V dejinách Slovenska je skutočne málo takých významných osobností ako slovenský, ale aj československý, slovanský a európsky moderný básnik, publicista, kultúrny politik, žurnalista a redaktor DAV-u, povereník pre školstvo a osvetu, predseda a čestný predseda Matice slovenskej či predseda Spolku slovenských spisovateľov, rehabilitovaný politický väzeň a iniciátor významných dejinných a štátotvorných udalostí 20. storočia – Dr. h. c. Ladislav Novomeský (* 27. decembra 1904, Budapešť – † 4. september 1976, Bratislava).
Podľa jeho nástupcu, predsedu Matice slovenskej Vladimíra Mináča „dejiny duše a osudy človeka Novomeského“, ktorý bol „povolaním novinár, vyvolením básnik“, sú „hlboko vrastené do slovenského národa“, pričom jeho život a práca založená na princípe čistoty blízko „hraničí s legendou“, nakoľko určoval súradnice novodobého slovenského života. Dejiny k nemu však boli – a vlastne stále sú – nespravodlivé. Nadávali mu do „čechoboľševikov“, zdôrazňuje Mináč, no v skutočnosti dejiny ukázali, že bol prvý, kto pochopil spolužitie Čechov a Slovákov v najživotaschopnejšej podobe „rovného s rovným“. Fackali ho zľava, i sprava – raz pre vymyslený „buržoázny nacionalizmus“, čo je v skutočnosti slovenské vlastenectvo, inokedy zase pre internacionalizmus a hlbokú vieru v humanizmus. Bol krutý k sebe – hovorí Mináč – nie pretože uveril, ale pretože poznal. Podľa Mináča sa do Novomeského domu a vesmíru zmestí v rovnakej miere Praha, Paríž, Ostrava, Madrid, Londýn, Bratislava, Moskva i Senica; je tam priestor pre Hviezdoslava, Jonáša Záborského, ale aj pre Apollinaira, Majakovského a Jesenina. Pripomína to známy obraz Milana Medúza, ktorý inšpiroval logo Spoločnosti Ladislava Novomeského, kde sa v štýle Vasarelyho objavujú miesta života, kde Novomeský pôsobil, ukazujúc komplexnosť jeho sveta, svetonázoru a hodnôt. V boji proti fašizácii a fašizmu – čo po boku davistov jasnozrivo predvídal ako „najprekliatejší historický úsek“– patril k prvým v Európe, čo presahuje jeho slovenský, československý kontext až k skutočnej svetovej osobnosti, dodáva Mináč. V oblasti národnej tradície prekonali davisti a Novomeský popieranie, pochopenie a uznanie až k nadviazaniu vo vlastnej básnickej tvorbe.
Matica slovenská si ho spolu s Inštitútom ASA, Spoločnosťou Ladislava Novomeského, Spolkom slovenských spisovateľov, Klubom Nového slova a SZPB pripomenula odhalením pamätnej tabule v Aleji národných dejateľov v Martine 25. októbra 2024 a konferenciou 26. októbra 2024 v Bratislave.
Detstvo a mladosť v Budapešti
Ladislav, známy viac ako Laco Novomeský, pochádza z rodiny krajčíra Samuela Novomeského a Irmy Příkopové. Novomeského detstvo sa odvíjalo medzi Budapešťou – kde sa v roku 1904 narodil, absolvoval obecnú školu a gymnázium – a vidieckym prostredím záhorského mestečka Senica. Senica mala vplyv aj na Novomeského romanticko-poetické vnímanie sveta, a so Senicou ho tiež spája kamarátstvo so spisovateľom Ivanom Horváthom. V Novomeského poetizme sa prejavuje človek v unikátnosti a jedinečnosti okamihov života – popisovanie a zžitie sa so svetom v podmienkach, aké sú, pričom oné druhé prostredie bolo hlavným stimulom pre sociálnu poéziu nabádajúcu k sociálnej zmene. Budapešť sa stala dôležitou pre pochopenie vzdelávacieho systému v Rakúsko-Uhorskej monarchii a taktiež životných podmienok robotníkov na začiatku 20. storočia. O Senici a Budapešti hovoril Novomeský aj v jednom z rozhovorov v 60. rokoch, v ktorom zdôrazňuje negatívne skúsenosti so vzdelávaním v Pešti, ktoré rozhodne vplývali na formovanie jeho svetonázoru. „V rokoch 1914 až 1919 študuje v Budapešti na gymnáziu na Barcsayho ulici – štvrtú triedu opakuje. V roku 1918 pracuje v muničnej továrni v Budapešti – Csepeli a spolu s ostatnými robotníkmi demonštruje proti vtedajšej vláde a proti ťažkej sociálnej situácii…,“ píše Cafíková. V období 1. svetovej vojny sa prejavovali radikálne rozpory, čo viedlo k výbuchu proletárskej revolúcie v Uhorsku a vzniku Maďarskej republiky rád, ktorá je však vnímaná v kontexte slovenských dejín kontroverzne. Novomeský si toto obdobie pamätal ako významnú črtu zo svojho detstva v článku Jar v Pešti 1919. Vtedy si podľa S. Šmatláka prvýkrát uvedomil silu sociálnej revolty – stáva sa svedkom vylúpeného zlatníctva, keď „muž v polovojensko-civilnom obleku s odrenou námorníckou čapicou na hlave a s puškou v ruke vykladal okolostojacim, že nakradnuté sa už nebude ďalej rozkrádať.“ Novomeský si v sociálnom kontexte túto revoltu idealizoval najmä v internacionalistickom kontexte, neuvedomoval si však jej bočné zámery.
