Nasledujúci príspevok si žiada trochu širší úvod. Je jednou z pozitívnych reakcií na historicko-popularizačné články Juraja Hocmana:
Vojny židovské. Súžitie a konflikt dvoch svetov v jednom. Prvá časť: Svet Rimanov
Vojny židovské. Súžitie a konflikt dvoch svetov v jednom Druhá časť: Bella Iudaica
Okrem pozitívnych vyjadrení v diskusii pod článkami, na mailovú adresu redakcie prišiel tento ohlas:
„Chcem sa i touto formou poďakovať Novému slovu za mimoriadne hodnotný materiál z pera p. Hocmana. V týchto časoch je neuveriteľné, ze sa nájdu čitatelia takéhoto (dlhého) druhu textu. Prosím, tlmočte moju úctu autorovi.
Pretože sa touto problematikou trocha zapodievam, prikladám svoju reakciu k odseku p. Hocmana (II. časť):
Prvá zachovaná zmienka o Židoch ako etniku vydeľujúcom sa spomedzi iných, materiálnym spôsobom života jemu podobných, pochádza z konca 13. storočia pred naším letopočtom. Stéla faraóna Merneptaha (s viacerými alternatívmi prepisu jeho mena) z 19. dynastie zachytáva víťazstvo nad Líbyjcami na západe i nad ,národmi‘ v oblasti Kanánu (etymológia názvu nie je jednoznačná) rozprestierajúceho sa popri pobreží Stredozemného mora a siahajúceho od dnešnej severnej Sýrie po Egypt. V jednom z dolných riadkov nápisu na stéle je zmienka o dovtedy neznámom etniku, ktorého pomenovanie vedci po prečítaní (bez samohlások – jsrjr) stanovili ako „Izrael“.
Len pre úplnosť – môj text je jedna kapitola zo Židovských rozprávok, ktoré som si vydal v SAMIZDATe v roku 2017.“
V. Vávra
(Pozn. redakcie: Vladimír Vávra sa ako autor v Slove prezentoval čítaním na pokračovanie PRÍBEHY Z DOMU SMRTI [5.])
Jákob a jeho synovia v Egypte a Izraelci na púšti (Gn: 39 – 47)
Príbehy dvanástich „mesiačikov“, Jákobových synov pokračujú útokom na jedného (a asi najschopnejšieho) z nich Jozefa, Ráchelinho syna a otcovho obľúbenca. Dobrotiví bratia ho predali Izmaelitom a tí ho zavliekli do egyptského otroctva. Tam však urobil hviezdnu kariéru. Dotiahol to až na pozíciu faraónovho správcu. Šikovne využil problémy s úrodou, nechal obilie zhromaždiť vo faraónových sýpkach (boli takí, ktorí za ne považovali pyramídy v Gíze). Inkognito pomohol riešiť hladomor v krajine svojich jedenástich bratov, napokon sa im dal poznať a pozval ich aj so starým Jákobom do Egypta.
Lenže hlad dorazil až k Nílu. Jozef však mal výhodu – bol správcom plných sýpok obilia. Predával ho za egyptský dobytok, striebro a nakoniec aj pôdu. Mal v rukách viac reálnej moci, ako vládca krajiny – faraón. Rád sa o svoje bohatstvo podelil s bratmi.
Ich otec Jákob umrel sedemnásty rok po príchode do Egypta. Po ňom sa pominuli i Jozef a jeho bratia, celé to pokolenie Hebrejov, ktoré prišlo do Egypta na Jozefove pozvanie. Ich potomkovia sa v Zemi egyptskej nebývalo rozmnožili. Zmenil sa aj faraón. Nebolo nikoho, kto by Židom drukoval. Upadli do otroctva a nútili ich do ťažkej práce. To všetko ale nestačilo na potlačenie hebrejského vplyvu v Egypte. Preto faraón nariadil, aby pri pôrode zabíjali všetkých novonarodených židovských chlapcov. Nie vždy sa tento krutý príkaz podarilo naplniť. Fatálnym príkladom bol chlapček, ktorého matka po pôrode položila do prúteného košíka a položila na nílsku vodu v pobrežnom šáchorí. Faraónska princezná na prechádzke začula detský plač, našla kôš a zobrala chlapca do paláca. Dala mu meno Mojžiš.
