„Mal ho zabiť!“ A potom by ste už našli pokoj?

Jacky s klobúčikom na hlave lezie na zadné sedadlo limuzíny, potom vidíme jej zakrvavenú sukňu zo chanelovského kostýmu a počujeme tú hroznú správu: John Fitzgerald Kennedy je mŕtvy! Boli sme deti, žili sme v rozdelenom svete, ale žiaľ a hrôzu z toho strašného činu atentátnika sme asi cítili všetci rovnako. Zdalo sa mi, že celý svet zmĺkol a žialil.

A potom, po rokoch, som zistila, že to bol môj hlboký detský omyl. Kdeže celý svet! My, deti v Gelnici, sme to určite takto cítili, ale inak? Videla som obrázky mužov v texaských klobúkoch, ktorí sa z tej smrti tešili. Dobre mu tak, zožal, čo zasial! Nič iné si nezaslúžil!

Aj teraz, po atentáte som to začula: „Mal ho zabiť!“

Nahlas to vyslovil málokto, predsa len, nepatrí sa, v prvej vete mľandravé zdesenie, ale už v druhej zdvihnutý ukazovák a tretia patrila pomste.

Takže – nič nové sa nedeje ani tentoraz.  

Na predsedu vlády slobodnej demokratickej krajiny spáchal atentát človek, ktorý ho nenávidí pre jeho politiku – presne ako vtedy na Západe. Priznal to. No tí, ktorí vládu nenávidia rovnako ako on, na okamih stŕpli. Čo ak im to ľudia spočítajú? Chceli zmierenie – ale nie pre zmierenie. O seba sa báli! Ešte si pamätali, čo dokáže ulica. No keď sa ani lístok nepohol, lebo vládna strana sa rozhodla tlmiť vášne, osmelili sa. Ani im to dlho netrvalo – tak pár hodín. Nepekné to je, veď áno, ale čo, ak si zaslúžil? A nezaslúžil si?! Informátori pre svetové médiá, ktorí „v tejto krajine“ nemajú vlastných korešpondentov, hneď boli tiež zorientovaní. Nabehli na zavedené adresy, tie vždy vedia pekne usmerniť: „Populista, Putinovec, Proruský…“ A doma sa to tiež pekne rozbehlo: atentát nie je pre Roberta Fica amnestia. Nesňala z neho obvinenia! Atď., atď. Neštítia sa ničoho, hrabú sa Robertovi Ficovi v črevách a žiadajú dôkazy, že sa mu to naozaj stalo, chcú vidieť jeho rozpárané brucho, inak neuveria. Pracujú dlhé roky s hercami, tak sú presvedčení, že život je divadlo. Teáter. Fraška. Agitprop.

Minulý víkend bola u pápeža prezidentka Slovenskej republiky. Ľuďom na Slovensku Svätý otec v súčasnej ťažkej situácii odkázal, aby medzi sebou hľadali pokoj. Prezidentka to uviedla po audiencii. Najvyššia autorita katolíckej cirkvi sa za Roberta Fica modlila.

A v slovenskom éteri sa ten neznesiteľný smrad usadil tak, že žiaden pokoj nehrozí. Veď – bol vôbec ten Robert Fico zranený? A kde je krv?! Kto ju videl?! A ako to, že je už doma z nemocnice?! A prečo o jeho zranení nehovoria zdravotníci, ale minister vnútra a minister obrany?! A kde sú lekári?! Ale medzi riadkami je toto podstatné posolstvo: čo si to ten Fico (písané zásadne bez krstného mena a zásadne bez oslovenia) dovolil, aby na novinárov padol tieň podozrenia, že to oni majú v rukách zápalnú šnúru, na konci ktorej je Cintulova zbraň?! Oni majú byť obeť?! Oni, svedomie národa, oni, pravda svätá?  

„Zožal, čo zasial,“ povedal na adresu Roberta Fica kňaz, ktorého si do Vatikánu priviezla prezidentka republiky a mal domov odniesť pápežov odkaz o hľadaní pokoja.

Nemá nijaký význam mravne sa rozhorčovať. Nikto sa nezmení. Nemôže. Opozícia a médiá roky žijú z „lebofico“, ak by sa zastavili, stratili by agendu.

Zamrazilo ma, keď som čítala vyjadrenie anesteziologičky MUDr. Evy Kušíkovej, ktorá bola pri lôžku Roberta Fica, keď mu celý lekársky tím zachraňoval život:

„… Chvíľu som sa snažila nájsť spôsob, ako známym i neznámym diskutujúcim vysvetliť, čo všetko sa podieľa na tom, ako rýchlo – a či vôbec – sa človek zotaví z úrazu a choroby. Aká spletitá mozaika okolností na to vplýva, čo všetko sa my lekári snažíme predvídať, ovplyvniť a vyriešiť, aby sme pacienta vrátili čo najskôr domov, medzi jeho blízkych, do normálneho života – alebo aspoň čo najbližšie k normálu. 

Ako v celých tímoch zdravotníkov rôznych odborností vydávame zo seba každý deň to najlepšie, aby aj naši pacienti dopadli čo najlepšie a aby nám to celé dávalo zmysel.

Hľadala som spôsob, ako to podať, aby mi diskutujúci uverili… A potom som to vzdala. Nedokážem nájsť spôsob, ktorým by som si v dnešnej podozrievavej, nedôverčivej, intenzívnymi emóciami nabitej dobe získala dôveru čitateľa, ktorý v diskusii hľadá iné veci ako medicínske argumenty…“ (Celý rozhovor TU).

Neuveria. Už nabíjajú úplne nehanebne ďalej.

Ale mali by vedieť, že my od nich nepotrebujeme ani amnestiu, ani milosť. My sa od nich potrebujeme dištancovať!

V denníku Štandard priniesli rozhovor s Ivanom Hoffmanom. Slobodný človek, ktorý je slobodný v každom režime, to pomenoval presne: „… politická vražda nie je všedná vec… a hoci to nepriznajú, tušia, že stvorili vraha. Všetkými tými frázami o ohrození demokracie, o potrebe zastaviť nenávisť odvádzajú pozornosť práve od tohto: že stvorili vraha. S týmto vedomím pre nich nebude jednoduché pokračovať v antificovskej kampani. Tým, že sa dištancovali od vraha, odsúdili sa, myslím, k soft revolte typu ,stoj, lebo sa netrafím‘.

Jaroslav Daniška: Liberáli a progresívci ale neuhli ani o milimeter, nikto nenapísal, že to strašenie o konci demokracie, posielanie Fica do basy a podobne, že to bolo ,trošku‘ prehnané…

Ivan Hoffman: Samozrejme, ľudia sa nemenia, to sa od nich ani nedalo čakať. Že vážia slová, je cnosť z núdze, vynútený ťah, povedal by šachista.“

(Celkovo 963 pozretí, 1 dnes)

Ďalšie články:

Facebook
Telegram
Twitter
Email

2 Odpovede

  1. Na margo toho, hlavne z druhej strany prezentovaného, zmierenia tiež citujem Ivana Hoffmana:
    „Ukázal (atentát), že zápas s progresívnym fanatikmi o budúcnosť, o zachovanie prirodzeného sveta, je zápasom na život a na smrť. Ale je to zápas s otvoreným koncom“.
    Takže žiadne zmierenie s nimi. Buď, alebo …

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Účet Klubu Nového slova – IBAN: SK8211000000002624852008
variabilný symbol pre Slovo 52525

Týždenný newsletter