Podľa svedectva dcéry Eleny však Novomeského hodnotové postoje formovala aj evanjelická výchova v kontexte sociálneho cítenia, ktoré sa zmiešalo so skúsenosťami vo fabrike Csepel. Bližšie o tom hovorí v rozsiahlom rozhovore: „Podmieňovali sa; k tomu presvedčeniu ho priviedla prísna evanjelická výchova, najmä zo strany mamy, ktorá jeho život nesmierne ovplyvnila. Nejaký čas žila vo Viedni, nejaký čas v New Yorku, videla núdzu, ale aj život bohatších ľudí, u ktorých pracovala ako – povedané dnešnými slovami – au pair. V USA sa starala sa o deti evanjelického farára, odtiaľ ju zavolali domov, do Senice, pretože sa mala vydať. Mala už dvadsaťtri rokov a bola stará dievka. Evanjelický farár v New Yorku sa volal Novomeský, no vôbec nesúvisel s pánom, ktorý prišiel z Budapešti, kde robil krajčíra, tiež sa volal Novomeský a za ktorého sa mama Ladislava Novomeského vydala. Otcovi zomrela druhá žena a on hľadal tretiu manželku, aby mal deti, predchádzajúce dve manželstvá boli bezdetné. Takže moja starenka prišla z New Yorku, dala sa dokopy s pánom Novomeským a žili v Budapešti. Pre ďalší život môjho tata bolo veľmi dôležité, že sa v roku 1904 narodil vo veľkomeste. Pomáhal v dielni svojho otca a už ako sedem-osemročný roznášal zákazníkom obleky električkou po celej Pešti. Sám. A aj inkasoval, dôverovali mu. Obaja rodičia boli evanjelici. Otec si hľadal ženu v okruhu svojej konfesie, v okruhu rodnej obce a v rodine, ktorú poznal. Stará mama, starenka, odmala dennodenne čítala bibliu. Neviem, či tato chodil do kostola, predpokladám, že ako chlapec áno. V roku 1919 sa rodina vrátila z Budapešti na Slovensko, do Senice. V Maďarsku vznikla Republika rád, po ruskom druhý socialistický režim na svete, tak sa pre istotu vrátili domov, nehovoriac o tom, že otec Ladislava Novomeského už bol vtedy chorý. Zomrel v roku 1921, predtým oslepol, lebo ako krajčír si veľmi namáhal oči. Tato v roku 1919 nastúpil na učiteľský ústav do Modry. Moja starenka chcela mať zo syna evanjelického farára a keď sa už k tomu nemal, tak aspoň učiteľa. Malo to byť povolanie prinášajúce kultúru, evanjelická cirkev – vtedy – na to dávala obrovský dôraz. Tato bol, samozrejme, konfirmovaný, poznal bibliu – nepoznám na svete nikoho, kto by tak poznal bibliu. Úryvky z nej využíval aj v literatúre, myšlienky z biblie rozvíjal aj v básnickej tvorbe. Išlo tam o sociálne veci. Aj cirkev, každá cirkev, podporuje chudobných, dnes napríklad bezdomovcov alebo uprchlíkov. Ešte v Budapešti otec cez leto pracovával v továrni Csepel, zbrojárskej fabrike, kde poznal robotníkov, prvýkrát videl fabriku zvnútra a videl, ako sa tam tí ľudia nadrú a aj tak nemajú ani veľmi čo jesť. Sociálna problematika ním zmietala, do toho prišla ruská revolúcia v sedemnástom roku. To ich – hovorím o otcovej generácii – motivovalo, aby uvažovali ľavicovo, aby pomáhali, ak sa dá. Ale náboženstvo bolo prvotné. Bazírovala na tom jeho mama, pomáhala ľuďom a on mal doma príklad. Mama bola pôrodná babica, chodila po Záhorí a kopaniciach s taškou a rodili sa deti. Ju nezaujímalo, či v tej rodine boli alebo neboli peniaze, aj keď tie peniaze potrebovala, zvlášť po tom, čo jej zomrel manžel a ostala sama s deťmi.“
Swingové dvadsiate
Medzitým vzniká Československo – rok po jeho vzniku sa Novomeského rodina vracia domov do Senice (pri návrate mu skonfiškovali zbierku revolučných letákov). V tom istom roku sa Novomeský vydáva na pedagogickú dráhu – stáva sa študentom učiteľského ústavu v Modre. Začal čítať z vlastnej iniciatívy Kukučína, Vajanského a zaujímať sa o modernu, Devětsil, Šaldu, Neumannove Rudé zpěvy; navštevoval Mišíkovo kníhkupectvo, kde začal masívnejšie čítať rôznorodú literatúru (dostal sa tu i k Wolkrovej Těžkej hodine). Už ako mladý muž začína tvoriť a publikuje prvé básne v literárnych časopisoch Vatra a Svojeť, Nový rod, podľa Šmatláka ovplyvnené symbolizmom Vladimíra Roya a Ivana Krasku.
