Komentáre k evanjeliu Langoša podľa Dubovského

Polemický článok Martina Mocka z leta 2022 pôvodne vyšiel v odbornom časopise Ústavu pamäti národa Pamäť národa č. 2/2022. So súhlasom redakcie ho zverejňujeme aj u nás s niekoľkými drobnými úpravami a doplnkami autora…

V minulom roku (2021 – pozn. Slovo) sa na svete objavila ďalšia publikácia, ktorá otvára témy novodobej slovenskej histórie posledných 30 – 40 rokov. Ide o knihu historika Ústavu pamäti národa (ÚPN) Patrika Dubovského s celkom jasným vymedzením témy: „Ján Langoš“ a podnadpisom „Od samizdatov a VPN k dokumentom ŠtB a ÚPN“.[1]

Autor v úvode deklaruje, že kniha „nemá ambíciu byť vedeckým spracovaním života Jána Langoša, ale populárno-odbornou prácou o hlavných aspektoch tohto Langošovho činorodého oblúka“ (s. 13). Nečudo, inak by to asi ani nešlo. Väčšina slovenskej histórie obdobia, ktorého sa kniha týka (80. roky – 2006), zostáva v našej historiografii buď poľom neoraným, alebo len veľmi slabo spracovaným. Historik sa pri opise týchto rokov nemôže oprieť o hotové syntetické práce, ktoré by ho dostatočne spoľahlivo a komplexne zorientovali v reáliách dobových udalostí, ako by si to vyžadovali vedecké kritériá. Často si musí mozaiku histórie vyskladať sám z náhodne zozbieraných faktov.

Všetka česť za to, aké veľké množstvo takýchto panenských tém autor načal. Chce to istý druh odvahy, pustiť sa do takejto práce, skočiť do vody a plávať, s vedomím možných rizík a omylov. Určite lepšie, než nič nepísať a nič nepokaziť. Aj populárna kniha s nepresnosťami môže podnietiť odbornú diskusiu, v ktorej sa dajú omyly vychytať, a v sporných otázkach si rôzne strany môžu lepšie navzájom vysvetliť svoje stanoviská a obrúsiť hrany. O voľačo také sa pokúsim aj ja vo svojich poznámkach.

Verím, že nikoho nešokujem ani nepobúrim konštatovaním, že Dubovský píše o Langošovi s neskrývanou úctou, pietou, až oslavne. Veľká časť knihy spočíva v reprodukovaní Langošových názorov a postojov k rôznym otázkam bez snahy o ich kritické zhodnotenie, či konfrontovanie s inými dobovými názormi. Ani to však nemusí byť na škodu, najmä keď ani sám autor neskrýva publicistický rozmer svojej knihy. Aj takýto pohľad je legitímnou súčasťou diskusie o našej nedávnej histórii. Ide len o to, do akej miery budú argumenty jeho prívržencov presvedčivejšie než argumenty ostatných.

Čo sa týka vedeckého prínosu, kniha predovšetkým dáva do pozornosti veľké množstvo doposiaľ neznámych dokumentov z Langošovho fondu v Archíve Ústavu pamäti národa. Taktiež cituje rôzne vystúpenia z dobovej tlače, zväčša zozbierané v rodinnom archíve Langošovej dcéry. Týmto kniha predstavuje nesporný prínos a myslím, že po nej budú siahať všetci ďalší autori vrátane takých, ktorí budú veci hodnotiť inak.

Podotýkam, že v nasledujúcich riadkoch sa nesnažím hodnotiť knihu ako celok, ale rozvádzam len jednotlivosti, ku ktorým mám nejaké pripomienky.

Úvod

Mám problém s tým, aby sa do jedného mecha hádzali „tragické okolnosti“ spolu s „nevyjasnenými okolnosťami“ smrti revolučných a porevolučných predstaviteľov (s. 12 – Svetoslav Bombík, Alexander Dubček, Slavomír Stračár, Marcel Strýko, František Javorský, neskôr aj Langoš). Je to lacné brnkanie na konšpiračnú strunu bez akejkoľvek vecnej argumentácie. Takéto mútenie vody nepatrí ani do publicistickej práce. Ak existujú nejaké konkrétne argumenty v prospech vážnejších podozrení, takáto kniha je ideálnym priestorom na ich rozvedenie vo vlastnom texte, ale nepovažujem za vhodné ich takto podsúvať v úvode. Takisto pripisovať vraždy kňazov v 80. rokoch vtedajšej „moci“ (s. 18), pokiaľ viem, zostáva stále v rovine nedokázaných konšpiračných teórií.

Do zoznamu potenciálnych obetí temných štruktúr ponovembrovej Štátnej bezpečnosti (ŠtB) si autor môže doplniť ešte Marcela Samuhela, ktorý 16. novembra 1989 položil kyticu Danke Košanovej, po revolúcii údajne patril medzi bojovníkov proti temným nitkám bývalej ŠtB a zomrel v roku 1993 tiež za „nevyjasnených tragických okolností“.[2]

Prekvapuje ma označenie Langošovho životného boja/behu za „svätopavlovský“ (s. 13). Čo malo byť u Langoša jeho „šavelovské“ obdobie? Alebo ako je to myslené?

Informáciu, že Langoš bol v mladosti silno ovplyvnený knihami ako Pán prsteňov či mayovkami (s. 22, 23), by som zvlášť doplnil spomienkou jeho disidentského spolubojovníka Ivana Hoffmanna: „Ján Langoš mi kdysi svěřil, že miluje westerny. Kvůli přehledné zápletce, ve které proti sobě stojí dobro a zlo, přičemž zlo je poraženo a dobro zvítězí.“[3] Ak to Langoš ozaj povedal takto, a nie je to prehnané zjednodušenie, potom sa mi to zdá byť dosť podstatným momentom k pochopeniu Langošovho konania v rôznych neskorších situáciách. Zdá sa, že to potvrdzuje aj samotný autor knihy, keď Langoša nazýva „indiánom“ a „kovbojom“,[4] ako aj niektoré citované vyjadrenia Langoša (s. 221).

Chýbala mi zmienka o Langošovom umeleckom nadaní a kontaktoch v umeleckých kruhoch, aspoň v tej miere, ako o nich písal napríklad František Mikloško.[5] Pre mňa osobne v Langošom prípade je zaujímavá aj spomienka, ako si pred novembrom 1989 privyrábal dobrusovaním keramiky u svojho podnikavého kamaráta Juraja Mihalíka, ktorý ju už vtedy dokázal veľmi úspešne predávať na Západ.[6]

Kontakt a Altamira

Pri konštatovaní, že Langoš sa podieľal na tvorbe samizdatov „s časovými prestávkami“ (s. 24), by sa mi žiadalo zamyslenie, z čoho tie prestávky pramenili. Celková únava a vyprchanie energie po viacerých vydaných číslach? Nezáujem okolia? Vlastná skepsa nad zmysluplnosťou takej činnosti? Zastrašenie represívnymi zásahmi? Alebo naopak, uprednostnenie iných zaujímavejších projektov? Nárast povinností v zamestnaní alebo v osobnom živote? Nejaké iné organizačné komplikácie?

S Dubovského charakteristikou samizdatového časopisu Kontakt, že jeho úlohou bolo „prekonanie strachu z izolácie“ a „vytvárať prepojenia medzi autormi“ (s. 24 – 25), v podstate súhlasím, ale žiadalo by sa mi to jasnejšie vysvetliť a rozviesť. Pokúsim sa o vlastné sformulovanie.[7]

Už zo samotného nákladu Kontaktu (dolná hranica 5 – 6 kusov, horná snáď 20 – 30)[8] je zrejmé, že ani pri veľkej cirkulácii o nejakom spoločenskom dopade nemôže byť reč. Zďaleka to ešte nebol hlas nejakého spoločenského prúdu, ale časopis, ktorý si pre seba a svoj najbližší okruh vydávali spriatelené partičky „androšov“. Aj preto sa v časopise niekedy vyskytovali napríklad všelijaké náznaky a zádrapky zrozumiteľné len adresátovi, autori sa navzájom súkromne doberali, preto stanoviská autoriek v literárnych polemikách nápadne korelovali s tým, s kým z partie práve chodili a podobne. Vzhľadom na spôsob, ako hmlisto a nekonkrétne sa často hovorí o občianskych samizdatoch, myslím si, že tento charakter Kontaktu je potrebné objasniť. Samotnému samizdatu to neuberá na sláve. Naopak, malo by to poľudštiť a zreálniť jeho obraz, aby dobre mienené pripomínanie a vyzdvihovanie nedopadlo podobne ako oslavy SNP pred rokom 1989.

Súhlasím s autorom, že význam Kontaktu pre okruh jeho tvorcov bol najmä psychologický. Okrem obyčajnej potreby sebarealizácie spočíval aj v istom revolucionárskom „zoceľovaní sa“, v prehĺbení pocitu odporcu režimu, vo vedomí, že spoločne s ostatnými už čosi napísali a publikovali, spálili za sebou prvé mosty. V získaní pocitu, že čosi sa dá urobiť aj čisto podľa seba, bez oficiálneho posvätenia. Martin Šimečka to nazval „hrou na disent“. Že túto posmeľovaciu úlohu Kontakt splnil, napovedá účasť jeho pôvodných autorov na neskorších významnejších politických samizdatoch a v disente.

Pre nás historikov sú teraz tieto prvé samizdaty hlavne unikátnym prameňom o ľuďoch, čo sa podieľali na ich tvorbe. A práve tohto významu si bola aj partia okolo Langoša vedomá, keď ho zachytila priamo v názve druhého občianskeho samizdatu Altamira – podľa jaskyne, kde sa zachovali maľby pračloveka ako svedectvo, že tu boli. Na túto symboliku tiež hodno poukázať.

Autor preberá z publikácie Rudolfa Lesňáka informáciu, že priemerný rozsah jedného čísla Kontaktu bol 12 strán (s. 25). Informácie v publikácii Lesňáka nemajú riadne uvedenú provenienciu, a zvlášť v tomto prípade zrejme pochádzajú len z druhej ruky (viď s. 203 jeho knihy). S takýmito údajmi treba pracovať opatrne a uvádzať ich vždy len s výhradou, pokiaľ nie je k dispozícii nič lepšie. Ani ja nemám k dispozícii celkom presné údaje, ale priemerný rozsah 12 strán je určite niekoľkonásobne podhodnotený.

Odkiaľ pochádza údaj o náklade Altamiry 20 ks (s. 25)? Mne napríklad Eugen Gindl hovoril, že od Langoša v tom čase počul, že Altamira vychádza v náklade okolo 5 – 6 ks (podobne ako podľa Martina Šimečku predtým Kontakt). A naopak, aj o Kontakte som počul vyjadrenia, že náklad bol okolo 20 – 30 ks. Tieto počty treba prijímať kriticky, nestačí použiť prvé číslo, na ktoré niekde narazíme.

Altamira nepriniesla článok Františka Xavera Šaldu (s. 25). Tu autor buď sám nepozorne čítal, alebo toto mylné tvrdenie bez citovania prevzal od niekoho iného (najskôr od Alexandra Balogha). „Šalda“ bol pseudonym jednej z autoriek, nie F. X. Šaldu.

K téme samizdatov mi tu veľmi chýba spomenutý ešte jeden rozmer, ktorý je v Kontakte aj Altamire nápadne prítomný – humor. Pietne rytiersky obraz disidentov z Ústavu technickej kybernetiky Slovenskej akadémie vied (ÚTK SAV), ktorý vo mne zanechala kniha, ich o túto stránku trestuhodne ochudobňuje. Obidva samizdatové časopisy sú dôkazom toho, ako ľudia z tohto okruhu vedeli veci zobrať na ľahkú váhu a mimoriadne sympatickým nesvätuškárskym spôsobom sparodovať aj disent, aj samých seba. Každému odporúčam prečítať si typológiu slovenského undergroundu z Altamiry.[9]

Ústav technickej kybernetiky SAV

K organizovaniu „nezávislých výstav“ výtvarného umenia v Ústave technickej kybernetiky SAV (s. 24): V prvom rade, pri výraze „nezávislé“ sa mi žiada vyjasniť, od koho-čoho presne nezávislé. Často už len uvažovaním nad takouto otázkou sa odkryje trochu komplikovanejší stav veci a pomáha to prekonať čierno-bielosť vo videní javov. Pri hodnotení kultúrnych akcií označovaných ako nezávislé či neoficiálne, treba zachovávať istú opatrnosť. Neraz sa nakoniec ukáže, že aspoň niektoré z nich boli prikryté nejakou oficiálnou štruktúrou, napríklad schválené odborom kultúry národného výboru a podobne. Len v spomienkach to býva, z pochopiteľných príčin, často opomenuté.[10] Aj o výstavnej činnosti ÚTK SAV v dobových prameňoch môžeme dočítať, že sa konala pod záštitou tamojších organizácií SZM a ROH.[11]

Osobne ma dosť sklamalo, ako málo hovorí kniha o Langošovom pôsobení na ÚTK SAV. To sa mi zdá príliš zaujímavá téma na to, aby sa odbila jedným odstavcom (s. 24). Veď to nie je samozrejmé, že v „dobe neslobody“, či dokonca „totalite“, celá partia ľudí, neskrývajúcich svoje protirežimné presvedčenie, je zamestnaná na takejto príjemnej pozícii, ktorú im mnohí oveľa menej vykričaní mohli závidieť. A že ten najaktívnejší z nich sa ešte dokonca stal vedúcim oddelenia. A zostal ním aj potom, čo bol Štátnou bezpečnosťou oficiálne zaregistrovaný ako jedna z top nepriateľských osôb. Ako v tomto prípade konali či nekonali oné totalitné mocenské mechanizmy? Boli azda nastavené tak, že stačil jeden osvietený komunista na čele ústavu, aby toto šlo? Ako k tomu pristupovala tamojšia stranícka organizácia, ktorá mala právo a povinnosť vyjadrovať sa k personálnym otázkam ústavu práve z tohto politického hľadiska? Do čej nomenklatúry patril vedúci odboru? A ak všetky tieto mechanizmy (z hľadiska totalitnej teórie) zlyhali, ako to, že nezasiahla ani Štátna bezpečnosť, aspoň potom, keď už sama oficiálne zaradila Langoša tam, kam naozaj patril a vedela o tomto „hniezde“ odporu? Toto je, podľa mňa, krásna príležitosť hlbšie skúmať tieto mechanizmy na konkrétnom zaujímavom prípade.

A ako to celé vyzeralo z bežného ľudského hľadiska? Aké boli vzťahy medzi komunistami a katolíkmi v ústave? Diskutovalo sa aj o politike? Boli ľudia z Langošovej partie členmi ROH (Revolučného odborového hnutia), Zväzu československo-sovietskeho priateľstva, či iných spoločenských organizácií? Chodili na verejné schôdze? Ako ich vnímali vtedajší komunisti a funkcionári? Veď viacerí Langošovi kolegovia a kolegyne z ÚTK dodnes pracujú spolu s Dubovským v Ústave pamäti národa (ÚPN), ďalší naďalej pôsobia vo svojom odbore a možno s nimi hovoriť. Škoda nevyužiť takúto príležitosť a nezistiť viac o tejto Langošovej etape.

