Povstanie, oslobodenie, budovanie
Dopíš svoj verš, rozlúč sa ešte s nami
a potom odíď, básnik ihravý.
Hodina odbila a čas je okovaný
a my ňou chabí, tápaví.
S tŕpkami v hrdle zdržaného vzlyku
nás zdrví tento neúprosný vek.
Všetko je stratené?
Mám slovo na jazyku.
Na bolesť myslel som a našiel na ňu liek.
(L. Novomeský, Slovo, 1939)
Počas februára 1940 žije u J. G. Tajovského a neskôr získava byt na Mudroňovej ulici. Pre zaujímavosť, toto stretnutie s Tajovským sa stalo inšpiráciou pre divadelnú dramatizáciu Petra Vrlíka, prezentovanú pri odhalení busty v Martine. V 40. rokoch sa dostáva do väznice v Ilave z preventívnych opatrení Slovenského štátu (väznený bol celkovo dvakrát) a podobne sa dostáva do väzenia aj Gustáv Husák. Vďaka rodinnému priateľstvu s Alexandrom Machom sa mu podarilo zmierniť tresty pre väznených davistov a taktiež dostať z väznice brnianskeho gestapa Viliama Širokého, čím mu prakticky zachránil život. Široký sa mu v 50. rokoch „poďakuje“ uvrhnutím do väzenia, predtým mu však napíše predslov do knihy Výchova socialistického pokolenia (1949), kde ho nazve nasledovníkom národných velikánov hviezdoslavovskej tradície. Len dva roky pre uväznením Novomeského píše Široký, že Novomeský nadväzuje na najlepšie tradície minulosti…
V roku 1943 bola väčšina funkcionárov strany vo väzení a ilegalite. Po návrate Karla Šmidkeho s inštrukciami z Moskvy sa spolu s Novomeským a Husákom podieľajú na zakladaní ilegálnej Slovenskej národnej rady a stávajú sa členmi V. vedenia ilegálnej KSS, ktorej úlohou je integrovať všetky protifašistické skupiny na základe rozhodnutia Kominterny (spojenie s Joskom, Lettrichom a Ursínym a ďalšími). Spätne tento akt Novomeský hodnotí nasledovne: „Vianočná dohoda o SNR, SNR, SNP, ¾ ročná partizánska vojna, potom obnovenie republiky, Košický vládny program a všetky nemenované rozhodujúce články nášho dramatického politického a spoločenského vývoja nemali a nemajú iný zmysel než boj o nové Slovensko. (…) …v našom živote podľa predstáv a programov osnovaných ešte pred začatím ozbrojeného zápasu nemali byť iba ľudia pri správe verejných vecí, ako to konečne plynie i z Vianočnej dohody o SNR, ale nové mali byť i zriadenia, inštitúcie, nový mal byť prístup k problémom aj metódy práce.“ Slovenské národné povstanie je podľa Novomeského tou najdôležitejšou udalosťou, pretože v ňom „národ našiel seba“.
Text Vianočnej dohody slávnostne prečítal na tajnom stretnutí v byte na Gajovej ulici práve Novomeský. Dôležitý je Bod II. I., kde sa píše: „Želáme si, aby národ slovenský a národ český ako najpríbuznejšie slovanské národy utvárali ďalšie svoje osudy v novej Č-SR, spoločnom to štáte Slovákov a Čechov, a na podklade princípu rovný s rovným.“ Do roku 1943 neexistoval komplexnejší program riešenia česko-slovenských vzťahov, čo píše aj Holotíková. Alternatívou bola iba Benešova centralizácia, obnovenie starej ústavy so všetkými chybami a nedostatkami. Novomeský sa zúčastnil na najdôležitejších poradách ilegálnej SNR v Bratislave a v Žarnovickej doline pri Čremošnom (v kontexte politického, vojenského a hospodárskeho zabezpečenia povstania).
Počas vypuknutia SNP sa Novomeský údajne nachádzal v Bratislave, do Bystrice prichádza až v druhej polovici septembra, pričom literatúra neuvádza jeho presný príchod. Tento oneskorený príchod je predmetom diskusií, čo Holotíková zdôvodňuje zhlukom najneočakávanejších prekážok, technických a aj osobných starostí. Je možné, že významnú úlohu v oneskorenom príchode zohrali obavy o rodinu. Podľa Jablonického sa Novomeský presunul na povstalecké územie po varovaní A. Macha a na povstalecké územie sa dostal cez Nitru a Zlaté Moravce, avšak túto interpretáciu nemožno overiť na inom mieste, preto je rozporuplná. Faktom podľa Jablonického zostáva, že povstanie tri týždne prebiehalo bez neho. Interpretácie, ktoré robia z Novomeského doslova zbabelca, neguje fakt, že Novomeský sa ocitol priamo na fronte v španielskej občianskej vojne, kde mu išlo o život, čo bolo už vyššie spomenuté.
Po príchode na povstalecké územie sa Novomeský zúčastňoval na zasadnutiach pléna SNR, predovšetkým v ohľade vzťahu k československej zahraničnej vláde v Londýne a slovenskej otázke. Medzi požiadavkami SNR a exilovou vládou viedol Novomeský spor o legitimitu Slovákov v budúcej obnovenej republike, ktorý podmienil práve povstaním. Teda prostredníctvom povstania sa SNR stala vrcholným revolučným orgánom domáceho odboja. Nasledovalo rokovanie SNR z 29. 9. 1944, ktoré urýchlilo rozhodnutie vyslať do Londýna na rokovanie s Benešom delegáciu v zložení Novomeský, Ursíny, Vesel, uvádza Fremal. Z letiska Tri duby odlietajú 7. 10. 1944. Novomeský je vyslaný do exilu, kde v Londýne rokuje s Benešom o budúcom politickom usporiadaní (týmto rokovaniam sa podrobne venuje v textoch zo 60 rokov). Odtiaľ letel do Moskvy, kde sa zúčastňuje na poradách KSČ o povojnovom usporiadaní. Situáciu radikálni centralisti neudržali a výsledkom bolo vyhlásenie Košického vládneho programu so súhlasom Gottwalda ako „MAGNY CHARTY SLOVENSKÉHO NÁRODA“. Pre Novomeského bolo víťazstvom, že „slovenský národ bude pánom vo svojej krajine a český národ v českých krajinách.“ Po vojne a oslobodení sa vracia na Slovensko, kde sa stáva súčasťou povojnového vedenia. Túto etapu Novomeského života dokumentuje aj seriál Roky prelomu (1989).
Mináčova esejistika a z nej vyplývajúca filozofia dejín, v ktorej chápe SNP ako katarznú očistu národa, priamo nadväzuje na koncepciu Ladislava Novomeského, ktorý chápe SNP v kontexte naplnenia zmyslu slovenských dejín započatých prvým vystúpením štúrovcov v rokoch 1848 a 1849. Mináč aj Novomeský chápu tieto udalosti ako kľúčové ďalšie národné a emancipačné zápasy v 20. storočí, ktoré poviedli cez vznik Vianočnej dohody, vznik ilegálnej Slovenskej národnej rady, Košický vládny program až po federáciu Československa.