V roku 1923 končí štúdium, dostáva učiteľské miesto v Bratislave a stáva sa externým poslucháčom Filozofickej fakulty. Tu – a taktiež vďaka predchádzajúcemu samo-štúdiu – získava svoj obrovský rozhľad v dejinách filozofie, literatúry a umenia. Po príchode do Bratislavy začína Novomeský aj svoju kariéru bojovníka za práva. Vďaka pobytu na Filozofickej fakulte sa stáva prispievateľom do časopisu Mladé Slovensko. Šmatlák pripomína, že sa okolo tohto časopisu rozšírili diskusie v študentskom hnutí o povahe a politickej orientácii novej slovenskej inteligencie a pripomína tiež, že pod vplyvom Októbrovej revolúcie začínala silnieť túžba vytvoriť z Československej republiky socialistický štát. Novomeský v roku 1924 rediguje mesačník Mladé Slovensko a prostredníctvom Urxa nadväzuje kontakt s Voľným združením študentov socialistov zo Slovenska a zoznamuje sa s ďalšími autormi, s ktorými pripravujú modernistický časopis DAV. Počas roku 1924 vzniká literárna príloha časopisu Pravda chudoby s názvom Proletárska nedeľa; autori dostávajú priestor v časopise Spartak, pripája sa prozaik Peter Jilemnický, Eduard Urx a samozrejme, Ladislav Novomeský. V decembri 1924 vychádza prvé číslo revue DAV, ktorá s prestávkami funguje až do roku 1937.
Novomeský sa radikalizuje najmä po vstupe do strany (1925), keď prechádza na neistú dráhu ľavicového novinára v redakcii Pravdy chudoby a opúšťa učiteľské zamestnanie. Po podrobnom komparatívnom štúdiu ranných a neskorších Novomeského textov a prejavov by sa dalo povedať, že Novomeského tvorba 20. a 30. rokov je radikálnejšia, antikapitalistická až konfrontačná. Nebojí sa menovať a poukazovať na konkrétne problémy a konkrétnych ľudí. V roku 1926 získava po Gottwaldovom odchode z Ostravy do Prahy funkciu zodpovedného redaktora Pravdy – tu Novomeský pracuje s dopismi dedinčanov, robotníkov a chudobných ľudí, čím získava vedomosti a skúsenosti k lepšiemu pochopeniu problému bežných, drobných ľudí, ktoré v budúcnosti využije nielen ako básnickú inšpiráciu, ale predovšetkým v praxi, ako povereník pre školstvo a osvetu.
V roku 1927 vydáva debutovú zbierku Nedeľa, čo je jeden z najzásadnejších krokov v Novomeského živote. Túto zbierku ilustruje predstaviteľ slovenskej výtvarnej moderny, Mikuláš Galanda. Davista Edo Urx zbierku komentuje výstižnými slovami: „….smutne rozprával o radosti,15., po ktorej ľudia túžia, a ktorú však nikdy nedosiahnu a nemôžu dosiahnuť uprostred sveta chladných vecí a studených zákonov, kruto trestajúcich každú odvahu siahnuť po kúsku vlastného šťastia.“ Sám autor o svojom diele neskôr napísal: „Keď niekedy niekoho zaráža atmosféra a kulisy mojej prvej básnickej zbierky Nedeľa, dnes by som mu chcel povedať, že pre mňa znamenali to, čo znamená pre chlapca – dlho väzneného medzi štyrmi stenami – prvá vychádzka na trávnatú, neohradenú lúku: vyváľal som sa z radosti nad jej objavom. A to je tiež odpoveď, prečo som svoju prvú básnickú zbierku pomenoval Nedeľou. A viedla ma k tomu ešte jedna objektívna príčina, a to tá, že som chcel, aby poézia šiestich všedných dní bola siedmym, dňom nedeľným.“
Malá ukážka z Nedele:
Noc nechce mať z tichosti pobrežia pôžitok, a preto pricvála klusom, šaty z tmy na seba oblečie, rúcho si hviezdami ozdobí a povie: tu som.