Jeho prácu v ÚTK SAV treba dôkladnejšie opísať aj preto, že sa okolo nej kuloárne šíria všelijaké zvláštne reči a teórie. Ich vecné jadro spočíva v tom, že jedným z projektov, či snáď priamo hlavnou náplňou práce Langošovho oddelenia, mala byť činnosť nie úplne typicky disidentská: kopírovanie embargovaných západných počítačových čipov. Na to nadväzujú všelijaké ďalšie tvrdenia a interpretácie, niektoré aj dosť závažné a fantasticky znejúce. Nerád by som tomu poskytoval širšiu publicitu, pokiaľ by sa to malo ukázať ako nepravdivé. Je to však dostatočným dôvodom popísať túto prácu Langošovho oddelenia natoľko, aby nezostal priestor pre dohady a špekulácie.[12]

Okrem toho sa mi tu ako „ajťákovi“ ešte derú na jazyk zovšeobecňujúce kacírske úvahy o fenoméne „ajťákov“ vo vrcholovej bezpečnostnej politike. Či už na poste námestníka (Alojz Lorenc), alebo priamo federálneho ministra vnútra (Langoš). Je azda tento osobnostný archetyp človeka, obľubujúci „usporiadané vzťahy, poriadok, pravidlá“[13]vhodným predpokladom na zvládnutie riadenia takýchto štruktúr? Alebo je to len zhoda okolností?

Bratislavské listy

Prečo Ján Langoš spočiatku odmietal vydávanie radikálnejšieho politického samizdatu (Bratislavských listov, ďalej BL) a prečo potom zmenil názor (s. 27)? Vysvetľoval to niekde? Žiadal by sa mi nejaký pokus o rekonštruovanie jeho uvažovania v tejto veci, v čom zmenil názor, alebo v čom sa zmenili vonkajšie podmienky.

Bolo by tiež dobré udať zdroje, odkiaľ autor čerpá svoj opis procesu vzniku BL. Inde Ján Čarnogurský uvádza, že prvotné rozhovory s Jánom Budajom a Langošom viedol už v rokoch 1985 – 1986, nie až v roku 1987.[14] Pritom Čarnogurský s istou ľútosťou konštatuje, že keby vtedy Langoš a Budaj nezaváhali, boli by Bratislavské listy prvým neanonymným samizdatovým periodikom v celom Československu. Takto mali prvenstvo len na Slovensku.[15]

Nesúhlasím s označením Bratislavských listov za „polo-samizdatové“ (s. 28). Ako ja rozumiem pojmu samizdat, ide len a len o to, že si človek vydáva tlačovinu sám, bez povolenia úradov. Nezáleží na tom, akou technikou je tlačená (detto aj Dubovského názor, že časopis Echo bratislavských vysokoškolákov po auguste 1968 bol samizdatom). A nezáleží ani na tom, či autor samizdatu svoju identitu utajuje, alebo ju prezrádza ako Čarnogurský pri BL.

O reakcii na Bratislavu/nahlas Dubovský píše: „Režim reagoval nátlakom na novinárov a ochranárov a perzekúciami voči nim“ (s. 29). Tu sa podľa mňa cez takéto všeobecné frázy navodzuje trochu zdramatizovaný dojem o opatreniach, ku ktorým reálne došlo. Podstatne vecnejšie o reakcii „režimu“ písal napríklad aj samotný Langoš v citovanom článku.[16] Po napísaní Langošovho článku došlo síce ešte k výsluchom niektorých ochranárov na ŠtB, ale ani to už nebolo to, čo to bývalo.[17]

Oceňujem kritickosť v Dubovského hodnotení, že Langoš píše o úlohe kresťana „trochu zjednodušene“ (s. 29). No tým viac by sa mi žiadalo konkretizovať, v čom sa autorovi Langošov pohľad vidí zjednodušujúci.

Charakterom „súčasnej doby“ na jar 1988 už nebola „vrcholiaca normalizácia“, ako píše autor (s. 29), ale pomaly no isto sa rozvíjajúca perestrojka. Hoci v spoločnosti vládol všeobecný pocit, že všetko zostáva po starom, nebolo to celkom tak. Typickým príkladom je aj rozvoj aktivít disentu, na ktorých sa aj Langoš podieľal (Bratislavské listy, Hnutie za občiansku slobodu – HOS, atď.). Ak by z hľadiska charakteru doby bolo všetko rovnaké ako napríklad pred 5 rokmi, tak prečo s takýmito aktivitami nezačali už vtedy?

Dubovský prerozpráva obsah Langošovho článku o pesničkároch, pričom jeho pôvodnú terminológiu nahrádza dnes veľmi rozšíreným pojmom „režim“ (s. 30). Tento výraz je pre dané obdobie trochu anachronizmom. V textoch z 80. rokov naň narážam dosť riedko dokonca aj v disente. Slovo „režim“ sa rozšírilo najmä po roku 1989 ako súčasť zjednodušeného videnia prednovembrovej spoločnosti. Okrem toho si ním ako historici radi zjednodušujeme prácu: Keď nevieme presne pomenovať konkrétnu organizáciu či štruktúru, ktorá spáchala to či ono, stačí povedať, že to bol režim. Problém s týmto pojmom je ten, že prakticky všetky oficiálne štruktúry štátu a spoločnosti hádže do jedného vreca. Vytvára zdanie nejakého monolitu aj tam, kde v skutočnosti existovala diferenciácia medzi jednotlivými štruktúrami, a takto odvádza od ich diferencovaného skúmania.

Ani Langoš v spomínanom článku nehovorí o žiadnom „režime“, ale rozlišuje konkrétne neprajné „orgány štátnej správy“národné výbory,umelecké agentúry, Štátnu bezpečnosť, Slovkoncert (dokonca jeho konkrétnych pracovníkov), oproti prajným usporiadateľom koncertov – kultúrnym domom, mládežníckym klubom, Ústrednému výboru Socialistického zväzu mladých (ÚV SZM), časopisu Melodie, časopisu Rytmus atď.[18] Ja dopĺňam, že pesničkárom výrazne pomáhal napríklad aj časopis Zväzu slovenských spisovateľov Literárny týždenník, či trebárs bratislavské Obvodné kultúrne a spoločenské stredisko Bratislava III. Azda títo všetci neboli tiež „režim“? Bol súčasťou „režimu“ aj Slovenský zväz ochrancov prírody a krajiny (SZOPK) a v ňom organizovaní bratislavskí ochranári? Alebo bol ÚTK SAV súčasťou „režimu“? Boli jeho výskumy robené „v prospech režimu“? Mne sa zdá, že tieto superzovšeobecňujúce pojmy nám toho viac zakrývajú, než odhaľujú. Nemali by sme ich nasilu zanášať do súvislostí, kde sa nepoužívali, a ktoré nevystihujú.

HOS a ochranári

Nedával by som tu do jednej kategórie budúce „protopolitické zoskupenia“ HOS a Verejnosť proti násiliu (VPN) (s. 33), ale skôr by som ich diferencoval. HOS bol prednovembrový, nie proto- ale už otvorene politický a disidentský. VPN vznikla až po 17. novembri, samozrejme, tiež už otvorene politická. Ak aj nie celkom jasne od prvého dňa, tak veľmi rýchlo sa takou stala. Na rozdiel od HOS, vo VPN prevažovali ľudia vyvíjajúci nekonformné a alternatívne aktivity v rámci oficiálnej sféry (tzv. šedá zóna).

Vo výpočte „budúcich aktívnych členov VPN“, ktorí pracovali medzi ochranármi, by rozhodne nemali chýbať Vladimír Ondruš, Mária Filková či Kamil Procházka (s. 33).

Autori Bratislavy/nahlas (B/n) vraj „na základe kritiky životného prostredia v Bratislave kritizovali aj stav spoločnosti na Slovensku počas obdobia tzv. normalizácie“ (s. 34). V podstate áno, ale pri tom treba zdôrazniť, že len implicitne. Explicitne tento rozmer dala Bratislave/nahlas až publicita a interpretácia vo vysielaní Hlasu Ameriky, ktorá organizátorom B/n skrížila ich plány, organizovať petíciu za verejnú diskusiu. Následne sa od „protirežimného“ výkladu Bratislavy/nahlas verejne dištancovala predsedníčka ich strešnej organizácie. Urobila tak v mene celej mestskej organizácie, teda aj v mene autorov B/n, čo potom zvlášť reflektoval aj Langoš v spomínanom článku.[19]

Ochranárske hnutie vôbec je ďalšou takou vecou, ktorá nejde dosť dobre napasovať do zjednodušenej schémy „režim vs. disent“. Najmä Ján Budaj, ako hlavný predstaviteľ politizujúceho ochranárskeho aktivizmu, dokázal veľmi úspešne balansovať na hrane legálnosti a oficiálnosti. V novinách VPN sa preto začiatkom roku 1990 o ňom písalo, iste nie bez jeho súhlasu, že „odmietol prijať rolu disidenta, neprijímal ani materiálnu podporu zahraničia“.[20] O rok neskôr to bývalá redaktorka týchto novín formulovala tak, že Budaj „neprijímal pražský ,chartistickýʻ model a budoval na Slovensku domáce autentické formy odporu proti komunistom“.[21] Voči tejto jeho taktike mali výhrady viacerí radikálnejší a „chartistickejší“ disidenti pred aj po novembri 1989.[22] No ukázala sa ako úspešná, dokonca v našich podmienkach diskutabilne úspešnejšia než taktika HOS či iných disidentských iniciatív (najmä z hľadiska akcieschopnosti počas Nežnej revolúcie).

K vzťahu HOS a Charty 77: HOS explicitne nadväzovalo na Chartu 77, ale nepostačuje mi charakteristika, že HOS „oživovalo chartistické otvorenie sa spoločnosti“ (s. 34). Chýba mi tu jasne povedané, že HOS išlo ďalej než Charta. Charta sa ešte v časoch hlbokej normalizácie navonok štylizovala ako zoskupenie, ktorému ide len o dodržiavanie ľudských práv v rámci platných zákonov. Odmietala „obvinenia“ z opozičnosti, z presadzovania nejakých ďalekosiahlejších politických cieľov, atď.[23] Práve týmto aj Langoš neskôr zdôvodňoval, prečo ju nepodpísal.[24] V tomto pôvodná koncepcia Charty dosť pripomína spomínanú koncepciu bratislavských ochranárov o desať rokov neskôr. HOS naopak otvorene vystúpilo s výsostne politickým opozičným programom. To je zásadný posun, ktorý pri HOS treba vždy zdôrazniť.

Popri liste Husákovi z 30. augusta 1989 (s. 35) by nemala chýbať ani zmienka o nadväzujúcom liste časti pôvodných signatárov z 5. októbra 1989, ktorý medzi inými podpísal aj Langoš. Nachádza vo fonde redakcie Bratislavských listov v Archíve ÚPN.

Proti ŠtB

List G. Husákovi za Bratislavskú päťku z 5. októbra 1989. Zdroj: Archív ÚPN

Zbieranie podpisov za prepustenie Jána Čarnogurského (s. 35) sa pravdepodobne týka priamo toho listu z 30. augusta 1989, ktorý je spomínaný tesne predtým. Napríklad Milan Kňažko spomínal, že ho k podpisu vyzval Langoš. Nešlo teda o nejakú samostatnú neznámu petičnú akciu.

Informáciu, že Langošove zväzky boli skartované (s. 37, 40), by bolo dobre upresniť a vysvetliť. Inak čitateľovi nebude jasné, ako potom mohol v roku 1990 Jaroslav Svěchota ukradnúť Langošove zväzky z archívu (s. 129), ak boli už predtým skartované. Totiž: Pri skartovaní v decembri 1989 zvyčajne neboli skartované celé zväzky, ale len väčšia časť ich obsahu. Zachoval sa obal, zoznam dokumentov, zoznam osôb spomínaných vo zväzku (často dosť neúplný), správa o založení a ukončení zväzku, prípadná správa o dôvode zmeny kategórie zväzku, pri agentoch vyhlásenie o spolupráci (ak ho podpísali) a tzv. memorandum (stručný životopis a charakteristika spravodajských možností). Všetko ostatné bolo skartované: agentúrne záznamy, vlastnoručne písané správy agentov, potvrdenky na finančné výdavky a odmeny, aj všetky ďalšie dokumenty k prípadu. Takto dopadli prakticky všetky zväzky z 80. rokov. Ak sa teda po roku 1989 hovorí o obsahu zväzkov ŠtB z 80. rokov, myslí sa len toto minimálne torzo, čo zostalo zachované aj po decembrových skartáciách, nie celý pôvodný zväzok.

XII. správa ZNB nebola „Správa ŠtB pre Slovensko“ (s. 37 a 169), ani „ŠtB pre Slovensko“ (s. 66 a 129) ale „Správa kontrarozviedky pre Slovensko“. Žiadna katastrofa, chápeme, o čom je reč. No považujem to za príznačný symptóm určitého zjednodušeného vnímania celého štátno-bezpečnostného komplexu. Dnes je veľmi rozšíreným javom, že pod pojmom Štátna bezpečnosť sa chápe len kontrarozviedka, čo však bola len jedna z viacerých rôznych súčastí ŠtB. Alebo dokonca sa pod ŠtB chápe len časť kontrarozviedky, zameraná proti tzv. vnútornému protivníkovi. Ibaže Štátna bezpečnosť bola omnoho viac než len táto, ľudovo povedané, „politická polícia“. Štátnu bezpečnosť tvorila v prvom rade rozviedka (špionáž, považovaná za dôležitejšiu zložku než kontrarozviedka), kontrašpionáž, ekonomická kontrarozviedka (ochrana podnikov pred tunelovaním), ochrana strategických objektov (napr. jadrových elektrární, železničných uzlov), ochrana letísk, ale napríklad aj pasové úrady, ochrankári ústavných (a straníckych) činiteľov, technici, šifranti, písmoznalci atď.

Isteže. aj pri tých ostatných zložkách ŠtB možno polemizovať, nakoľko ktorá z nich plnila „štandardné“ úlohy štátno-bezpečnostných služieb všade na svete, a nakoľko pomáhala presadzovať politické záujmy KSČ obmedzujúce slobodu občanov. Rozviedka popri klasickej špionáži rozpracúvala aj emigrantské skupiny. Ochrana leteckej dopravy nerozlišovala teroristov od únoscov, ktorí takouto cestou chceli iba opustiť republiku. Ochrankári chránili nielen štátnych, ale aj vrcholných straníckych predstaviteľov (také prípady však poznáme aj po Novembri). Ostrahe v Mochovciach naozaj neviem, čo by som vytkol. Písmoznalci rovnako skúmali rukopisy disidentov aj kriminálnikov. Pasoví úradníci boli súčiastkou v systéme, ktorý narúšal slobodu cestovania. Lenže takéto podporné funkcie, bez ktorých by systém nefungoval, rovnako plnili aj mnohé zložky mimo ŠtB. Takáto diskusia o legitimite a podiele viny jednotlivých zložiek ŠtB, ako aj ďalších zložiek vtedajšieho ministerstva vnútra (MV), je potrebná. Na to, aby sme ju vôbec mohli viesť, treba prekonávať monolitné vnímanie Štátnej bezpečnosti ako výlučne len „politickej polície“, treba diferencovane hodnotiť jej jednotlivé štruktúry a ich činnosti.

