Úvahy nad knihou Roberta Harrisa Dôstojník a špión
Amerického spisovateľa Roberta Harrisa spájame predovšetkým s tvorbou románov, ktoré majú síce reálny základ v dejinách, ale zamýšľa sa, čo by sa stalo, keby sa história vyvíjala trochu inak. Také sú napríklad romány Otčina, ktorý zobrazuje fiktívny obraz Nemecka v 60. rokoch minulého storočia, ktoré neprehralo vojnu, ale uzavrelo separátny mier s USA, a kdesi v oblasti Uralu stále prebiehajú pozičné boje so Sovietmi; román Archangeľsk, v ktorom Harris predkladá fikciu, že Stalin mal ešte jedného syna, či kniha Enigma o lúštení nemeckého šifrovacieho kódu.
Jeho román Dôstojník a špión (vydavateľstvo Slovart 2014), ktorý preložil Otto Havrila, opisuje reálnu historickú udalosť a dôsledne sa pridržiava skutočnosti – približuje zinscenovaný proces so židovským dôstojníkom Alfredom Dreyfusom vo Francúzsku na prelome 19. a 20. storočia. Harris siahol po téme, ktorá bola už neraz spracovaná. Mnohí historici, spisovatelia, ale aj filmári spracovali túto udalosť, ktorá vtedy rozčerila politické vody Francúzska. Lojálny dôstojník Alfred Dreyfus sa stal obeťou hry francúzskeho spravodajského oddelenia.
Upratovačka na nemeckom veľvyslanectve v Paríži si privyrábala ako agentka tajnej služby a prinášala roztrhané papiere a koncepty zo smetných košov majorovi Hubertovi-Josephovi Henrymu. Ten ich skladal a dozvedel sa, že na francúzskom generálnom štábe pracuje pronemecký špión. Podozrenie padlo aj na mladého dôstojníka Alfreda Dreyfusa. Ten na základe dodatočne vyrobených dôkazov a bez priznania bol odsúdený na doživotný žalár na Diabolskom ostrove. Kapitán Dreyfus sa vtedy výborne hodil ako obraz nepriateľa Francúzska – pochádzal z Alsaska, z oblasti, ktorú po vojne v roku 1870 okupovalo Nemecko, a navyše bol Žid. To vyvolalo aj búrku antisemitizmu v Francúzsku.
Tvorcovia diel o „dreyfusiáde“ venovali doteraz hlavnú pozornosť predovšetkým osudom samotného kapitána Dreyfusa alebo odvážnemu činu spisovateľa Emila Zolu a jeho slávnemu článku J´accuse (Žalujem) publikovanom v novinách L´Aurore. Robert Harris sa v románe Dôstojník a špión sústreďuje na postavu plukovníka Georgea Picquarta, náčelníka Druhého oddelenia, čiže francúzskej vojenskej spravodajskej služby, a cez jeho postavu prerozpráva príbeh nevinne odsúdeného kapitána Dreyfusa. Ešte pred vymenovaním do funkcie sa Picquart v podstate náhodou stáva svedkom Dreyfusovho zatknutia i jeho prvého vypočúvania. Spočiatku nemal ani najmenší dôvod pochybovať o Dreyfusovej vine, ale keď sa mu ako náčelníkovi Druhého oddelenia dostávajú do rúk dôkazy, že aj po Dreyfusovom zatknutí nemecké vyslanectvo získava stále nové správy z toho istého zdroja, aj keď v podstate bezvýznamného charakteru, začína pátranie na vlastnú päsť a stále viac je presvedčený, že medzitým odsúdený Dreyfus je nevinný, ale skutočným nemeckým agentom je major Esterhazy. Jeho nadriadení dôkazy o Dreyfusovej nevine odmietajú a snažia sa Picquarta najskôr profesionálne a neskôr aj fyzicky zlikvidovať. Koniec Dreyfusovej aféry je všeobecne známy, Dreyfus je napokon oslobodený, rehabilitovaný, je mu vrátená dôstojnícka hodnosť i česť a plukovník Georges Picquart je povýšený na generála a neskôr sa stáva dokonca francúzskym ministrom vojny.