Noc taká rozmarná: tu sa chce utopiť v tichu a v pobrežia kráse
a v meste nechá sa pohostiť hlučnom a veselom na hodokvase.
Okrem hviezd do noci pri dráhe železné] žiarovka so svetlom zvoní,
raz modrá, zelená, červená; farby si premieňa jak mladí chameleóni.
Priateľ si zapáli cigaru a vtipy robí si z noci a šera,
ja jeho milenke s pátosom rozpravám preklady z Apollinaira,
hoc veľmi dobre viem, že ju verš nijako nezaujíma,
ale je noc a my sami sme, potom je psovsky a mizerné zima,
a vtedy človeku veselý verša zvuk podivné do ušú zneje.
Ale my vieme, že cigarou, veršami človek sa nikedy nezohreje
a potom: navečer človeku dlhý chod určité do nohy vstúpi,
po dlhej prechádzke i ten hosť nezvaný – hlad – na nás doista vycerí zuby.
Ó, jako sladko je vtedy si posedieť v hostinci „K dvanástim slzičkám Márie Panny“, na ústa prilepiť pohár a cítiť sa, akoby boli sme sami,
ale tu okrem nás desiati vojaci peniacom pri pive sedia,
hovoria o láske, o práci, o vine, však iste reč svoju nedopovedia,
bo človek človeku srdce si nikedy dokorán nepootvára
a na stôl k poháru položí z duše kus, aby však predsa sa úplnou zdala.
Snáď v celom živote človek len jediný jeden raz úprimne srdce si zverí, milenec milenke, kým títo ramena túžobne vrelému objatiu nerozostreli, ale ti milenci o svojej láske tak mnoho veď si povedať majú,
že potom na veci ostatné, na všedné, tak ľahko, ľahučko pozabúdajú.
Na stolci bukovom sediaci starec si osvojil veselej radosti zvyky,
pretože starý je, tak svoju radosť si po kuse ukladá do harmoniky,
a nám tá mizerná pesnička lahodí, hoci je zodratá, stará,
lebo my, my chasa veselá, kradneme z radosti slepého harmonikára.
Veď často nadšené vravíme o veciach, čo predtým nikedy nevideli sme,
povedzme o chráme z gotiky doby, čo ťahy má vážne a prísne,
lebo i dnešok má pôvaby, ale tie slúžia nám k životu každodennému,
dobré je niekedy navštíviť minulosť, čo tvár má mŕtvu a nemú,
a pri tej mŕtvote riecť si: i to bola, to bola krása,
hoc už dnes človeku niekedy tak veľmi podivnou zdá sa,
nuž ale čím bol spestrený život náš, čo by sa na ňom nám lákavým zdalo,
keby tak prúdenie kontrastných svetiel do hmiel sa nikedy nepousmialo.
Do nášho života napätie, výstup, pád, boj a mier nelieva sily,
a predsa žiť ešte chceme, ešte sme telo si do rakvy neuložili!
Tak isto nádherným zdá sa nám bubna zvuk, keď velí do tanca šimy,
ako keď bača sa namáha k odzemku s gajdami nafúkanými.
Ale nik na svete v hostinci nevyžil pri láske, vine a speve
a môjho priateľa milenka na domov, na otca, na matku zabudnúť nevie, lebo len básnici hovoria: milovať, milovať, potom hoc svet nech sa zrúti,
milovať, v láske žiť, kým v ruky studené kríž smrti do rakvy nepodajú ti, milovať, v láske žiť, kým do dna vypiješ života červený kalich,
užívať‘ všetku slasť, ktorá tu na svete čaká nás nedokonalých.