Ojedinelý príklad opačného trendu nájdeme na s. 152, kde autor dvojicu popravených účastníkov protikomunistického odboja nazýva „príslušníkmi ZNB“. Je to tuším jediný raz v celej knihe, kedy toto štandardné označenie autor použil. Pritom prinajmenšom jeden z nich pracoval v rámci Zboru národnej bezpečnosti (ZNB) v jeho zložke Štátnej bezpečnosti (konkrétne v spojovacej službe).[25] Takisto bol príslušníkom ŠtB (oddelenia pasov a víz) aj popravený príslušník Bielej légie Eduard Tesár, ktorého autor charakterizuje len ako „mladíka“.[26]

Plne sa stotožňujem s postrehom autora: „Je zaujímavé, že ŠtB zmiernila slovník a z nepriateľa sa stal protivník“ (s. 37). Zmena z „vnútorného nepriateľa“ na „vnútorného protivníka“ symbolizuje určitý prechod od ideologicky nabitého vnímania k o niečo neutrálnejšiemu, suchopárnejšiemu označovaniu. Išlo azda o súčasť procesu profesionalizácie práce ŠtB, resp. nejakej širšej zmeny jej metód práce (s. 39 – „akoby ŠtB strácala iniciatívu“)?[27] Každopádne, keď už k takejto terminologickej zmene došlo, treba ju reflektovať a nepodsúvať vtedajšej ŠtB starú terminológiu „nepriateľských osôb“, od ktorej už medzitým upustila (s. 38).

Autor často kombinuje všeobsiahle označenie „ŠtB“ (pod čím však opisuje len agendu boja s tzv. vnútorným protivníkom) s presnejším udávaním konkrétnych zložiek (s. 38 – XII. správa ZNB, s. 39 – vedenie Federálneho ministerstva vnútra – FMV). Občas z toho vzniká trochu guláš (s. 152 – „spisy bývalej ŠtB ako napríklad rozkazy MV“). Vnímanie celej ŠtB ako akéhosi monolitu, nedostatočné rozlišovanie jej zložiek a vnútorných mechanizmov, potom plodí zdanlivé paradoxy. Napríklad aj počudovanie autora nad tým, že „ŠtB“ už od 10. marca 1988 musela vedieť o Sviečkovej manifestácii, ale štvrťročné vyhodnotenie činnosti XII. správy ZNB pre X. správu ZNB z 21. marca 1988 ju nespomína (s. 38).

Mám problém s výrokom: „V duchu ideologickej nadradenosti ŠtB vedenie FMV nevnímalo pravý charakter a obsah takýchto samizdatov“ (s. 39). Ak tomu správne rozumiem, pod „duchom ideologickej nadradenosti ŠtB“ autor myslí to, že ŠtB charakterizovala samizdaty jednostranne z hľadiska oficiálnej ideológie (pozri aj s. 40 – „myšlienkový svet ŠtB“). Lenže potom, hovoriť o nejakom jedinom „pravom charaktere“ samizdatov a nepripúšťať pluralitu pohľadov na ne, je rovnakou „ideologickou nadradenosťou“.

Chaotické a nepresvedčivé mi pripadá uvádzanie Klubu Obroda „vo svetle ŠtB“(teda z hľadiska „pretrvávania exponentov ŠtB“ v nich) akoby išlo o „protipól pravice či laického apoštolátu“ (s. 40). Práveže „vo svetle ŠtB“ patril Klub Obroda do „pravice“, rovnako ako chartistický prúd disentu. Obidva prúdy disentu ŠtB radila pod spoločnú problematiku „pravica“, ktorú riešilo to isté oddelenie.

Pokiaľ viem, Obroda bola počas normalizácie čisto českou záležitosťou a na Slovensku žiaden Klub Obroda až do decembra 1989 neexistoval. Existovali rôzne menšie voľné zoskupenia „šesťdesiatosmičkárov“, z langošovského pohľadu ľavicové, z pohľadu režimu pravicové, ktoré však neboli organizačnou súčasťou českej Obrody.

Čo sa týka „prelezenosti“ agentmi ŠtB, určite na tom česká Obroda aj slovenské „šesťdesiatosmičkárske“ kruhy boli výrazne horšie než katolícke podzemie, to je bez debaty. Iná vec je, aká časť z hojného počtu evidovaných agentov to hrala na obe strany, tak aby bol vlk sýty aj ovca celá. Podľa mojich sond do problematiky bolo práve medzi „šesťdesiatosmičkármi“ až prekvapujúco veľa ľudí ochotných púšťať sa do takejto „hry“, diskutabilne v prospech disentu. Pri tzv. tajnej cirkvi zase netreba zabúdať na to, že ona bola len jednou z vetiev celej katolíckej cirkvi. Prvoradou arénou pôsobnosti cirkevných oddelení ŠtB nebola tajná cirkev, ale vrcholové vedenie oficiálnej cirkvi a jej rokovania a naťahovačky so štátnymi úradmi. A tu už situácia s agentúrou ŠtB nebola zase až tak dramaticky odlišná od situácie „obrodárov“. Infiltrovaná bola aj Charta 77, pravica najpravicovatejšia, ktorú autor dáva do protikladu s Obrodou. Tieto veci podľa mňa vážne naštrbujú autorovu snahu o preukázanie nejakej kvalitatívnej mravnej prevahy „chartistov“ či katolíkov nad „obrodármi“.

Obrodu ďalej charakterizuje tak, že bola „disidentskou skupinou na prípadné prevzatie moci po eventuálnej revolúcii“ (s. 40). Dá sa to tak povedať. Ale potom sa to isté dá rovnako povedať aj o chartistickom disente v tom zmysle, ako sa to aj nakoniec skutočne udialo. Pri diferencovaní disentu treba skúmať v čom konkrétne sa líšili metódy a ciele, nestačí u tých, s ktorými nesympatizujeme, opisovať činnosť negatívne znejúcimi všeobecnými formuláciami.

Autor z dostupnej literatúry prevzal aj nepresný popis iniciatívy Borisa Zalu z roku 1989, do ktorej bol zapletený aj Langoš: „Mladé krídlo KSS, reprezentované Petrom Weissom či Borisom Zalom a podporované marxistickým historikom Viliamom Plevzom, bolo podľa nich v kontakte s niektorými disidentami. 23. novembra 1989 sa malo a aj sa uskutočnilo, len pár dní po 17. novembri, v byte Jána Lnagoša stretnutie, na ktorom zvažovali, aké sú možnosti, aby prijali pripomienky neformálnych skupín k novým ústavám, prípadne na ich zblíženie s mladými ľavičiarmi a začať demokratický proces.“ (s. 41) Boris Zala nebol členom KSČ (v tom sa Vladimír Ondruš, z ktorého tu autor čerpá, pomýlil). Za iniciatívou Borisa Zalu z roku 1989 nestáli Viliam Plevza či Peter Weiss z Ústavu marxizmu-leninizmu Ústredného výboru Komunistickej strany Slovenska (ÚML ÚV KSS). Je to rozšírená domnienka, ale mylná. Celá iniciatíva bola myšlienkou a projektom Borisa Zalu, ktorého ambíciou bolo prepojiť všetky skupiny na Slovensku, ktoré mali reformné smerovanie, počnúc chartistami a Korcom, končiac Mináčom či Plevzom. Vychádzal z úvahy, že slovenská spoločnosť, na rozdiel českej, nie je taká rozdelená, aby sa všetci títo nedokázali dohodnúť na nejakom „minimálnom spoločnom programe reforiem“. Ľudí z ÚML ÚV KSS, napriek sympatiám k zámeru, sa Zalovi až do 17. novembra zrejme nepodarilo zapojiť. Avšak Zala ich pred ostatnými spomínal ako súčasť svojho zámeru, a to zrejme takým spôsobom, že sa rozšíril mylný dojem, akoby bol nejakým ich emisárom. O Zalovom projekte sa u Langoša diskutovalo v pestrom kruhu disidentov aj pred 17. novembrom 1989, nielen po. Tému Ústavy na tieto sedenia neprinášal Zala, ale iní (najmä Milan Šimečka st.). Zalovi išlo o viac – o širokú koalíciu na báze spoločného politického programu. Väčšina prítomných však už v tejto fáze odmietala postupovať spoločne s reformnými komunistami.[28] Pre náš účel je zaujímavá spomienka, že Langoš sa najviac bránil formulácii o „československej ceste k socializmu“, kde slovo „socializmus“ žiadal nahradiť „sociálnou spravodlivosťou“.[29]

Stretnutie 14. 11 . v byte Jána Langoša. Prítomní: Ján Langoš, Milan Šimečka st., Boris Zala, Imrich Vašečka, Miloš Žiak, Milan Nič st., František Mikloško, Miroslav Kusý. Fotil Steve Lipson. Zdroj: osobný archív Miloša Žiaka, zverejnil časopis OS)

Nežná

Tvrdenie, že názov „Verejnosť proti násiliu“ vznikol v noci z 19. na 20. novembra 1989 v byte Langoša (s. 12 a 43), je síce rozšírené, ale pravdepodobne nesprávne. V byte Langoša sa diskutovalo viacero motívov názvu vznikajúceho hnutia, medzi nimi aj „verejnosť“, aj „proti násiliu“, aj ďalšie. Názov sa tu však pravdepodobne definitívne neustálil. Potvrdzuje to množstvo spomienok aktérov o tom, že názov sa ustálil až na druhý deň okolo obeda v bufete Malej scény, ako aj fragment zvukovej nahrávky odtiaľ. Okrem toho sú najvýrečnejšími dva prvé koncepty dokumentov VPN ktoré vznikli nasledujúci deň doobeda, ešte pred stretnutím v bufete. Ani jeden z nich nepoužíva názov „Verejnosť proti násiliu“, ale nejakú mierne odlišnú mutáciu.[30]

Konkurzy na ministrov neboli výsledkom filozofie „nepolitickej politiky“ (s. 26). Autor zrejme chápe „nepolitickú politiku“ v tom najširšom zmysle, že VPN nechcela do vlády priamo menovať svojich ľudí, ale chcela vládu kontrolovať ako akýsi sprostredkovateľ verejnej mienky. S tým sa dá súhlasiť. Ale konkrétne myšlienka konkurzu sama osebe nepolitickou politikou nie je. V týchto rokoch patrili konkurzy medzi perestrojkové novoty, o ktorých sa veľa hovorilo. Aplikovanie tejto myšlienky na vedúce politické posty bolo originálnym prínosom VPN, zapadalo do celkového revolučného trendu robiť politiku pred očami verejnosti. Konkurz mal v pôvodnej predstave VPN spočívať v tom, že jednotliví kandidáti nejakou formou predstúpia pred verejnosť so svojimi programami.[31] To sa nestalo, takýto konkurz sa nekonal.

Prijímanie „bývalých ,skúsenýchʻ kádrov z KSS“ do VPN tiež nepovažujem za nepolitickú politiku (s. 26). Bola to politika výsostne politická. Veď išlo o to, aby hnutiu, ktorého popularita upadala, tieto populárne osobnosti priniesli hlasy vo voľbách. Autor to sám vysvetľuje politicky na s. 48 – 58.

Nepozdáva sa mi tu dávať slovo „skúsených“ do relativizačných ironických úvodzoviek. Veď oni predsa objektívne mali mnohé politické skúsenosti, ktoré väčšine VPN chýbali. A to nielen nejaké negatívne skúsenosti, ktoré snáď takto naznačoval autor, ale aj relevantné skúsenosti pre prácu v štátnych orgánoch v každom zriadení. Poznali štruktúry ministerstiev, vedeli, ako sa prijíma zákon, ako viesť rokovanie, aby diskutujúci aj k niečomu dospeli, a v neposlednom rade si vedeli získavať podporu verejnosti… Prečo im toto upierať? Ani Langoš, hoci podľa Dubovského bol odporcom tejto politiky, si ju ešte ani po 8 rokoch „netrúfal úplne jasne hodnotiť“.[32]

To, že Langoš v júni 1990 prijal exekutívnu funkciu, nemožno dávať do kontrastu s „nepolitickou politikou“ hnutia v decembri 1989 (s. 26). V júni 1990 už dávno celé hnutie prekonalo ten koncept a bolo rozhodnuté, že vyšle svojich zástupcov do exekutívy.

Autor podľa vlastnej spomienky píše o vystúpení Alexandra Dubčeka 22. novembra 1989 na demonštrácii za Čarnogurského pred Justičným palácom, kde vraj „vyzval ľudí, aby sa rozišli“ (s. 35). Dubček pravdepodobne naozaj vystúpil citeľne zmierlivejšie oproti nálade zúčastnených, ale nie som si istý, či až tak veľmi, ako to utkvelo autorovi. Dobová tlač informovala, že „vyzval na pokojné a rozumné vystupovanie, nie dialóg s ulicou, ale dôstojné konanie bez výstrelkov a násilia“.[33] Podľa tesne porevolučného dokumentu ČSTK vyzval prítomných „aby zachovali rozvahu a nedali sa strhnúť k neuváženým činom“ a k udalostiam posledných dní uviedol, že chápe motívy štrajkujúcich, ktorí sa usilujú o dialóg so stranou a štátom na zhromaždeniach, „hoci podľa jeho slov, nie je ulica to najideálnejšie miesto“.[34] Aj počty účastníkov udáva dobová tlač dosť odlišne.[35]

K textu o procese s J. Čarnogurským (s. 35) by som ešte doplnil, že aj Langoš sa na ňom zúčastnil ako divák.[36]

Zäber z televízneho záznamu procesu s J. Čarnogurským. Zdroj: RTVS

Ohľadom rozporov medzi HOS a VPN (s. 35) sa autor odvoláva na svoju staršiu štúdiu.[37] Žiaľ, ani z jej textu nie je celkom jasné, kto bol v delegácii HOS, čo vraj išla na VPN, ani odkiaľ Dubovský čerpá informácie o tom (od Tibora Novotku?). Takisto mohol z citovanej štúdie reprodukovať aj tvrdenie, že VPN nepustila predstaviteľov HOS na tribúnu referovať o procese.

Bratislavskí študenti na záver demonštrácie 16. novembra 1989 nielen „predostreli požiadavky“ (s. 43), ale najmä viedli dialóg s ideologickým tajomníkom ÚV KSS Gejzom Šlapkom. To nie je zanedbateľná vec, vzhľadom na to, že dialóg „moci“ s neformálnymi štruktúrami bol hlavnou požiadavkou opozície, dokonca ešte aj počas prvých dní revolúcie.

Bratislavský (16. novembra) aj pražský (17. novembra) študentský pochod, napriek tomu ako to celé dopadlo, mali oba aj silný reformný rozmer, ktorý by sa nemal obchádzať (s. 43). Podľa najnovších výskumov iniciatíva k bratislavskému pochodu vyšla z kruhov mladých katolíckych aktivistov (Magda Hlaváčová), v kontexte protestov za oslobodenie Čarnogurského. Ibaže svoj zámer maskovali ako protest zameraný čisto na študentské otázky.[38] To maskovanie bolo až také dobré, že sa takýmto protestom do veľkej miery naozaj stal. Podľa fragmentov záznamu študenti počas pochodu skandovali aj rôzne demokratické a opozičné heslá a hlavne jeden z organizátorov položil kyticu na miesto, kde v roku 1968 bola zastrelená študentka. To bolo výsostne politické, za to isté stíhali tzv. Bratislavskú päťku. Inak však prevažovali študentské požiadavky. V záverečnej časti pred ministerstvom školstva, ktorú dosť kompletne zachytila kamera, to už malo vyslovene charakter demonštrácie zameranej na školské reformy, nepresahujúcej témy, o ktorých sa diskutovalo napríklad na Celoštátnej konferencii SZM pred týždňom.[39] Dôležité politické nóvum tu však predstavoval dosiahnutý dialóg vysokého straníckeho predstaviteľa s neformálnym zoskupením a prísľub pokračovania dialógu s hovorcami študentského davu.