***
Pozoruhodné je Novomeského pôsobenie v Matici slovenskej, kde bol zvolený za predsedu po boku Jura Hronca, ktoré bližšie analyzoval politológ Peter Schvantner. Zvolenie Novomeského za predsedu Matice slovenskej opisuje nasledovne: „Dvaja predvojnoví doživotne zvolení predsedovia Vavro Šrobár a Jozef Országh sa svojich funkcií vzdali. Na dve uprázdnené miesta boli zvolení Laco Novomeský, básnik a povereník SNR pre školstvo a osvetu, a prof. Jur Hronec, vedec a zakladateľ Slovenskej vysokej školy technickej. (…) Predseda Laco Novomeský na valnom zhromaždení povedal, že „politická a spoločenská atmosféra, pevne verím, bude priaznivá pre rozvinutie veľkorysejšej činnosti Matice slovenskej“. Jur Hronec bol zas uznávaný vedec, ktorý mal mať na starosti vedeckú činnosť.“ Schvantner ďalej píše: „Cez predsedu Matice Laca Novomeského sa konštituoval aj Spolkový akčný výbor, v ktorom boli obaja predsedovia Matice. Medzičasom sa Matica dostala z rezortu školstva a osvety, kde bol povereníkom Laco Novomeský, pod povereníctvo informácií na čele s Ondrejom Pavlíkom. (…) Matica sa rozhodla pokračovať vo vedeckej a kultúrnej činnosti v intenciách svojich zakladateľov, tiež sa zaviazala pomáhať vláde Československej republiky a SNR vo výchove kultúrnych uvedomelých občanov. V ohlase sa nezabudlo ani na zblíženie so slovanskými národmi. V tomto kontexte treba doplniť, že myšlienka kultúrnej spolupráce slovanských národov bolo v povojnovom období približne do roku 1949 výrazne preferovaná, čo pomerne často vo svojich prejavoch zdôrazňovali Vladimír Clementis či Ladislav Novomeský (táto kontinuita bola ukončená v čase násilnej internacionalizácie kultúry, keď nastali vykonštruované politické procesy s tzv. „buržoáznymi nacionalistami“, ktoré stáli Clementisa život a Novomeského či Husáka roky väzenia).“ Schvantner uvádza, že sa Novomeský „v rámci Matice slovenskej zaslúžil po boku Martáka a Hirnera o jej samotnú záchranu, nakoľko to bol práve Novomeský, ktorý dokázal ustáť boj o jej existenciu v turbulentných povojnových rokoch. Neskôr je z politických dôvodov odvolaný z funkcií a odstavený dočasne za riaditeľa SAVU, po čom ho následne zatknú a väznia ako „buržoázneho nacionalistu“ vo vykonštruovaných procesoch…“ Laco Novomeský mal byť na návrh Povereníctva informácií a osvety matičnou správou z Matice vylúčený, aj keď takúto právomoc malo len valné zhromaždenie. To ale v roku 1950 už nezasadalo, dodáva Schvantner v texte, ktorý sa venuje matičným dejinám po roku 1945.
Ladislav Novomeský bol tiež predsedom najstaršej slovenskej literárnej organizácie, Spolku slovenských spisovateľov, v ktorej sa angažoval už v medzivojnovom období a zlatými písmenami sa do nej zapísal organizáciou už spomínaného Trenčianskoteplického kongresu v roku 1936. Medzi jeho predchodcami na tejto pozícii boli Ivan Krasko, Vavro Šrobár, Janko Jesenský či Valentín Beniak. Na pozícii ho neskôr nahradili davisti Ján Poničan a Michal Chorváth. Primknutie Novomeského k Spolku opisuje v Slovenských pohľadoch jeho súčasný čestný predseda Jaroslav Rezník st.: „Dva roky pred vznikom Spolku, teda v roku 1921, vznikla v Bratislave Umelecká beseda slovenská. Bola to univerzálna umelecká organizácia, ktorá združovala osobnosti literárneho, výtvarného a hudobného života. (…) Pokúšali sa aj o edičnú činnosť. Šťastie sa najskôr usmialo na Ivana Horvátha, ktorý tu vydal svoju tretiu knihu noviel Vízum do Európy (1930), a Jána Poničana, ktorý tu vydal svoju tretiu básnickú zbierku Večerné svetlá (1932). Literárno‑kultúrna činnosť Umeleckej besedy slovenskej dostala novú dynamiku príchodom davistov. Boli to Vladimír Clementis, Laco Novomeský, Daniel Okáli, Ján Poničan, Edo Urx a niektorí ďalší. Lenže táto skutočnosť spôsobila, že do umeleckého spolku priniesli so sebou aj politický rozmer vnímania sveta a vývinu spoločnosti. Všetci boli výrazne sociálne orientovaní a v tomto duchu aj tvorili, zdôrazňujúc sociálne rozdiely, biedne položenie prostého slovenského ľudu, a vyzývali k revolučnému pohybu. Navyše, povstupovali do komunistickej strany a politicky i literárne sa orientovali na Sovietsky zväz. A svoje postoje a celkový svetonázor prezentovali vo vlastnej tvorbe i vo verejne prezentovaných stanoviskách ku kritickým udalostiam v spoločnosti. Boli iniciátormi Manifestu slovenských spisovateľov proti streľbe do štrajkujúcich poľnohospodárskych robotníkov v Košútoch v roku 1931. To vládnuce kruhy vyľakalo i rozčúlilo. Podozrivými boli aj večierky z poézie Laca Novomeského, Fraňa Kráľa a ďalších poetov. „Básničky“ vrchnosť ešte ako‑tak tolerovala, no prednáškové turné Jána Poničana o ceste do Sovietskeho zväzu už nemohla nechať bez mocenského zásahu. Vedeniu Umeleckej besedy nariadila básnika Jána Poničana z organizácie vylúčiť a zmeniť zostavu výboru. Mohla si to dovoliť, lebo činnosť Besedy bola subvencovaná zo štátnych zdrojov. Reakciou na tieto mocenské zásahy bolo vystúpenie viacerých spisovateľov z Umeleckej besedy, ktorí následne vstúpili do Spolku.“
V súvislosti s pôsobením Novomeského v Spolku po roku 1945 je zaujímavá tiež situácia v súvislosti s podpredsedom Spolku Jánom Poničanom. Ján Poničan bol totiž tiež tajomníkom a podpredsedom Spolku slovenských spisovateľov, teda v čase, keď Spolok slovenských spisovateľov, ako aj Maticu slovenskú a povereníctvo pre školstvo a osvetu ideovo viedol už Ladislav Novomeský. Novomeský bol iniciátorom „tretieho smeru“ v slovenskej kultúre, ktorý odmietal na jednej strane včlenenie slovenskej kultúry do českej (čechoslovakizmus), ako aj druhý, protičeský a šovinistický prúd. Namiesto toho v tom čase presadzoval cestu tretieho smeru, ktorý stál tak proti ľudáckemu šovinizmu, ako aj českému centralizmu, resp. čechoslovakizujúcim tendenciám na poli kultúry. Tento tretí smer vychádzal z koncepcie trenčianskoteplického kongresu i ideového poslania Slovenského národného povstania, súvisiaceho s očistením slovenského kultúrneho života tak od čechoslovakizmu, ako aj od kolaborácie s ľudáctvom (najmä proti autorom, ktorí podpísali Ohlas slovenských spisovateľov, teda tzv. protipovstalecký manifest; ten však podľa F. Pavčíka vznikol v dvoch verziách – v radikálnej, ktorú inicioval T. J. Gašpar a umiernenej, ktorú inicioval V. Beniak; druhú verziu podpísal aj J. Poničan). Novomeský pristupoval k jednotlivým prípadom, aj k prípadu Poničana, individuálne. Podľa Novomeského „slovenská kultúrna obec morálne nezlyhala“, ale „zlyhali iba jednotlivci“, a preto Novomeský na tzv. banskobystrickom kongrese navrhol, aby signatári manifestu priznali svoje pochybenie a dostali druhú šancu. Medzi účastníkmi kongresu boli Kostra, Smrek, Poničan a Chrobák. Poničan v tom čase na kongrese prehlásil, že podpísal „Bratislavský manifest“, aby sa dištancoval od predošlého vulgárneho manifestu, ktorého autorom bol Tido J. Gašpar. Svoj podpis oľutoval aj J. Kostra a následne povereník informácii Michal Chorváth túto tému uzavrel, všíma si F. Pavčík. Poničan sa tiež ospravedlňoval svojimi dovtedajšími nonkonformnými a rezistentnými postojmi a publikovaním protivojnových a protirežimových článkov v prvom dvojčísle Elánu. Poničan bol navyše podľa Kerecmana väznený tri týždne v Ilave (1939), neskôr opäť väznený spolu s Okálim, Husákom a Novomeským (1940) a napokon zatknutý opäť v roku 1941. Novomeský teda svojho spoluväzňa a kolegu z DAV-u „vzal na milosť“. Na milosť však nevzali neskôr samotného Novomeského jeho „karieristickejší“ kolegovia zo strany ako Bacílek a Široký.
