K 125. výročiu narodenia Jána Balka | 24. júla 1901 – 14. augusta 1992
„Moja rodná obec patrila v minulosti do hradných medzí a do hradného panstva hradu Revište. Stredné Slovensko, a najmä tento kraj, boli v časoch tureckých často drancované a napádané tureckými banditami Martalovcami. O týchto tureckých nájazdoch sa ešte aj v mojej chlapčenskej mladosti vyprávali na priadkach a páračkách hrôzostrašné histórie. Priadky spievali balady o ulúpenej Katarínke, o troch dcérach štiavnického pernikára a tieto balady som vedľa písomných prameňov použil v historických románoch Kvety zo záhrady Alahovej a Sultánova pomsta.“ Takto o svojom vzťahu k histórii hovoril v roku 1982 v rozhovore s redaktorom Slovenského rozhlasu Pavlom Hudíkom spisovateľ Ján Balko. Jeho romány Kvety zo záhrady Alahovej a Sultánova pomsta z obdobia protitureckých bojov si v tých časoch získali priazeň mnohých čitateľov. Žiaľ, z politických dôvodov už ďalšie nemohli vyjsť.
Počiatky literárnej tvorby Jána Balka treba hľadať ešte v čase prvej Československej republiky. V 30. rokoch minulého storočia písal národohospodárske články do Peroutkovej Přítomnosti. Ako pracovníka Obchodnej a priemyselnej komory v Banskej Bystrici ho zaujímala predovšetkým hospodárska problematika. V tých časoch napísal odborné hospodárske publikácie Vývoj obchodu na Slovensku, Drevársky priemysel na Slovensku, Výroba papiera na Slovensku, Sklárstvo na Slovensku, Zánik priemyslu na strednom Slovensku a Bryndziarsky priemysel na Slovensku a pod vplyvom svojich troch detí, Vlada, Cyrila a Zuzky, začína písať aj rozprávky pre deti. V rozhovore pre rozhlas o tom povedal: „K beletrii ma priviedli moje deti. V zimných večeroch som často rozprával im rozprávky. Tieto rozprávky som si vymýšľal. Niektoré som na veľké prosíkanie detí musel opakovať. Zabudol som však, čo som im pred tým v tej rozprávke vravel a deti chceli rozprávku od slova do slova.“
Ján Balko si teda najprv písal poznámky, neskôr celé rozprávky prepisoval, a tak postupne vzniklo v rozpätí niekoľkých rokov šesť rozprávkových kníh: O Cyrkovi Pobehajkovi, o Vierke Brečulke a o Vladkovi Bamburíkovi, Rozprávka o Umbíkoch Macuríkoch, Ako chodili cicušky do školy, List od Lipky, Tik-tak a iné rozprávky a Mupucopo apa Pupucopo.
Ján Balko bol významným hospodárskym pracovníkom. Najprv bol hlavným tajomníkom Obchodnej a priemyselnej komory v Banskej Bystrici, neskôr prezidiálnym šéfom ministerstva hospodárstva v autonómnej vláde. Na jeho osudy v čase vzniku Slovenského štátu spomínal v roku 2001 v rozhlasovom vysielaní jeho syn Vladimír: „Otcovi v čase vzniku Národnej banky ponúkli post guvernéra. On to neprijal. Otec nemal v úmysle vstupovať do politiky. Namiesto seba navrhol ako kandidáta prof. Imricha Karvaša. Otec vôbec nechcel ísť do politických funkcií, chcel zotrvať stále na poli národného hospodárstva. Nevyšlo mu to. Tak sa stal členom Štátnej rady. V nej roku 1942 protestoval proti deportáciám slovenských Židov. Bol viceguvernérom Národnej banky a neskôr aj poslancom Slovenského snemu v národohospodárskej sfére. Po vypuknutí Slovenského národného povstania sa funkcií vzdal.“
Ako viceguvernér Slovenskej národnej banky sa snažil zabezpečiť hospodársky rast Slovenska a zabrániť drancovaniu krajiny Nemcami. Keď nemecký poradca v Slovenskej národnej banke Buczi, pôvodom Rakúšan, ktorý nebol stúpencom nacizmu, v lete 1941 dôverne oznámil Imrichovi Karvašovi, že sa Nemci chystajú zmocniť 42 ton slovenského striebra, guvernér banky a viceguvernér Ján Balko zabezpečili, že striebro sa v Kremnici urýchlene použilo na razbu slovenských mincí a pamätných medailí. Razilo sa rýchlo, údajne vo dne v noci, bez prestávky. Keď Nemci prišli s požiadavkou, aby im banka vydala striebro, Karvaš a Balko s predstieranou ľútosťou oznámili, že striebro použili na výrobu slovenských platidiel.