Pražský míting 17. novembra zase organizačne prikryli študenti, ktorí išli cestou presadzovania zmien cez štruktúry SZM a podarilo sa im získať prevahu v pražskej organizácii SZM. Spoločne s neoficiálnou študentskou organizáciou STUHA zorganizovali oslavy 17. novembra 1989 a poskytli im oficiálne krytie. Situácia bola už taká, že to prešlo, dokonca aj s požehnaním straníckych orgánov. Teda zase určitá forma nadviazania nielen dialógu, ale aj konkrétnej spolupráce oficiálnych a neformálnych štruktúr – dokým ju nespravilo bezpredmetnou vymknutie sa davu kontrole organizátorov a následný policajný zásah.

Prvé vyhlásenie VPN sa nenazývalo „Zoberme ako občania svoje záležitosti do vlastných rúk“ (s. 43). Bola to len jeho záverečná úderná a najpopulárnejšia veta. Dokument neniesol žiaden názov. Opticky zvýraznený bol len názov organizácie „Verejnosť proti násiliu“ v závere prvej vety, čo by sa snáď mohlo považovať za názov dokumentu.

Schôdza Koordinačného výboru VPN v bufete Malej scény sa, podľa všetkých mne známych spomienok, odohrala pred spísaním prvého vyhlásenia VPN, nie po (s. 43). Z bufetu Malej scény sa vybrala menovaná skupina na FF UK spisovať prvé vyhlásenie VPN.

Údaj o „približne päťstočlennom zhromaždení v bratislavskej Umeleckej besede“ (s. 44) sa týka prvého zhromaždenia v Umeleckej besede, ktoré bolo už v nedeľu 19. novembra o 17.00 hod., nie až na druhý deň. Odtiaľto odišla skupina ľudí k Langošovi na byt. V pondelok 20. novembra večer bolo v Umeleckej besede druhé zhromaždenie VPN, v utorok 21. novembra tretie. Na treťom sa zišlo už toľko ľudí, že nebezpečne blokovali dopravu pred budovou a muselo sa rozpustiť. Od stredy 22. novembra sa konali mítingy na námestí SNP.

Často citovaný údaj o 500 prítomných na prvom stretnutí v Umeleckej besede treba brať s rezervou. Je to len odhad. Podpisová akcia z toho dňa napríklad obsahuje len niečo málo cez 250 podpisov – žeby polovica prítomných nepodpísala?

Autor sa mýli v tom, že „aj Ján Langoš bol jedným z mnohých, ktorí sa 20. novembra 1989 stretli v Umeleckej besede v Bratislave a zapojili do práce VPN“ (s. 44). Takisto aj v úvode: „[Ján Langoš] od začiatku pracoval vo vedení [VPN]“ (s. 12). Nie je pravda, že by sa Langoš hneď od začiatku zapojil do VPN. Síce sa naozaj zúčastnil na prvom stretnutí v Umeleckej besede 19. novembra, a následne k nemu domov odišla časť účastníkov diskutovať o názve hnutia, ale do ďalšej činnosti sa spočiatku nezapojil. Sám to v roku 1998 vysvetľoval, okrem povinnosti starať sa o dieťa počas neprítomnosti manželky, aj takto: „Davové vystúpenia a organizovanie más ma nikdy nelákali. Chaos na mňa nikdy nepôsobil dobre, mám radšej usporiadané vzťahy, poriadok a pravidlá. Bol som síce prítomný v Umeleckej besede v prvých hodinách zrodu VPN, ale práve kvôli tomu chaosu ma to nepritiahlo.“[40]

Niektorí Langošovi spolubojovníci hľadali vysvetlenie jeho počiatočnej neúčasti v tom, že spočiatku sa VPN zdala byť príliš „všeľudová“ bez jasného politického ostria („verejnosť“, „proti násiliu“) a že Langoš preto v prvých dňoch chcel rozvíjať nejaké priamočiarejšie politické aktivity, či už po linke etablovaného disidentského HOS, alebo sľubne rozdiskutovanej Zalovejiniciatívy.[41] Jedným ako-tak konkrétne doloženým momentom je aj spomínané stretnutie u Langoša 23. novembra ohľadom Zalovej iniciatívy. Autor síce toto stretnutie spomína, aj s dátumom 23. novembra, ale iba pri téme prednovembrových aktivít. Celkovo bola situácia zo začiatku revolúcie mimoriadne chaotická. VPN nebola hneď od prvého momentu jasným hegemónom revolúcie, prvých pár dní vznikali a prelínali sa rôzne pokusy a iniciatívy, na ktoré si potom neskôr už málokto spomínal. Až postupne sa ukázalo, komu sa podarí postaviť na čelo ľudového pohybu. Napríklad aj rezolúcia z prvého mítingu na námestí SNP 22. novembra 1989 je dokumentom, ktorý vznikal po linke Zalovej iniciatívy a pôvodne niesol podpis nie VPN, ale „Koalícia reformných hnutí“. Skrátka: S Langošom to počas prvého týždňa revolúcie zďaleka nebolo také jednoduché, nestal sa hneď členom VPN a je tu ešte čo skúmať.

Rokovania VPN s vládou Slovenskej socialistickej republiky (SSR) sú ďalšou takou témou, kde sa vôbec nečudujem, že autor urobil chyby. Skôr by som sa čudoval, ak by ich nespravil. Tuším, že v celej doterajšej historickej publicistike boli bez výnimky opisované nepresne. Dubovský napísal: […] a tak sa 29. a 30. novembra 1989 konalo pamätné rokovanie zástupcov koordinačného centra VPN s predsedom vlády SSR Pavlom Hrivnákom a ministrom spravodlivosti Milanom Čičom, na ktorom sa za VPN zúčastnil aj Ján Langoš […] Na tomto stretnutí otvorene predložili okrem iného požiadavky na odstránenie článku Ústavy ČSSR o vedúcej úlohe KSČ v spoločnosti a o nutnosti slobodných volieb“ (s. 45). Vec sa má takto: Rokovania VPN s vládou SSR boli v novembri dve. Prvé sa odohralo v nedeľu 26. novembra, teda deň pred generálnym štrajkom. Za vládu SSR sa ho zúčastnili len podpredseda Štefan Murín a minister spravodlivosti Milan Čič; za VPN Milan Kňažko, Ján Budaj, Fedor Gál, V. Ondruš a asi ešte zopár ďalších. Na tomto stretnutí sa hovorilo o vyškrtnutí vedúcej úlohy Komunistickej strany Československa (KSČ) z Ústavy. Obaja zástupcovia slovenskej vlády s touto požiadavkou v podstate súhlasili. A bolo to rokovanie práveže veľmi „nepamätné“. Prakticky sa vytratilo z celej histórie Novembra 89. Až druhé stretnutie z 30. novembra 1989 bolo to „pamätné“. Zúčastnili sa na ňom už aj predseda vlády SSR Pavol Hrivnák a za VPN aj Langoš. Tu sa už o požiadavke odstrániť vedúcu úlohu KSČ z Ústavy pochopiteľne nehovorilo, pretože z nej bola odstránená už deň predtým.

„Začiatkom decembra 1989 vydali VPN a Občianske fórum dve vyhlásenia, za ktorými stál aj Langoš, žiadali v nich odpolitizovať bezpečnostné zložky a novo vymedziť funkcie a podriadenosť Štátnej bezpečnosti“ (s. 45). Žiadalo by sa mi jasnejšie udať, že ide o dve spoločné vyhlásenia Občianskeho fóra (OF) a VPN z 3. decembra 1989, z ktorých jedno je rozoberané v nasledujúcom odstavci. Odkiaľ však pochádza informácia, že za nimi stál aj Langoš? Je to len domnienka, alebo je k tomu aj nejaký prameň?

O druhom z nich sa ďalej píše: „V spoločnom dokumente OF a VPN z 3. decembra 1989 […] sa obe hnutia okrem iného vyslovili za vymenovanie ministra vnútra z radov opozície a za nové vymedzenie funkcie Štátnej bezpečnosti“ (s. 45). To je dosť nepresné. Namiesto „a“ tu malo byť „alebo“. Okrem toho dokument priamo nehovoril, že minister vnútra má byť „z radov opozície“, to je dodatočné interpretačné pritvrdzovanie. Vyhlásenie hovorilo toto: „OF a VPN vyjádřili své představy o tom, z jakého okruhu by měli být vybráni ministr národní obrany a ministr vnitra. Tuto představu si podržujeme nadále. I když nevylučujeme, že schůdným řešením by mohlo být nové vymezení funkcí Státní bezpečnosti.“[42] Na aké predchádzajúce vyjadrenie sa tu odkazovalo? Takmer určite na predchádzajúce spoločné vyhlásenie oboch hnutí z toho istého dňa. V ňom sa, v súvislosti so zložením vlády, spomínalo len väčšie zastúpenie ostatných strán Národného frontu a nestraníkov. Okrem toho obsahovalo vetu „Chceme, aby ve vládě převažovali lidé mladí, čestní, nezkompromitovaní, odborně zdatní.“[43] Takisto VPN počas rokovania s vládou SSR tri dni predtým žiadala len, aby vo vláde boli „len ľudia občiansky bezúhonní a odborne kompetentní“ a aby ministerstvo vnútra viedol „občan bez politickej príslušnosti a civil“.[44] O ministrovi „z radov opozície“ sa ani v jednom z týchto vyhlásení nehovorilo.

Formulácia o kooptáciách „na uvoľnené miesta poslancov, ktorí z morálnych dôvodov abdikovali“ (s. 45) sa mi zdá prehnane domýšľavá. V niektorých prípadoch iste mohli poslanci odstúpiť aj z morálnych dôvodov, ale myslím, že zväčša abdikovali skôr z politických dôvodov – aby uvoľnili miesto pre nových poslancov, čo bolo predpokladom dosiahnutia politických dohôd s nastupujúcimi revolučnými silami. Istotne v nemalej miere aj pod tlakom atmosféry a z obavy pred ostrakizovaním. V prvej várke napríklad poslanec J. Hanus odôvodnil svoju abdikáciu tým, „aby [orgány SNR] boli nenapadnuteľné a odrážali i presun politických síl i myšlienkové prúdy, ako vyplývajú zo súčasného pohybu“, a aby ich tvorili „ľudia noví, nezviazaní s minulosťou, nespochybňovaní ani z hľadiska politického […]. Vzápätí sa k nemu pridal asi tucet ďalších.[45] Neskôr poslanec Vasil Bejda svoju abdikáciu odôvodnil začínajúcim sa „honom na čarodejnice“.[46]

Chýba mi zmienka o tom, že Langošova manželka pracovala v psychologickej poradni VPN, a aspoň niečo málo o tom. Myslím, že v jednej z prvých Verejností spoločne s Tamarou Archlebovou publikovala nejaký rozsiahlejší článok o práci poradne.

Zoznam pracovníkov KV VPN, asi december 1989 – január 1990.
Zdroj: Osobný archív Ivana Trokana

Porevolučná VPN

Toto je obdobie, ktorým sa už primárne nezaoberám, takže už to budú len nejaké náhodné postrehy a vrypy.

Dosť zavádzajúco je opísané prijatie Václava Havla u Georga Busha staršieho. Vraj „okrem iného s ním hovorili o prijatí Československa do NATO“ (s. 46). V skutočnosti Havel pred Kongresom Spojených štátov amerických (USA) vystúpil s prejavom vágne naznačujúcim rozpustenie Varšavskej zmluvy aj Severoatlantickej aliancie (NATO) a stiahnutie vojakov USA z Európy. S obdobnou myšlienkou v tej dobe vystupoval aj na iných fórach. Bush senior preto na dvoch stretnutiach Havlove predstavy korigoval a poučil ho o význame prítomnosti vojsk USA pre európsku stabilitu.[47]

Demonštrácia pred budovou Slovenskej národnej rady (SNR) 1. marca 1990 nebola o jazykovom zákone (s. 47). Demonštrácie o jazykovom zákone, ktorých bol autor svedkom, prišli až neskôr. Demonštrácia 1. marca mala dvojakú príčinu: Podpora prijatia nových štátnych symbolov Slovenskej republiky a protest voči spôsobu, akým chcela VPN nahradiť na čele SNR Rudolfa Schustera Jánom Budajom.[48]

Za neseriózny považujem rozšírený zlozvyk zneužívať označenie „sic!“ na komentovanie textov a rétorické prejavenie nesúhlasu (s. 57 – „Čičova vláda, v ktorej mala VPN len jedného (sic!) člena“). Označenie „sic!“ má slúžiť na upozornenie čitateľa, že citovaný text aj s chybami je naozaj pôvodný. Nie na vyjadrovanie vlastných hodnotení.

O spolupráci VPN s komunistami píše autor s neskrývanou averziou: „pokles [preferencií] v marci 1990 na 12 %, […] otvoril pre VPN ako revolučné hnutie dvere k ,antirevolučnémuʻ kompromisu a tak sa spojili s pragmatickou skupinou v KSS, ktorá bez dekóra hodila cez palubu svoje stranícke knižky KSS či KSČ, a praktikami ,akademika Čičaʻ ovládla exekutívu VPN“ (s. 48).Nie je mi celkom jasné, koho všetkého myslí autor „pragmatickou skupinou v KSS“. „Šesťdesiatosmičkári“ nemohli odhodiť stranícke knižky, nemali ich už viac ako 20 rokov. Marián Čalfa urobil svoj kompromis s Václavom Havlom už v decembri 1989 a z KSČ vystúpil v januári 1990. Zostávajú asi iba Rudolf Schuster a Milan Čič, ktorí až v marci 1990 vystúpili z KSS. Z nich išiel na kandidátku VPN iba Čič.[49]

Schustera a Čiča ťažko môžeme nazývať „skupinou v KSS“. Síce až do marca zostali členmi KSS, ale s tým, že funkcie vykonávajú nadstranícky. Zdá sa mi, že aj fakticky robili samostatnú politiku, ktorej vyústením bolo marcové vystúpenie z KSS.

A prečo je „akademik Čič“ v úvodzovkách? Čo mali byť jeho praktiky? Ak konal nejaké nekalé veci, treba ich konkrétne uviesť a zdokladovať, nestačí hodiť do priestoru nepodložené všeobecné obvinenie. Takisto vnímam aj ďalšie podobné formulácie, ako napr. „účelové dvojtvárne a oportunistické správanie exkomunistov premiéra Čiča či predsedu SNR Schustera“ (s. 57).