Novomeský bol v rokoch 1945 – 1950 vytrvalým bojovníkom v politickom zápase, nakoľko rezort odďaľoval nový zákon o štátnej a jednotnej škole, ktorý bol principiálnym krokom ku demokratizácii školského systému: „…stála za ním nielen autorita jeho osobnosti, ale i obraz SNP, pretože k prvým zákonodarným aktom povstaleckej Slovenskej národnej rady (1944) patrilo zoštátnenie školstva a jeho definitívne vymanenie zaostalých konfesionálnych roztriešteností.“ Úlohou povereníctva školstva a osvety, na ktorého čele stál Ladislav Novomeský, bola duchovná a ideová premena spoločnosti, prevýchova pedagógov, výchova mládeže či politické riadenie školskej praxe.
Realizáciu kultúrneho konceptu Novomeského treba vnímať v troch dimenziách – jednak vychádzajúc z kultúrnej politiky z konca roku 1946, jednak z avantgardného konceptu kultúry z čias DAV-u a jednak ako nadstranícky, vychádzajúc z racionálne zdôvodnených potrebných krokov pre záujmy národné, ale i záujmy modernej spoločnosti. Kultúru, umenie a vedu Novomeský vníma prísne v podmienkach spoločenskej užitočnosti s popieraním jej elitárskej uzavretosti: „Úroveň kníh, obrazov, divadiel, koncertov i intenzita vedeckej činnosti nebudú nikdy nezávislé od okruhu publika a od výšky jeho záujmu o tvorivú prácu umelcov a vedcov.“ Za 5 rokov pôsobenia v úlohe povereníka pre školstvo a osvetu Novomeský stihol mnoho. Z najdôležitejších prvkov je to zavedenie zákona o jednotnej škole, zavedenie konceptu kultúry pre široké vrstvy založenom primárne na vzdelávaní často negramotného obyvateľstva,slovakizácia južného Slovenska, zavedenie ruštiny ako povinného jazyka na školách, vysokoškolskej reformy, prepojenie školstva s praxou, prijatie nového osvetového a divadelného zákona, zrovnoprávnenie východu a západu Slovenska (vybudovanie vzdelávacích a kultúrnych inštitúcií v Košiciach), rozsiahla činnosť na poli osvetovom, vzdelávacom, umeleckom a vedeckom. Novomeský otváral školy, galérie, internáty, prednášal na kultúrnych podujatiach, zjazdoch kultúrnych pracovníkov a tak ďalej. Počas jeho pôsobenia vo funkcii vznikla Slovenská filharmónia, Slovenská národná galéria, Vysoká škola výtvarných umení, Vysoká škola múzických umení, meštiacke školy, opatrovne, stredné školy a fakulty vysokých škôl. V procese kultúrneho vývoja je podľa Novomeského dôležité nasmerovať spoločnosť od málo kultúrneho alebo nekultúrneho stavu ku stavu kultúrnemu: „Nie je dôležité, aby náš inteligent svojím chovaním, výzorom a konečne i vedomosťami sa líšil od pospolitého človeka. Ale aby mu bol týmito vlastnosťami vzorom a aby mu vzorom mohol byť, musí sa nevyhnutne zžiť s celým svetom našej spoločnosti tak, aby si jej dôveru získal. (…) Máme jedinú generálnu úlohu spoločnú pre všetkých na poli politickom, kultúrnom, hospodárskom, sociálnom i kultúrnom, a to je obnova, výstavba a prestavba slovenského národného života, čo je jedinou cestou k upevneniu pozícií, ktoré dnes slovenský národ v Československu a slovanskom národe má.“ V 60. rokoch Novomeský hodnotí svoje pôsobenie nasledovne: „Neviem či som to robil dobre alebo zle. Jednoducho robil som to, čo som pokladal za správne ako básnik aj ako človek. Mal som vraj… prepustiť všetko učiteľstvo a z prepustených potom vyberať schopných príslušníkov nových kádrov… bol som v zajatí Leninovej myšlienky, že aj na kultúrnu revolúciu sa vzťahuje zásada, ktorá platí pre revolúciu vôbec, t.j. že sa robí s takými ľuďmi, akí sú… ľutujem, že mojim nástupcom pripadla potom nevďačná úloha dokončiť a uskutočniť proces, ktorý nadlho poznačil postoj celej pofebruárovej generácie k nášmu socialistickému zriadeniu, čo mi je ľúto väčšmi, úprimne a naozaj. (…) Ako politický funkcionár máš určité možnosti, a tie treba využiť, aj keď sú okolnosti nepriaznivé. (…) Ja osobne som prehral… no zostáva povinnosťou zaujímať sa o veci národa, sveta. Hoci aj v básňach..“ Na uvedenom rozhovore z polovice 60. rokov Novomeský demonštruje svoj prístup. V inej časti rozhovoru pripomína, že politik pre neho nie je funkcia, ale občiansky postoj.