***
V tom istom roku (na jar a jeseň) je väznený za tlačové priestupky a platí pokuty. Štefan Drug sa podrobne venuje Novomeského stykom s justíciou v publikácii Červená sedmička nastupuje. Ako uvádza, policajní agenti o Novomeskom v hláseniach písali ako o „nebezpečnom komunistovi“ už v roku 1925. Štátny zástupca po roku 1926 – keď sa stal Novomeský po Gottwaldovi šéfredaktorom Pravdy – často konfiškoval (cenzuroval) články. Novomeský chodil na výsluchy, nakoľko ho žalovali dotknutí a urazení, ktorých kritizoval. Drug uvádza, že mnohé súdne spisy sa nezachovali, avšak operuje so spismi zo Štátneho archívu v Opave. Uvádza napríklad odmietnutie uverejnenia listu dopisovateľa, urážku policajného komisára Jána Kompiša z Lučenca prostredníctvom listu od robotníckeho dopisovateľa (Policajný útok na ľud v Lučenci), ďalej články Máme slovenského fakíra, Četníckym bodákom ochránené fabrikantské bruško, spor s Baťom v článku Takto je a takto bude od robotníckeho dopisovateľa. Pokuty, výsluchy, trestné oznámenia za dopisovateľov Pravdy, exekúcie, vyhrážky, ničenie nákladov, cenzúra, sledovanie tajnými službami a v roku 1927 dokonca odsúdenie na 5 dní väzenia, a to hneď dvakrát – to bola každodenná realita Novomeského ako zodpovedného redaktora. Drug dodáva, že i tieto trpké skúsenosti s tzv. „buržoáznou spravodlivosťou“ Novomeského utvrdili v jeho presvedčení. Aj Vladimír Mináč dodáva, že bol „tridsaťštyri ráz trestaný pre rozličné tlačové delikty“, čo len dokazuje jeho obetavosť a nekompromisnosť. V Ostravskom väzení podľa Druga spísal i básne Neznáma a V obloku väznice publikované v zbierke Romboid.
Urx Novomeského strieda vo funkcii zodpovedného redaktora Pravdy a Novomeský sa ako redaktor Rudého práva presúva do Prahy – začína písať dvojjazyčne, aktívne sa angažuje v strane a pod vplyvom skúseností s prehlbujúcou sa biedou na Slovensku sa vyslovuje za radikálne krídlo strany, keď odmietne tzv. Manifest sedmi. Aj túto situáciu a Novomeského ľavicovú radikalizáciu však treba vnímať v dobových súvislostiach. J. Mlynárik píše, že „v rokoch 1921 až 1938 bolo na Slovensku asi 920 štrajkov, na ktorých sa zúčastnilo 270 000 robotníkov. V rokoch krízy 1929 až 1933 úrady zaznamenali 1 034 akcií nezamestnaných.“ Aj to je dôvod, prečo neskôr Novomeský odmietal návrat k prvorepublikovým pomerom. V roku 1929 vzniká z iniciatívy Karla Teigeho (sociológa architekta, estetika, aj po skúsenostiach s Bauhausom) Ľavý front – pre Novomeského inšpiratívny manifest.
Kríza, roky tridsiate a trenčianskoteplický kongres
V roku 1930 bol Novomeský podľa Rosenbauma okrem iného i redaktorom robotníckeho závodného časopisu robotníctva Podbrezovan, ďalej týždenníka Tvorba, plzenskej Pravdy; píše pre Rudé Právo, Rudý večerník; pred zákazom sa mal stať i redaktorom periodika Rudá zář; neskôr v 30. rokoch bol načas šéfredaktorom Ľudového denníka, Haló novín, Slovenských zvestí a samozrejme, domovského DAV-u.
Podľa Šmatláka sa Novomeského vzťah k umeniu mení už v polovici 20. rokov, keď zomiera Jiři Wolker (1924) a o rok neskôr Sergej Jesenin. Novomeský zažíva obdobie protikladov, s ktorými sa snaží vyrovnať. Keď v básni Dve balady písal o melanchólii východu, bola to reakcia na smrť Jesenina, ktorý bol pre Novomeského veľkou inšpiráciou v jeho hlbokej melanchólii a drsnom chuligánstve (spoznával v ňom aj predstavu seba ako dieťaťa veľkomesta, Budapešti, v ktorej vyrastal). Prerod básnika vysvetľuje aj jeho výrok z konca článku Poetizmus: „Apollinaire zomrel. Nech žije Majakovskij!“ Novomeský vníma dobrovoľnú smrť Majakovského v roku 1930 (ako symbolu „nového východu“ a zjednocovania poézie a revolúcie) mimoriadne tragicky: zásadným spôsobom zasiahla aj jeho vzťah ku zmyslu, resp. skôr „neužitočnosti“ básnického umenia. Pre Novomeského je táto tragédia symbolom konca nezmieriteľnosti spojenia romantických individualistických gest s realizmom. Napokon, v Novomeského dielach nachádzame nielen nekrológy samovrahov, ale motív samovraždy nachádzame často i v jeho básňach.