Čo sa týka „antirevolučnosti“ tohto kompromisu: Pri tradičnom chápaní revolučnosti, v zmysle zvrhnutia a úplného odstavenia KSČ od akejkoľvek moci, by takýto kompromis naozaj bol antirevolučný. Lenže revolučnosť VPN-ky bola od začiatku dosť netradičná. Nežná revolúcia na čele s VPN hlásala toleranciu, odpúšťanie si a celonárodné porozumenie. VPN mala za cieľ zvrhnutie monopolu moci KSČ, ale nie odstavenie všetkých komunistov od moci len z titulu ich straníckej príslušnosti. V tomto zmysle revolučná VPN nebola antikomunistická, práve naopak, takéto tendencie dôrazne kritizovala. Od začiatku hlásala, že jej cieľom je to, aby spoločnosť viedli osobnosti, ktoré majú dôveru ľudí a odborné schopnosti, bez ohľadu na stranícku príslušnosť. A to Čič aj Schuster v marci 1990 spĺňali. VPN sa teda týmto kompromisom nie „zmenila z hnutia ,novembrovéhoʻ na predvolebné“ (s. 58), ale práveže postupovala konzistentne s tým, čo v novembri a decembri 1989 verejne hlásala. Stačí si prečítať ľubovoľné dokumenty a vyjadrenia predstaviteľov VPN o postoji ku komunistom z prvých mesiacov. Alebo napríklad monografiu Jamesa Krapfla Revolúcia s ľudskou tvárou.

Antikomunizmus tohto typu bolo v priebehu revolúcie počuť len veľmi ojedinele. Vynoril sa až neskôr, postupne rástol na popularite aj razancii, nájdeme ho aj u niektorých jednotlivcov z VPN, či v predvolebnej kampani. Ale hlavný prúd vo vedení VPN odsudzoval antikomunizmus ako taký ešte aj v roku 1991.[50] Ak snáď niekto vo VPN mal už počas revolúcie vyhranene antikomunistické názory, ale nechával si ich pre seba a viezol sa na vlne popularity jej programu národného zmierenia, potom práve to by podľa mňa bolo „účelové dvojtvárne a oportunistické správanie“.

V podobnom duchu pokračuje autor aj na s. 58: „v spoločenskom a politickom dianí stále pretrvávalo neriešené dedičstvo prednovembrového režimu – teda stovky a tisíce bývalých členov KSČ a príslušníkov a spolupracovníkov ŠtB, z ktorých niektorí sa plánovali uchádzať o miesta na kandidátkach rôznych strán do júnových volieb 1990. VPN potrebovala nájsť nejaké riešenie, ako uplatniť morálne právo, aby tomu zamedzila“. To je pekný príklad, ako vedia byť morálne kritéria subjektívne. Naozaj chcel autor povedať, že by bolo treba zabrániť kandidovať na politické funkcie nielen príslušníkom a spolupracovníkom ŠtB, ale aj členom KSS len na základe ich bývalého či súčasného politického presvedčenia? Zdá sa, že áno, keď napríklad kritizuje, že „ešte v roku 2002 bola KSS legitímne zastúpená v Národnej rade, čo Mikloško komentoval ako oportunizmus Slovákov, ktorí nemajú veľké vnútorné presvedčenie“ (s. 157). Ako by sa zamedzenie účasti komunistov vo voľbách zlučovalo s niekdajším ideálom HOS-u „demokracia pre všetkých“? Nezaškodí si ho pripomenúť: „Nechť vládne ten, kdo si vydobude důvěru občanů, ztratíli ji, nechť předá vládu tomu, kdo důvěru získal. Z principiálních důvodů odmítame povýšení jakékoli společenské skupiny nad skupiny jiné. Občané nesmí být rozděleni do vyšších a nižších kategórií, nomenklatura a kádrové stropy musí být zrušeny, žádný politický názor nesmí být předem kodifikován jako měřítko způsobilosti k výkonu veřejné funkce.”[51]

Autor ďalej tvrdí: „V hnutí VPN a i na rodiacej sa kandidátke do parlamentných volieb sa tak postupne legitimizovali bývalí členovia a aj vyšší funkcionári KSČ, teraz už ,vépéenkáriʻ, s čím pôvodné jadro ticho súhlasilo“ (s. 58). Vôbec nie ticho. Často aj dosť hlučne. Niektorí z pôvodného jadra síce vraj boli proti tomuto kroku, ale potom sa tiež podriadili rozhodnutiu väčšiny. V tejto knihe by sa mi žiadalo skúmať, ako to bolo konkrétne v prípade Langoša.

V celej knihe autor často jedným dychom dáva dokopy „KSČ a ŠtB“ (s. 59, 81, 154, úplne nasilu na s. 148). Zdá sa, že bol pri tom inšpirovaný samotným Langošom (s. 124, 153). Napriek tomu, že vedenie KSČ riadilo ŠtB, a to niekedy aj dosť bezprostredne, sú to predsa len odlišné štruktúry, ktoré treba vnímať odlíšene. Inak vznikajú aj také absurdity ako slovné spojenie „režim KSČ a ŠtB“ (s. 72).

Autor úplne škandalóznym spôsobom prekrútil zmysel prvého vyhlásenia VPN k lustráciám. Píše o ňom: „28. apríla 1990 sa konal 5. snem v Martine. Bolo na ňom prijaté Vyhlásenie VPN k lustráciám […] Hlavnou zásadou tohto vyhlásenia bolo ústavné riešenie lustrácií, teda snaha prijať nejaký legalizovaný spôsob lustrácií a minimalizovať riziko, ktoré mohlo vychádzať z potenciálne zmanipulovaných a vtedy nedostatočne zanalyzovaných dokumentov bývalej ŠtB a vydierateľnosť takýchto kandidátov. VPN sa takýmto spôsobom snažila nájsť spôsob spoločenskej kontroly pri zostavovaní volebných kandidátok, ruka v ruke s vyrovnávaním sa s minulosťou ŠtB a KSČ.“  (s. 58 – 59) Toto vyhlásenie hovorilo niečo celkom iné. Hovorilo, že „VPN je principiálne proti lustráciám, ktoré sú neprípustné“, že lustrácie samotné sú v rozpore s chartou ľudských práv, „môžu byť zneužiteľné na manipuláciu, vydieranie osôb a zneisťovanie spoločenskej situácie“, že narúšajú základné práva človeka, v minulosti viedli k politickým procesom voči nevinným, o nemožnosti brániť sa, atď.[52] Dodávam, že podľa spomienky Petra Zajaca toto protilustračné vyhlásenie podpísali Ján Langoš, Peter Zajac a Roman Zelenay.[53]

Langoš na titulnej strane predvolebného denníka Verejnosť. Zdroj: Denník Verejnosť

Za tých pár týždňov do volieb sa však vyhrotila atmosféra okolo lustrácií a pod jej tlakom sa vedenie VPN nakoniec rozhodlo lustrovať, aj napriek citovanému „principiálnemu“ postoju spred mesiaca. Dodatočne to vysvetľovali vo vyhlásení SR VPN k lustráciám z 9. júna 1990. Aj toto vyhlásenie však označilo lustrácie za omyl a žiadalo v nich už viac nepokračovať. Aj jeho obsah je v knihe reprodukovaný dosť selektívne (viď s. 60). Hovorilo napríklad: „Chceme s týmto dedičstvom raz navždy skoncovať. Nechceme večne žiť v tieni kartoték ŠtB. […] Ide o to, aby sa namiesto komunistického kádrovania nerozvinul akýsi nový druh kádrovania, ktorý by udeľoval ľuďom visačku prelustrovaných a neprelustrovaných. Na našom vlastnom príklade sa možno poučiť, aké zhubné by mohlo byť veriť i v ďalšom storočí bývalej Štátnej bezpečnosti. […] Základy našej politiky nemožno stavať na dokumentoch bývalého režimu, ale na dôvere a prirodzených vzťahoch overených spoločnou skúsenosťou.“[54] To sú tiež zaujímavé podnety, ktoré patria do knihy o Langošovi – jednak ako zástupcovi VPN, ktorá tieto postoje hlásala, a neskôr ako riaditeľovi ÚPN, ktorý sa k problému už staval výrazne inak. Autor túto Langošovu zmenu postojov len stručne naznačil v závere (s. 220 – 221), bez ďalšieho rozpitvávania, aké by si vyžadovala.

Mylne je opísaný „prípad mladého Budaja, ktorý sa ako 27-ročný nspešne pokúsil ujsť na Západ, čoho jedným z dôsledkov bolo, že ŠtB zmenila jeho dovtedajšiu evidenciu z kategórie ,preverovaná osobaʻ na ,agentʻ […] (s. 59). Autor splietol dokopy dve rôzne veci. Budaj sa neúspešne pokúsil ujsť v septembri 1971 (ako 19-ročný), chytili ho a odsedel si asi pol roka.[55] Spoluprácu podpísal v roku 1979, aby dostal pas, na ktorý vycestoval do zahraničia.[56] Zatiaľ, pokiaľ viem, nie sú známe žiadne pramene svedčiace o tom, že by po podpise aj naozaj spolupracoval.[57]

Takisto autor splietol dokopy dve rôzne veci aj v tvrdení, že vraj „Vladimír Mečiar získal [zväzok Jána Budaja] z nezákonného vniknutia do Archívu FMV v Trenčíne“ (s. 60). Tzv. Tisova vila, z ktorej mal Mečiar koncom januára nezákonne získať nejaké spisy ŠtB, nebola žiaden „Archív FMV v Trenčíne“(s. 60, 128, 136, 147), ani „Archív MV v Trenčíne“ (s. 78), ani „Úradovňa (Archív) FMV v Trenčíne“ (s. 126), ani „Archív XII. správy FMV v Trenčíne“ (s. 135 – 136). Prekvapuje ma, že označenie „archív“ použil aj samotný Langoš (s. 136). Bolo to obyčajné pracovisko okresnej ŠtB (Oddelenia ŠtB Okresnej správy ZNB Trenčín), aké existovalo v každom okrese. Mohli sa tam nachádzať nanajvýš „živé“ spisy, ktoré koncom roku 1989 rozpracúvala trenčianska ŠtB na miestnych ľudí.[58] Budajov starý zväzok bol od roku 1981 archivovaný v spoločnom operatívnom archíve XII. správy ZNB a krajskej správy ŠtB v Bratislave na Račianskej ulici,[59] odkiaľ ho asi vo februári 1990 vybral vtedajší riaditeľ Úradu pre ochranu ústavy a demokracie Jaroslav Svěchota na príkaz námestníka FMV Viliama Ciklaminiho.[60]

Nedáva mi zmysel text na s. 60: „V skutočnosti [Viliam Ciklamini] vedome alebo nepriamo pomohol exkomunistom v čele s premiérom Milan Čičom, ako aj vtedy neodvolaným predsedom SNR Rudolfom Schusterom, a tým chcel aj poškodiť VPN na úkor Obrody a tzv. šesťdesiatosmičkárov“. Ak hovoríme o 1. marci 1990, vtedy ešte Schuster a Čič neboli exkomunisti, stále boli členmi KSS. Ak hovoríme o období, keď už boli Čič a Schuster exkomunisti, tak potom už boli aj tvárami VPN, rovnako ako osobnosti Klubu Obroda. Nešlo dosť dobre poškodiť VPN ako takú na úkor nich, keď už boli jej súčasťou. Podľa mňa to, čo tu autor uvádza, sú len dohady, výrazne poznačené dobovými politickými averziami. Detto na s. 66. Zatiaľ nemáme definitívne potvrdené ani len to, či Budajov zväzok naozaj zohral vôbec nejakú rolu pri neúspechu jeho pokusu stať sa predsedom SNR 1. marca 1990, ako to tvrdil Ciklamini.

Ohľadom „čierneho puču“, z prípravy ktorého Ciklamini obviňoval Budaja a Langoša: Je to samozrejme hlúposť. Ale dokážem si predstaviť, že kdekto tomu vtedy mohol veriť. Asi tak, ako aj niektorí ľudia blízki langošovskej garnitúre verili hrozbe „ľavicového puču“ na Slovensku o rok neskôr v marci 1991[61] (porovnaj tiež s. 123).

Za trochu jednostrannú považujem charakteristiku Milana Čiča: „Posledný minister spravodlivosti SSR Milan Čič, za jeho ministrovania bol napríklad ešte po 17. novembri vo väzbe ako člen ,bratislavskej päťkyʻ Ján Čarnogurský“ (s. 63). V prvom rade, posledným ministrom spravodlivosti SSR nebol Čič, ale Ladislav Košťa (12. decembra 1989 – 1. marca 1990). Nesporne na Čiča ako ministra padá kus politickej zodpovednosti za väzbu Čarnogurského. On síce Čarnogurského nedal zavrieť a asi ani nemal reálnu moc ho prepustiť na slobodu, ale bol pri tom, vo vysokej funkcii, ako predstaviteľ strany, ktorá to páchala. No zároveň treba spomenúť aj vyjadrenia o tom, že Čič „sa nenechal zneužiť na nejaké útočné akcie proti politickým oponentom“, že údajne apeloval na sudcov vo svojej kompetencii, nech nepodliehajú politickým tlakom[62] a že sa pokúšal po vnútrostraníckych linkách presvedčiť politické vedenie, aby Kusého a Čarnogurského prepustili na vyšetrovanie na slobode.[63] Nerobí to síce ešte z Čiča hrdinu, ale pokiaľ to nespomenieme, nebudeme mať reálnu predstavu o jeho postoji v tejto veci.

Ak z archívov ŠtB zmizlo vyše 120 zväzkov „ktoré od roku 1990 boli zneužité v politických manipuláciách“ (s. 66), potom treba povedať konkrétne, kto ich zneužíval, proti komu, kedy, v čom záujme? Z dvoch príkladov, ktoré autor uvádza, prvý je skôr príkladom nemanipulovania (Dubček dostal kópiu Budajovho zväzku, ale ju nepoužil), druhý sa zakladá len na nejakom vyjadrení Langoša, ku ktorému nie je citovaný žiaden zdroj (Ciklamini vraj mal pred voľbami vydierať Budaja – porovnaj s. 60).

Predstavenie Jána Langoša ako člena novej federálnej vlády. Zdroj: Dennk Verejnosť.
 