Čo sa týka súkromného života, tragickou udalosťou sa stala smrť jeho sedemročného syna Daniela v roku 1946. Predtým sa mu však narodila dcéra Elena, ktorá si v budúcnosti zoberie Martina Bútoru, budúceho spoluzakladateľa VPN. Rozvedie sa s ním, z manželstva však vzíde dieťa – Daniel Bútora, ktorý bol od mája do októbra 2023 ministrom školstva SR v úradníckej vláde Ľudovíta Ódora. Mal teda podobnú funkciu ako jeho starý otec Ladislav Novomeský (ten sa stáva po roku 1945 povereníkom pre školstvo a osvetu), no stojí na úplne odlišných (pravicových) hodnotovo-politických pozíciách. Podľa svedectva dcéry Eleny však mierna kontinuita zostala pri vnučkách: „Nejaká kontinuita sa však zachovala, niektoré moje vnučky sa venujú profesionálne charite. Najstaršia bola nedávno ocenená škótskou charitatívnou organizáciou za prácu s menšinami.“ Zároveň dodáva, že aj keď otca kritizovala pre ľavicovú orientáciu a bola podľa vlastných slov aj drzá, váži si ho a je na neho hrdá: „Myslím, že toho ovplyvnil veľmi veľa. Nebudem hovoriť ani tak o konkrétnych činoch, o tom, že ako povojnový povereník školstva v krátkom období dva a pol roka inicioval založenie viacerých relevantných kultúrnych inštitúcií, ktoré fungujú dodnes, národnej galérie, filharmónie, že bol pri založení umeleckého vysokého školstva, ale aj dvoch stoviek základných škôl… Myslím si, že po ňom zostali nosné veci.“
Treba však dodať, že je smutné, že Novomeský nemá na svojom hrobe v Bratislave-Lamači ani napísané meno (uvedené je iba RODINA NOVOMESKÁ). Symbolicky a paradoxne má prázdny symbolický hrob s uvedeným menom, hneď vedľa symbolického hrobu Vladimíra Clementisa (pozri tu) na oficiálne neexistujúcom mieste panthéonu slovenských ľavičiarov, ktoré je v podstate vymazané z dejín ako neznáma lokalita cintorína. Autor tohto článku verí, že sa situácia v budúcnosti napraví, a Novomeský bude mať dôstojne napísané meno aj na mieste, kde sú skutočne jeho telesné pozostatky. Podľa názorov Petra Jaroša a Deany Jakubiskovej (rozhovory pre Slovenské pohľady) bola generácia davistov vymazaná z dejín symbolicky dvakrát. Prvý krát v 50. rokoch, druhýkrát po roku 1989. Juraj Jakubisko dokonca plánoval nahrať seriál s názvom Stratená generácia, ktorý by práve na túto diskontinuitu poukázal. Projekt však napokon podľa svedectva Deany Jakubiskovej nebol podporený z politických dôvodov.
Roky temna
Novomeský je v roku 1950 pozbavený funkcie povereníka a je menovaný za predsedu Slovenskej akadémie vied a umení, kde pôsobí do roku 1951. Novomeského ako predsedu SAVU zatkli 6. februára 1951 o 9:00 hod spolu s Gustávom Husákom. Vo vyšetrovacej väzbe je do roku 1954 a odsudzujú ho na 10 rokov väzenia – väznený je v Leopoldove, Mírove a v Prahe-Ruzyni. Pred Vianocami roku 1955 je podmienečne prepustený a zvyšok trestu mu odpúšťajú pre dobré správanie. Žije v Prahe a pracuje v Památníku národního písemníctví. Rok pred rehabilitáciou vydáva básne v Plameni a Slovenských pohľadoch. Napriek trpkej skúsenosti s väznením neprestal veriť myšlienke, ktorú hlásal a ktorej veril. Zrádzajú ho tí, ktorých vo svojich textoch oslavoval a uznával – vrátane Nejedlého, Širokého a Gottwalda, ktorý mu pomáhal v začiatkoch svojej žurnalistickej práce. Bývalí DAV-isti na čele s Husákom, Novomeským a Clementisom sa ocitajú na spoločnej lodi režimom väznených. Proces s buržoáznymi nacionalistami sa konal 21. až 24. apríla 1954 v Prahe – obžalovaní boli Husák, Horváth, Okáli, Holdoš a Novomeský. Existujú autentické zvukové nahrávky z tohto procesu, ktoré boli vložené do umelecko-dokumentárneho pásma Tanec nad priepasťou spracované Emilom Benčíkom. Novomeský, ako v textoch, tak aj vo výpovedi priznáva, že pod vplyvom procesov sám uveril, že sa stal zradcom. V zázname z vykonštruovaného bratislavského pojednávania Novomeský hovorí: „Ideologické korene buržoázneho nacionalizmu siahajú do rokov 1924 – 1925, keď začal vychádzať DAV. Činnosť buržoázno-nacionalistického DAV-u bola škodlivá… lebo ovplyvňovala tú časť inteligencie, ktorá hľadala cesty k robotníckej triede a socialistickému hnutiu. Naša činnosť bola škodlivá, lebo sme nadraďovali nacionálne záujmy nad triedne, internacionálne záujmy proletariátu. A potom tiež preto, lebo sme záujmy Slovenska vyzdvihovali nad záujmami ostatných častí republiky. (…) Toto nepriateľské stanovisko priviedlo burž-nac. skupinu DAV-u do jednotného frontu s ľudáckym autonomizmom a separatizmom. (…) V roku 1932 sme vystúpili takým spôsobom, že sme sa dostali s ľudáckym autonomizmom a separatizmom na spoločnú platformu. (…) Takýmto spôsobom naša skupina účinne napomáhala tvoreniu tzv. Slovenského štátu.“
Na tomto procese bol prítomný aj Alexander Mach, ktorého sa pýtajú, prečo nechal väzniť komunistov, pričom Husákovi a ďalším zabezpečil lepší spôsob bytia. Mach na to odpovedá, že „využíval ich činnosti v prospech štátu.“ Historik a literárny vedec Martin Kučera si vo svojej hermeneutickej interpretácii Novomeského života všíma aj tento moment a dodáva nasledovné: „Novomeský byl za Slovenského státu, tzv. první slovenské republiky (z milosti vůdce a říšského kancléře), dvakrát vězněn a propuštěn, nikoli snad zásluhou vlivného ministra Šaňa Macha, s nímž ho pojilo rodinné přátelství z dávných dob a který byl víc bohém než politický profesionál, nýbrž proto, že režim vězením pouze zastrašoval.“