Východisko z depresie našiel v teoretickej koncepcii dualizmu a účelovej tvorbe. Novomeský začal písať sociálne reportáže, ktoré podľa slov Šmatláka neviedli k rozpoltenosti autora. Básnik hovorí: „Že nemá moja práca rýmy? Má ale všetky prvky lyrického zákonníku. Že nie sú kondenzované v knižkách? Všetky veci si zaslúžia lyrických prílepkov a básnické pozlátko, i keď ich význam zmaže 24 hodín dňa, alebo i vtedy, keď zostanú nepovšimnuté.“ V tom istom roku sa udiala krvavá udalosť v Košútoch, keď četníci strieľali do štrajkujúcich robotníkov – Novomeský o tom píše v DAV-e a v brožúre s názvom „Nyní je v Košútech pořádek a klid…“ Davisti o situácii informovali celú československú spoločnosť s presahom do zahraničia. Protest proti neprávostiam vyjadrili aj spisovatelia mimo časopisu DAV (Manifest slovenských spisovateľov podpísali aj neľavicoví spisovatelia ako E. B. Lukáč, J. G. Tajovský, M. Urban, J. Smrek a G. Vámoš).
V roku 1932 sa Novomeský oženil s Karlou Marešovou, s ktorou sa zoznámil v pražskej Spoločnosti pre hospodárske a kultúrne styky s novým Ruskom a vydáva básnickú zbierku Romboid, ktorá je zbierkou sociálnych básní, vydaná aj v typicky avantgardne poňatom obale. Novomeský ju publikuje na počesť Janka Kráľa. „Čierna je zástava, čo nad šachtami vlaje. Len krv, krv v baniach preliata, krv ľudí červená je,“ píše autor v básni Čierna a červená. Podľa A. Valcerovej v Novomeského tvorbe cítiť túžbu po exotike, poznaní, erotike, ktorá sa stáva najosobnejším východiskom, na ktorom buduje svoje texty; mesto nahrádza absolútne neutrálny priestor, literárny jazyk strieda inšpirácia každodennosťou v sociálnych rozmeroch.
Mimoriadne významná je pre Novomeského návšteva Sovietskeho zväzu v roku 1934 (Prvý zjazd sovietskych spisovateľov v Moskve), na ktorej sa zúčastnil aj Nezval a Jilemnický (autor na to reaguje aj v básni Moskovský večer). Novomeský je z novej sovietskej spoločnosti až nekriticko-idealisticky nadchnutý a získava nový zmysel umenia v poetizovaní novej socialistickej spoločnosti, ktorá už prekonala materiálne problémy (zároveň ho to inšpiruje k intenzívnejšiemu boju za dosahovanie zabezpečenia ekonomicko-materiálnych istôt, blahobytu aj doma, vo vtedajšom Československu). Pripomína smäd po poetizovanom živote, smäd po umení a kultúre v spoločnosti, ktorá už vyriešila materiálne problémy. Oceňuje rozkvet kultúry v sovietskom prostredí, predovšetkým denné vydávanie osemdesiatich básní v ruských denníkoch, preplnené divadelné sály (pripomína Mejerchoľdovu Dámu s kaméliemi) a idealisticky dodáva, že nový proletár je symbolom vysokej kultivácie: „…komsomolci sa zhodli, aby sa všetci mladí muži holili, čisto obliekali, aby do divadiel nechodili v pracovnom obleku a bez goliera, aby nosili kravaty. Do okien robotníckych príbytkov sa nasťahovali kvetináče s kvetinami, verejné jedálne súťažia o to, ktorá bude mať skôr na stole biele obrusy; v sovietskej tlači prebieha aj debata o tom, či pouličné hodiny majú zvoniť o štvrť alebo nie…“ Prekonáva umeleckú krízu a opätovne sa snaží svojou tvorbou dokázať, že básnik má byť spoločensky užitočným a má podporovať rast smädu po umení, po kráse, po pôvabe.
V roku 1935 vydáva zbierku básní Otvorené okná, na ktorú pozitívne reaguje literárna kritika – Alexander Matuška aj Jozef Félix a Milan Pišút. Píšu o syntéze proletárskosti a avantgardy. Táto zbierka autorovi vrátila po období pochybovania a frustrácie zmysel a dôveru pre tvorbu – navrátená dialektická jednota sociálnej revolúcie a poézie. Návšteva Moskvy v Novomeskom zanechala až extrémne idealistické stopy – básnik si predstavuje, že v ďalekej utopickej spoločnosti budú poeti predkladať svoju tvorbu ľudovým zhromaždeniam a tieto zhromaždenia budú vášnivo očakávať výnimočné chvíle. Toto Novomeského obdobia nazýva S. Šmatlák obdobím proletárskej poézie.
