Jeden z troch sokolov

K 120. výročiu úmrtia Jána Francisciho Rimavského | 1. júna 1822 – 7. marca 1905

Pri mene Ján Francisci si predstavíme predovšetkým obraz Petra Michala Bohúňa Podobizeň Jána Francisiciho ako dobrovoľníckeho kapitána. Paradoxne, obraz je možno známejší ako dielo i celá politicko-spoločenská činnosť Jána Francisciho… A to je veľmi nespravodlivé, pretože, aj keď jeho tvorba nepatrí k vrcholom našej literatúry v 19. storočí, Francisci sa svojou húževnatou prácou trvalo zapísal do slovenských dejín. V 19. storočí bol takmer pri každej významnej udalosti nášho národného hnutia. Študoval na bratislavskom evanjelickom lýceu, kde patril medzi oddaných stúpencov Ľudovíta Štúra, ako prvý vydal tlačou svoju báseň v štúrovskej slovenčine, zakladal Tatrín, 10. mája 1848 bol v Liptovskom Sv. Mikuláši, v meruôsmych rokoch sa stal dobrovoľníckym kapitánom, organizoval memorandové zhromaždenie a významne sa angažoval v činnosti Matice slovenskej. V našej histórii vyryl brázdu ako básnik, publicista, redaktor, prozaik, prekladateľ, zberateľ ľudovej slovesnosti i politik a národohospodársky pracovník.

Štúdium a literárne začiatky

Ján Francisci sa narodil 1. júna 1822 v Hnúšti. Po štúdiách v rodisku, Ožďanoch a Levoči prichádza v roku 1839 na bratislavské evanjelické lýceum, kde vládol bohatý národný život. V tomto období pridáva k menu Ján Francisci ešte prídomok Rimavský, podľa rieky Rimava, na brehu ktorej sa narodil. V Bratislave sa zišla vtedy budúca elita mladej generácie slovenského národa a bola to predovšetkým charizmatická osobnosť Ľudovíta Štúra, ktorý vedel mládež podchytiť nielen  po stránke vedomostnej, ale i po stránke národného cítenia. O atmosfére, ktorá vládla v Bratislave vďaka Ľudovítovi Štúrovi, Ján Francisci-Rimavský vo Vlastnom životopise píše: „Keďže všetky prednášky boli založené na najnovších výsledkoch výskumov vedeckých, teda nám poslucháčom, kŕmenými kompendiami z čias, keď sa naši profesori za svojej mladi učili, otvárali nové, dosiaľ netušené pohľady a vhľady do vedeckého vzdelania vývinu vied a človečenstva. Nadovšetko veľký dojem urobili na nás prednášky dejepisné vôbec. Tam Štúr vyučoval, že dejepis nemá záležať len na vypočítavaní faktov a udalostí ako nesúvisiaceho a bez vnútornej myšlienky materiálu, ale že treba v tých svetových udalostiach a dejoch hľadať a skúmať základnú myšlienku a ideu vývinu človečenstva.“

Počas štúdií sa Francisci aktívne zapájal do práce Ústavu reči a literatúry československej, kde bol knihovníkom a zapisovateľom. Na schôdzkach Ústavu členovia prednášali a kriticky hodnotili svoje literárne práce. Ján Francisci predovšetkým zbieral ľudové rozprávky. Bol jedným z prvých, čo sa venoval ich systematickému výskumu; nielenže ich zbieral, ale sa nimi aj teoreticky zaoberal.

Zúčastnil sa na zostavovaní rukopisnej zbierky Codex tisovský a pod jeho vedením spolužiaci z lýcea zbierali rozprávky do Prostonárodného zábavníka. Výsledkom Francisciho zberateľskej činnosti bola kniha Slovenské povesti s 10 rozprávkami, ktorú vydal roku 1845,  a bola to prvá zbierka slovenských ľudových rozprávok, ktorá vyšla knižne. Neskôr pomáhal pri zbieraní rozprávok Augustovi Horislavovi Škultétymu a Pavlovi Dobšinskému.