Paradoxom je, že „konexie“, ktoré mal Novomeský s Alexandom Machom, chránili práve tých, ktorí Novomeského v 50. rokoch súdili. Kučera píše o záchrane života samotnému Viliamovi Širokému, ktorého zachránil pred smrťou: „Komunistické vedení využívalo prostřednictvím Júlia Ďuriše (před jeho zatčením) Novomeského konexí u Šaňa Macha ve prospěch vězněných, např. davistů Daňa Okáliho, Jána Poničana a Ladislava Szántóa, také však generačně mladších Jána Púlla, Michala Falťana, Júlia Šefránka (kterého jako Žida Novomeský uchránil před deportací), Jaroslava Dubnického. Hned na začátku války se mu podařilo dosáhnout Machova zákroku, aby z věznice brněnského gestapa byl do Bratislavy přeložen Viliam Široký, navrátivší se z emigrace. Tím mu zřejmě zachránil život.“ Interpretácia tejto dejinnej udalosti je teda oveľa zložitejšia. Novomeský vo vykonštruovanom procese hovorí o stretnutiach s Clementisom, v ktorých vyzdvihoval potreby miernejšieho posudzovania slovenských ľudákov: „Pri týchto rozhovoroch s Clementisom vyzdvihoval som režim slovenského štátu ako miernejší v porovnaní s inými režimami v krajinách okupovaných nacistickým Nemeckom. (…) Informoval som Clementisa o našej dohode s reakčnými predstaviteľmi slovenskej buržoázie SNR a zdôrazňoval som potrebu úzkej spolupráce s nimi, v záujme zachovania inštitúcií a zariadení vytváraných v období Slovenského štátu.“
Sám Novomeský sa k týmto priznaniam vyjadril na kameru v 60. rokoch. Prirovnal ich k pozícii Jaroslava Haška vo Švejkovi. Absurdné prehlásenia vnímal ako výsledok absurdity doby, keď kafkovské priznanie k absurdite vnímal ako švejkovský protest proti šialenej dobe. Kučera k tomuto obdobiu dodáva: „Mstila se na něm malost. Čí, koho, v jakém zájmu? Na podobné dotazy, bohužel, dosud neumíme uspokojujícím způsobem odpovědět. Ovšem známe fakta o tom, že Novomeský v poválečných funkcích – jakkoli se to někdejším stoupencům režimu Slovenského státu jeví jinak – vykonal mnoho dobrého i statečného, že nebyl (jako ostatně nikdy) poplatný dobové dogmatice.“ Zaujímavá bola Novomeského reakcia na články, ktoré boli proti nemu písané v 50. rokoch, čo opisuje jeho dcéra Elena: „Mama mu schovávala články, ktoré proti nemu po zatknutí písali rôzni ľudia, aj jeho spisovateľskí kolegovia – Dominik Tatarka, Mňačko, Špitzer… Všetky mu ich odložila. Keď sa vrátil z väzenia, dala mu ten balík previazaný povrázkom a hovorí: „Toto si prečítaj!“ Zobral ho za ten povraz a išiel ho vyhodiť do kýbľa. On sa tým proste nebude zaoberať. Bolo to, bolo to zlé, no on sa nebude vyhýbať ľuďom, ktorí ho očierňovali neuveriteľným spôsobom, písali proti nemu brožúry ako Špitzer.“
Pre zaujímavosť sa začítajme do slov Juraja Špitzera, ktoré sú absolútne protichodné a absurdné, nakoľko davistov obviňujú rovnako z nacionalizmu, ako aj z kozmopolitizmu, a sú až príliš blízke metódam súčasných politických fanatikov: „Ideológia buržoázneho nacionalizmu, ktorej nositeľmi boli odhalení nepriatelia robotníckej triedy Clementis, Husák a Novomeský, bola porazená už na IX. zjazde KSS. Súdruh Široký vtedy povedal, že buržoázny nacionalizmus Clementisa, Husáka a Novomeského má svoje korene v činnosti skupiny DAV, ktorej vedúcim bol práve Clementis a z ktorého vyšli Novomeský a Husák (….) Národnostný šovinizmus, cynický, kozmopolitický postoj k vlastnému ľudu, poklonkovanie pred úpadkovou kultúrou kapitalistického západu, nepriateľský pomer k Sovietskemu zväzu a k jeho kultúre – to všetko viedlo davistických súbežcov nevyhnutne k zrade: do služieb americko-anglického imperializmu. (…) Svoju záškodnícku činnosť uskutočňovali podľa trockistickej praktiky: zasahovať na najcitlivejších miestach. Na šikmú plochu zrady, po ktorej skĺzli, usilovali sa strhnúť všetkých, ktorých svojím vplyvom zasiahli: šírením ideológie buržoázneho nacionalizmu a kozmopolitizmu. (…) Davisti strhli na šikmú plochu úpadku a beznárodného formalizmu časť slovenskej literatúry, odvádzali ju od životodarných prameňov marxizmu-leninizmu a literatúry sovietskej, aby v nej udomácnili rozkladné teórie a protirealistické umelecké smery zahnívajúceho buržoázneho – najmä francúzskeho umenia. (…) Proti kozmopolitizmu a formalizmu, intelektuálskemu anarchizmu, kapitulantstvu, dekadencii a zrade, ktorej spojité nádoby na protirealistickej línii umenia predstavujú vo Francúzsku André Gide a celá svorka kapitulantov a zradcov ako Breton, Salvator Dali a pod., v Čechách Teige, Záviš Kalandra a iní – na Slovensku Novomeský, stojí neochvejne Peter Jilemnický ako priekopník socialistického realizmu, ako bojovník proti formalistickému dekadentnému umeniu… beznárodný kozmopolitizmus, estetizovanie nízkosti v človeku, to je Novomeského poézia. Clementis ako hlásateľ londýnskeho rozhlasu pracoval už ako agent, získaný francúzskou rozviedkou – filiálkou americko-anglického imperializmu. Pre Husáka bol Clementis nesporne najvýznamnejšou osobnosťou slovenskej časti československej emigrácie v Anglicku. Takto si dávali buržoázni nacionalisti a kozmopoliti navzájom známky z vlastenectva, klaňali sa, obdivovali sa jeden druhému vo svojej zradcovskej praxi a pokryteckej diplomatickej a štátnickej komédii, ktorej cieľom bola reštaurácia kapitalizmu. Buržoázni nacionalizmus a kozmopolitizmus bol platformou, na ktorej sa mohli stretnúť všetky -izmy za tzv. Slovenského štátu v spoločných zborníkoch a v spoločných časopisoch. (…) Bol to Novomeský, ktorý umožňoval zverejňovanie článkov trockistu a špióna Záviša Kalandru v DAV-e, propagujúc surrealizmus, a je to Novomeský, teraz už ako kultúrny politik strany, ktorý takto hovorí 27. augusta 1945 v B. Bystrici na zjazde umelcov a vedeckých pracovníkov ako hlásna trúba kozmopolitizmu: „Bez francúzskeho školenia nemožno si vôbec predstaviť naše výtvarníctvo, ako si nemožno predstaviť dôležitú časť našej poézie bez blahodárneho vplyvu francúzskeho básnictva…“ Tu sa Novomeský vrátil k svojím starým úvahám z r. 1936 o Východe a Západe a servíruje svojim poslucháčom túto zmätenú buržoázno-nacionalistickú a kozmopolitickú zlátaninu…: „Východ i Západ, aby sme boli sami čo najinformovanejší, čo najbohatší. Aby nebolo vo svete popudu, ktorý by sme pre seba a po svojom nevyriešili. Východ i Západ, aby sme mohli byť čo najviacej a najlepšie sami, svoji, samými sebou.“ Vďaka našej strane – spolu s odhalením protištátnej činnosti Clementisa a spol. – je porazená na hlavu aj ideológia, ktorú davisti Clementis, Novomeský a Husák hlásali. Treba železnou metlou vymiesť všetko dedičstvo, čo po nich zostalo…“
