Tento príbeh môže mať mnoho podôb. Jeho protagonisti sú vždy tí istí.
Nadobudli sme akú-takú predstavu, kto boli Rimania a ako vyzeral ich svet – Imperium Romanum – romanizovaná, zdokonalená forma helénskej oikouménē, ľudskými bytosťami obývaného a postupne kultivovaného priestoru, prispôsobovaného a napokon aj prispôsobeného na obraz Ríma. No vieme, kto boli Židia, ako uvažovali, o čo sa usilovali a čo bolo zmyslom ich bytia? Pokúsiť sa vyhmatať jeho podstatu a identifikovať ich miesto v dejinách môže byť nemenej náročná úloha, azda ešte ťažšia. Pri Ríme je akoby všetko lineárne a vizuálne dané cez zachované pamiatky a pramene, všeobecne známe udalosti, dáta a letopočty od jeho počiatkov po vybudovanie epochálnej civilizácie, ako je to zachytené už v učebniciach žiakov základných škôl. Dejiny Židov, najmä z klasických antických čias i pred nimi, sú kinetické. Popreplietané s dejinami iných národov viac ako tisícročie predtým, než došlo k opisovaným udalostiam. Treba ich postupne a trpezlivo rozpliesť ako chumáč nití, aby sme našli tú červenú. Pripomínajú gejzír, ktorý odpočíva, skrýva sa pod zemou a zrazu sa preberie k životu. Nikto nevie, kde a kedy vyrazí na povrch a čo spôsobí. Či z neho vyvierajúca voda bude studená alebo horúca, prudká, stála alebo prerušovaná a aké budú následky erupcie na jeho okolie.
Vojtech Zamarovský v „Dejinách písaných Rímom“ čitateľovi svojej stále inšpiratívnej knihy pripomenul, že Židia mali chrám svojho Boha v Jeruzaleme už vtedy, keď sa na budúcom Palatínskom vŕšku v Ríme potulovali vlci. Takýto prímer založený na princípe ancienity – starobylosti, aj keď oprávnený, je dvojsečná zbraň. V porovnaní s Rímom a jeho počiatkami do istej miery funguje. V čase, keď sa Babylonská ríša storočia riadila Chammurapiho (1810-1750 p.n.l.) zákonníkom, budovala mohutné mestá s hradbami spevnenými asfaltom a vyzdobenými maľbami mýtických stvorení – sirrušov – ktoré mali odstrašiť útočníkov, veľkolepé chrámy i sieť zavlažovacích kanálov, o Šémových a Abrahámových Hebrejcoch v zachovaných a známych historických prameňoch, podobne ako o Rimanoch, nebolo ani chýru ani slychu. Nehovoriac o tom, že v Egypte stáli pyramídy už tisícročie i viac predtým, ako sa Babylon a Ninive stali metropolami štátov a ríš na teritóriu známom ako „Úrodný polmesiac“. Z tohoto pohľadu sú rímske dejiny v retrospektíve vskutku hneď za rohom.
Mapa „Úrodného polmesiaca“ ako kolísky civilizácie na Blízkom východe. Jeho jadrom boli povodia Nílu, Eufratu a Tigrisu umožňujúce rozšírenie poľnohospodárstva. Wikipédia.
Plné uvedomenie si naznačených časových relácií môže dnešným, predovšetkým mladším, generáciám žijúcim len momentu a dnešku s atomizujúcim a fragmentovaným pohľadom na dejiny, vyraziť dych. So skracovaním historickej pamäte sa neolit akoby presunul o tisícročia dopredu, pre mnohých je ním svet pred objavením Amerík. Prítomnosťou bez konca je chiméra perfektného liberalizmu, za ktorý sa prezliekol novodobý imperializmus bývalých európskych a atlantických suzerénov. Načo sa učiť z dejín, politici a ich páni vám všetko povedia a vysvetlia. Nachádzame sa predsa v konečnej stanici, za ktorou už nie sú položené koľajnice. Našťastie tak tomu nie je a nikdy nebude. Dejiny sa budú aj napriek ich dnešným plánovačom naďalej uberať svojou tajomnou cestou, ktorá sa nedá s úplnou istotou predvídať alebo predpovedať. Čo neznamená, že sa jednotlivci i kolektívne entity o zmeny k lepšiemu nemajú snažiť.
Sirruš. Mytologický hybridný živočích – zviera s telom orla, hada a leva – objavujúci sa vo výtvarných vyobrazeniach u starovekých národov Blízkeho východu. Pergamonmuseum Berlin. Wikipédia.
Prvá zachovaná zmienka o Židoch ako etniku vydeľujúcom sa spomedzi iných, materiálnym spôsobom života jemu podobných, pochádza z konca 13. storočia pred naším letopočtom. Stéla faraóna Merneptaha (s viacerými alternatívmi prepisu jeho mena) z 19. dynastie zachytáva víťazstvo nad Líbyjcami na západe i nad „národmi“ v oblasti Kanánu (etymológia názvu nie je jednoznačná) rozprestierajúceho sa popri pobreží Stredozemného mora a siahajúceho od dnešnej severnej Sýrie po Egypt. V jednom z dolných riadkov nápisu na stéle je zmienka o dovtedy neznámom etniku, ktorého pomenovanie vedci po prečítaní (bez samohlások – jsrjr) stanovili ako „Izrael“. Zhoda panuje v názore, že toto pomenovanie neoznačuje určitú geografickú oblasť, ale populáciu, spoločenstvo pravdepodobne s nomádskym spôsobom života. Tá časť Kanáncov, z ktorých sa postupne stanú Hebrejci, Izraeliti, Júdčania a Židia, sa sprvoti príliš nelíšila od svojich susedov zápasiac s nimi o prežitie, teda o pastviny, úrodnú pôdu a vodu. Nevytvorili obrovskú ríšu vo svete menšom než bol helénsky a rímsky, ako to dokázali Babylončania a Asýrčania, napokon to nebolo ani ich cieľom. Ich potomkovia v rímskom impériu kompaktne obývali územia, ktoré boli len jeho nepatrnou časťou, rovnako aj regiónu, v ktorom sa nachádzali.
Národy, veľké či malé, dokážu prežiť dlhodobo len vtedy, ak ich príslušníkov spája niečo pevné, ešte pevnejšie ako len jazyk a tradície. Pre Židov bol takýmto spojivom Boh a ich viera v neho. Tá sa vyvíjala v historickom kontexte a postupne sa aj s jej nositeľmi oddelila od vyznávačov polyteistických náboženstiev. Kedy a za akých okolností sa tak stalo, nie je pri pohľade zvonka známe, v každom prípade práve toto bol bod zlomu. Osobne slobodný Grék, Helén či Riman žil naplno život človeka s jeho radosťami, pokušeniami, starosťami a tragédiami. Vychutnával si ho alebo horekoval vrátane ostatného medzi tým. Svoje konanie nemeral strachom z Hádesu a Elýzia. S odchodom zo sveta živých do záhrobia bol zmierený už počas života. Smrť mohla prísť kedykoľvek. Nebol to fatalizmus, ani pozitívny, ale vyrovnanosť so svojím životom a vnútorná rovnováha s okolitým svetom v zmysle Liviovho proaktívneho „et facere et pati fortia Romanum est“ (Rimanovi prísluší statočne konať i trpieť). V centre pozornosti národov antiky neboli ani napriek ich sile a nadprirodzeným schopnostiam bohovia, ktorých vzývali a ktorým prinášali obety, ale človek.