Situácia druhej polovice 30. rokov sa komplikuje – spoločnosť sa čoraz viac fašizuje. Novomeský bol ako jeden z prvých v Európe, slovami Mináča, všade tam, kde sa bojovalo proti fašizmu. Aj Karol Fremal pripomína, že Novomeský sa koncom 30. rokov silne angažoval proti fašizmu a nacizmu článkami v Eláne, Slovenských zvestiach, Tvorbe či Rudom práve (109 článkov). V období konca 30. rokov až do konca vojny v roku 1945 sa Ladislav Novomeský stáva po boku Gustáva Husáka a Karola Šmidkeho kľúčovou osobnosťou protifašistického odboja a Slovenského národného povstania, najmä v politicko-organizačnom zmysle. Už na začiatku 30. rokov píše Novomeský prorocky v DAV-e: „To, čo demokracia Briandov, Vanderveldov, Müllerov a Benešov pripravila pri zelených ženevských stoloch (a v zbrojovkách Európy) použijú posledné imperialistické vojny fašizmov Hitlerových, Pilsudských, kráľov Alexandrov a iných. (…) Toto desaťročie bude rozhodujúcim medzníkom. Zakončí jednu a začne novú historickú epochu. (…) Dejepisy nezaznamenali krutejšie prechodné obdobia, ako budú nastávajúce blízke roky, zaliate krvou a slzami. (…) Pozície, ktoré rozbiehajú teraz aj davy na Slovensku, rozhodnú o krátkosti či dĺžke tohto utrpenia.“
Bolo to v časopise DAV a aj ďalších periodikách, v ktorých bojoval proti nacionalistickej demagógii a najmä zvolaním Kongresu slovenských spisovateľov v roku 1936 (Trenčianske Teplice), kde volal po zjednotení všetkých pokrokových a kultúrotvorných síl Východu aj Západu v boji proti fašizmu, nekultúrnosti a barbarstvu, cirkevno-náboženskej či rasovej nadradenosti a neľudskosti. V roku 1964 o tejto udalosti píše: „Hostia i domáci, pozorovatelia i účastníci debatovali o tom, či táto jednota je ešte ohlasom takmer patriarchálne nerozvinutých spoločenských vzťahov, ktoré narastajúca polaritná diferenciácia vo svete rozbije, alebo či je už predzvesťou takých národných jednôt, širokých národných frontov, na aké začínali myslieť komunistickí politici, predvídajúci neodvratnú zrážku s fašizmom.“ Novomeský túto udalosť aj s odstupom času považuje za kľúčovú a pripomína, že sa podarilo za jeden stôl posadiť mená z rozličných politických vyznaní ako Dilong, Clementis, Lukáč, Beniak, Poničan, Urban a Jilemnický a dodáva, že niektoré mená už o niekoľko rokov získali „výrazne protichodný zvuk“. Teplická jednota sa podľa Novomeského stala základom pre národnú jednotu v povstaní. Drug píše o tejto udalosti ako syntetickom koncepte na poli kultúry. Aj táto udalosť mu však bude v 50. rokoch vyčítaná.
Novomeského referát Námety bez definícií vstúpil v tomto kontexte do dejín, nakoľko v ňom na základe pozorovania nemeckej literatúry, všíma si Holotíková, ešte pred nástupom Hitlera k moci, upozornil na nebezpečenstvo uzatvárania literatúry do etnických rámcov. Novomeský upozorňoval na riziká rasovej nadradenosti, cirkevno-náboženskej samospasiteľnosti, vrúcneho nacionalizmu a fašizmu. Clementis následne počas diskusie v duchu strednej cesty Novomeského bránil tak pred extrémom nacionalistickým, ako aj centralistickým. Novomeský sa následne vyhradil voči splynutiu s českou kultúrou, ako aj posilneniu samobytnej slovenskej kultúry pri uchovaní vtedajšieho spoločenského stavu. Táto tretia cesta, ktorej podstatou bola alternatíva voči extrémnemu nacionalizmu (ktorý ústil až do čechofóbie) a extrémnemu centralizmu (čechizácii slovenskej kultúry) bola príznačným historickým prínosom celého davu, ako aj Novomeského, a prejavila sa aj v snahách o rovnoprávnosť medzi oboma národmi, ktorá by neviedla k vzájomnej nenávisti, ale porozumeniu a spolupráci bez povyšovania. Novomeského heslom bol rešpekt: „Pokiaľ ide o československú otázku, je pre nás samozrejmou povinnosťou porozumenie, dorozumievanie sa a spolupráca so súčasným českým kultúrnym životom. Lebo princíp priznávania práva na osobitný život a kultúrny rozmach národov nechce ľudskú spoločnosť rozdrobiť na vzájomne sa nenávidiace národy. Tento stav vytvára právne upieranie a zaznávanie práv národom: dnešný stav Európy, v ktorom vidíme nevraživosť medzi národmi, je toho smutným dôkazom. (…) Chceme, aby naša literárna práca bola v súlade s túžbami ľudu za sociálnou slobodou a spravodlivosťou, lebo v ich uskutočnení vidíme najlepšiu zábezpeku vydobytých hodnôt a tvorenie ďalších podmienok pre vzrast literatúry a kultúry. V tom je naše historické poslanie, tým včleňujeme slovenský národ do svetového kultúrneho a spoločenského dejstvovania a staviame sa na stranu kultúrnej patričnosti veľkých národov…“ Na kongrese boli prítomní aj českí spisovatelia Neumann, Majerová, Seifert, Hora, Jelínek a mnohí ďalší. Neviditeľná historická niť tohto snaženia ústi do zákona o federalizácii zo začiatku roka 1969. Novomeský sa ešte opätovne ku kongresu vrátil v dodatočnom článku, kde sa postavil proti heslu „Preč od českej kultúry“, ako aj proti včleneniu slovenskej kultúry do českej. Novomeský napísal, že príkaz „Preč od českej kultúry“ má ten najreakčnejší zmysel.