Recenziu som možno prekvapujúco nazval Kapitán Dreyfus a Slovensko. Čo má kapitán Dreyfus spoločné so Slovenskom? Možno ani sám nič nevedel o národe, ktorý v čase jeho perzekúcie obýval pod Tatrami územie vtedajšieho Rakúsko-Uhorska. Musím konštatovať, že majú mnoho spoločné. Kým Francúzsko má len jedného kapitána Dreyfusa, my máme niekoľko stoviek Dreyfusov, iba o nich skoro nič nevieme. V 50. rokoch sa totiž vo väzení nevinne ocitlo mnoho protifašistických bojovníkov, účastníkov Slovenského národného povstania, západného i východného odboja. Boli odsúdení na základe sfalšovaných dôkazov, svedectvá proti nim a priznania boli získavané tými najbrutálnejšími spôsobmi. Účastníci odboja trpko spomínajú, že eštebáci vôbec nezaostávali v brutalite za vyšetrovateľmi gestapa alebo UŠB. Rozdiel tu ale bol, fašistickí a ľudácki vyšetrovatelia sa chceli dopátrať reálnej skutočnosti, zistiť pravdu o ilegálnej protifašistickej činnosti vypočúvaných. Eštebákov pravda vôbec nezaujímala, mali od nadriadených alebo straníckych orgánov úlohu vytĺcť hrubým fyzickým i psychickým násilím od obvinených často až absurdné priznania. Dreyfusov Diabolský ostrov je pritom porovnateľný s peklom, ktoré prežili hrdinovia nášho odboja v Jáchymove, v Bytíze, v Leopoldove, vo Valdiciach, v Boroch a v ďalších symboloch násilia 50. rokov.
Obete perzekúcií z radov armády boli všetkých hodností – generáli, vyšší a nižší dôstojníci, práporčíci, poddôstojníci i obyčajní vojaci. V podstate sú dnes zabudnutí, našu spoločnosť tragédia bojovníkov za slobodu necháva ľahostajnými. Aj keď Dreyfus nebol žiadny vojnový hrdina, bol to typický štábny dôstojník, ktorý k pušnému prachu obrazne privoňal až po svojej rehabilitácii, v čase prvej svetovej vojny pri Verdune, vyšlo už o ňom množstvo vedeckých prác, umeleckých diel, románov, ako svedčí i próza Roberta Harrisa, nakrútilo sa niekoľko desiatok dokumentárnych a hraných filmov. Naposledy to bol Roman Polanski, ktorý v roku 2019 sfilmoval Harrisov román od názvom Žalujem! Dreyfusova socha so zlomeným mečom stojí v centre Paríža.
Hlboko na mňa zapôsobila jedna scéna z českého filmu Tmavomodrý svet. Tento film sa zaoberá povojnovou perzekúciou československých letcov vo Veľkej Británii. Vo väznici prinášajú bývalého letca, ktorého dobil sadistický bachár Kolíček, na ošetrenie k lekárovi-väzňovi, bývalému esesáckemu dôstojníkovi. Ten skomolenou češtinou hovorí, že chápe, že on je vo väzení, pretože Nemci prehrali vojnu, ale prečo sú tam aj československí letci, víťazi, to mu nie je jasné. A dodá, že keby vedeli, ako dopadnú po vojne: „To by jste proti nám tak nešli, co?“ A letec v podaní Oldřicha Kaisera rozmlátenými ústami a cez vyrazené zuby len zašepká: „Ale šli, doktore, šli!“
Podobne, nie v umeleckom diele, ale v skutočnosti odpovedali 29. augusta 1964 v Kultúrnom živote šestnásti vyšší povstaleckí dôstojníci, takmer všetci perzekvovaní v 50. rokoch. Na otázku, či by sa znovu zúčastnili na Slovenskom národnom povstaní, keby vedeli, aký osud ich po vojne čaká, všetci odpovedali jednoznačne – áno. Kladne odpovedali aj bývalí politickí väzni, kedysi generáli, vtedy degradovaní vojaci vo výslužbe Michal Širica, Pavol Ján Kuna a len pred jedenástimi mesiacmi po päťročnom väznení prepustený Jozef Marko s dlžobou niekoľko tisíc korún advokátovi, ktorý na súde nepovedal ani slova na jeho obhajobu, a za náklady za svoju väzbu. Podobne odpovedal aj bývalý plukovník, vtedy vojak Jozef Dobrovodský, ktorý sa ako prvý na čele žilinskej posádky postavil ráno 29. augusta 1944 proti nemeckému obsadzovaniu Slovenska ešte pred vyhlásením najdôležitejšieho rozkazu v našej vojenskej histórii a možno aj v dejinách „Heslo Začnite s vysťahovaním, platí od 20. hodiny dnešného dňa!“ V roku 1950 bol Jozef Dobrovodský odsúdený na osemnásť rokov, po piatich rokoch väzenia prepustený a v roku 1991 povýšený na generálmajora in memoriam.
