďaleký hrad Devín, ktorý bol pre nich symbolom slávnej minulosti nášho národa i veľkomoravskej tradície. Spájali ho s pôsobením kresťanskej misie dvoch solúnskych bratov sv. Konštantína a Metoda i s víťaznou bitkou Svätopluka nad Nemcami.
Ľudovít Štúr sa ako mladý pedagóg snažil na evanjelickom lýceu v Bratislave podchytiť o niekoľko rokov mladších slovenských študentov a získať ich pre službu národu. Bežne sa stretávali v okolí Bratislavy – na Červenom kríži, na Kamzíku či v „Batzenhäusle“ na dnešnej Búdkovej ceste.
O pamätnom výlete v deň svätého Juraja na Devín máme niekoľko autentických svedectiev. S odstupom niekoľkých desaťročí stretnutie najpodrobnejšie priblížil jeho účastník Jozef Miloslav Hurban v rozsiahlej životopisnej stati Ľudovít Štúr. O výlete napísal už skôr jeho ďalší účastník Juraj Záborský, ktorý údaje o ňom spracoval v rukopisnom zborníku Slavnost Děvínska a daroval ho roku 1838 ruskému slavistovi Osipovi Maksimovičovi Boďanskému. Sám Ľudovít Štúr opísal túto udalosť v liste z 26. júna 1836 Michalovi Godrovi.
Výstup na Devín organizovali v prísnej tajnosti, aby ho nemohli zneužiť maďarskí študenti na rozdúchavanie nacionalistických vášní a obviňovať Slovákov z panslavizmu. Sedemnásti účastníci výletu sa po malých skupinkách, najviac po troch, zavčas rána vybrali rôznymi chodníčkami na Devín. Jozef Miloslav Hurban išiel s Jurajom Záborským, s ktorým sa stretol v Prešporku na Rybnom námestí a odtiaľ sa vydali na cestu.
„Okolo ôsmej hodiny boli sme, my ľahšie vojsko, už v záhrade hostinca pod Devínom a túžobne čakali ostatných; napokon prišiel i Ľudovít so svojím Čendekovičom a Jaroslavom Bórikom.
Pochod na Devín bol hromadný. Srdce v hrudi všetkým bilo nepokojne, túžba, vrelý cit lásky k neznámej, ale z hlbín duše ctenej minulosti slovenského národa zaplavili celú bytnosť oduševnenej tejto mládeže slovenskej. ,Posvátná místá jsou, kamkoli kráčiš,´ ozývalo sa vo všetkých dušiach slovo Kollárovo…“
Program, ktorý zostavil Ľudovít Štúr, bol priam konšpiratívny. Každý vedel len to, kto bude pred ním vystupovať. Študenti vystúpili na najvyššie miesto kedysi mohutného hradu, ktorý bol už 27 rokov po barbarskom čine Napoleonových vojakov v ruinách. Zložili si klobúky a na nápev piesne Nitra, milá Nitra si zaspievali nový text o slávnej minulosti, ale i smutnej prítomnosti hradu Devín. Text piesne napísal Ľudovít Štúr a účastníci ho dostali tesne pred začiatkom slávnosti.
Děvín, milý Děvín, hrade osiralý,
povězže nám, kedy tvoje hradby stály?
„Moje hradby stály v časi Rastislava,
on byl mojím pánem, on Slovanstvu hlava.“
Děvín, milý Děvín, hrade osiralý,
kdyže tu otcové naši sněmy mali?
„Vaši otcové tu sněmy držívali,
když si Slavimíra za ochránce vzali!“
Děvín, milý Děvín, hrade osamělý,
kedy na tvých hradbách koruhve se chvěly?
„Koruhve se chvěli v časech Svatopluka,
svalila je Němců a Maďarů ruka!
A od toho času aj já ošedívám
od žele, když se v mé dávné říše dívám.
Z hradby moje slzy dolu mi padají,
ony mutnou sestru Moravu dělají.
Proto ona teče kalná do Dunaje,
já padám, mně rovně zapadají kraje.“
Děvín, milý Děvín, časy tvé zapadly,
na nás, volných otců synů, zlé připadly.
„Nechte smutku toho, tam lysá zůstala
Kobyla, co tolko nade mnou plakala.
Když slunečko za tu horu se ukrývá,
veždy smutným okem na mne se podívá.
Prvé mi svítilo a včil mne obchází,
tak, hle, naše štěstí se časy zachází.“
Keď doznela pieseň o Devíne, prihovoril sa k zhromaždeným Ľudovít Štúr. V reči priblížil slávnu minulosť Slovákov v časoch Veľkej Moravy a porovnal ju s neradostnou súčasnosťou:
Devět sto štyřicet jeden roku přešlo, co ztracena říše naše, co ztracený pro nás zlaté volnosti věk,…. Děvín milý, osiralý Děvín, tobě díka, že kolébaš prachy otcův našich; Ty truchlíš nad ními: dvakrát tobě díka… Kdež jsou tvé hradby nebetýčné? Teď jen rumy, a i tyto rumy hrozí se rozpuknutím, nebudeli někdo s nimi želeti. Děvín, kdež jsou panovníkové tvoji? My nemáme jich více; kdež jest říše, na níž hrdě upínal si zraky? My nevidíme ji více; kdež jest volnost, ta na tobě sa upírala, otcův našich ana blažila otce naše, ach! a vnukům, rozsypaným nesvítí více.