Inde autor píše, že zväzky získal a zneužíval Vladimír Mečiar (s. 60, 76). Inventúra, ktorú Langoš nariadil po nástupe na FMV, dosť jasne ukázala na Svěchotu, ktorého Dubovský označuje ako „Mečiarovho pobočníka“ (s. 66, tiež s. 125). Je známych dosť svedectiev o tom, ako sa predstavitelia VPN už aj pred marcom 1991 postupne dozvedali, že Mečiar s takýmito informáciami pracuje. Zdá sa mi, že o tom musel čosi vedieť aj Langoš. No ak sa Langoš takéto niečo dovtípil o svojom „straníckom“ kolegovi z hnutia Mečiarovi, aké dôsledky vyvodil? Poznáme dosť presvedčivých vyjadrení o tom, že Langošovi sa Mečiar hneď od začiatku nepozdával.[64] Vieme o krokoch, ktoré Langoš podnikal interne po línii FMV: odvolával zodpovedných pracovníkov FMV na Slovensku, „čistil“ novú kontrarozviedku od bývalých príslušníkov ŠtB, previezol registračné protokoly do Prahy atď. (s. 70 –71, 76) Ale to boli zväčša tiché zákulisné zásahy, ktoré aj keď prenikli na verejnosť, ich pozadie zostávalo neznáme a vyzerali ako zásahy „federálu“ do suverenity Slovenskej republiky. Čo urobil Langoš verejne ako politik, ako reprezentant hnutia, ktoré vtedy vo veľkom štýle propagovalo Vladimíra Mečiara?[65] Pokiaľ tú situáciu správne rekonštruujem, tak Langošov postoj v tejto veci mi v mnohom pripomína práve konanie Milana Čiča okolo procesu s Bratislavskou päťkou – za seba potichu robil, čo mohol, aby napravil či zmiernil problémy svojho hnutia, všeličo podnikal kabinetne (napr. sa vyslovil za prijatie Mečiarovej demisie – s. 73), ale navonok držal líniu, nevzbúril sa, nevykričal do sveta, že sa tu pácha niečo nečisté, nešiel do priameho politického konfliktu s politikou vlastného hnutia. Možno že vychádzam z nejakých nesprávnych predpokladov, nezaoberám sa touto témou podrobnejšie, ale každopádne treba hlbšie skúmať postoj Langoša k Mečiarovi v dobe, keď obaja boli poprednými predstaviteľmi toho istého hnutia.[66]

K výroku na s. 128: „Langoš v tom čase zdôrazňoval, že zo spoločnosti treba sňať ťarchu ,kolektívnej vinyʻ, ktorú na ňu rafinovane uvalili komunisti, keď perfídne začali tvrdiť, že ,všetci sme boli vinní, lebo sme sa podieľali na udržiavaní režimuʻ.“ Toto netvrdili komunisti, to počas Nežnej revolúcie hlásali revolučné sily vrátanie VPN, do ktorej patril aj Langoš. Patrilo to k pôvodnému étosu Nežnej revolúcie, o ktorom som už hovoril. Napríklad študenti Komenského evanjelickej bohosloveckej fakulty 21. novembra vyhlásili: „Kristus nás učí: Kdo jsi bez viny, první hoď kamenem. Část viny neseme pro své mlčení i my. Proto nehřešme více, dosti jsme zhřešili.“[67] Alebo Ján Budaj na mítingu na Pasienkoch 9. decembra 1989 hovoril: „V tejto spoločenskej situácii, aká je v Československu, je veľmi málo ľudí, ktorí o sebe môžu povedať, že nikdy neboli pokryteckí v tej spoločenskej a politickej situácii, akú tu vytvorila KS. Práve v tom bola nehybnosť tej štruktúry, že bolo veľmi málo ľudí, ktorí by s ňou neboli spojení. Nemyslíme si, že ani tí študenti, ktorí odštartovali toto všetko. Veď aj oni koľkokrát opakovali frázy, a vedeli, že je to lož. Aj tí čistí študenti sa dostávali rôznymi nečistými cestami k tomu, aby sa dostali na vysoké školy. A všetci sme svojím spôsobom participovali na lži, ktorá tu bola a dnes kádrovať by nebolo vhodné.“[68] Toto isté vystúpenie Budaja v inej súvislosti spomenul aj autor (s. 61) a výrok rovnakého zmyslu citoval aj priamo od Langoša (s. 190), tak prečo tento postoj zrazu pripisuje perfídnym komunistom?

Pravdepodobne mylne je opísaná aj kauza okolo vydávania falošných lustračných osvedčení: „SIS takto vydala aj negatívne lustračné osvedčenia, ktoré boli v rozpore s raz už vydanými pozitívnymi osvedčeniami FMV, ako napríklad viceguvernérovi Národnej banky Slovenska Mariánovi Tkáčovi alebo námestníkovi riaditeľa Slovenského rozhlasu Michalovi Berkovi“ (s. 128). Podľa toho, čo Michal Berko píše vo svojom životopise, to v jeho prípade bolo práveže naopak. Dňa 17. februára 1992 prevzal negatívne lustračné osvedčenie od FMV a 1. novembra 1993 pozitívne od SIS.[69] Teda buď „langošovské“ FMV krylo spolupracovníka ŠtB, alebo „mečiarovská“ SIS ho falošne obviňovala zo spolupráce s ŠtB.[70] Upozorňujem ešte, že v tom istom životopise Berko tvrdí, že keď na jar 1991 mal ísť pracovať ako diplomat do zahraničia, bol neúspešne získavaný na spoluprácu pracovníkmi vtedajšej rozviedky. Netuším ako to bolo, len na to poukazujem v súvislosti s tvrdením, že „ponovembrová rozviedka sa podľa ministra Langoša už nezaoberala špionážou“ (s. 104).

Alojz Lorenc nebol „šéf Štátnej bezpečnosti“ (s. 152). Bol prvým námestníkom federálneho ministra vnútra, do ktorého kompetencie spadali len niektoré súčasti Štátnej bezpečnosti. Medzi inými aj niektoré útvary kontrarozviedky, nie však všetky. Ostatné súčasti ŠtB spadali pod ministra alebo ďalších jeho námestníkov.[71]

V tejto časti mi osobne najviac chýbali odpovede na viackrát verejne položené otázky o postoji Langoša voči Budajovi po lustračnej kauze v lete 1990. Napríklad: Niekoľko tvrdení hovorí o tom, že originál Budajovho zväzku od Ciklaminiho, ako aj jeho kópia od Dubčeka, sa po voľbách mali dostať na FMV do rúk Langošovho námestníka Jana Rumla.[72] Ak je tak, kam sa potom stratil, prečo ho dodnes nemáme k dispozícii? Prečo FMV spochybnilo vyhlásenie v prospech Budaja od slovenského Úradu pre ochranu ústavy a demokracie[73] a prečo potom nevydalo nejaké vlastné stanovisko k meritu veci? Nemalo FMV inú možnosť, než práve vtedy znovu zamestnať prepusteného Viliama Ciklaminiho a nechať ho celé mesiace útočiť na Budaja (pri čom sa Ciklamini zvlášť oháňal osobným prijatím u Langoša)?[74] Prečo sa Langoš nezastal Budaja takým oficiálnym spôsobom, ako sa zastal Jána Bicka?[75] Ako Langoš napĺňal vyhlásenie SR VPN, ktoré najmä jeho (ako človeka s najväčšími možnosťami) zaväzovalo očistiť povesť Budaja a ďalších lustrovaných, pokiaľ sú nevinní?[76] Mal azda o Budajovej nevine pochybnosti? Zdajú sa mi to byť legitímne otázky.[77] Možno niektoré z nich už boli medzičasom uspokojivo zodpovedané,[78] v tom prípade by tie odpovede v knihe o Langošovi nemali chýbať.

Vyrovnávanie sa

Nezdržal som sa úsmevu pri výroku o Langošovi: „Jeho ústav – Ústav pamäti národa“ (s. 13, tiež s. 219). Ako teda, Langošov, či „pamäti národa“? Kúzlom nechceného táto formulácia poukazuje na problém (seba)štylizácie ústavu. Bezpochyby môžeme ústav právom označovať za Langošov, prinajmenšom v prvej fáze jeho pôsobenia. Ale naozaj bola Langošova koncepcia identická s „pamäťou národa“? Som na pochybách, či vôbec abstraktný koncept „pamäti národa“ obstojí v pluralitnej spoločnosti. Alebo v akejkoľvek. Či oná „pamäť národa“ nie je len nejakým vágnym ideologickým konštruktom, nezodpovedajúcim reálnemu vedomiu konkrétnych príslušníkov národa (len preboha prosím, nepremenujte teraz ÚPN na Ústav pamätí národa. Fuj!).

Takisto mi nie je jasné, či tá „pamäť“ je niečo, čo v národe už existuje a Ústav to má len skúmať, alebo či je naopak úlohou ÚPN sformovať v národe nejakú konkrétnu podobu kolektívnej pamäti. Citované empirické dáta, svedčiace, že Langošove náhľady zdieľala len menšia časť národa (s. 151, 178), hovoria skôr v prospech druhej možnosti. Nasvedčuje tomu aj zámer „sprístupniť verejnosti, v čom sme žili […] predovšetkým tými najbrutálnejšími kauzami“ (s. 177). Teda nie sprístupňovať predovšetkým to, čo bolo typické, charakteristické, bežné, ale vyberať krajné extrémy. Určite treba popísať tie najhoršie svinstvá, ktoré sa tu porobili, o tom niet sporu. Ale ak budeme selektovať len tie, a ak jasne nepovieme, že ide o výnimočné prípady, tak vytvárame falošný obraz minulosti. Bude to obraz odlišný od toho, čo väčšina ľudí prežila a čo si uchovala vo svojej individuálnej pamäti. Potom sa netreba čudovať, že ľudia frflú na takú „pamäťovú politiku“, keď sa im nejaká štátna inštitúcia pokúša znárodniť pamäť a implantovať im akúsi inú, kolektívnu, nezodpovedajúcu ich vlastnému zážitku. Je to to isté, ako keby dnes nejaký komunista povyberal najväčšie kauzy a neprávosti, čo sa porobili za posledných 32 rokov, a prezentoval ich ako vedecký obraz súčasnej demokracie.

Ak Langošovi pokračovatelia chcú naplniť jeho odkaz „sprístupniť verejnosti, v čom sme žili“ (s. 177), tak navrhujem zobrať ho doslova: Ukázať dobu na Langošovom osobnom prípade, ktorý určite nepatrí medzi najbrutálnejšie kauzy, ale o to viac je výpovedný.

Takisto mi je dlhodobo nejasné, čo si mám predstaviť pod „vyrovnaním sa s minulosťou“. Z knihy som nadobudol dojem, že to spočíva vo všeobecnom odsúdení minulého režimu (s. 138 – 139), exemplárnom stíhaní popredných vinníkov zločinov (s. 152, 176), sprístupnení dokumentov represívnych zložiek (s. 159, 163, 167) a vylúčení niektorých kategórií ľudí z politického života (s. 151, 166, 168). Neviem posúdiť, či stíhanie vinníkov konkrétnych zločinov zlyhalo na nejakej komunistickej sudcovskej mafii, alebo na neschopnosti preukázať individuálnu vinu, prípadne kombinácii oboch. Sprístupnenie dokumentov je iste predpokladom poznania minulosti, lenže všetkých, nielen dokumentov represívnych zložiek. Poznanie založené prevažne na takýchto dokumentoch bude nutne skreslené, vlastne bude preberať videnie spoločnosti očami represívnych štruktúr.

Zároveň pri tomto ideáli „vyrovnávania sa s minulosťou“ nemožno nevidieť, že zavedený do praxe často naberá charakter predovšetkým politického gesta. Gesta, pri ktorom sa nejaká väčšia ryba či skupina demonštratívne predhodí davu, ostatní s maslom na hlave sa potešia, že ich to tento raz obišlo, ale hlavne sa zviditeľní kat ako zásadový bojovník za spravodlivosť. Iste všetci poznáme príklady ľudí, ktorí sa kedysi tiež viac či menej hrbili, a dnes sa práve takýmito radikálnymi gestami vyrovnávajú… s minulosťou.

Termín „rekonštrukcia zväzku“ (s. 156 – 157, 163, 195, 198) je podľa mňa extrémne nadnesený. Možno že pôvodne poslúžil v politickom boji okolo lustrácií, neviem. Výsledok však rozhodne nezodpovedá tomu, čo si človek intuitívne predstaví pod zrekonštruovaním niečoho zničeného. Áno, sem-tam sa podarí nájsť kópiu dokumentu zo zničeného zväzku, o niektorých veciach sa zachovali evidencie aj mimo zväzku (finančné odmeny, občas sledovanie), v jednacích protokoloch sa zachovali stručné jednoriadkové popisy dokumentov zo zväzkov, ktoré si rôzne súčasti ŠtB posielali medzi sebou, pri významných prípadoch vieme, čo jednotlivé zložky ŠtB štvrťročne a ročne referovali nadriadeným zložkám, atď. Ak máme šťastie, dá sa z toho získať riedka mozaika prípadu, ktorá nahrubo ukazuje, o čo išlo. Dajú sa z toho robiť nejaké pravdepodobnostné dedukcie. Ale od „zrekonštruovania“ pôvodného zväzku to má veľmi ďaleko.[79]

Autor píše, že „zverejnením […] najmä písomností bývalej ŠtB a KSČ sa vytvorí možnosť na štúdium obdobia dejín (sic!) rokov neslobody“ (s. 175). Z celej knihy sa mi zdá, že autor podlieha zjednodušujúcej predstave, akoby „nesloboda“ stála najmä na týchto dvoch organizáciách („režim KSČ a ŠtB“ – s. 72). To by bol riadne zriedený obraz neslobody, ak by sme ho zúžili len na ne. Iba s KSČ a ŠtB by sme si nevystačili ani v 50. rokoch, kedy KSČ naozaj do veľkej miery vládla priamočiarou cestou Štátnej bezpečnosti. Tobôž si s nimi nevystačíme v neskorších obdobiach, keď sa systém stabilizoval a začal sa udržiavať prevažne inými prostriedkami (systém kádrových posudkov, tlak cez školy, štátne podniky, štátne sociálne služby, propagandu, konzum, povedomie o geopolitických mantineloch…). Isteže KSČ priamo politicky vplývala na všetky ostatné organizácie v štáte, ale to z nich ešte nerobí len mechanické prevodové páky bez akejkoľvek autonómnosti, nesníma to z nich istú mieru zodpovednosti. Podľa mojich dojmov z výskumu 80. rokov, ŠtB vo vtedajšom systéme udržiavania kontroly nad spoločnosťou zďaleka nehrala takú významnú rolu, aký priestor jej vo svojej činnosti venuje Langošov ústav. Dnešná práca kadáveristov ŠtB je nepochybne záslužná a dôležitá, ale myslím si, že význam svojej mrciny často preceňujú.

Ako príklad pripomínam už citovaný Langošov článok v Bratislavských listoch o potláčaní protirežimných pesničkárov. To bol jeden z konkrétnych prejavov neslobody, o ktorom Langoš považoval za najvhodnejšie napísať koncom 80. rokov. Spomeňme si, ako málo sa v ňom písalo o KSČ a ŠtB, oproti iným organizáciám. Žeby azda vtedy Langoš nechápal, v čom spočíva nesloboda pesničkárov, alebo sa bál o tom otvorene písať? Pochybujem. Myslím, že zanechal úprimný dobový obraz pociťovania neslobody v tejto oblasti, tak ako ho vtedy sám videl, bez dodatočného skreslenia skolektivizovanou a „vyrovnanou sa“ pamäťou.

Očista a kádrovanie

Na jar roku 1991, keď sa Langošovo FMV dištancovalo od rozhodovania, či lustrovať poslancov, sa Langoš o samotných lustráciách vyjadril pragmaticky: „Lustrácie sú istým spôsobom kádrovaním. Občania si ich možno želajú, možno neželajú. O tom, či sa tento spôsob kádrovania či akejsi očisty bude realizovať, by mali rozhodnúť volení zástupcovia občianskej spoločnosti a nie FMV.“[80]

Keď v roku 2004 ÚPN zverejnil registračné protokoly ŠtB, predstavovalo to fakticky verejnú lustráciu všetkých občanov.[81] Ibaže lustráciu veľmi povrchnú, oproti tej z rokov Langošovho ministrovania. Lustráciu len na základe kategórie v registračnom protokole. Symptomatické pre tento stav je, že aj Dubovský samotné záznamy v registračných protokolov označuje za „zoznam tajných vedomých a nevedomých spolupracovníkov ŠtB“ (s. 191). Na toto registračné protokoly nikdy nemali slúžiť a takýmto spôsobom ich začali používať až laickí „eštebákolovci“ po novembri (najmä druhá komisia pre dohľad nad vyšetrovaním udalostí 17. novembra 1989 a tzv. Cibulkove zoznamy). Langoš toto zverejnenie registračných protokolov, akoby išlo o „zoznamy tajných spolupracovníkov ŠtB“, síce nevymyslel, ale zoficiálnil ho z laickej partizánčiny na štátnu politiku.