O význame rozprávok napísal Ján Francicisci v úvode ku knižnému vydaniu Slovenských povestí: „Každý národ má svojho zvláštneho ducha, ducha vo všeobecnom duchu ľudstva silne zakotveného, ale svojimi zvláštnymi určitosťami od druhých rozdielneho. Tento zvláštny duch je tá tvárnosť, v ktorej sa celý život národa zjavuje pred svetom; ale večný zákon toho života je duch ľudstva, duch sveta.“

Menej je známe, že Ján Francisici sa počas štúdií prejavil aj ako herec a organizátor divadelných predstavení. Herecký talent využil v hrách Václava Klimenta Klicperu Divotvorný klobúk a v pamätnom predstavení Kotzebuovej hry Gróf Beňovský, alebo Spiknutie na Kamčatke v Myjave v marci 1842, pričom jeho stvárnenie rozporuplnej postavy trestanca Stepanova opísal Jozef Miloslav Hurban v českom časopise Květy: „Stěpanov nám nadlouho zůstane v paměti. Byl to charakter vyvedený až na samý kraj, v němž vystupovaly prudké vášně zoufalého životem pro lásku neštastnou opovrhovatele.“

Francisci sa divadlu venoval, aj keď pôsobil po skončení štúdií v Levoči ako námestník profesora Hlaváčka na katedre reči a literatúry. V školskom roku 1845/46 zohrali mladí študenti pod jeho vedením 22 predstavení a jeho divadelnú družinu pomenovali Francisciho theater a hudbu, ktorá predstavenia sprevádzala, Francisciho banda.

Ján Francisci nezanechal rozsiahle dielo, tvorí ho len niečo vyše 20 básní a jedna povesť, ale predsa má v našej literatúre jeden primát. Jeho báseň Svojim vrstovníkom na pamiatku, v ktorej autor reaguje na protestný odchod mladých študentov z bratislavského lýcea do Levoče, je totiž prvou samostatnou tlačou v štúrovskej slovenčine.

Von sa, von, tu nieto žiadnej viac pomoci,
tu Vám nespomôžu ni samí proroci,
von sa, kto má ducha, kto si dôveruje,
nech z ohňa cez búrku s životom vypluje:
Slávnejšie je v silu poúfať sa svoju,
žiť alebo zhynúť, ale mať sa k boju,
jak nebezpečenstvom dať seba zožierať,
žiť a predsa nežiť, nemrieť a zomierať.

Umelecký i kvantitatívny vrchol Francisciho literárnej tvorby patrí do polovice 40. rokov. Vtedy uverejňuje svoju poéziu i publicistické príspevky na stránkach  Nitry, Slovenských národných novín, Orla tatranského a Slovenského pozorníka. Pokúša sa aj o historickú prózu, hoci menej úspešne ako jeho spolužiak Ján Kalinčiak. Za námet pre svoju povesť Janko Podhradský si vybral obdobie protitureckých bojov. Dej poviedky je jednoduchý. Hlavný hrdina Janko Podhradský sa vyberie do boja proti Turkom i proti Zápoľovi. Pri potýčke zachráni v jednom mestečku Aničku, do ktorej sa zaľúbi. Po konečnej porážke Turkov sa Janko po svoju Aničku vráti a ožení sa s ňou. Povesť má akoby dve časti. Prvá opisuje hrdinských boj statočných Slovákov proti Turkom, v druhej časti Francisci podrobne až etnograficky presne opisuje gemerskú svadbu. Medzi pozitíva povesti možno prirátať aktualizáciu historických udalostí, prostredníctvom ktorých Francisci vyjadruje svoj postoj k vtedajšiemu spoločenskému životu.

Činnosť v revolučných rokoch

Udalosti meruôsmeho roku Ján Francisci prežíval veľmi intenzívne. Svoje pocity vyjadril básnickým perom hneď v prvý deň revolúcie, 15. marca 1848, v básni Moje túžby.