Tak nejako vyzerali udavačské texty 50. rokov, ktoré Novomeský hádzal po prepustení z basy rovno do koša…
Rehabilitácia a roky slobody
Po rehabilitácii ho volia do výborov Zväzu slovenských i československých spisovateľov, začína pracovať v Ústave slovenskej literatúry SAV, vydáva zbierky Vila Tereza (o rok neskôr za ňu dostáva cenu Klementa Gottwalda) a Do mesta 30 minút. Po prepustení sa vracia do Senice a A. Baláž na margo tohto obdobia píše: „Ublížili mu mnozí, četní, kterým pomáhal ke kariéře, ti, jež považoval za přátele, „soudruhy“. Odpustil všem. Křivdu se snažil objektivizovat.“
V roku 1964 vychádzajú ďalšie básnické zbierky a výbery a získava prestížne ocenenia vrátane titulu národného umelca či hrdinu ČSR.Jeho dcéra Elena sa k udalosti vyjadrila nasledovne: „Oni mu dali ceny za literatúru, za Vilu Terezu, možno aj za Stamodtiaľ a iné, a potom mu dali toho národného umelca. V Památníku národního písemnictví sú dopisy, v ktorých prosí stranu aj vládu, aby mu to nedávali, aby to nebolo udelené, ak to má byť náplasť za tie stratené roky. Sú na slobode, sú tu a to je dosť, netreba za to, čo bolo, dávať dodatočne nejaké ocenenia. (…) Nebral tie vyznamenania vážne, nikdy nechcel byť funkcionárom, donútila ho druhá vojna. Chcel debatovať, chcel písať, bol tvorivý človek.“
Podľa Baláža prechádza Novomeského neskoršia tvorba od autentického marxizmu ku tvorbe, v ktorej cítiť existenciálne napätie a gnozeologickú skepsu pripomínajúcu tvorbu Miroslava Válka a mladších básnikov (najmä v nedokončenej zbierke Dom, v ktorom žijem). V polovici 60. rokov pracuje v predsedníctve Zväzu slovenských spisovateľov a dostáva cenu Ľudovíta Štúra. Zborník Splátka veľkého dlhu, vydaný až po roku 1989 a obsahujúci texty z tohto obdobia, je veľmi cenným zdrojom pre recepciu Novomeského názorov na kultúru a umenie, kultúrnu politiku a geopolitiku.Tento zborník vydaný v roku 1992 je 6. zväzkom zborníkov Novomeského publicistiky, vydanej matičiarom Karolom Rosenbaumom.
V rozhovore z roku 1966 pripomína, že 60. roky sú v istom zmysle návratom do avantgardných 20. rokov, ktoré, nakoľko prišli bezprostredne po 1. svetovej vojne a Ruskej revolúcii, stali sa určitým laboratóriom, obdobím vytvárania novej koncepcie. Rok 1956 a situáciu po „III. zjazde Zväzu Československo-sovietskeho priateľstva“, „odmietnutie socrealizmu ako jedného boha“ a rehabilitáciu avantgardy teda vníma ako návrat k stavu 20. rokov. Rozdiel medzi 20. a 60. rokmi v porovnaní so 40. rokmi Novomeský vidí nasledovne:
„Roky 1945 až 1950 prišli tiež po svetovej vojne a revolúciou sme boli doslova obklopení. A predsa tu bol rozdiel, všetko bolo akosi menej výrazné než vtedy. (…) Spoločenské zmeny prišli k nám akosi príliš hotové, že tu nebola priama požiadavka odpovede. (…) Zaiste tu hral rolu dogmatizmus, kult osobnosti a bohviečo. Ale hlavnou vecou je, že vtedy (v 20. rokoch, pozn. aut.) sme boli tvorcami, vytvárali sme koncepciu, kým potom sa z nás stali už len výkonné orgány hotovej veci.“ Novomeský tak ospravedlňuje historickú situáciu, ktorá doviedla dejiny do soc-realistického konceptu. Svoje hodnotové postoje však nikdy nepoprel: „Často mám pocit, že sme verili viac, ako sme dosiahli, sľubovali viac, ako sme mohli dať. Ale napriek tomu som stále presvedčený, že to bola a je dobre volená cesta. (…) Ja po svojich skúsenostiach so svetom nič lepšieho nepoznám, ako socialistické riešenie jeho problémov. Ide len o to, nájsť správne cesty, ktoré povedú k ozajstnej realizácii ozajstného socializmu. To pravdaže, nie je ľahké a nikdy nebude. (…) I ja som podľahol zdaniu… že totiž chyba je vo mne, že celá tá zločinecká činnosť, to sú dôsledky mojich nedostatkov, mojej politickej činnosti. (…) V kriminále som prišiel na to, že to je hlúposť a že je nezmysel apriórne stavať na nedôvere voči ľuďom… ide o pohľad určitých ľudí na istý spôsob konania, myslenie, života. Som rád že sa to zase dostalo do normálnych relácií… Tie väzenské roky ma strašne ťažili, bolo mi až hanba, že aj na mne sa dá demonštrovať obludnosť toho, čo si tiež vravelo socializmus… V zbierke Stamodtiaľ a iné je jedna báseň, kde sa hovorí, že aj keď to bolo mrzuté, nemám právo zanevrieť na seba a na všetko, čím som bol, socializmus nie je len toto, a ak bude treba, ak sa z tej príšernej skúsenosti zrodí skutočný socializmus, tak aj toto unesiem.“
Kritická doba prelomu šiestej a siedmej dekády
Prichádza rok 1968, ktorý je interpretovaný rôzne – dobová literatúra hovorí, že na protest proti neľavicovým tendenciám obnovuje Novomeský spolu s Husákom, Válkom a Mihálikom Nové slovo a odchádza z redakčnej rady Kultúrneho života. S. Šmatlák tento akt hodnotí nasledovne: „Účasťou na konsolidácii pomerov, na spravodlivom riešení vzťahu Čechov a Slovákov zákonom o československej federácii, presadzovaním správnej politiky proti pravicovej deštrukcii vyúsťuje čestný zápas L. Novomeského, politika, básnika-národného umelca a publicistu.“ Ďalej (v zmysle vývoja v neskorých 60. rokoch) autor píše: „Novomeský opäť zasahuje do vývinu socialistickej kultúry. Upozorňuje na chyby a nedostatky spôsobené dogmatizmom, i rozličnými vulgarizáciami v 50. rokoch, upozorňuje na škodlivosť týchto chýb a žiada nápravu.“