V rímskej morálke a spôsobe uvažovania nebolo miesto pre neskoršie monastické samobičovanie a sebaspytovanie, hoci niektorí ako Seneca a Marcus Aurelius (a po nich Aurelius Augustinus) hovorili k sebe samým. Rimana poháňala túžba vyniknúť a byť svojej obci – civitas Romana – vrátane úcty k predkom i zodpovednosti za potomkov nápomocný a užitočný. Freudov pocit viny ani kresťanského prvotného hriechu mu nevraveli nič a nezaťažovali ho pochybnosťami o sebe samom. Oidipov komplex, incest, vraždy a zabíjanie najbližších či bezbranných, úmyselne i omylom, osud, ktorému sa nedá uniknúť, trápili najmä gréckych dramatikov, no stalo sa, že prenikli aj do života niektorých vládcov. Napríklad Herodovho, Caligulovho, Nerovho a ďalších.
Bohovia a polobohovia Homérových a Hesiodových Danajcov a Achájcov, rovnako ako Rimanov, boli vylepšené projekcie smrteľníkov. Vzťah učených Grékov k nim bol formálne úctivý, časom zdvorilo a taktne skeptický. U tých druhých, praktickejších, bol pretransformovaný do želaných vlastností a osobnostných ľudských kvalít. Prejavoval sa v zbožnosti (Pieta), svornosti (Concordia), šťastí (Fortuna), no najmä pre Rimanov kľúčovej kolektívnej i individuálnej dôstojnosti (Dignitas) spojenej s autoritou (Auctoritas). Naopak, pre Židov bol svetský život v jeho základných prejavoch síce dôležitý, veď bol darom, no podružný. Farizeji v posmrtný život verili, saduceji vychutnávajúci si ten svetský vôbec nie. Spoločne s esénmi im záležalo najmä na jednej veci. Ako obstoja v každom okamihu pred svojím Stvoriteľom, ktorý jestvoval od počiatkov sveta i pred ním. Bohom, ktorý nemá začiatok ani koniec. Merali ním všetko vrátane vlastných životov.
Pri racionálnej snahe o Jeho pochopenie čosi nepredstaviteľné, vtedy i dnes. Veď aj Enlil s Diom mali otcov. Ľud existenciu a prítomnosť svojho Pána vytušil a On ho vyznamenal svojou priazňou a povýšením nad ostatné národy bez ohľadu na to, aké veľké boli ríše a impériá tých druhých. Láskavý a nápomocný, skúšajúci i obdarovávajúci, vedel byť na svoje, z času na čas, nestále dietky ku ktorým sa prihováral karhajúcimi i vystríhajúcimi ústami prorokov, Šéma, Samuela, Izaiáša, Ozeáša, Amosa a Jeremiáša, tvrdý, neúprosný a trestajúci. Báli sa Ho nemenej, ako milovali. No aj v ich bázni bola vždy prítomná oddanosť a nádej. A On ich miloval a skúšal cez utrpenie, ktorému boli neustále vystavovaní. Museli si Ho zaslúžiť cez bolesť. Približne takto vnímali Židia svojho Boha i samých seba cez vzájomné duchovné puto.
Merneptahova stéla v Egyptskom múzeu v Káhire. Wikipédia.
Tieto riadky nie sú, už len kvôli rozsahu, štúdiou religiozity či už Židov alebo Rimanov, prípadne zlomkovitým pokusom o ňu. Text k ním referuje pokiaľ predstavujú faktor mentálneho nastavenia ovplyvňujúci ich konanie. Svet Ríma ako pokračovanie a rozvíjanie helenistického bol najmä sekulárny. Transcendentnosť antických národov vlastná každému náboženstvu vydeľujúcemu sa spomedzi ostatných a premietajúca sa do intímneho duchovného spojenia sa veriacich s tradičnými bohmi spočívala najmä v snahe nakloniť si ich a predísť ich nevôli a hnevu. Napätie vznikalo, keď viera vyznávaná v chrámoch ovplyvňovala počínanie jednoduchých ľudí rovnako ako vládcov mimo ne. Ak Ježiš z Nazaretu pochádzajúci z Dávidovho rodu farizejom (od tohoto momentu v neskoršom kresťanskom ponímaní eufemizmus pre pokrytcov) na ich zdanlivo nevinnú otázku o tom, či má prednosť viera predkov alebo poslušnosť voči opresívnej svetskej moci pohanských Rimanov, v dospelom veku odpovedá „dajte cisárovi čo je cisárove a Bohu čo je Božie“, nenašiel by sa azda Riman, ktorý by s ním nesúhlasil. Boha Židov, ak mal tú možnosť, vnímal s istou zvedavosťou a najmä lokálne.
Keď však Diocletianus nevdojak prehovorí jazykom Boha Židov i kresťanov vzťahujúc Jeho slová na seba, „ja som Pán (Dominus) a Boh (Deus) tvoj, nebudeš mať iných bohov, aby si sa im klaňal“, rúha sa Bohu v očiach oboch. Ibaže Židia svojho Boha, ktorý im vydal do rúk Amalekitov, Filištíncov i Midjancov a cez Mojžiša a Jozueho nasmeroval svoje pokorné stádo do zasľúbenej zeme nielen vyznávali, ale aj žiarlivo vlastnili. S nikým sa o Neho nehodlali deliť a nezobrazovali Ho. Prečo by mali? Všade, kde sa pobrali a žili, ich sprevádzal. Neustále bol prítomný v ich mysliach, vedomí i podvedomí. Cez ústnu tradíciu i Písmo, Tóru. Bolo tomu tak aj u tých, ktorí v Neho neverili alebo si to mysleli. Nech sa im prihodilo čokoľvek, o iných nestáli. Božie (Hašem, YHWH, Adonai) prikázania z Hory Sinai ich k tomu zaväzovali a tento záväzok sa prenášal z pokolenia na pokolenie.
Upútavka na výpravný seriál „Dávidova dynastia“ z obdobia vzniku Izraela ako štátu.
K dnešku sú tomu už viac ako tri tisícročia, ak do úvahy berieme moment, v ktorom sa v dejinách objavili po prvý raz. Ich kolektívna, biblická pamäť však siaha ešte ďalej do minulosti. Ak izraelský diplomat v rokovaniach na oficiálnych fórach argumentuje, že Hebron musí za všetkých okolností zostať židovský, pretože práve tam Boh poslal praotca Židov Abraháma a Dávid bol pomazaný za kráľa Izraela, diplomatickí technokrati to nemusia na rozdiel od Dohôd z Osla (Oslo Accords, 1993) považovať za bázu pre právne argumenty o nič menej a o nič viac ako donačné privilégium stredovekého panovníka. Dnes už neplatia ani onakvejšie, pomerne nedávno uzatvorené zmluvy a dohovory. Pre dnešného Izraelčana je však takéto pochopenie a výklad dávnej udalosti, ktorú agnostici a ateisti spochybňujú, to isté ako desatoro pre kresťana a korán pre moslima, a ako také, na rozdiel od predošlých dvoch, pre neho platí aj v „svetskej“ oblasti. Z tohoto pohľadu došlo v Judei v 60. rokoch 1. storočia nielen k svetskej a fyzickej, ale aj spirituálnej a svetonázorovej konfrontácii oboch strán konfliktu.