Srdce sa mi búri, žily napínajú,
do boja ma túžby neskrotné ťahajú:
Dajte mi koňa, meč, nech si poharcujem,
nech alebo zhyniem, alebo ožijem.

Francisci nebol básnikom, ktorý niekde v bezpečnom kúte smolí veršíky, on svoju poéziu skutočne prežíval a ako sa ukázalo, za svoje názory sa nebál pozdvihnúť i zbraň a nasadiť život. Aktívne sa zapájal do revolučného diania a 10. mája 1848 sa zúčastnil v Liptovskom Svätom Mikuláši na formulácii mikulášskych Žiadostí slovenského národa.

V nasledujúcich mesiacoch bol jedným z vedúcich predstaviteľov v Slovenskom povstaní v rokoch 1848/49. V čase, keď Štúr s Hurbanom pripravovali prvú dobrovoľnícku výpravu na západné Slovensko, on spolu s Daxnerom a Bakulínym začal organizovať v Gemeri národnú gardu. Získavali tak vojenský výcvik i rôzne skúsenosti, ktoré sa im neskôr zišli v povstaleckých akciách. Vo Vlastnom životopise na tieto udalosti spomínal: „Nepamätám, v aký čas v lete, za gardistov popísaní občania mali byť podľa plánu pre stolice vypracovaného ustrojení do stotín a bataliónov a mali si podľa deviateho paragrafu spomenutého zákona voliť dôstojníkov. Gardisti z Hnúšte, Píly, Hačavy, Likera a Rimavského Brezova, asi dvestopäťdesiat chlapov, boli povolaní do Rimavského Brezova. Ta prišiel i gróf Albert Almássy a predniesol, že gardisti menovaných piatich obcí majú tvoriť stotinu, a vyzval ich, aby si v zmysle zákona slobodne volili oficierov. Všeobecným vykríknutím som za kapitána bol vyvolený ja. V Tisovci boli dve stotiny gardy ustrojené, a za kapitána pre obe stotiny vyvolili Štefana Daxnera. Na Kokave bol Michal Bakulíny tiež tuším za kapitána a či nadporučíka vyvolený.“

Keď mala byť národná garda včlenená do pravidelnej uhorskej armády, rozhodli sa oddiely národnej gardy pod vedením Francisciho, Daxnera a Bakulínyho nevstúpiť do uhorského vojska. Na základe štatária sa maďarským úradom podarilo postupne všetkých troch spolu s ďalšími stúpencami zatknúť a v Plešivci ich posadili do väzenia. Títo traja sokoli, ako ich neskôr nazvali, sa ocitli v priamom ohrození života, lebo vládne úrady ich obžalovali z rebelantstva a protištátnej činnosti, hrozila im poprava a Francisci spomínal, že vo väzení počuli, ako im kresali šibeničné stĺpy.

Napokon štatariálny súd v Plešivci odsúdil Francisciho a Daxnera na dva roky a 300 dní a Bakulínyho na dva roky väzenia. Pred smrťou troch sokolov zachránila pravdepodobne prehratá bitka Maďarov pri Schwechate 30. októbra. Neskôr ich previezli do Pešti, kde sa im podarilo v chaose, ktorý tam panoval po porážke maďarských vojsk, vyslobodiť z väzenia.

Uväznenie a čakanie na smrť našlo odozvu aj vo Francisciho tvorbe. Vo väzení, keď čakal hrdelný rozsudok, napísal dve expresívne básne na rozlúčku – Matkine náreky a Traja sokoli.

Po vyslobodení z väzenia sa Francisci po dlhom blúdení dostal k slovenskému dobrovoľníckemu oddielu, ktorý bol pod vedením Bernarda Janečka pričlenený k armáde rakúskeho generála Simuniča.

Po skončení povstania sa Ján Francisci 7. decembra 1849 zúčastnil na slávnostnej audiencii u cisára Františka Jozefa.

„Jeho Veličenstvo prijalo nás veľmi vľúdne a láskave.