Ján Balko sa po potlačení SNP spolu s biskupom Andrejom Škrábikom pričinil o záchranu dvanástich účastníkov Slovenského národného povstania, ktorých chceli Nemci na Silvestra 1944 na výstrahu popraviť v Banskej Bystrici. Medzi zachránenými boli neskorší český náboženský disident a aktivista Václav Vaško a dvaja bratia Nábělkovci – Igor, neskorší fyzik a vysokoškolský profesor, a Ludvík, po vojne známy urológ, primár v Trnave. Zaslúžil sa aj o prepustenie zajatých 250 povstaleckých vojakov internovaných v Banskej Bystrici.
Napriek tomu bol Ján Balko po vojne zatknutý, v rokoch 1945 – 47 väznený a v decembri 1947 ho prepustili podmienečne do domáceho väzenia. O rok neskôr ho Národný súd v procese proti členom Štátnej rady odsúdil na tri roky straty volebných práv.
Ján Balko potom pracoval ako právnik v národnom podniku Smrečina, neskôr bol z funkcie zosadený a preradený na post účtovníka, až napokon skončil ako kurič. Ako penzista sa presťahoval do Bratislavy a pracoval ako učiteľ na ekonomickej škole v Prievoze. Pomohol mu vtedajší riaditeľ školy Jozef Vášáry, s ktorým sa poznal ešte z čias pôsobenia na strednom Slovensku.
Koncom 60. rokov minulého storočia nastáva v tvorbe Jána Balka nová etapa. Po knihách pre deti a národohospodárskych prácach nachádza inšpiráciu v slovenských dejinách. Spisovateľ, ešte keď pracoval v Obchodnej a priemyselnej komore, sa zoznámil so známym archivárom Michalom Matunákom. Ten ho upozornil nielen na ekonomické dokumenty, ale aj na historické zaujímavosti, týkajúce sa slovenskej histórie, ktoré sú zabudnuté a zapadnuté prachom v archívoch. Balko sa s plným nasadením pustil do ich štúdia, pretože bol presvedčený, že Slováci by mali odkryť zabudnuté udalosti svojej minulosti, ktoré svedčia o tom, že Slovensko zastalo v dejinách dôstojné miesto. Spisovateľ Ján Balko na toto obdobie v rozhovore pre rozhlas spomínal: „Nechcel som písať len tak halabala, od buka do buka. Zástoj v mojich románoch hrajú väčšinou osoby historické. Aj zbojníci tam vystupujúci skutočne žili a Turkov krvavo ničili. Navštívil som miesta, kde sa odohrávali boje aj deje mojich románov: Revište, zámok Žarnovicu, Šášovský hrad, hrádok nad Lovčou, Kremnicu, Štiavnicu, ruiny Teplického hradu, Zvolen, Levice, Nové Zámky, Komárno, Sv. Beňadik. Osobitne som zašiel aj na miesto, kde voľakedy stál mocný a pyšný hrad Drégeľ, ktorého hrdinským obrancom bol slovenský rodák Juraj Šucho Sondík, ktorého Maďari Sondy Györgyom volajú, ako najväčšieho maďarského hrdinu oslavujú.“
Tak vznikol román Kvety zo záhrady Alahovej, ktorý vyšiel v roku 1972. Ján Balko podáva obraz Slovenska v polovici 16. storočia dramatickým spôsobom, opisuje neprestávajúce konflikty so stále výbojnejšími Turkami, ktorí nielen obsadzovali nové a nové územia, lúpili majetky, vraždili, ale aj unášali krásne dievčatá pre hárem tureckého sultána. Za pomoci domácich zradcov sa takto Turkom podarilo zmocniť dcéry pána revištianskeho hradu Mariky Dóczyovej a dcéry banskoštiavnickeho medovnikára Evičky Maškovej. Dramatická výprava statočných bojovníkov Adama Šabľu i kapitána Petra Romháňa tvorí hlavnú os románu.
Ján Balko v historických románoch poukazuje na krízu Uhorského kráľovstva, ktorá sa výrazne podpísala na tureckých úspechoch. Zobrazuje egoizmus šľachty, koristnícke chúťky veliteľov žoldnierskych vojsk, ale i náboženské rozpory, v ktorých sa krajina v tých časoch zmietala. Ale na druhej strane dáva príklady udatnosti statočných, zväčša jednoduchých ľudí z radov sedliakov, valachov, zbojníkov alebo drobnej šľachty. Román je plný dramatických zvratov a verne zachytáva historické udalosti.