Vy tehdy bratři!, kteří příležitost budete ještě míti světiti svátek tento, slibte nám, že chcete každoročně památku dávné vlasti veleslavně obnovovati… Vlast nám rozkotaná, kvílte nad rumy jejími tam, kde pomníky bylosti její, kde pomníky slávy její.
Spoj nás ty dni, v němž po prvýkráte slávíme památku tuto blahé starožitnosti, spoj nás všecky a probouzej k činům, kteréby mohli spasiti nás a bratry naše. Nikdy nevycházej z myslí našich. Ty zajisté budeš pevným svědkem a držitelem vzájemnosti této, Ty nás ponoukati budeš k činění podnikáni, obětování.“
Štúrovu reč poslucháči odmenili búrlivým volaním „Ať žije!“ a nato Štúr zanôtil medzi mládežou populárnu pieseň Nitra, milá Nitra. Ostatní sa k nemu pridali.
Nitra milá Nitra, Ty vysoká Nitra
Kďeže sú tie časy, V kterých si ty kvitla.
Nitra milá Nitra, Ty Slovenská máti
Čo pozriem na Těba, Musim zaplakati.
Ty si bola někdy, Všeckých krajin hlava,
V kterých těčie Dunaj, Visla i Morava.
Ty si bola sídlo Kráľa Svatopluka,
Keď tu panovala, jeho mocná ruka.
Ty si bolo svaté, Město Methodovo,
Keď tu našim otcom, Kázav božie slovo.
Teraz tvoja sláva, V tvoni skrytá leží
Tak sa časy menia, Tak tento svet beží.
Po dospievaní ďalší účastník výletu Gustáv Grossmann v príhovore vysvetlil historický význam a súvislosti tejto hymnickej piesne. Po ňom sa ujal reči Ctiboh Zoch, ktorý zarecitoval vlastnú báseň Samostatnost. Ďalej nasledovala pieseň Hej, Slováci, ktorú len nedávno zložil Samo Tomášik, svoj prejav predniesol Benjamín Červenák a potom v podaní Augustína Škultétyho zaznela reč Zemižížňova – úryvok z obľúbeného eposu Jána Hollého Svatopluk. Hurban zarecitoval báseň Prísaha od českého básnika Františka Klácela, ktorého tvorba bola vtedy medzi slovenskou študujúcou mládežou veľmi obľúbená. Ďalší účastník Karol Rafanides predniesol svoju vlastnú báseň (trúchlospev) Selzy na Děvíně líté. Na nápev poľskej vlasteneckej piesne Ginie ojczyzna zaznela aj Štúrova báseň V rumích Slovensko.
A spievali a recitovali sa ďalej verše významných slovenských básnikov – Jána Kollára, Jonáša Záborského i Karola Kuzmányho. Na záver Ľudovít Štúr vyzval účastníkov, aby na pamiatku tohto dňa každý prijal k svojmu krstnému aj slovanské meno.
Malý evanjelický kostol v Bratislave
Kto všetko sa zúčastnil na pamätnom výlete na Devín? Pripomeňme si v krátkosti životné osudy účastníkov i slovanské mená, ktoré pri tejto príležitosti prijali.
Ľudovít Štúr (1815 – 1856) – prijal menom Velislav, vedúca osobnosť slovenského národného hnutia prvej polovici 19. storočia. Politik, jazykovedec, kodifikátor spisovnej slovenčiny, novinár, prozaik, básnik, filozof, pedagóg.
Jozef Hurban (1817 – 1888) prijal meno Miloslav, najbližší Štúrov spolupracovník, po jeho smrti hlavný predstaviteľ slovenského národného hnutia. Prozaik, literárny kritik, básnik a historik.
August Škultéty (1819 – 1892) – prijal meno Horislav, básnik, zberateľ ľudových povestí, pedagóg, riaditeľ prvého slovenského gymnázia vo Veľkej Revúcej.
Timoteus Zoch (1815 – 1865) – prijal meno Ctiboh, od roku 1837 farár v Jasenovej, obranca spisovnej slovenčiny, člen výboru Tatrína, roku 1849 organizátor slovenských dobrovoľníckych vojsk na Orave, signatár Memoranda slovenského národa, člen výboru Matice slovenskej.
Gustáv Grossmann (1813 – 1846) – prijal meno Dobroslav, od roku 1842 evanjelický farár v Martine, autor Životopisu Svätopluka, krále velko-moravského.
Pavol Čendekovič (1804 – 1855) – nie je známe, aké meno prijal, najstarší účastník výletu, od 1841 kaplán, potom farár v Malých Stankovciach, zbieral piesne a skladal ponášky na ne.
Benjamín Červenák (1816 – 1842) – prijal meno Pravoslav, 1838/39 námestník profesora Palkoviča na evanjelickom lýceu v Bratislave, spoluzakladateľ tajného spolku Vzájomnosť a redaktor ilegálnych rukopisných novín Vzájomnostné listy.