Dialóg medzi priateľmi z detstva, teraz už dospelými Júdom a Messalom, v historickej dráme režiséra Williama Wylera „Ben-Hur“ z roku 1959 ocenenej jedenástimi Oscarmi, povie o strete dvoch svetov všetko podstatné.
Najneskôr na jar roku 67 dorazí Vespasianus, vtedy ešte len Nerov vojvodca, do sýrskej Antiochie, aby prevzal kontrolu na tamojším rímskym vojskom. Svojho syna Tita, ktorý sprevádzal imperátora (ako zábezpeka lojality jeho otca) na umeleckom turné po Grécku, vyzve, aby sa na čele Pätnástej Apolónovej légie (LEG XV Appolinaris) umiestnenej s veliteľstvom a posádkami v Egypte pripojil k dvom légiám, ktoré už mal k dispozícii. Miestom koncentrácie rímskych síl sa stane fénické prístavné mesto Ptolemais ležiace na sever od Judey a Galiley známe tým, že práve tu dal prokurátor Florus počas nepokojov a stretov medzi Židmi a tunajšími Grékmi zmasakrovať prvých, čo v konečnom dôsledku spolu s ich zabíjaním v Caesarei vyústilo do vojny s Rímom. Vespasianus má k dispozícii 60 000 mužov, z čoho je 22 – 25 000 legionárov vrátane nebojového personálu. Zvyšok predstavujú spojenecké oddiely vyslané Arabmi, Nabatejcami a regionálnymi vládcami. Pomoc ponúkli aj Parti, no Rimania ju odmietli.
Sila, ktorá im vzdorovala, bola nemenej impozantná. Yosef ben Matitjahu poverený povstaleckou „vládou“ v Jeruzaleme brániť Galileu predstavujúcu bránu do Judey uvádza rovnaký počet dobre vyzbrojených bojovníkov na strane Židov. Boli podrobovaní pravidelnému výcviku s dôrazom na schopnosť vzájomnej komunikácie jednotlivých oddielov počas boja, teda na to, čo robilo Macedóncov a zvlášť Rimanov v boji takými úspešnými. Vojak a historik z Judey sa takisto zmieňuje o početných posilách prichádzajúcich na zvesti o vypuknutí povstania Židov proti Rímu z iných častí impéria, dokonca aj z území Partskej ríše. Vzbúrenci celkovým počtom intervenčnú armádu určite prevyšovali, aj keď nie lokálne a v každom jednotlivom prípade.
V súčasnosti je zrejmá tendencia navyšovať počty Rimanov v snahe ešte viac zvýrazniť nespochybniteľnú odvahu obrancov akoby nestačil samotný fakt, že „trpaslík z Judey hodil svetovládnemu Rímu do tváre rukavicu“ postaviac sa mu čelom na bojovom poli. (Werner Keller, „…a biblia má predsa pravdu“, v pôvodnom nemeckom vydaní z roku 1955, najnovšie slovenské je z roku 2018, predtým 1968). Kým niekto predloží priamy dôkaz, najlepšie písomný alebo epigrafický či oba svedčiace o inom, ostaňme pri tých, ktoré sú k dispozícii. Tie vravia jasne. Rím nasadil do ťaženia proti židovským povstalcom spočiatku tri légie. Piatu Macedónsku (LEG V Macedonica), Desiatu Úžinnú/Z Úžiny (LEG X Fretensis; jej meno je odvodené od miesta víťazstva Oktaviánovho vojvodcu Agrippu nad Sextom Pompeiom v Messinskej úžine, fretum Siculum, oddeľujúcej Sicíliu od Itálie) a spomínanú Pätnástu Apolónovu z Egypta pod velením Vespaziánovho syna Tita. V záverečnej fáze vojny sa k ním pripojí nám už známa Dvanásta Hromovládna (LEG XII Fulminata) spomenutá v súvislosti s neúspešnou výpravou správcu Sýrie Cestia Galla proti povstalcom v Jeruzaleme.
Légia z obdobia principátu v plnom počte, teda takmer až do konca 3. storočia, vychádzajúc zo zachovaného diela rímskeho historika Flavia Vegetia Renata podrobne objasňujúceho jej štruktúru, vybavenie a výcvik, mala 5 000 – 6 000 mužov. Sú známe prípady, keď ich mala aj o tretinu viac no i podstatne menej. Jej súčasťou bol personál prepravných prostriedkov, vozov s vojenským a stavebným materiálom, zásobovaním, obsluhy vrhacích strojov, vojenskí otroci určení na stavbu a opravu ciest a mostov, pohoniči ťažných zvierat, a podobne. Títo všetci boli takisto podrobovaní vojenskému výcviku a disciplíne a dostávali plat. Desať peších kohort predstavujúcich hlavnú bojovú silu légie dopĺňalo 120 jazdcov, štyri „krídla“ (alae – čaty) po 30 mužoch. Nedajme sa pomýliť ich nízkym počtom. Jazdecké oddiely rímskej armády mimo viac-menej symbolickú jazdu légií určenú na prieskum, prenasledovanie porazeného protivníka a plnenie kuriérskych úloh, boli mohutnejšie, mali jednotlivo niekoľko sto až tisíc mužov schopných plniť zadané úlohy samostatne. Zosumarizujúc uvedené zvoľme maximalistický prístup a pripusťme, že Vespasianus a po ňom jeho syn Titus mali pri svojom ťažení v Judei celkovo k dispozícii štyri zrejme nie úplne kompletné légie (spolu s vojenským obslužným personálom 6 000 mužov v každej), čím sa s rezervou dostávame k číslu 25 000.
Prečo nie kompletné? Pretože nie všetci ich príslušníci vytiahli do poľa. V stálych táboroch légií a mestách strategického významu v zázemí museli zostať strážne oddiely zabezpečujúce poriadok. Postupne prišli nemoci, zranenia a straty utrpené v bojoch. Pomôcť sa dá aj nedávnym príkladom. Počas druhej svetovej vojny v nemeckých a sovietskych pechotných divíziách ich vlastný bojový personál predstavoval priemerne 75 – 80 percent z plného stavu (Červená armáda 15 000, nemecký wehrmacht 13 000). Zvyšok boli jednotlivci a oddiely s iným zaradením, od zdravotníkov a radistov po spojky, rozviedku a kontrarozviedku, vojenskú políciu, vodičov a podobne. V pešej divízii Spojených štátov predstavoval počet bojových zložiek len niečo okolo 65 percent (z 9 000 – 12 000). Spomeňme si na „súboj“ generálov Peckema a Dreedla z Hellerovej „Hlavy 22“ usilujúcich sa u armádneho velenia amerického letectva v Taliansku nie o väčší prídel lietadiel a ich posádok, ale o to, kto bude mať viac administratívneho personálu, sekretárok a písacích strojov. Nemci museli počkať.