V roku 2004 bolo sprístupnenie dokumentov ŠtB spôsobom, ako vyčistiť arénu od nánosov rôznych manipulovaných zoznamov, selektívnych a nepresných informácií. Z pohľadu historika bolo sprístupnenie (nie nutne zverejnenie) prirodzeným a vítaným krokom na objasnenie minulosti. Zverejnenie registračných protokolov na internete sťaby „zoznamov spolupracovníkov ŠtB“ však už bolo krokom skôr v zmysle ideologických zámerov, popísaných v predchádzajúcej časti. Tým pádom Langoš, ako politik, musí zniesť zodpovednosť aj za negatívne a neželané dopady tohto kroku.

Takým negatívnym dopadom je najmä riziko verejného označkovania nevinných ľudí ako spolupracovníkov ŠtB, len na základe použitia akejsi evidenčnej pomôcky, ktorá na tento účel nikdy nemala slúžiť. To je veľká zodpovednosť na bedrách politika a Dubovský jej právom venuje rozsiahly priestor. Kvitujem, že pri tom nebol jednostranný, ale aj tak jeho opis vo mne stále zanecháva pocit, že čosi zostalo nedopovedané.

Dubovským zaznamenané odpovede Langoša na mňa pôsobia vyhýbavo. Na otázku, či záznamy v registračných protokoloch potvrdzujú, že niekto naozaj spolupracoval, mal Langoš odpovedať: „Áno ako evidencia“ a vysvetlil, že samotné zväzky boli evidované byrokraticky pedantne (s. 194). Lenže otázka sa pýtala na niečo iné. Langoš dodáva, „že takáto evidencia štátnym orgánom v podstate potvrdzuje, že daná osoba sa zaviazala plniť úlohy ZNB“ (s. 193). Čo znamená „v podstate“? A ak sa aj osoba zaviazala, otázka znie, či je isté, že potom tento záväzok aj plnila. „V tom prípade dokumenty hovoria, že malo ísť o zložitý viazací akt človeka, ktorý bol pre ŠtB natoľko preverený a spoľahlivý, že mohol plniť úlohy a z nepriateľského prostredia poskytovať informácie“ (s. 194). Zase „malo ísť“. Otázka znie, či aj vždy išlo. Na adresu tých, čo sa snažili ŠtB klamať, Langoš vyjadril názor, že to bola „cesta do pekla, dláždená dobrými úmyslami“ (s. 195). To je morálne hodnotenie, na aké má Langoš iste nárok, ale stále nedáva odpoveď na základnú otázku: Čo dokazujú alebo nedokazujú zverejnené registračné pomôcky ŠtB, verejnosti prezentované ako zoznamy spolupracovníkov? Langoš samotnú túto otázku dokonca označil za „pascu“ (s. 190) a jasnú odpoveď na ňu som v Dubovského knihe nenašiel.

Kameňom úrazu pritom nie sú len kategórie dôverník (D) a kandidát tajnej spolupráce (KTS) (porovnaj s. 194 –195), ale aj agenti. Tvrdenie, že „ŠtB nemala dôvod na fabrikovanie zväzkov“ (s. 196), sa pozerá na ŠtB ako akýsi abstraktný monolit. Odmieta vidieť, že išlo o byrokraticky riadený úrad, na ktorom pracovali ľudia, a tí presadzovali svoje osobné kariérne záujmy. Poznáme nemálo prípadov, kedy ako agenti boli zaevidovaní ľudia, ktorí následne odmietli spolupracovať, hoci podľa smerníc mala byť ich ochota vopred preverená (typicky Ján Budaj, alebo napríklad aj ďalší spoluzakladateľ VPN Vladimír Kompánek). Často sa hovorí aj o prípadoch, že sa zväzky agentov zakladali čisto formálne na ľudí celkom bez ich vedomia, len aby si „operatívec“ mohol odškrtnúť splnenie plánu získavania agentúry a neprišiel o prémie. Kontroly bývali zväčša byrokratické, kontrolovali len to, čo bolo v spisoch, a teda takýto prípad neodhalili, ak to dotyčný „operatívec“ robil dostatočne šikovne. A najmä pokiaľ to robil s vedomím náčelníka útvaru, ktorý bol tiež osobne zainteresovaný na formálnom plnení plánu svojou zložkou. My vieme, že sa toto dialo, nevieme len to, ako veľmi bol tento jav bežný a rozšírený.

Aj mňa pri čítaní knihy prekvapilo, že lustračná komisia pri Langošovom FMV označila za nevedomých spolupracovníkov až 95 % evidovaných (D, KTS, aj agentov) (s. 118, 123 – 124). Tých 95 % sa dnes cíti byť ukrivdenými zverejnením registrov v surovej podobe, bez jasného vysvetlenia ich výpovednej hodnoty a bez zohľadnenia tých faktov, vďaka ktorým ich predtým komisia FMV očistila.

Argument o nízkom počte súdnych sporov pre neoprávnené evidovanie (s. 195) je planý. Podsúva predstavu, akoby rozhodnutie nejsť sa súdiť s ÚPN bolo potvrdením oprávnenosti evidencie.

Mne sa zdá, že omnoho otvorenejšie hovoril Langoš v roku 1991, keď ešte nemusel brániť svoj Ústav: „Registračné protokoly ešte nie sú dôkazom o spolupráci so Štátnou bezpečnosťou, ale sú dostatočne vhodným prostriedkom na vydieranie.“[82] To je jasná reč, aká mi v jeho neskorších citovaných rozhovoroch za éry ÚPN chýba.

Aj argument o vydierateľnosti (s. 157, 161) mal svoju logiku a váhu pri lustráciách politikov začiatkom 90. rokov. O niečo menej už v roku 2004, a len veľmi spornú pri celoplošnom zverejnení registrov. Prax ukázala, že pravdu mali (aj) tí, ktorí varovali pred psychózou lustračnej špionománie, napáchaním nových krívd a „žitím v tieni kartoték ŠtB“. Veď vlastne v roku 1990 k nim patril aj samotný Langoš (viď citované vyhlásenia VPN k lustráciám). Praktický výsledok zverejnenia registračných protokolov je taký, ako ho pomenoval Langošov kamarát Eugen Gindl (sám tiež touto praxou zostrakizovaný): „Všetci v jednom vreci.“[83] Vďaka takejto podobe zverejnenia sú de facto dnes ľudia „na zozname“ bežne odsudzovaní len na základe určitej formy kolektívnej viny „evidovaného spolupracovníka ŠtB“, bez potreby skúmania ich konkrétneho individuálneho zavinenia. Tuším mal Langoš predsa len pravdu v tom, že cesta do pekla býva dláždená dobrými úmyslami.

Záver

Hoci to z predchádzajúceho textu možno tak nevyznelo, Dubovského knihu o Langošovi som veľmi uvítal, s chuťou som ju celú prečítal, žiadna jej časť ma nezačala nudiť. Dozvedel som sa z nej všeličo pre mňa nové. K mnohému v nej som kritický a mám na veci iný názor, ale tak to má byť. Čo sa týka Langoša, žiadalo by sa mi prehlbovať výskum, nech jeho historický obraz nezostane rozostrený (ako na obálke knihy). Pre mňa však bola táto publikácia najzaujímavejšia a vyslovene ma potešila najmä tým, aké veľké množstvo neošúchaných tém nadhodila v súvislosti s Langošom. Mohla by sa stať impulzom k tomu, aby sa aspoň o niektorých z nich začalo diskutovať už nielen pri pive.


[1]      DUBOVSKÝ, Patrik. Ján Langoš. Od samizdatov a VPN k dokumentom ŠtB a ÚPN. Bratislava: Ústav pamäti národa, 2021, s. 248.

[2]      PAVLÍK, Vladimír. Matkin žiaľ a hyenizmus mocných [online]. [cit. 2022-08-28]. Dostupné na:  http://www.szcpv.org/04/samuhel.html; SELECKÝ, Anton. Kanál. Bratislava: Magnificat Slovakia, 2019, s. 435.

[3]      HOFFMAN, Ivan. Ján Langoš a seznamy [online]. [cit. 2022-08-28]. Český rozhlas, 25. 9. 2019, Dostupné na: https://plus.rozhlas.cz/ivan-hoffman-jan-langos-a-seznamy-8080769

[4]      DUBOVSKÝ, Patrik. Smrť kovboja alebo Langošova cesta. Pamäť národa, roč. 2, 2006, č. 2, s. 16 – 18.

[5]      MIKLOŠKO, František. Stretnutie s Jánom Langošom. Pamäť národa, roč. 2, 2006, č. 2, s. 11 – 13.

[6]      MIHALÍK, Juraj. Spomienky na zlyhania. Bratislava: Príroda, 1993, s. 33.

[7]      Pri tom do veľkej miery vychádzam zo zistení literárneho vedca Pavla Matejoviča, v rámci jeho stále prebiehajúceho výskumu literárnej stránky slovenských občianskych periodických samizdatov.

[8]      Pokyny prispievateľom v úvode prvého čísla žiadali zasielať príspevky strojopisne v piatich exemplároch. Milan Šimečka uviedol, že náklad Kontaktu bol šesť kusov. ŠIMEČKA, Milan. Medzi Slovákmi. Bratislava: N Press, 2017, s. 31.  Podľa spomienky Jána Budaja sa niekedy celé čísla, niekedy len ich časti, preklepávali viackrát, pričom na jedno preklepanie vzniklo asi 6 čitateľných a 4 – 5 sotva čitateľných kópií.

[9]      Slovenský underground: Sekcie. Altamira, č. 2 [online]. [cit. 2022-08-28].  Dostupné na:  http://scriptum.cz/soubory//scriptum/%5Bnode%5D/altamira_2_ocr.pdf#page=2

[10]    HOUDA, Přemysl. Normalizační festival: Socialistické paradoxy a postsocialistické korekce. Praha: Karolinum, 2019.

[11]    GERŽOVÁ, Jana. Diferencovať prístup k hodnotám. Literárny týždenník, roč. 2, 1989, č. 8, s. 15; SNA, f. ÚV KSS – Predsedníctvo, kr. č. 1577, Zasadnutie P ÚV KSS 24.6.1980, Materiál A, pag. 15.

[12]    V náznakoch sa už ventilovali aj verejne. Jozef Banáš pravdepodobne narážal práve na toto, keď neveľmi anonymizovane o Langošovi napísal, že „za starého režimu príčinlivo pracoval v inom Ústave na špecializovanom pracovisku, ktoré pracovalo na podivuhodných projektoch“. BANÁŠ, Jozef. Zábudliví Janovia [online]. [cit. 2022-08-28]. Dostupné na: http://www.jozefbanas.sk/index.php/publicistika/66-zabudlivi-janovia

[13]    LANGOŠ, Ján. Rozdelenie Československa bolo pre mňa výzvou robiť slovenskú politiku. Domino fórum, roč. 7, 1998, č. 1, s. 4 – 5.

[14]    ČARNOGURSKÝ, Ján. Chcel som Bratislavu vtiahnuť do dejín [online]. [cit. 2022-08-28]. Dostupné na: https://web.archive.org/web/20100210180334/http://www.postoy.sk/bratislavske_listy

[15]    KERNÁ, Iva, ČARNOGURSKÝ, Ján.  Áno a nie Jána Čarnogurského. Bratislava: Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, 2015, s. 50.

[16]    LANGOŠ, Ján. Od dreveníc k Nahlas/Bratislava. Bratislavské listy, roč. 1, 1988, č. 1,
(text od odstavca začínajúceho slovami „Okrem dvoch článkov v Pravde…“).

[17]    „1. Vyšetrovanie ŠtB sa deje z podnetu Mestskej prokuratúry. 2. Vedie ho vysoký dôstojník bezpečnosti, bez prekračovania zákonov a korektne. 3. Pred výsluchom vypočúvaných oboznamuje s tým, že vyšetrovanie nemá za cieľ trestné stíhanie, pretože aktivita okolo B/nahlas nie je považovaná za trestnú činnosť.“ BUDAJ, Ján. Druhého mája. Ochranca prírody, roč. 13, 1989, č. 1 – 2, s. 59.

[18]    -j- [Ján Langoš]. Pesničkári, vám sa darí. Bratislavské listy, roč. 1, 1988, č. 2, s. 4.

[19]    „Nemôžeme nechať bez povšimnutia fakt, že materiál bol zneužitý a deformovane interpretovaný vo vysielaní Hlas Ameriky. Od týchto ,iniciatívʻ, sa dištancujeme a sme kedykoľvek pripravení svoje stanovisko verejne vyjadriť.“ Bratislava/nahlas – Stanovisko MO SZOPK z 11. 10. 1987. Ochranca prírody, roč. 12, 1988, č. 1, s. 39;
„Autori túto príbuznosť [s Hlasom Ameriky – pozn. M. M.] od začiatku vehementne popierali, od Hlasu Ameriky boli ochotní dištancovať sa aj verejne, ale to nepomohlo.“ LANGOŠ, J. Od dreveníc k Nahlas/Bratislava.

[20]    Životopis Jána Budaja. Verejnosť, roč. 2, 1990, č. 18 (2. 3.), s. 1.

[21]    HOSŤOVECKÁ, Adriana. Japonské domino. Nový Slovák, roč. 2, 1991, č. 9, s. 4.

[22]    HOFFMAN, Ivan. Ešte raz o Bratislava/nahlas. Fragment K, roč. 2, 1989, č. 1, s. 100 – 102;
ŠIMEČKA, Martin M. Bratislava bola mestom, v ktorom sa nedalo dýchať [online]. [cit. 2022-08-28]. Dostupné na: https://dennikn.sk/895021/

[23]    „CHARTA 77 není základnou k opoziční politické činnosti. Chce sloužit k obecnému zájmu jako mnohé podobné občanské iniciativy v různých zemích na Západ i na Východ. Nechce tedy vytyčovat vlastní program politických i společenských reforem či změn, ale vést v oblasti svého působení konstruktivní dialog s politickou a státní mocí, zejména tím, že bude upozorňovat na různé konkrétní případy porušování lidských a občanských práv.“ Vyhlásenie Charty 77 z 1. 1. 1977.

[24]    LANGOŠ, J. Rozdelenie Československa bolo pre mňa výzvou robiť slovenskú politiku, s. 4 – 5.

[25]    PALKO, Vladimír ml. Bernard Jaško a spol. Odpor proti komunizmu v Zbore národnej bezpečnosti. Bratislava: Ústav pamäti národa, 2008, s. 17.

[26]    LETZ, Róbert. Odkaz živým. Prípad Albert Púčik a spol. Bratislava: Ústav pamäti národa, 2008, s. 55.