Daniel Bórik (1814 – 1899) – prijal meno Jaroslav, na jar 1848 uväznený za spoluautorstvo petície proti maďarizácii, v rokoch 1848/49 účastník vojenských výprav na Slovensko, tajomník a pokladník SNR.
Ján Bysterecký (1814 – 1871) – prijal meno Vedoslav, od roku 1847 až do smrti evanjelický farár na Dolnej zemi.
Karol Frndák (1815 – ?) – prijal meno Drahotín, knihovník a účtovník Spoločnosti česko-slovanskej, od roku 1847 pravdepodobne banský inžinier v Hronci, Polhore a Smolníku.
Juraj Záborský (1815 – 1844) – prijal meno Bojislav, po štúdiách pôsobil ako vychovávateľ a advokátsky praktikant. Zomrel 29-ročný na tuberkulózu, v Tatranke publikoval sériu článkov o Srbsku.
Pavol Košacký ( 1816 – 1892) – nie je známe, aké meno prijal, v rokoch 1836 – 1837 tajomník Spoločnosti českoslovanskej, od roku 1837 kaplán na Myjave, od roku 1840 evanjelický farár vo Vrbovom. V roku 1848 zaujal kritický postoj k národnému hnutiu a viac sa v ňom neangažoval.
Daniel Krnúch (1813 – ?) – prijal meno Blahoslav, po skončení štúdií pôsobil ako farár v obciach na území dnešného Rumunska Vucove a Butine.
Ján Maróthy (1814 – 1864) – prijal meno Pravdoľub, od roku 1843 farár v Českom Brezove. Publikoval najmä v 30. rokoch 19. storočia básne a epigramy v slovenských a českých almanachoch.
Ján Majer (1814 – 1890) – prijal meno Jaromír, od roku 1843 pôsobil Modre najprv ako subrektor gymnázia, po jeho zrušení ako učiteľ na chlapčenskej škole, spoluzakladateľ Matice slovenskej.
Ladislav Pauliny (1815 – 1906) – prijal meno Branislav, strýko Viliama Paulinyho-Tótha, roku 1840 krátko evanjelický farár na Myjave, potom v Prietrži. Od roku 1895 žil na dôchodku v Senici, r. 1842 člen delegácie so Slovenským prestolným prosbopisom, dôstojník počas revolúcie v rokoch 1848/49, zúčastnil sa na všetkých troch dobrovoľníckych výpravách, zakladajúci člen Tatrína, podporovateľ Matice slovenskej a slovenských gymnázií, propagátor ovocinárstva, včelárstva a moderných foriem hospodárenia, napísal satirickú prózu Výlet do Kocourkova a básnickú skladbu Hrdoš alebo Stratený generál, publikoval v slovenských novinách a časopisoch.
Karol Rafanides (1814 – 1886) – prijal meno Drahotín, v rokoch 1844 až 1850 bol farárom v Cuváre, potom vo Veľkom Krtíši. Autor melódií k vlasteneckým piesňam.
Výlet na Devín mal zaujímavý epilóg. Ľudovít Štúr zaviedol svojich spoločníkov do miestneho hostinca, v ktorom boli bohato na striebre poukladané klobásky a morky. Štúr ešte pred cestou na Devín poveril Čendekoviča (o jedenásť rokov staršieho od neho) a Bórika, aby zabezpečili občerstvenie, ale asi len v duchu hesla „Veľa tvoriť, málo troviť.“ Rozhorčil sa nad márnotratnosťou organizátorov obeda, ale poskytol všetky peniaze, čo mal pri sebe. Keďže to nestačilo, poslal Bórika a Čendekoviča do Prešporka, aby pozháňali zvyšné peniaze. Počas hostiny sa študenti rozprávali väčšinou po latinsky, takže hostinský im nerozumel a ochotne nosil na stoly ďalšie jedlo a pitie. A aby nič nezbadal, študenti sa veselili, spievali, pripíjali si, pokým sa Čendekovič i s Bórikom z Prešporka nevrátili a z požičaných peňazí nevyrovnali cech.
Výlet na Devín bol významnou udalosťou v dejinách slovenského emancipačného hnutia. Devín sa stal pútnickým miestom mnohých slovenských národovcov, vznikla tradícia výletov na hrad, a to nielen v 19., ale aj pri zlomových udalostiach v 20. storočí a tradícia sa zachováva aj v 21. storočí.
Snímky: wikimedia.commons a sk.wikipedia.org
Jedna odpoveď
Vďaka za milý, informatívny, trochu aj úsmevný pohľad „cez lupu“ na slávny výlet na Devín. Autor v článku priblížil nielen osobnosti účastníkov, ale aj celkovú atmosféru podujatia veľmi sugestívne, takže jeho opis sa stane takmer akoby našou osobnou spomienkou…. Hoci už neschopná zájsť na miesto voľakedajších (milovaných) rodinných výletov, pod dojmom článku nepochybne aspoň v mysli strávim tam zajtra peknú chvíľu…