Mojžiš vyrastal v paláci, ale čosi ho stále ťahalo dole do mesta, kde na stavbách otročili jeho krajania. Bol svedkom mnohých krutostí, ktorých sa na otrokoch dopúšťali dozorcovia. Raz sa neudržal, napadol surového poháňača takou silou, že ho zabil. Zahrabal mŕtvolu a v strachu utiekol na púšť. Pásol stáda u istého kňaza a oženil sa s jednou z jeho siedmich dcér. Život sa mu míňal v stereotype. Až pokým sa mu v ohnivom kríku nezjavil Hospodin a neuložil mu, aby vyviedol Židov z Egypta. Málovravný, utiahnutý Mojžiš sa necítil na také poslanie, ale Hospodin ho sľúbil vybaviť kúzelnou mocou a dať mu k ruke jeho vlastného výrečného brata Árona.
Mojžiš za pomoci premeny drevenej palice na hada a podobnými kúzlami napokon presvedčil o svojom povolaní i svojich spoluvercov. Spoločne s Áronom predstúpili pred faraóna, ktorí si však tiež zavolal na pomoc svojich mágov. Mojžiš sa prezentoval svojím hadím kúzlom, ale egyptskí mágovia to zvládli s rovnakou bravúrou. Keď však Áron zmenil svoju palicu na draka a faraónovi kúzelníci vyčarovali svojich šarkanov, ten Áronov zahrdúsil a zožral konkurenčné kreatúry. Tým sa dokázala prevaha Hospodina nad egyptskými bohmi. Ale faraón si opakovane nedal povedať a odmietal prepustiť Židov zo svojej krajiny. Tak došlo na tzv. egyptské rany, ktoré zvyšovali tlak na egyptského vládcu. Najprv premenil Mojžiš vodu Nílu na krv, potom obaja bratia preplavili egyptskú zem žabami, komármi a muchami. Po každej rane faraón cúvol, prosil a sľuboval. Keď ju bratia zrušili, znova sa zatvrdil. Tak Mojžiš ďalej pritlačil – zoslal na dobytok morovú epidémiu a potom na ľudí čierne kiahne. Egypťania hladovali a umierali, židovský dobytok i jeho majitelia boli zdraví. Faraón však stále vzdoroval Hospodinovej vôli. Tak naň poslal ľadovec a nakoniec aj mraky žravých sarančí. Napokon Hospodin rozprestrel nad celým Egyptom hroznú tmu, ktorá trvala tri dni. Iba Židia mali vo svojich domoch svetlo. Faraón ustúpil, ale len čiastočne. Dovolil odísť ľuďom, ale nie ich stádam a majetku. Hospodin sa prestal naťahovať s faraónom a o polnoci zoslal na Egypťanov anjela smrti, ktorý zabil všetkých ich prvorodených. Židia si pomazali vstupy krvou obetného baránka a vyviazli bez úhony. Naopak, využili nárek a zmätok v egyptských domoch, vyplienili všetko ich zlato a striebro a s celým svojím majetkom i stádami sa pod Mojžišovým vedením pohli na východ.
Faraón ich prenasledoval na bojových vozoch, ale vody Červeného mora sa rozostúpili a Židia prešli suchou nohou na Sinaj. Cez prenasledovateľov sa však prevalili vlny a pochovali celú faraónovu vozbu v morskej hlbine.
Mojžiš vodil svoj ľud púšťou a pripravoval ho na život v Zemi zasnúbenej. Hospodin kŕmil svoj ľud mannou z neba, odovzdal Mojžišovi na Hore kamenné dosky s prikázaniami a stanovil pravidlá svojho kultu i regule pre každodenný život ľudí v novej vlasti. Ľud sa napriek všetkým dobrodeniam búril a stále znova upadal do modloslužobníctva, s ktorým Mojžiš i jeho brat Áron, ustanovený za veľkňaza museli neprestajne bojovať.
Po štyridsiatich rokoch sa priblížili na dohľad Kanaanu – Zeme zasnúbenej. Ale vodcovia ľudu Mojžiš a Áron sa prechodu cez rieku Jordán nedočkali. Mojžiš prežil svojho brata Árona, ale napokon aj on vystúpil na horu, kde mu Hospodin ukázal krásnu zem, ktorá až po horizont bude patriť židovskému ľudu. Prorok sa pomodlil, požehnal svoj ľud a zavrel oči naveky.