Na mieste je takisto otázka týkajúca sa Dvanástej Hromovládnej légie, ktorá spolu so Štvrtou Skýtskou (LEG IIII Scythica) kapitulovali pred Partmi pri Rhandei (rok 62). Za trest boli obe vylúčené z rímskej protiofenzívy (a následnej deľby koristi) pod velením Corbula, ktorý prevzal velenie nad rímskou armádou na Východe. Nevyznamenala sa ani pod Cestiom Gallom, pretože pri Bethorone (r. 66) mala značné straty a možno prišla aj o svojho orla. Ak v bitke so židovskými rebelmi stratila stovky, nanajvýš tisícku-dve, mužov z celkovo viac ako 5 000 padlých vrátane spojencov, musela byť v nasledujúcich mesiacoch patrične doplnená a jej noví príslušníci vycvičení. Ak by ich totiž stratila ešte viac a nebola by ako samostatný útvar bojaschopná, hrozilo by jej rozpustenie (zriedkavé, no stalo sa) a zaradenie jej zostávajúcich príslušníkov do iných légií. Bola by to pre nich pohana. Keďže sa tak nestalo, na mieste je oprávnená pochybnosť, či légia skutočne prišla o svoj hlavný odznak, ktorý bol považovaný za posvätný a ktorého strata by mala spomenuté následky.
Rimania od dôb rannej republiky dbali o to, aby počet ich spojencov v jednotlivých ťaženiach výrazne nepresiahol počet nasadených rímskych jednotiek. Ak áno, tak len výnimočne, čo bol aj tento prípad odrážajúci ich sebadôveru, a takisto aj dôveru v ich druhov v zbrani. Josephus uvádza aj ďalšie samostatné kohorty a jazdecké oddiely ako súčasť inváznej armády. Napriek označeniu „kohorta“ nešlo o Rimanov. Boli to spojenecké jednotky preberajúce taktickú štruktúru rímskych. Štyri ďalšie légie museli strážiť Eufrat pred možným vpádom Partov využívajúcim zaneprázdnenosť Rimanov pri potláčaní rebélie Židov. Spojenecké jednotky svojím počtom légie síce takmer jedenapolkrát prevyšovali, avšak pochádzali z rôznych etník a šanca, že by sa v prípade neúspechu dokázali spojiť a prebehnúť k Židom bola aj vďaka ich pudovej nenávisti k nim nulová.
Štandarda Dvanástej Hromovládnej légie s bleskami (dnešné stvárnenie). Wikimedia.
Pod názvom „légia“ si súčasník predstaví rešpektovanú vojenskú silu automaticky spojenú s Rímom. Hotový produkt nelíšiaci sa od iných rovnakého druhu. Bol to, v dnešnej vojenskej terminológii, armádny zbor väčší ako divízia no menší ako armáda schopný bojovať samostatne, prípadne sa organicky spájať s ďalšími ako oká reťaze. Keďže pozostával z ľudských bytostí a tie nielen bojovali, ale aj prijímali rozhodnutia a velili, v prípade zanedbania výcviku, disciplíny, príliš mäkkého či prísneho veliteľa, absencie pravidelného nasadenia, mohli o svoju kvalitu ľahko prísť. Tak tomu bolo, keď do Sýrie a Kappadókie počas vojny s Partskou ríšou tri roky pred vypuknutím vzbury v Judei dorazil už skôr spomenutý Nerov vojvodca Domitius Corbulo. Tunajšie légie našiel, opäť použijúc moderný slovník, personálne poddimenzované, so žalostne zanedbaným výcvikom a ponížené Partmi (pri Rhandei). Ihneď naordinoval osvedčenú kúru, ktorá z nich v krátkom čase opäť spravila obávanú silu.
To, čo vidno na bojisku, je špička ľadovca. Jeho oveľa väčšie telo sa skrýva pod hladinou. Či je dostatočne pevné, aby čelilo kolíziám, závisí od viacerých faktorov. Medikamentmi Corbulovej liečby boli každodenný tvrdý výcvik, dlhé pochody s plnou poľnou (do 40 kg záťaže na chlapa) za každého počasia, cez deň i v noci, vyvedenie do hôr v zime vo výške Lomnického štítu a viac, stavanie nadbytočných táborov a ich následné rozoberanie (s cieleným psychologickým efektom vyvolávajúcim škálu pocitov, od rezignácie a submisívnosti ako následku zdanlivo nezmyselného drilu po vzbudenie potláčaného hnevu spôsobujúceho prílev adrenalínu, staršej mužskej generácii dobre známe „nas…tý vojak je dobrý vojak“), oprava a budovanie ciest, exemplárne disciplinárne tresty striedajúce sa s pochvalami a odmenami pre snaživých a vytrvalých. Nemálo vojakov v horách Arménie zamrzlo alebo utrpelo omrzliny nielen pri pochodoch, ale aj na stráži. Bez ohľadu na počasie a prostredie museli mať pri sebe vždy zbraň, krátky meč gladius. Odložiť ho hoci aj pri stavebných prácach znamenalo hrdelný trest. Jednotky, ktoré v boji ustúpili, šli pod stany mimo opevnených táborov légií, a to aj v prípade, ak bezprostredne hrozil nepriateľský útok. Pred pripojením sa k spolubojovníkom sa museli najprv vykúpiť bojom v prvej línii. Podobne ako trestné prápory Červenej armády. Mohli hovoriť o šťastí, že ich hlavný veliteľ nedal zdecimovať. Výsledok sa dostavil vzápätí. Najmä preto, že päťdesiatšesťročný Corbulo zdieľal všetky útrapy vrátane rovnakých prídelov potravy so svojimi mužmi a bol im neustále na očiach slúžiac ako príklad osobného odriekania a plnenia si povinností. Nie je prekvapujúce, že za takýchto okolností bol pre jeho vojsko boj vykúpením.
Vespasianus po príchode do Sýrie pri prebraní velenia nad zverenými silami použije nepísaný manuál rímskej armády platný od Hispánie po Egypt a Kaledónie po severnú Afriku. Nemusí napodobňovať Corbula či iného skúseného a rešpektovaného veliteľa. Sám slúžil dlhé roky v Germánii a Británii, kde si v bojoch s tamojšími kmeňmi vyslúžil hodnosť legáta. Mal priame bojové skúsenosti i tie, ktoré s nimi súvisia. Pozná psychiku radového vojaka a vie presne, kedy strunu viac netreba napínať. Vyžaduje disciplínu, no vie odmeňovať i motivovať. Nie vzletne ako patricijovia Caesar či Pompeius, ale ako plebejec každým cólom svojej bytosti (čo je kompliment) rečou jednoduchého vojaka, ktorý vidí do tváre protivníka pred sebou, v nozdrách cíti krv i hnilobný zápach bojiska spoliehajúc sa, že boj vďaka výcviku a spolubojovníkom prežije, nasýti svoje pudy a pri troche šťastia niečo ukoristí.
Vespaziánova mramorová busta vyžaruje pokoj a autoritu skúseného vojaka.
Museo Archeologico Nazionale di Napoli. Wikipédia.