[27]    Porovnaj LORENC, Alojz. Ministerstvo Strachu? Neskartované spomienky generála Lorenca. Bratislava: TatraPress, 1992, s. 101 – 102.

[28]    Vychádzam z vlastného výskumu, ktorého výsledky zatiaľ neboli publikované. Celkom slušná predstava sa však dá spraviť aj z publikovaných zdrojov: ZALA, Boris. Mýty a realita nových čias. Literárny týždenník, roč. 3, 1990, č. 19, s. 12; ZALA, Boris. Čo sme to vlastne žili a ako z toho von? In: ZALA, Boris, ed. Cesty k demokracii. Bratislava: Print-servis, 1993, s. 5 –12; ŽIAK, Miloš. Od komunizmu kam? Bratislava: Archa, 1996, s. 2028; ANTALOVÁ, Ingrid, ed. Verejnosť proti násiliu 1989 – 1991. Svedectvá a dokumenty. Bratislava: Nadácia Milana Šimečku, 1998, s. 27 – 28, 32, 58, 63 – 64, 67; ŽIAK, Miloš. Spomínanie I – III. OS, roč. 1999, č. 6 až 8; ZALA, Boris. Ľavý disent: mocenské pomery v kontexte novembra 89. In: LALUHA, Ivan, UHER, Ján, AUTRATA, Oto, BABNIČ, Vladimír, eds. Cesty k novembru 1989. Aktivity Alexandra Dubčeka. Bratislava: Spoločnosť Alexandra Dubčeka, 2000, s. 130 –131.

[29]    ŽIAK, M. Od komunizmu kam?, s. 25.

[30]    Podrobne v zatiaľ nezverejnenom rukopise MOCKO, Martin. Analýza programotvorby VPN. Rukopis.

[31]    Slovenský národný archív (SNA) Bratislava, fond (ďalej f.) Verejnosť proti násiliu I (ďalej VPN I), škatuľa číslo (ďalej šk. č.) 1, inventárne číslo (ďalej inv. č.) 1. Vyhlásenie VPN k zloženiu vlády z 12. 12. 1989.

[32]    LANGOŠ, J. Rozdelenie Československa bolo pre mňa výzvou robiť slovenskú politiku, s. 4 – 5.

[33]    ŠČEPKA, Miloš. Zhromaždenie pred Justičným palácom. Smena, roč. 42, 1989, č. 276 (23. 11.), s. 5.

[34]    Nežná revolúcia. Dokument redaktorov ČSTK, december 1989, s. 4.

[35]    Napríklad: „Predpoludním si asi 3 tisíc ľudí s československými vlajkami a transparentmi vypočulo výzvu […] Popoludní už rečníci nevystupovali, a na Šoltésovej ulici, ktorá bola uzavretá pre dopravu, ostalo asi 1500 ľudí. Veriaci sa modlili a na múriku pred budovou zapálili sviečky. Koniec včerajšieho pojednávania o 22 hodine vyčkalo asi osemdesiat občanov.“ Večerník, roč. 34, 1989, č. 231 (23. 11.), s. 1.

[36]    Vidno ho napríklad v záberoch, uverejnených v 6. diely televízneho dokumentu Tie dni 1989 z roku 2004, čas 8:15.

[37]    DUBOVSKÝ, Patrik. HOS na Slovensku. In: JAŠEK, Peter, ed. Protikomunistický odboj v strednej a východnej Európe. Bratislava: Ústav pamäti národa, 2012, s. 214 a nasl.

[38]    Vychádzam z výskumov, ktoré si k 30. výročiu spravili samotní študenti Filozofickej fakulty Univerzity Komenského (FF UK) v Bratislave, archivárka Tajana Gerbocová a historik Tomáš Královič. BIZNÁROVÁ, Magda, Svetoslav BOMBÍK, Marek EŠTOK, et al. Študentský prológ k Nežnej revolúcii: Bratislava 16. november 1989. Budmerice: D. Orys, 2019; KRÁLOVIČ, Tomáš. Vysoké školstvo na Slovensku v druhej polovici 80. rokov 20. storočia a študentský prológ Nežnej revolúcie (demonštrácia 16. novembra 1989). Dizertačná práca. Nitra: Univerzita Konštantína Filozofa, 2020. Tomáš Královič po dokončení dizertačnej práce ešte ďalším výskumom doplnil súvislosti, ktoré zatiaľ neboli publikované.

[39]    Kópia 28-minútového záznamu je dostupná online. [cit. 2022-08-28]. Dostupné na: https://www.youtube.com/watch?v=dHLW4-LMN4Q

[40]    LANGOŠ, J. Rozdelenie Československa bolo pre mňa výzvou robiť slovenskú politiku, s. 4 – 5.

[41]    BUDAJ, Ján. Vznik VPN: Mýtus o nevedomosti a spol. [online]. [cit. 2022-08-28]. Dostupné na: https://hnonline.sk/finweb/komentare-a-analyzy/349035

[42]    SNA Bratislava, f. VPN I, šk. č. 2, inv. č. 4. Stanovisko Koordinačního centra Občanského fóra k reorganizaci federální vlády z 3. 12. 1989; Slovenské preklady sú v SNA Bratislava, f. VPN I, šk. č. 1, inv. č. 1.

[43]    SNA Bratislava, f. VPN I, šk. č. 2, inv. č. 4. Provolání Koordinačního centra Občanského fóra a Koordinačního výboru Veřejnosti proti násilí z 3. 12. 1989; Slovenský preklad v SNA Bratislava, f. VPN I, šk. č. 1, inv. č. 1.

[44]    SNA Bratislava, f. VPN I, šk. č. 25, inv. č. 7. Komuniké zo stretnutia predsedu vlády SSR Pavla Hrivnáka s predstaviteľmi občianskej iniciatívy Verejnosť proti násiliu z 30. 11. 1989.

[45]    Stenografická správa o 18. schôdzi Slovenskej národnej rady konanej 6. 12. 1989 [online]. [cit. 2022-08-28]. Dostupné na: https://www.nrsr.sk/dl/Browser/Document?documentId=10172

[46]    Stenografická správa o 20. schôdzi Slovenskej národnej rady, konanej 12. 1. 1990 [online]. [cit. 2022-08-28]. Dostupné na: https://www.nrsr.sk/dl/Browser/Document?documentId=1473

[47]    NATO Expansion: What Gorbachev Heard [online]. [cit. 2022-08-28]. Dostupné na: https://nsarchive.gwu.edu/briefing-book/russia-programs/2017-12-12/nato-expansion-what-gorbachev-heard-western-leaders-early (pozri dokumenty 12 – 1 a 12 – 2).

[48]    Osobný archív (ďalej OA) Martina Mocka. Stanovisko Štúrovej spoločnosti [k demonštrácii z 1. 3. 1990] zo 7. 3. 1990.

[49]    Kandidátna listina VPN. Verejnosť, roč. 2, 1990, č. 35 (4. 5.), s. 8.

[50]    V prípravách na snem VPN vo februári 1991 jednu z troch podkladových štúdií o stave hnutia dostala za úlohu spracovať sociologička Soňa Szomolányiová. Jej štúdii sa potom v tlači VPN dostala široká publicita (Verejnosť, 20 – 22. 2. 1991; Telefax VPN, 3/91, Kultúrny Život, 8 – 9/91). V štúdii menovala ako hlavné nebezpečia „extrémy rôzneho druhu“ – nacionalizmus, antikomunizmus a klerikalizmus. Ďalej konštatovala: „politické sily, ktorých deklarovaná či im prisudzovaná ,pravicovosťʻ sa vyčerpáva antikomunizmom a snahou spochybniť legitimitu demokraticky zvolených inštitúcií, majú fakticky bližšie k extrémnej ľavici než pravici“.

[51]    HLUŠIČKOVÁ, Růžena, CÍSAŘOVSKÁ, Blanka, eds. Hnutí za občanskou slobodu – Dokumenty. Praha: Maxdorf, 1994, s. 26.

[52]    Vyhlásenie VPN k lustrácii. Verejnosť, roč. 2, 1990, č. 35 (4. 5.), s. 1.

[53]    Verejnosť proti násiliu 1989 – 1991. Svedectvá a dokumenty, s. 138 a 169.

[54]    Vyhlásenie Rady VPN Slovenska k lustráciám kandidátov na poslancov. Verejnosť, roč. 1, 1990, č. 25 (12. 6.), s. 1 a 2.

[55]    BUDAJ, Ján. Môj pokus o útek za hranice [online]. [cit. 2022-08-28]. Dostupné na: https://player.vimeo.com/video/376382725

[56]    K tomu bližšie pozri MIHALÍK, J. Spomienky na zlyhania, s. 75 – 76.

[57]    Doplnok z marca 2023: V čase písania článku ešte nebolo známe, že bol znovuobjavený Budajov zväzok. Moje hodnotenie celej „kauzy” je, že zo zverejnených dokumentov sme sa nedozvedeli nič nové, čo by nebolo verejne známe už od leta 1990.

[58]    K vyšetrovaniu celej kauzy pozri Archív Ústavu pamäti národa (ďalej A ÚPN) Bratislava, f. A34, inv. č. 20. Vyšetrovací spis č. PV-007/05-1992.

[59]    PALKO, Vladimír. Boj o moc a tajná služba. Prešov: Vydavateľstvo Michala Vaška, 2004, s. 35.

[60]    Hlavným prameňom o tom je tzv. „Javorského správa“ z roku 1992, publikovaná v knihe ŠIMULČÍK, Ján. Dokumenty doby. Prešov: Vydavateľstvo Michala Vaška, 2002, s. 41. Podľa nej Jaroslav Svěchota dodatočne podpisom potvrdil, že vybral originál zväzku Jána Budaja a odovzdal ho námestníkovi FMV Viliamovi Ciklaminimu. Faksimile tohto dokumentu uverejnil aj časopis Echo 8/91. Svoju rolu pri rozšírení Budajovho spisu opísal aj Ciklamini, hoci s trochu chaotickou chronológiou. CIKLAMINI, Viliam. Môj boj proti totalite. Bratislava: Genezis, 1990, s. 15.

[61]    PALKO, V. Boj o moc a tajná služba, s. 39.

[62]    SCHUSTER, Rudolf. Rozhovory s Milanom Čičom. Košice: PressPrint, s. 36 – 37, 134, 141; Ján Čarnogurský o väzení za Čičovho ministrovania: ČARNOGURSKÝ, Ján. Konflikt sme nemali [online]. [cit. 2022-08-28]. Dostupné na: https://www.cas.sk/clanok/236166/; BURČÍK, Matúš. Čarnogurský o Čičovi: Vždy sa pridal k tým, čo vládli [online]. [cit. 2022-08-28]. Dostupné na: https://domov.sme.sk/c/6597826/

[63]    OA Martina Mocka. Zápis v diári Viliama Plevzu zo 7. 9. 1989: „Inf[ormoval som] Jakuba Solíka [vedúceho Oddelenia štátnej administratívy ÚV KSS]: aj Čič aj ja odporúčame vypustiť Čarnourského a Kusého na slobodu, aj tak možno viesť vyšetrovanie. Za SAV nemôžeme dať expertízu (nekompetentnosť a sme experti výluč[ne] pre vládu).“ Taktiež pozri SNA Bratislava, f. Viliam Plevza, č. 2 338.

[64]    MIHALÍK, J. Spomienky na zlyhania, s. 86 – 87; Verejnosť proti násiliu 1989 – 1991. Svedectvá a dokumenty, s. 186; OA Martina Mocka. Rozhovor autora s Eugenom Gindlom.

[65]    Pozri napríklad noviny Verejnosť z 25. 10. 1990, alebo z 12., 18., 20., 21., 28. a 29. 12. 1990.

[66]    Niečo z jeho postoja možno vysvetľuje výrok: „Vtedy som sa naučil, že je možné robiť zmeny, aj veľké zmeny, ale vždy len s politickou podporou, nie individuálne.“ LANGOŠ, J. Rozdelenie Československa bolo pre mňa výzvou robiť slovenskú politiku, s. 4 – 5.

[67]    OA Martina Mocka. Prohlášení Komenského evangelické bohoslovecké fakulty z 21. 11. 1989.

[68]    SNA Bratislava, f. VPN I, šk. č. 28, inv. č. 13. Celoslovenské stretnutie predstaviteľov pobočiek VPN dňa 9. 12. 1989, s. 4.

[69]    BERKO, Michal. Moje Curriculum in SK [online]. [cit. 2022-08-28]. Dostupné na: http://www.blaumonth.eu/?page_id=125

[70]    K tomu pozri Verejnosť proti násiliu 1989 – 1991. Svedectvá a dokumenty, s. 194.

[71]    LORENC, A. Ministerstvo Strachu?, s. 78 – 80.

[72]    Verejnosť proti násiliu 1989 – 1991. Svedectvá a dokumenty, s. 184 – 185, 197; Útočí na vlastnú päsť. Viliam Ciklamini pracovníkom ministerstva vnútra. Verejnosť, roč. 1, 1990, č. 64 (28. 7.), s. 2; CIKLAMINI, V. Môj boj proti totalite, s. 15.

[73]    Už teraz konečne pohasnú vášne? Oneskorené vyhlásenie k „prípadu Budaj“. Verejnosť, roč. 1, 1990, č. 63 (27. 7.), s 1 a 2.

[74]    Útočí na vlastnú päsť, s. 2.

[75]    „Prípad“ Bicko. Nespoľahlivé lustrácie? Verejnosť, roč. 1, 1990, č. 61 (25. 7.), s 1 a 2.

[76]    „Urobíme všetko pre to, aby sme očistili občiansku česť a bezúhonnosť každého, komu právom náleží, komu bolo v týchto súvislostiach nevdojak ublížené.“ Vyhlásenie Rady VPN Slovenska k lustráciám kandidátov na poslancov, Verejnosť, roč. 1, 11. 6. 1990, s. 1 a 2.

[77]    K celej kauze pozri ONDRUŠ, Vladimír. Atentát na Nežnú revolúciu. Bratislava: Ikar, 2009, s. 165 a nasl.

[78]    Pozri napríklad niektoré vysvetlenia Milana Žitného z roku 1996: Verejnosť proti násiliu 1989 – 1991. Svedectvá a dokumenty, s. 185, 199.

[79]    Pozri výsledky „rekonštrukcie zväzkov“ v praxi: https://www.upn.gov.sk/rekonstrukcia/

[80]    JAVORSKÝ, Andrej. Rozhodnúť musia poslanci. S federálnym ministrom vnútra Jánom Langošom o lustráciách. Verejnosť, roč. 2, 1991, č. 52 (2. 3.), s. 3.

[81]    S výhradou, že neboli zverejnení spolupracovníci všetkých zložiek ŠtB.

[82]    JAVORSKÝ, A. Rozhodnúť musia poslanci.

[83]    KALISKÁ, Gabriela, GINDL, Eugen. Všetci v jednom vreci? Domino fórum, roč. 13, 2004, č. 49, s. 8 – 9.

(Celkovo 1 004 pozretí, 1 dnes)

Ďalšie články:

Facebook
Telegram
Twitter
Email

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Účet Klubu Nového slova – IBAN: SK8211000000002624852008
variabilný symbol pre Slovo 52525

Týždenný newsletter