Zaujímavý pohľad na udalosti okolo pražskej jari a roku 1968 prináša svedectvom Novomeského dcéra Elena: „Dubčeka vyniesla vlna nespokojnosti s Novotným. Ale mal odvahu, išiel s pravdou von a dokázal dať ľuďom nádej. Január 1968 otvoril cestu aj Husákovi. Postupne sa veci skomplikovali, ľudia sa začali organizovať nezávisle od Komunistickej strany, objavili sa aj návrhy na jej zrušenie. S týmto sa otec nevedel vyrovnať. Začal mať obavu, aby nebol ohrozený samotný socializmus. Zdalo sa mu, že je ohrozená vec, ktorej pevne veril a zasvätil celý život. Myslím si, že v jeho postojoch bola rozhodujúca tá viera, bol presvedčený, že socializmus v netotalitnej podobe ešte má čo ponúknuť. Vždy, keď nastáva politická zmena – nemusíme hneď hovoriť o revolúcii – objavia sa rôzne živly, konjunkturalisti, ktorých účasť aj správnu vec kompromituje. Otec chcel spravodlivý systém, aby ľudia mali byty, zamestnanie a všetko potrebné k spokojnému životu. (…) Od roku 1965 do roku 1968 k nám Husák chodil často. Ešte predtým, keď koncipoval Svedectvo o Slovenskom národnom povstaní (1964), s tatom konzultoval isté veci a pýtal sa ho na jeho názor. Otec v Povstaní pôsobil politicky, nikdy nechodil so zbraňou, keby ju mal použiť, zastrelí skôr sám seba než iného. (…) Husák mal mesiášske sklony. Tak ho vnímal aj otec. Po okupácii išiel zachraňovať do Moskvy, čo sa dalo, po návrate tvrdil, že dokáže s tými Brežnevmi, Kosygynami a ďalšími potrebné vyjednať tak, aby krajina mohla žiť ďalej. Nedokázal, to by nedokázal nikto. (…) Keď prišli tanky, bol tato v zúfalom stave, už vtedy začínali tie zdravotné problémy, ktoré v r. 1970 vyvrcholili mŕtvicou.“
Dcéru veľmi hnevalo, že Husák nemohol navštíviť Novomeského počas zdravotných problémov bez delegácie. Pripomína tiež, že Husák Novomeského obdivoval už počas štúdií, najmä jeho politickú a kultúrnu publicistiku v DAV-e, jeho básne, a chcel sa s ním veľmi zoznámiť. „A tak sa dali dokopy, pri nejakej ceste medzi Prahou a Bratislavou. Tato v ňom videl silnú osobnosť. Ťažko hovoriť o priateľstve. Husák bol silný a pevný v názoroch i v spôsobe, ako ich vyjadroval. To zasa imponovalo tatovi, ktorý bol ďaleko citovejší. Neviem povedať presne, v ktorom roku sa stretli, no niť vzájomného vzťahu sa tiahla celým ich ďalším životom. To nešlo pretrhnúť. A hoci tato mal už v šesťdesiatom deviatom voči Husákovi výhrady, nepovedal mu to. V roku 1970 chcel vystúpiť z ÚV KSS, o demisii informoval najprvHusáka listom, aby to nevyzeralo, že ho chce podraziť. Tri listy som niesla na poštu, či prišli adresátom, neviem, ale demisia nebola, lebo tato ochorel… Verejne by určite nešiel proti Husákovi. Či by vystúpil zo strany, neviem. Vzdal by sa funkcií v straníckom aparáte…“ spomína.
V rokoch 1968 až 1971 pôsobí ako člen predsedníctva ÚV KSS (Vysočanský zjazd KSČ ho v auguste 1968 zvolil do ÚV KSČ) a ako poslanec a člen predsedníctva Slovenskej národnej rady. „Po boku Válka, Mihálika, Horova a Plávky se rozhodl podpořit „nový kurs“ personifikovaný Husákem. Uvěřil, že slova novopečeného prvního tajemníka z dubnového pléna 1969 o kontinuitě reformy mírnějšími prostředky budou platit,“ komentuje toto obdobie A. Baláž.
Neskôr sa však konfrontuje s normalizačnou cenzúrou. Jeho odpoveď však nie je antikomunizmus, ale návrat ku avantgarde a slobode v socializme, ktorú zastával. Vyformovaný Novomeský zdôrazňoval potrebu slobody v socializme: „… ide mi o to, aby sa dnešný Dostojevskij mohol stať Dostojevským, aby mohol povedať svoje slovo v kríze ľudí aj v socialistickej spoločnosti. (…) Hovorím o Dostojevskom nie pre jeho názory, ale preto, že je to pojem, nie pre jeho pravoslávnosť, ale preto, čo dal ľudstvu… Nijaký poriadok predsa nie je dokonalý, na to sme si už zvykli. A čo so spoločnosťou, ktorá sa dusí vo vlastnej spokojnosti? To je tragédia sovietskej literatúry. Nemožno predsa riešiť veci tak, že namiesto Stalina budeme citovať Lenina…“ Na základe nasledujúceho citátu možno ukázať, že pre Novomeského bol socializmus nemysliteľný bez slobody, preto ho na aj na základe nasledujúceho citátu možno zaradiť medzi demokratických socialistov: „Socializmus bez demokracie proste nemôže existovať, dokonca na príklade predmníchovskej republiky sa mi žiada povedať, že sama demokracia je len taká silná a v spoločnosti zakotvená, ako silný a spoločensky zakotvený je socializmus v nej. A keď aj potrebuje, ba mu aj priznávame isté nedemokratické práva na to, aby svoju moc posilnil a bezpečne upevnil, nepriznávame ich do aleluja, naveky, ale len na vymedzený čas, ktorý v rozličných krajinách môže a musí byť rozličný. Inak sa z vlády ľudu stáva vláda nad ľudom a zo socializmu v takejto pseudodemokracii len neveľmi príťažlivá karikatúra socializmu. (…) Demokracia v prvom desaťročí republiky mala kardinálne nedostatky. Nevedela premôcť mocnú vládu bohatých tried nad ňou, vládu finančnej oligarchie, nevedela vyriešiť národnostnú otázku v nej, t. j. aby Slováci a Česi vládli ako rovní s rovnými…“
Zastával prestížne kultúrne posty, bol predsedom, neskôr čestným predsedom Matice Slovenskej v rokoch 1968 až 1974. Jeho nasledovníkom je spisovateľ Vladimír Mináč. V tomto období získava celý rad ocenení, čestný doktorát na Univerzite Komenského a Štátnu cenu SSR. Koncom 60. rokov vychádzajú výbery z publicistiky Znejúce ozveny a Čestná povinnosť, a taktiež básnická zbierka Stamodtiaľ a iné. V roku 1970 vychádzajú zborníky Manifesty a protesty a Slávnosť istoty. V roku 1971 vychádza súbor veršov v Básnickom diele a o rok neskôr piaty zväzok publicistiky Zväzky a záväzky.
V roku 1973 je zvolený za čestného predsedu Matice slovenskej a o rok neskôr vychádza v reedícii Svätý za dedinou. Rok pred smrťou mu vychádza výber zo zbierky básní a publicistiky Z úvodných podstát človečích (1975). Posledné obdobie jeho života dokumentuje stať vo výbere Miroslav Válka, Sám doma so svojou poéziou, kde sa melancholicky a depresívne spovedá cez básne a komentáre. V 70. rokoch bol Novomeský ťažko chorý a zomiera 4. septembra 1976 v Bratislave.