Keď Vespaziánove légie vyrazia z Ptolemaidy proti povstalcom, sú pripravené na to, čo od nich očakáva Rím i ony samé od seba. Opakované zlyhanie je neprípustné. Ich pochodová formácia doplnená spojencami vrátane židovských jednotiek vyslaných Agrippom II. nie je rigidná, ale flexibilná, charakterizovaná modularitou jej jednotlivých komponentov. Pripomína hada pripraveného kedykoľvek sa ovinúť okolo svojej obete alebo ju smrteľne uhryznúť. Nehrozí jej Varov ani Gallov osud. Pre vojenských historikov je jej opis u Josepha Flavia dodnes niečo ako bola Rosettská doska – stéla, „kartuša“, pre Champolliona, ktorý s jej pomocou porovnávaním gréckeho textu pripojeného k egyptskému ako prvý rozlúštil hieroglyfy.
Josephus: Of the War, Book III 5. a 6. kapitola.
Židia mali takmer rok na prípravu. Cvičili svoje oddiely, opevňovali nielen Jeruzalem, ale aj ďalšie mestá. Zhromažďovali zásoby zbraní a potravín chystajúc sa na boj vediac, že onedlho pôjde do tuhého. Srdce povstania, Judeu, i priľahlé oblasti rozdelili na zóny s veliteľmi zodpovedajúcimi za ich obranu. Určite mali všade zvedov a infomátorov, takže keď Vespasianus vyrazí do Galiley, nie je to pre nich prekvapenie. Rimania však vôbec nemajú v úmysle skrývať sa alebo manévrovať s cieľom protivníka zmiasť, ale demonštrovať svoju silu a dominanciu na bojisku. Vnútiť mu ju. Ozajstná vojna sa pre nich začína práve teraz. Od prvého dňa majú iniciatívu pevne v rukách a napriek tuhému odporu protivníka tak tomu bude až jej do konca.
Výsledok prezraďme hneď na začiatku. Rimania v priebehu roka (67) ovládnu celú Galileu, čím si vytvoria predpolie k útoku na centrum odporu, Judeu s Jeruzalemom. Pre niekoho sa môže zdať taký postup pomalý, no útočníci dobýjajú mesto za mestom nenechávajúc na obsadenom území žiadny opevnený bod, z ktorého by mohli povstalci podnikať útoky na jeho zásobovacie kolóny a uskutočňovať iné diverzné akcie. Držia sa Oktaviánovej zásady Festina lente – ponáhľaj sa pomaly! Galilea je navyše ľudnatá, populácia výlučne židovská a bojovná, jej mestá dobre opevnené. Hlavný veliteľ Židov v regióne, stále len tridsaťročný Yosef ben Matitjahu, sa najprv neúspešne pokúsi obsadiť mesto Sepphoris v Samárii, druhé najväčšie v oblasti po Jeruzaleme, to je však verné Rimanom. Od Ríma neodpadlo ani po Gallovej porážke pri Bethorone.
Najťažším testom prvého roku rímskej kampane je obliehanie mesta Yodfat (gr. Iotapata). Jeho priebeh, aj keď v menšej mierke, je porovnateľný s obliehaním Jeruzalema, ku ktorému dôjde o tri roky neskôr. Pred jeho hradbami strávia hlavné sily Rimanov poldruha mesiaca. Obrancovia disponujúci bohatými zásobami potravín a vojnového materiálu bojujú s veľkým odhodlaním. Podnikajú výpady proti obliehateľom budujúcim násyp, ktorý má byť postupne vyšší ako mestské hradby. Útočníci naň hodlajú rozmiestniť vrhacie stroje – katapulty a balisty – a ochromiť akýkoľvek pohyb na nich i vo vnútri mesta. Podľa Josepha ich majú Rimania pri obliehaní Iotapaty stošesťdesiat. Len o dvadsaťštyri menej ako Wellingtonova armáda kanónov pri Waterloo o takmer osemnásť storočí neskôr.
Židia pod Yosefovým – Josephovým velením bojujú nielen srdnato, ale aj umne. Využívajú vojnovú lesť. Počkajú si na striedanie tímov pri terénnych prácach protivníka hĺbiaceho zákopy, valy a tunely na podkopanie sa popod hradby a veže neustále podnikajúc výpady. Rimania odpovedajú posilnením krytia „robotníkov“ a znásobením svojho úsilia. Hradby mesta sú vystavené salvám lučištníkov a prakovníkov, takmer sa nich nedá stáť. Ak majú tú možnosť, Židia streľbu opätujú. V boji zasiahne Vespaziána šíp do chodidla. Zranenie svedčí o prítomnosti onedlho šesťdesiatročného vojvodcu v prvých líniách. Keď sa zdá, že nastal ten správny okamih, hlavný veliteľ vydá rozkaz na generálny útok. Proti hradbám sa pohnú pohyblivé obliehacie veže a útočné oddiely légií s ochrannými prístreškami, baranidlami a rebríkmi. Napredujú pod mrakmi šípov a striel z vlastných katapultov, ktoré majú pribiť obrancov k hradbám a nedovoliť im streľbu opätovať. Tisíce mužov vydajú naraz mohutný bojový pokrik, pred ktorým Josephus znalý rímskych zvykov svojich bojovníkov vopred varuje a prikáže im zakryť si uši, aby nestratili odvahu. Rimania sa do obrancov zahryznú s celou silou.
Nestačí to. Židia bojujú zúrivo pripomínajúc, slovami jedného zo zakladateľov moderného Izraela Mošeho Dajana a vojenského historika Martina van Crevelda, „besných psov“. Na „barany“ určené na rozbíjanie hradných múrov a brán mesta hádžu skaly a ťažké predmety, útočníkov na rebríkoch oblievajú horúcim olejom. Niektorým je to málo, na rímske obliehacie veže skáču z hradieb, zapaľujú ich fakľami či dobovými „Molotovovými koktailmi“ a poškodzujú prerezávaním lán spúšťacích mostíkov predtým, ako sami zahynú. Za padajúceho súmraku Rimania útok odtrúbia a vrátia sa do východzích pozícií. Majú nemalé straty a mnoho ranených.
Obrancom chýba najmä voda, keďže je sucho a mesto nemá dostatok studní. Jej zásoby v cisternách a improvizovaných rezervoároch sa míňajú rýchlo. Jednotlivci a skupinky odvážlivcov znalých terénu dokážu napriek trojnásobnému kordónu obkľučujúcemu mesto prenikať rímskymi líniami a prinášať do mesta zásoby v obmedzených množstvách. Keď Rimania začnú ešte viac zvyšovať obliehací násyp, Josephus prikáže improvizovane navýšiť mestské hradby. Jeho muži sa na nich obávajú pracovať, pod mrakmi šípov a projektilov z rímskych katapultov je to takmer nemožné. Joseph ich ochráni pohyblivými krytmi z vlhkých volských koží napätých na drevených koloch. Tie dokážu zachytiť šípy i kamene, ktoré sa po nich skĺznu, zápalné nálože zase na nich zhasnú. Napokon sa nájde dezertér, ktorý Vespaziána informuje o vyčerpanosti obrancov a únave obyvateľstva z obliehania. Rimania, aj keď prebehlíkovi nedôverujú, zorganizujú nový útok, odlišný od predchádzajúceho. Za svitania a oparu zo zdvíhajúceho sa púštneho prachu vstúpia do mesta cez prielomy v hradbách vybraní muži a pozabíjajú unavené a ospalé stráže. Na ich čele stojí Titus, vojvodcov syn. Keď otvoria brány svojim spolubojovníkom, osud Yodfatu je spečatený. Odpor je v okamihu zlomený, nastáva masaker.