Novým vodcom Izraelitov sa stal Jozue. Na čele dvanástich izraelských kmeňov, ktoré do boja postavili viac ako šesťstotisíc mužov, sa mu podarilo vybojovať mnohé víťazstvá a napriek čiastkovým porážkam postupne dobyť celú Zem zasnúbenú. Rozdelil ju medzi dvanásť kmeňov, ale k definitívnej porážke pohanov bol ešte ďaleko. Najmä Pelištejci z pobrežia kládli Izraelcom tvrdý odpor. (Gn: 37 – 50, Ex: 1 – 40; Nu: 1,46, 26, 51; Dt: 34; Joz: 1, 13)
Cestami púšte k Mŕtvemu moru. Foto: Autor
Pobyt Hebrejov v Egypte datujú vedci obvykle do obdobia medzi vládou faraóna Thutmosisa II. (1494 – 1490 BCE = pr.n.l.), alebo Thutmosisa III.(1490 – 1436) a Ramssesa II. (1290 – 1224 BCE), teda po dobu cca 120 – 150 rokov. Podľa tzv. „nového datovania“ z dielne Steve Rudda, súčasného kanadského kazateľa, ktorý vedie web stránku www.bible.ca, by sa ich pobyt mal uskoriť o cca 400 rokov, do vlády Amenemheta IV: (1807 – 1797 BCE). Istou prednosť tohto datovania je, že zodpovedá začiatku druhej prechodnej doby zmätkov, ktorú v Egypte vyvolali nájazdy kočovných Hyksosov. Ladí tiež s textom Biblie (Ex: 12, 40), podľa ktorej pobyt Židov v Egypte trval 430 rokov. Exodus by sa tak uskutočnil v polovici 15. stor. BCE, čo opätovne ladí so správou Biblie o založení 1. Chrámu 480 rokov po odchode z Egypta (1 Kr: 6, 1), teda cca okolo roku 1 000 BCE, čo perfektne zodpovedá údajom o Šalamúnovej vláde a stavbe Chrámu.
Chronológia zostavená Stevom Ruddom, www.Bible.ca
Príťažlivosť „nového datovania“ prudko znižuje nedostatok vedeckej erudície jej autora, ako aj nedostatok písomných či hmotných dôkazov. Ale alternatíva to je zaujímavá.
Spomenul som, že toto obdobie voľne nadväzuje na spoločenské zmätky medzi Strednou a Novou ríšou, poznamenané vpádom nomádskych Hyksosov. V tejto súvislosti sa v egyptských textoch (ale až od 15. stor. BCE – opäť mínusové body pre p. Rudda) spomínajú i akísi ľudia „Abiru“, nomádi a zbojníci, ktorí napádali egyptské územie. (John Bright, A History of Israel, Westminster Press, Philadelphia 1981).
Nejde len o zvukomalebnú podobnosť medzi slovami abiru a hebrew. Za dôležitejšiu považujem informáciu J. Brighta, že podľa všetkého nešlo o nejaké ucelené etnikum, ale viac o spoločensko-sociálnu vrstvu vydedencov, zbojníkov z povolania. Ak to naozaj boli čiastoční, alebo úplní predkovia starých Hebrejov, potom je celý biblický pobyt Židov v Egypte iba epizódou, predohrou (ktorá má dokázať prevahu Hospodinovej vôle a sily nad možnosťami konkurenčných božstiev) a má jediný cieľ – púštny exodus, počas ktorého sa formoval národ. Zároveň to aspoň čiastočne vysvetľuje jeho dĺžku – 40 rokov blúdenia. Počas tohto obdobia sa vystriedali generácie – lupiči a násilníci vymreli a z ich potomkov sa začala vytvárať nová spoločnosť, zjednotená monoteistickým náboženstvom a jeho Zákonom.
V súvislosti s jednobožstvom je zaujímavá ďalšia časová a historická zhoda. Monoteistická reforma faraóna Achnatona (pôvodným menom Amenhotep IV. 1351 – 1334 BCE), ktorý zavrhol tradičný panteón egyptských bohov na čele s Amonom a nahradil ho jediným slnečným bohom Atonom sa neujala, skončila fiaskom a obnovou starého kultu. Počas krátkeho trvania však dala vznik niečomu doposiaľ v egyptských dejinách nebývalému – tzv. saiskej renesancii, úplne novému poňatiu náboženstva a celkového svetonázoru egyptskej spoločnosti. Domnievam sa, že tento prvý staroveký monoteistický pokus bol inšpiráciou i pre vznik judaizmu, respektíve, že doba vytvorila spoločenskú objednávku pre vznik monoteistických kultov.