V ďalšom románe Sultánova pomsta z roku 1975 Ján Balko pokračoval v rozvíjaní osudov hrdinov knihy – kapitána Barbariča, Mariky Dóczyovej, Adama Šabľu, Miška Cabana pri striktnom držiavaní historických faktov. V rozhovore pre bratislavský Večerník svoj hlavný zámer priblížil týmito slovami: „Usiloval som sa verne vykresliť sýty obraz jedného význačného úseku našich dejín z dôb výbojov a raboviek tureckých uchvatiteľov. V rokoch 1560 – 1586 sa Turci pokúšali dobyť banské mestá. Sídlili na hradoch v Jágri, Drégeli, Novohrade, Modrom Kameni, Fiľakove, Divíne, Bzovíku a vládli nad celým Maďarmi obývaným územím Uhorska i Sedmohradska. Na stredné Slovensko sa pokúšali dostať smerom na Krupinu a Zvolen. V tomto okolí sa odohráva dej môjho románu. Proti výpadom Turkov vytvára obrannú baštu hrdinský hlavný župan Juraj Barbarič. Zatiaľčo sa hradní páni pred Turkami skrývali za hradné múry, dediny a dedinský ľud zostali napospas tureckému lúpežníctvu; Barbarič pochopil význam hôr i dedinského ľudu pre obranu Slovenska. Za pomoci svojich ľudových bojovníkov Adama Šabľu a bývalého zbojníka Miška Cabaja začal organizovať dedinské obranné zbory. Dal im veliteľov a zbrane. Nariadil, aby si obohnali cintoríny pri kostoloch obrannými múrmi, kde sa mohli skryť ženy, deti a starci, kým muži bojovali proti nepriateľovi. Tak sa podarilo Barbaričovi vybudovať medzi hradmi a mestami silnú obrannú reťaz, na ktorej sa otupovalo ostrie tureckých mečov. Len tak bolo možné, že sa Slovensko ubránilo proti tureckým nájazdom.“
Historický román Sultánova pomsta bol poslednou knihou spisovateľa Jána Balka vydanou počas jeho života. V roku 2005, trinásť rokov po jeho smrti, vyšli jeho dvojzväzkové spomienky Život v piatich režimoch. Jeho prozaické historické romány zostali len v rukopise, aj keď s úryvkami próz Turecká nevesta a Krásna Viktoria sa mohli oboznámiť aspoň pravidelní rozhlasoví poslucháči, fanúšikovia relácie Čítanie na pokračovanie. Knižné vydanie týchto kníh sa však neuskutočnilo po vyjdení prvého zväzku Encyklopédie Slovenska v roku 1977, kde sa v hesle o Jánovi Balkovi uvádza, že bol klérofašista. (Ján Balko bol členom HSĽS, v rokoch 1942 – 1943 bol župným tajomníkom strany v Banskej Bystrici a členom Štátnej rady, kde predniesol protest proti transportom Židov. Bol spolutvorcom pastierskeho listu slovenských biskupov proti týmto transportom. V roku 1943 sa členstva v Štátnej rade vzdal.) Odvtedy vydavateľstvá prestali mať o jeho romány záujem. Takto zostali v rukopisoch Pán Váhu a Tatier z čias Matúša Čáka, Kráľovské lásky, Ulúpené mesto – príbeh o Novej Bani počas vlády kráľa Mateja, Svadba spod šibenice o kuruckých vojnácha už spomínané prózy Turecká nevesta a Krásna Viktoria z obdobia panovania Anjouovcov. Ako vidno, Balkov záujem o históriu zaberal niekoľko storočí. Je veľká škoda, že väčšia časť jeho diela zostala pred čitateľmi neprístupná a ani po roku 1989 po jeho historických románoch nesiahlo žiadne vydavateľstvo. Jeho nevydané romány by si určite našli vďačných čitateľov, pretože Ján Balko patril k tým spisovateľom, ktorí nenásilným spôsobom spájajú dobrodružný dej s historickými faktami, pričom svoju fantáziu držia v koridore dejinnej skutočnosti. Takéto romány majú veľký význam pre poznávanie histórie a napokon pre vytváranie zdravého národného sebavedomia. Ján Balko vo svojich historických románoch odkrýval neznáme okolnosti protitureckých bojov na Slovensku a upozorňoval na fakt, že to boli aj Slováci, ktorí zabránili ďalšiemu prieniku tureckej expanzie hlbšie do Európy. Možno by stálo úvahu vydať ich aj dnes, po päťdesiatich rokoch od napísania románov.
Jeho úmrtie v roku 1992 zaznamenalo aj slovenské vysielanie BBC. Pohrebné obrady vykonal kňaz Anton Srholec a na poslednej rozlúčke sa zúčastnil jeho zásluhou pred popravou v roku 1944 zachránený Václav Vaško.
Na oficiálnej webovej stránke Národnej banky Slovenska sa o Jánovi Balkovi dočítame: „Jeho zásluhou sa zlato a devízy uložené v trezoroch Slovenskej národnej banky na Štúrovej 2 v Bratislave nedostali v posledných dňoch druhej svetovej vojny do rúk ustupujúcej nemeckej armády.“
Snímky: sk.wikipedia.org, www.litcentrum.sk, www.snk.sk
Účet Klubu Nového slova – IBAN: SK8211000000002624852008