Rimania rozzúrení stratami spôsobenými vriacim olejom, možno naftou (naphtha), ktorých použitie v boji v danej dobe osciluje na hranici štandardných a neférových prostriedkov, dnes napríklad ako napalm alebo kazetová munícia, v prvotnom vzplanutí zabíjajú ozbrojených i neozbrojených, starých a mladých, ženy i deti. Rovnako Židia zabíjajú svoje rodiny i samých seba, aby nepadli do rúk nenávidených pohanov a neskončili ako ich otroci. Počiatočná zúrivosť postupne ochabne a Rimania na pokyn velenia berú tých, ktori prežili, do zajatia. Podľa Josepha pri obliehaní a dobytí mesta zahynulo 40 000 Židov a 7 000 ich bolo zajatých. Kým prvé číslo berú dnešní archeológovia a historici vzhľadom na odhadovanú veľkosť populácie Iotapaty s rezervou, druhé považujú za reálne (do mesta mohli ešte pred jeho obliehaním pribudnúť utečenci z celej oblasti, ktorí v ňom nemali príbytky, podobne ako tomu bolo v prípade obliehania Jeruzalema). Rimania sa zmocnia aj ďalších dôležitých miest, akými boli Tiberias, Jaffa – Ioppa, Tarichea, Gadara, Skytopolis a Gišala.
Po dobytí Iotapaty sa Josephus skrývajúci sa v jej podzemí alebo neďalekej jaskyni vydá do rúk protivníkov. Dodnes mu je vyčítaná zbabelosť, že nespáchal samovraždu, ako sa na vysokého veliteľa v prípade porážky patrilo. Pozoruhodné je najmä to, že on sám detailne opisuje okolnosti svojej záchrany, pričom sa nerozpakuje uviesť negatívne argumenty, ktoré sú voči nemu používané dodnes. Keď sa jeho zvyšujúci muži dozvedia, že sa chce Rimanom, ktorí skrýšu utečencov obkľúčili, vzdať, hodlajú ho zabiť. Rečou, o ktorej autenticite a rozsahu môžu byť vzhľadom na vzplanuvšie vášne a dynamike ním samým opísanej scény oprávnené pochybnosti, ich údajne presvedčí, aby spáchali kolektívnu samovraždu, a tak unikli smrti či otroctvu. Muži súhlasia a ťahajú lós určujúci poradie, v akom majú umrieť. Vylosovaný stratí život zabitý svojím druhom, ktorý vzápätí zaujme jeho miesto. Po ňom ďalší a ďalší.
Neuveriteľné. Josephus je jedným z dvoch, ktorí zostanú nakoniec. Svojho druha presvedčí, aby sa Rimanom vzdali. Útočníci sa po dobytí Iotapaty vrhnú na opevnené mesto Gamla ležiace v kopcovitom teréne, ktoré v minulom roku odrazilo útok Agrippových oddielov, a na druhý pokus ho dobyjú. Tí z obrancov a obyvateľov, ktorí pri jeho obrane nepadnú, zahynú počas hromadného úteku pádmi z okolitých svahov a útesov, nedobrovoľnými i úmyselnými. Prvý rok ťaženia sa končí. Celkový počet obetí na strane Židov je podľa Josepha 100 000. Légie sa rozchádzajú do miest a táborov na pobreží poskytujúcich dostatok možností na oddych a rozptýlenie pri zotavení sa a naberaní nových síl. Tunajšie prevažne fénické obyvateľstvo Rimanov víta a dodáva im potraviny i potrebný materiál.
Nech sa po dobytí Iotapaty stalo čokoľvek, bez Josepha Flavia by sa len sotva dala zrekonštruovať reťaz udalostí známych ako „Židovská vojna“. Jeho tvrdenia sú neustále konfrontované s najnovšími poznatkami vedcov z radov moderných historikov, bádateľov a archeológov. Výklad udalostí, ako ho podáva on, ukazuje (až na detaily a autorskú voľnosť, ktorej zvádzanie sa historikom dušujúcim sa, že budú písať „sine ira et studio“ nevyhýba a ani oni jemu) ako vcelku hodnoverný. Moderným historikom neostáva nič iné, len sa ovíjať okolo klasikov ako vínna réva okolo drevenej podpery. Odborné publikácie stále pribúdajú, no ak ich autori nechcú len fabulovať a špekulovať, a to sa dá zistiť ľahko letmým pohľadom na zoznam primárnych prameňov a poznámkový aparát (čím začína štúdium každej odbornej publikácie), vždy skončia pri Josephovi Flaviovi, Tacitovi, Suetoniovi, Cassiovi Diovi, Eusébiovi z Cézarey a ďalších bez ohľadu na to, či s nimi, a do akej miery, súhlasia alebo nie. Čoraz dôležitejšie miesto má archeológia, ktorá dokáže modernými metódami bádania overovať svedectvá z dávnej minulosti a pomáhať oddeľovať mýty, klebety, polopravdy i vedomé lži od toho, čo sa stalo. Dnešné možnosti výskumu rozširujú forenzné postupy kombinujúce známe fakty s najnovšími vedeckými zisteniami a dedukciou. Ak už nič iné, Josephov rozhľad podporený jeho výchovou a vzdelaním vymykajúcim sa dobovému priemeru, znalosť spôsobu uvažovania Rimanov (pred vojnou ako advokát krátko pôsobil v Ríme), zmysel pre detail spolu so schopnosťou prehľadne a metodicky zobrazovať udalosti, ktorých bol aktérom i svedkom, si zasluhujú, berúc do úvahy celé jeho zachované dielo, nemalý rešpekt.
Po predvedení pred Vespaziána ho Josephus pozdraví ako imperátora. Prekvapenému vojakovi predpovedá, že sa stane cisárom. Toto sa mu dá uveriť spakruky. „Židovská vojna“ bola totiž napísaná a sprístupnená verejnosti ešte za Vespaziánovej vlády, takže jej autor by si nedovolil tvrdiť niečo nehorázne, dokonca vzhľadom na svoje postavenie bývalého otroka urážlivé. Už aj tak riskoval veľa pozdravom samotným. Ibaže… Rímski historici sú známi uvádzaním znamení predpovedajúcich vládu toho-ktorého cisára posilňujúc tak ich „prirodzený“ mandát zvestovaný bohmi. Vespasianus, ktorý nepochádzal z nobility starých rodín hlavného mesta, by takúto predpoveď potreboval ako soľ. Na druhej strane, verejne pozdraviť ako cisára obľúbeného vojvodcu veliaceho početnému vojsku bolo samo osebe riskantné i pre pozdraveného. Očakávalo by sa, že dá pochlebujúceho okamžite ukrižovať, aby dokázal svoju lojalitu cisárovi v Ríme. Navôkol mohli byť Nerovi informátori pripravení referovať o všetkom, čo sa v stále nepokojnej Judei, vrátane rímskeho štábu, deje.