Ako príklad uvádzam porovnanie textu Žalmu č. 104 z Biblie a achnatonského Chválospevu na Atona:
Dáváš růst trávě pro dobytek i rostlinám, aby je pěstoval člověk, a tak si ze země dobýval chléb. (Ž: 104;14)
Tvé paprsky vyživují louky: když vycházíš, zelenají se a rostou, jak si přeješ. Vytvořilo jsi roční období, aby mohlo růst to, co jsi stvořil. (Velký hymnus na Atona)
Přivádíš tmu, noc se snese, celý les se hemží zvěří. Lvíčata řvou po kořisti, na Bohu se dožadují stravy. (Ž:104, 20-21)
Všechny šelmy vycházejí ze svých doupat, všechna havěť bodá. Tma je jako hrob: země je tichá, neboť její stvořitel odpočívá na obzoru. (Velký hymnus na Atona)
Slunce vychází a stahují se(šelmy), v doupatech se ukládají k odpočinku. Člověk vyjde za svou prací a koná službu až do večera. (Ž:104; 22-23)
Jakmile ráno vyjdeš na obzoru, zazáříš … Obě země mohou denně slavit svátek. Kdo má nohy, probudí se: díky tobě lidé vstávají … celé země se pustí do práce. (Velký hymnus na Atona)
Tu je veliké a širé moře: hemží se v něm nespočet živočichů maličkých i velkých, plují po něm lodě. Vytvořil jsi livjátana, aby v něm dováděl. (Ž:104; 25,26)
Lidé se plaví po proudu i proti proudu: všechny cesty jsou otevřeny, protože jsi vyšlo v záři. Ryby v řece před tebou vyskakují, neboť tvé paprsky pronikají i do moře. (Velký hymnus na Atona)
(Rosalie Davidová, Náboženství a magie starověkého Egypta, Praha 1979)
Ďalší zo zdrojov neskoršieho judaizmu by sa mohol skrývať v spojení Mojžiša – pastiera a rodiny jeho svokra, midiánskeho kňaza Jetra (podľa iného verša Reúela, ale to asi nie je pre nás dôležité). Jednu z jeho siedmich dcér si Mojžiš zobral za ženu. Sú vedci, ktorí sa domnievajú, že meno Jhwh bolo známe medzi midiánskymi kmeňmi na Sinajskom polostrove už pred vznikom židovského náboženstva. Nepriamo podporuje tento názor i samotná Biblia, keď necháva prísť Jetra s Mojžišovou manželkou a jeho dvomi synmi na púšť, aby učil Židov ako správne obetovať: „Jetro pripravil Bohu zápalnú obeť a obetný hod. Áron a všetci izraelskí kňazi predstúpili, aby s Mojžišovým svokrom pojedli pred Bohom chlieb.“ (Ex: 18, 12)
Bol to práve Jetro, ktorý Mojžiša usmernil, ako má slúžiť svojmu ľudu za pomoci Hospodina. (Ex. 18,19).
Existujú i náznaky existencie „poľnej“, prenosnej midiánskej svätyne (podobnej biblickej prenosnej Arche), čiastočne podporené archeologickými nálezmi v medených baniach v Timne na juhu Mŕtveho mora, ktoré v určitom čase (12. stor. BCE) využívali i Midiánci. Boli tu nájdené žrde na nosenie a väčšie množstvo červeného a žltého plátna. (John Bright, A History of Israel, Westminster Press, Philadelphia 1981.)
Nech už boli pramene monoteistického judaizmu akékoľvek, bezo sporu sa ich v priebehu stáročí podarilo pretvoriť v uzavretý, logicky usporiadaný náboženský systém, vyznačujúci sa prísnym monoteizmom, princípom živého Boha, ktorý necháva človeku slobodnú vôľu, čím ho činí zodpovedným za svoje rozhodnutia. Takéto náboženstvo nemalo v dobe svojho vzniku obdobu.