V roku 1936 prichádza španielska občianska vojna proti Francovej diktatúre, do ktorej sa organizovaním internacionálnych brigád zapája aj Československo. O rok neskôr sa Novomeský zúčastňuje na kongrese v Paríži a stáva sa účastníkom bojov (dostal sa priamo k československým bojovým jednotkám bojujúcim proti fašistom). Zúčastňuje sa takisto na kongresoch Medzinárodnej asociácie spisovateľov na obranu kultúry vo Valencii, Barcelone a Madride – výsledkom boli publikované reportáže. Píše aj báseň Španielska obloha a Sen.
Novomeský sa teda ocitol v blízkosti ozbrojeného boja španielskych antifašistov v rámci občianskej vojny proti Francovi. V roku 1937 sa po boku Hany Gregorovej zúčastňuje na medzinárodnej konferencii pre pomoc republikánskemu Španielsku v Paríži, a neskôr sa objavuje priamo na území bojujúceho Španielska, kde sa konal II. kongres asociácie spisovateľov na obranu kultúry. V Španielsku bol počas júla a augusta 1937, pričom reportáže písal priamo z katalánskeho frontu po boku českých a maďarských dobrovoľníkov. Ak vznikajú mýty o Novomeského zbabelosti napr. v kontexte neskorého príchodu do SNP, treba pripomenúť, že Novomeský tu bol v priamom ohrození života. Španielsku sú venované aj dve samostatné čísla DAV-u.
Ako už bolo vyššie napísané, situácia sa radikalizuje po roku 1938. Šmatlák si všíma kľúčové body – Beneš odchádza do exilu, odmietnutie Mníchovskej dohody, zákaz strany atď. Novomeský je v tomto období v Prahe, píše pod pseudonymami, prináša portréty svetových i domácich básnikov ako zástancov ľudskosti, pokrokových tradícií v kultúre. S Dr. Ivanom Sekaninom, sociálnymi demokratmi a členmi ľavicovej odbojovej organizácie Petiční výbor Věrni zůstaneme vydáva časopis Nová svoboda, ktorý je hneď v prvý deň nacistickej okupácie zakázaný.
Následne Novomeský píše do Elánu, ktorý rediguje Ján Smrek a prostredníctvom nakladateľstva Melantrich vydáva štvrtú básnickú zbierku, v ktorej sa vrátil ku symbolizmu – Svätý za dedinou – názov je sémantickým odkazom, že sám svätý však v dedine nie je vítaný. Snažil sa, ako píše v básni Slovo, priniesť svetu zvesť, že ešte rastú kvety. Hlavný motív básne Svätý za dedinou je zlatými písmenami vyrytý na symbolickom hrobe Vladimíra Clementisa: „….„sám svätý za dedinou, v nej však nevítaný, to si ty, to si ty…“Ako píše Šmatlák, tieto básne sú písané v časovom vákuu. V novembri 1939 sa nezamestnaný básnik sťahuje do materského domu v Senici a ťažko získava existenčné zabezpečenie. Novomeský po roku 1939 prežíva vďaka živnosti v časopise Budovateľ, a vďaka Jánovi Smrekovi dostáva miesto redaktora v hospodárskom bulletine Obilná spoločnosť. Píše básne do časopisu Elán, ktoré však vydáva až po vojne v zbierke Pašovanou ceruzkou.
Koniec 1. časti