Priebeh vojnových operácií nie je kontinuálny a neprerušovaný. Oddýchnutá a zrejme aj doplnená Vespaziánova armáda v nasledujúcom roku (68) pokračuje v taktike z predchádzajúceho. Základný vzorec jej správania, ktorým sa dôsledne riadi, je jednoduchý. A krutý. Znie približne takto: „Podriaď sa a budeš žiť, postav sa na odpor a považuj sa za šťastného, ak budeš len otrokom.“ Navyše ju vedie vojvodca, ktorý aj napriek skôr uvedeným „pohodovým“ vlastnostiam nie je žiadny dobrácky tatko. On ani jeho muži nešetria smrťou. Do Mŕtveho mora dá pohádzať zajatých esénov, aby sa presvedčil o jeho vlastnostiach sledujúc či sa utopia. Popri týchto epizódach rímske vojsko systematicky a húževnato napreduje. Dobýja mestá a opevnené osady v Perei, kam sa vojna preliala z Galiley a postupuje do Samárie. Za ňou sa už rozprestiera Judea. Na útok na Jeruzalem si chce, aj v dôsledku správ o bojoch medzi Židmi samotnými, počkať. „Židovská vojna“ je totiž nielen o vojne Židov s Rimanmi, ale nemenej o ich vzájomných konfliktoch.
Umiernená povstalecká „vláda“ v Jeruzaleme pozostávajúca prevažne zo saducejov, príslušníkov privilegovaných rodín s monopolom na výklad Tóry, ktorí tradične obsadzujú najvyššie miesta veľkňazov a členov najvyššej rady – Sanhedrinu, je radikálmi podozrievaná z úmyslu s Rimanmi rokovať. Proti je Galilejčan Ján (Yohanan ben Levi) z Gišaly (hebr. Guš-halav, lat. Giscala), kedysi Rímu lojálny, no postupne jeho zaprisahaný nepriateľ. Donedávna bol Josephovým ambicióznym protivníkom v úsilí nahradiť ho ako hlavný veliteľ vládneho vojska v Galilei. Prvý bol však zajatý a druhý pred Rimanmi len tak-tak ušiel. Ján teraz velí súkromnej armáde, tisíckam jemu oddaných mužov. Zelóti na čele s Eleazarom ben Simonom, jedným z víťazov nad Rimanmi pri Bethorone, sú ešte radikálnejší a početnejší. Medzi tromi frakciami a ich prívržencami prepuknú otvorené boje, v ktorých majú sprvoti prevahu podporovatelia vlády na čele s veľkňazom a niekdajšou hlavou Sanhedrinu Hananom ben Hananom. Mohutný prílev zúfalých a zároveň rozhorčených utečencov z Galiley a Samárie, ktorí to cítia tak (nie neoprávnene), že ich vláda v Jeruzaleme svojou pasivitou hodila cez palubu, tento pomer zmení. Prispejú k pádu teokraticko-monarchického monopolu starých rodín. Saduceji ako samostatný, a donedávna rozhodujúci, komponent židovskej spoločnosti sa z večera na ráno z dejín vytrácajú.
Zelóti si privolajú na pomoc Edomitov – Idumejcov z juhu. Je ich mnoho, sú bojovní a ich územie zatiaľ nebolo vojnou zasiahnuté. V danom momente sa opäť ponúka paralela s Francúzskou a Ruskou revolúciou, v ktorých saduceji a ich veľkňazi svojím nastavením a konaním pripomínajú umiernených aktérov Mirabeaua s Kerenským, zatiaľ čo zelóti a Idumejci sú budúci jakobíni, „eseri“ (sociálni revolucionári) a napokon boľševici rozosievajúci vo svojom dosahu revolučný teror. Potomkovia oklamaného biblického Ezaua, Izákovho syna a Jákobovho brata, vpadnú do mesta a zabíjajú všetkých, ktorí im prídu pod ruku oddávajúc sa, podľa Josephových slov, „pôžitkom idúcim proti právu (prirodzenosti)“. Naráža tým na ich záľubu v obliekaní sa do ženských šiat a preberaní správania ich nositeliek. Vo vraždení nerobia medzi svojimi obeťami rozdiel nepoznajúc žiadne obmedzenia.
Na vidieku to nie je o nič lepšie. Simeon bar Giora so svojimi prívržencami po odchode z Jeruzalema zabíja a drancuje v Idumei. Pripojí sa k sicariom Eleazara ben Yaira vyhnanými z Jeruzalema a utiahnuvším sa do pevnosti Masada vzbudzujúcej rešpekt. Túto mohutnú stavbu so skladmi zbraní pre tisícky mužov, cisternami s pitnou vodou a zásobami potravín dal vybudovať ešte Herodes Veľký, „kráľ Židov“ (Rex Iudaeorum, oficiálny titul priznaný mu rímskym senátom), ako posledné útočisko pre prípad núdze. Odtiaľ podniká výpravy do okolia, ktoré Josephus označuje za „banditské“. Jeho armáda má 15 000 ozbrojených mužov sprevádzaných desiatkami tisícov jednoduchých ľudí, celých rodín vrátane žien a detí. Títo všetci veria, že Simeon je prorokmi ohlasovaný Mesiáš.
Spolu porazia oddiely Idumejcov, ktoré proti nim vyslala nová vláda. Napokon príde Simeon do Jeruzalema na pozvanie Jána z Gišaly so svojimi mužmi aj on sám, no namiesto dosiahnutia dohody o spojenectve prepukne medzi tromi frakciami (bar Giorovi ľuda nahradia ben Hananových) vrátane zelótov vedených Eleazarom ben Simonom zúrivý boj. Chaos vrcholí, jeho obeťou sú vodcovia i jednoduchí ľudia. Revolúcia opäť požiera svoje deti. Dôkazom je smrť Hanana ben Hanana v bojoch s Idumejcami a poprava Nigra z Perey zelótmi. Svojou udatnosťou a veliteľskými schopnosťami sa zaslúžil o víťazstvo Židov nad Rimanmi pri Bethorone. Spolu s Josephom boli spomedzi povstaleckých veliteľov azda jediní schopní taktického myslenia a vedenia aktívnej obrany. Nigrovi ako skúsenému vojakovi muselo byť s pribúdajúcim časom jasné, že živelný odpor nemá šancu na úspech. Jeho osud a „vďaku“ súčasníkov raz budú zdieľať William „Braveheart“ Wallace i Georges Danton. Takisto mnohí ďalší, ktorí urobia čiernu prácu a potom môžu odísť na popravisko súc zradení vlastnými.