Na moje oslovenie menom Slovenského dobrovoľníckeho zboru odpovedať ráčilo: ,Teší ma, že vás osobne vidím. S účinkovaním Zboru slovenských dobrovoľníkov, ktorých ste vy vodili, som úplne spokojný, a buďte presvedčení, že po úplne zavedenom pokoji a obecnom poriadku i záležitosti vaše ku všeobecnej spokojnosti sa dokonajú.´ Nato s každým prehovorilo niekoľko láskavých slov a milostivo nás prepustilo.“

Ako sa „záležitosti ku všeobecnej spokojnosti dokonali“ je všeobecne známe. Zo sľubov jeho veličenstva sa takmer nič nenaplnilo, dokonca niektorí vodcovia slovenského hnutia sa dostali pod policajný dozor. Ako sa vtedy hovorilo – Slovákov za vernosť odmeňoval cisár tak, ako Maďarov za vzburu trestal.

Ján Francisci v porevolučnom období

Francisci v období Bachovho absolutizmu pôsobí ako expedítor Zvolenskej stolice, neskôr ako župný komisár v Debrecíne. Po októbrovom diplome v roku 1860 sa aktivizuje národný i kultúrny život na Slovensku. V marci roku 1861 začal Francisci vydávať politické noviny Pešťbudínske vedomosti, na ktoré prispel kauciou 500 zlatých.

Angažoval sa aj pri príprave Memoranda slovenského národa a bol členom deputácie, ktorá odovzdala memorandum uhorskému snemu a neskôr Viedenské memorandum panovníkovi. Zaslúžil sa o založenie Matice slovenskej a vypracovanie jej stanov. Pri ich odovzdávaní 4. augusta 1863 na zakladajúcom Valnom zhromaždení Matice vyhlásil: „Toto je naša zlatá bula! To je náš priepustný list, snímajúci z nás bremeno a väzby nevole a dávajúci nám prvý pôžitok slobody. To je náš občiansky diplom, vyhlasujúci nás dosavádnych cudzincov vo vlastnej našej otčine za občanov tejto otčiny. To je zmluva našej národnej jednoty, pod ktorej ochranou a vlivom národ slovenský zjednotí, vyvinie a rozmnoží svoje duchovné a hmotné dosaváď roztratené alebo v zabudnutej nečinnosti hynúce sily.“

Ján Francisci sa stal zakladajúcim členom Matice slovenskej, jeho diplom mal číslo 1 a na prvom zasadnutí matičného výboru 5. augusta 1863 ho zvolili za doživotného čestného podpredsedu. Svoju funkciu si plnil zodpovedne a obetavo. Vyjadroval sa k zmene a doplneniu Stanov Matice, k vydavateľskej činnosti a k zriaďovaniu vedeckých odborov. Na stavbu matičného domu sa mu podarilo vyzbierať skoro 10 000 zlatých. Po zatvorení Matice slovenskej sa venoval predovšetkým funkcii riaditeľa Kníhtlačiarskeho účastinárskeho spolku, ktorý za 30 rokov pod jeho vedením vydal okolo 400 kníh, množstvo časopisov a brožúr.

Ako jeden z mála príslušníkov svojej literárnej generácie sa dožil vysokého veku. Keď 7. marca 1905 zomrel, mal takmer  83 rokov.

Podľa súčasníkov bol Ján Francisci-Rimavský v mladosti muž mimoriadne príťažlivý, možno to aj posúdiť podľa známeho obrazu Petra Michal Bohúňa. Na druhej strane sa neúspešne pokúšal o priazeň Aničky Jurkovičovej, ktorá dala napokon prednosť Jozefovi Miloslavovi Hurbanovi. Francisci bol na svoj vzhľad mimoriadne pyšný, o čom svedčia aj jeho trošku samoľúbe verše z roku 1847.

Krásnym Jankom ma prezvali,
Že som driečny šuhaj;
Oči sú mi slnka blesky,
Vlasy smrekový háj.
Fúzy, briadka, jak hmla zrána
A tvár ako zora,
Krok jelení, reč medová,
Zrast ako javora.