Dokážeme si my v plnej miere uctiť pamiatku tých, ktorí za našu slobodu nielen udatne bojovali, ale v mieri zaplatili krutú daň? O Dreyfusovi na Slovensku vie hádam každý vzdelaný človek, ale kto vie o účastníkoch SNP, ktorí boli po roku 1948 väznení a niektorí aj popravení – o Alexandrovi Kordovi, Vojtechovi Danielovičovi (títo dvaja vo väzení zahynuli), Vladimírovi Bodickom, Jozefovi Dobrovodskom, Jánovi Černekovi, Pavlovi Kunovi, Vojtechovi Kováčovi, Jozefovi Martinovi Kristínovi, Jánovi Malárovi, Jozefovi Markovi, Vladislavovi Kuželovi, Gustávovi Neštiakovi, Antonovi Petrákovi, Andrejovi Petraškovi, Antonovi Tomečkovi, Ivanovi Haluzickom, Jánovi Šavelovi, Vladimírovi Přikrylovi, Františkovi Fajtlovi, Jánovi Stanekovi, bratoch Veselovcoch, Milošovi, Milanovi a Mirkovi, Jozefovi Voglovi-Sokolovskom, Františkovi Urbanovi, Živodarovi a Branislavovi Tvarožkovcoch, Vladimírovi Jánovi Žuffovi, ale aj o ilegálnych pracovníkoch Jánovi Ursínym, Karolovi Kochovi, Imrichovi Karvašovi, Karolovi Markovičovi, Petrovi Zaťkovi, Vladimírovi Veleckom (bol popravený), Kvetoslave Viestovej, Dušanovi Viestovi, Jozefovi Jurajovi Stykovi, Karolovi Vagačovi, Karolovi Gulišovi, Mirkovi Petrovičovi, Fedorovi Thurzovi, o Ivanovi Horváthovi, Gustávovi Husákovi a Lacovi Novomeskom (o posledných troch síce vieme, ale akosi cudne sa spomínajú ich zásluhy o Povstanie i povojnové väznenie), o popravených partizánskych veliteľoch Viliamovi Žingorovi, Samuelovi Bibzovi, Ladislavovi Nosákovi, Josefovi Trojanovi, či o nespravodlivo väznenom Jozefovi Brunovskom alebo Ernestovi Ottovi (pôvodne odsúdenom na trest smrti) a mnohých ďalších, ktorých tu jednoducho pre nedostatok miesta nemôžem vymenovať. To sú naši slovenskí Dreyfusovia!
Nezaslúžia si oni spoločný pomník, ktorý by bol venovaný nielen ich odvahe a hrdinstvu počas bojov, ale i hroznému povojnovému utrpeniu?
Veď dejiny Slovenského národného povstania sa písali nielen v slovenských horách, ale aj v Jáchymove, Leopoldove, Bytízi, vo Valdiciach, v Boroch a ďalších väzniciach. A naši Dreyfusovia si v nich počínali rovnako udatne a nezlomne ako v bojoch v prvej línii s nepriateľom. Počas Povstania.
Snímka: www.wikimedia.commons