„Smrť je len nenávratno. Iba zabudnutie je koniec života.“
Vtedajší minister kultúry SSR Miroslav Válek, Novomeského nasledovník, si pripravil nasledujúcu pohrebú reč: „Polouschnutá kvapka po včerajšom daždi na skle je ako malá kozmická loď, ktorá havarovala po ďalekej a tajomnej ceste, alebo možno ako osamelá slza na drahej tvári, ktorá sa od nás pomaly, ale navždy odvracia. A stuhy vencov ako krídla čiernych labutí nás mrazivo ovievajú. Akoby sme sa tu zišli iba kvôli básni a vy akoby ste nás nechali trocha čakať, akoby ste odišli len na skok v prestávke medzi dvoma strofami niekde do ústrania dorobiť svoj verš. Ale je to, žiaľ, iba naše želanie. Márne a nesplniteľné. Táto chvíľa je až príliš ozajstná a definitívna… Pravda a slovo, život a báseň išli vo vašom prípade ruka v ruke… Od čias vášho návratu do poézie slovo v nej nadobudlo opäť svoju pravú váhu… vaša poézia sa naozaj stala tým, čím bola myslená. Že ste rovnako slovenský ako československý a rovnako československý ako socialistický básnik. Tak vaše slovo bez pasu a bez vstupných víz prekračovalo hranice ľudských sŕdc v mnohých krajinách sveta, neopúšťajúc pritom rodnú pôdu. Boli ste a ste – konštatovalo sa to už dávnejšie – kategorickým mravným imperatívom svojej doby. Bez vás by ozajstná podoba nášho umenia bola len rozmazanou tvárou v zahmlenom zrkadle. Tí, ktorí prídu za vami, vás nebudú môcť obísť. Budú musieť ísť cez vás, a to je údel rovnako príťažlivý a záväzný ako ťažký…“
***
Doktor hanoris causa Ladislav Novomeský, národný umelec, básnik, kultúrny politik, žurnalista, redaktor, povereník pre školstvo a osvetu, predseda Matice slovenskej a Spolku slovenských spisovateľov patrí k najvýznamnejším osobnostiam 20. storočia. Novomeský nie je iba postava z učebníc literatúry. Jeho odkaz je prítomný v našej každodennej realite. Môžete ho vidieť vždy, keď sa prejdete okolo Slovenskej národnej galérie, Slovenskej filharmónie, vysokých škôl výtvarných a múzických umení a nebyť jeho malej poznámky „rovný s rovným“, dnes možno neexistuje ani súčasná Slovenská republika.
Nebyť jeho slobodomyseľnej iniciatívy v literárnych a výtvarných vodách, neetablovali by sa tak skoro modernistické avantgardné prúdy. Veď to boli davisti, ku ktorým Novomeský patril, ktorí sa výrazne zasadili za modernizáciu slovenskej literárnej kultúry, etablovali nové umelecké smery ako nadrealizmus a napokon mnohí z nich splynuli v štruktúrach Matice slovenskej a publikovali v Slovenských pohľadoch, čím sa kruh medzi tradíciou a modernou uzavrel. Veď sám Novomeský napísal, že kultúrna stavba je veľmi jemný organizmus, nemôže byť len ľavicová, a len pravicová. Tak ako stavba nestojí len na nosných stĺpoch, čo sa vzájomne opierajú, aj kultúrna budova národov sa drží silami vzájomne sa opierajúcimi. Tieto slová nie sú iba prázdnym gestom. Veď napokon sám Novomeský oceňoval nielen ľavicové osobnosti, ale aj Štúra, Štefánika, Fándlyho. Dokonca sa v nekrológu čiastočne zmieril aj so svojím rivalom Andrejom Hlinkom; aj toto robí Novomeského veľkým.
Novomeský napísal, že dejiny národa spestrujú zarmucujúce nížiny, zápasy o ich prekonávanie a svetlé výhľady do budúcnosti, i matičné dejiny sú vlastne len ich verným odzrkadľovaním. Aj pre takéto nadčasové citáty Novomeský jednoznačne patrí do Aleje národných dejateľov.
Môžeme však aj v roku 2024, 120 rokov po Novomeského narodení, „splatiť“ aspoň časť „veľkého dlhu“ Novomeskému, ktorý má bez ohľadu na jeho politické postoje výrazné zásluhy na poli slovenskej kultúry, umenia, literatúry, ale aj kultúrnej politiky, keďže bol to práve on, kto stál pri založení Slovenskej národnej galérie, vysokých škôl múzických, ale aj výtvarných umení, Slovenskej filharmónie či mnohých ďalších škôl, knižníc, galérií, vydavateľstiev a kultúrnych inštitúcií. Napokon, išlo aj o predsedu Matice slovenskej, ktorý bojoval o jej zachovanie v hektickom povojnovom období, keď hrozilo aj jej úplné zrušenie a vytvoril pôdu pre svojho nasledovníka, spisovateľa a predsedu Matice slovenskej Vladimíra Mináča.
Koniec
Snímky: www.wikimedia.commons
Autor je vedeckým pracovníkom Slovenského literárneho ústavu Matice slovenskej a predsedom jej Kulturologicko-filozofického odboru a predsedom Spoločnosti Ladislava Novomeského
Text bol publikovaný na https://lucasperny.blog.pravda.sk
Lukáš Perný: Laco Novomeský – moderný básnik… | 1. časť
Použitá a odporúčaná literatúra
BALÁŽ, A. V tenkej koži básnika. Bratislava: Literárne informačné centrum. 2004
BENČÍK, E. Tanec nad priepasťou. (umelecko-dokumentárne pásmo s autentickými zvukovými nahrávkami z procesov 50. rokov). Bratislava : Slovenský rozhlas. 2003.
CAFÍKOVÁ, P. Laco Novomeský v politickom a kultúrnom kontexte. Diplomová práca. Trnava: KP FF UCM. 2012.
DRUG, Š. Červená sedmička nastupuje. Bratislava: Smena. 1985.
DRUG, Š. Dobrý deň človek… Bratislava: Slovenský spisovateľov, 1983.
HOLOTÍKOVÁ, Z. Ladislav Novomeský. Bratislava: Pravda, 1981.
MATEJOV, R. Laco Novomeský. Bratislava: Literárne informačné centrum, 2005
MINÁČ, V. Princíp čistoty ako princíp života. In: Nové Slovo. Č. 51-52, 1974.
NOVOMESKÝ, L. Výchova socialistického pokolenia. Bratislava: Pravda. 1949.
NOVOMESKÝ, L. Splátka veľkého dlhu. Bratislava: Nadácia V. Clementisa. 1992.
PEKNÍK, M., PETROVIČOVÁ, E. Laco Novomeský, kultúrny politik, politik v kultúre. Bratislava: VEDA. 2006.
PERNÝ, L. Kultúrna revolúcia Laca Novomeského. Bratislava: Spoločnosť Ladislava Novomeského, 2017.
ŠMATLÁK, S. Ladislav Novomeský. Praha: Československý spisovateľ, 1978.
VÁLEK, M. Laco Novomeský – Vo výbere Miroslava Válka. Kruh milovníkov poézie. Bratislava: Slovenský spisovateľ. 1979.