Vespasianus na správy o rozkole medzi Židmi poznamená, že mu stačí počkať si, kým sa jeho protivníci navzájom sami vyzabíjajú. Jeho myseľ primárne zamestnávajú správy o nedávnych udalostiach v Itálii. Nerov a Galbov nástupca Otho je mŕtvy (apríl 69), cisárom sa stal nepopulárny Vitellius. Légie na Dunaji podporili porazeného Otha ešte predtým, ako k nemu dorazili posily, ktoré mu poslali na pomoc neakceptujúc na tróne Vitellia. Čo teraz? Budú potrestané, vystriedané a poslané do nejakého zapadákova strážiť hranice impéria a ich velitelia popravení? Do napätého ticha udrie blesk. Prefekt Egypta Tiberius Iulius Alexander po dôvernej komunikácii s Vespaziánom, ktorý predtým podporil Otha, no nie víťazného Vitellia, prisahá vernosť veliteľovi Rimanov v Judei ako cisárovi. Vzápätí sa k jeho aklamácii pridajú správca Sýrie Licinius Mucianus a spojeneckí východní panovníci. K Alexandrovi síce už skôr dorazili Vitelliovi emisári z Ríma, aby z neho vyžmýkali prísľub podpory, no on sa rozhodol inak a vie prečo. V skratke, bližšia košeľa ako kabát. Alebo, ako by povedali Rimania (porovnávacím ablatívom, ktorý slovenčina prekladá genitívom) – melior (est) canis vivus leone mortuo (lepší živý pes (od) mŕtveho leva). Dá sa len hádať, či vedel o schôdzke Vespaziána s Muciánom ešte pred verejným vyhlásením kandidatúry prvého v Alexandrii. Keď sa k novému cisárskemu kandidátovi z Východu s úľavou pridajú aj légie na Dunaji, Vitelliov osud je spečatený. Vyhrať už nedokáže, aj keď sa o to pokúsi, len oddialiť porážku. Môže si za to svojím správaním sám.
Druhú polovicu roka (69) Vespasianus a jeho poradcovia riešia predovšetkým záležitosti súvisiace s jeho ambíciami. Jeruzalem musí počkať. Vyzývateľovi ponúknu pomoc panovníci okolitých krajín. On sám navštívi na radu svojho okolia polmiliónovú Alexandriu ako druhé najväčšie mesto impéria v rámci exkluzívnej „pí-ár“ akcie. Je to triumf, najmä grécke obyvateľstvo starovekého veľkomesta ho privíta s nadšením. Bodaj by nie, veď v Judei zabíja Židov, jeho úhlavných nepriateľov. Dáva tým signál všetkým – rímsky Východ stojí za Vespaziánom. O zdar „eventu“ sa v nemalej miere pričinil práve prefekt Egypta Iulius Alexander, syn zosnulého alabarchu (šéfa finančnej a colnej správy) Alexandra, významnej postavy Židov v diaspore. Pochádza z bohatej a váženej židovskej rodiny so štipkou „egyptskej“ krvi (len geograficky, jeho predkovia boli Židia z oázy Fajjúm) no vychovaný je v grécko-rímskom duchu. Jeho meno je toho najlepším dôkazom, rovnako ako neotrasiteľná lojalita voči Rímu podčiarknutá vážnosťou funkcie, ktorú mu tento zveril.
Už za Claudiovho panovania bol prokurátorom Judey (roky 46-48). Zúčastnil sa na Corbulovom ťažení v Arménii. Pri predchádzajúcich nepokojoch a pouličných bojoch medzi alexandrijskými Grékmi a Židmi vyšle (po viacnásobnom varovaní) proti druhým, identifikovaným ako vinníci, legionárov, ktorí ich pobijú možno desaťtisíce (Josephus uvádza číslo 50 000). Alexander na úpenlivé prosby predstaviteľov komunity napokon svojich mužov stiahne z ulíc, no Gréci v pogrome pokračujú ďalej. Alexander spoločne s Agrippom II. a jeho sestrou Berenike (najmä s ňou) sú členmi najbližšieho okruhu poradcov Tita, ktorý po Vespaziánovom odchode do Alexandrie a z nej do Itálie preberá nad rímskymi silami v Judei velenie. O osude rebelujúcej provincie rozhodne nadchádzajúci rok. Vlastne, je o ňom rozhodnuté od okamihu, keď Rimania vyslali proti povstalcom svoju armádu. Ba ešte skôr.
Tiberius Iulius Alexander v uniforme. Prefekt Egypta a (možno aj) pretoriánskej gardy židovského pôvodu. Vojenská miniatúra.
Tiberius Alexander: The Jewish General Who Destroyed Jerusalem – TheTorah.com
Rimania a ich spojenci usporiadajú veľkú vojnovú poradu v meste Berytos (Bejrút). Okrem ťaženia na Jeruzalem riešia najmä to, ktoré oddiely vytiahnu proti Vitelliovi. Veliteľom Vespaziánovej armády pochodujúcej cez Balkán do Itálie sa stane guvernér Sýrie Mucianus. K dispozícii má kompletnú Šiestu Železnú légiu (LEG VI Ferrata) a ďalších 20 – 25 kohort legionárov (úhrnom dva a pol légie) z oddielov vyčlenených z légií na Eufrate, ktorých doplnia spojenci a žoldnieri. S pomocnými oddielmi 30 000 – 35 000 mužov. Vzhľadom na silu Vitelliovcov to nie je dosť, no Vespasianus s Muciánom vsádzajú hlavne na dunajské légie a ich podporu, ktorá zmení situáciu v ich prospech zásadným spôsobom. Možno aj od pretoriánskej gardy v Ríme, ktorej sa po Othovej smrti a Vitelliovom nástupe k moci, ako to bývalo zvykom, nevyhli čistky.
Veliteľom ich predvoja je ctižiadostivý Antonius Primus, legát prednedávnom Galbom zriadenej Siedmej légie Dvojičiek (LEG VII Gemina, [u Tacita tiež „Galbova – Galbiana“]; odkaz na Romula a Rema), presunutej z domovskej Hispánie do panónskeho Carnunta. Má za úlohu postupovať opatrne, na pochode priberať ďalšie vexilácie z légií umiestnených v dunajských táboroch a počkať na hlavný voj, aby spoločne vtrhli do Itálie. No on sa rozhodne pre riskantný postup. Z dunajského „Limesu“ stiahne viac mužov, ako bolo pôvodne dohodnuté, a na Vitelliovcov zaútočí už v Itálii pri Bedriaku (Cremona, október 69). Porazí ich na hlavu a ich zvyšky ženie k Rímu. Mucianus, ktorý ho nasleduje s jadrom svojho vojska, musí za ním najprv zaplátať diery a zahnať za Dunaj lúpiacich Dákov posmelených oslabením tamojších rímskych posádok. Príchod inváznej armády do Itálie znamená Vitelliov koniec. V decembri sa Vespasianus v Ríme, kde ho už očakáva Mucianus, mladší syn Domitianus a senát, oficiálne ujíma vlády nad celým impériom. On sám považuje za začiatok svojho panovania 1. júl (69), keď bol vyhlásený v Alexandrii za cisára. Mraky sa po búrke postupne rozchádzajú, no jeden na slnkom spaľovanom Východe všeobecnej úľave z konca občianskej vojny stále tieni.
Na Veľkú noc, Pesach, roku 70 nášho letopočtu (14. apríla) začnú štyri Titove légie obkľučovať Jeruzalem. K trom už operujúcim na území Judey a v jej okolí v predchádzajúcich troch rokoch pribudla Dvanásta Hromovládna (XII Fulminata), ktorá dostala šancu zbaviť sa škvŕn na svojej reputácii z Arménie i Gallovho nevydareného pokusu o potlačenie vzbury Židov v jej zárodku. Podľa Josepha sa jej to podarí. Aj jej ďalší osud, až do 5. storočia, bude spojený s Východom. Epigrafické pamiatky vydávajú svedectvo o prítomnosti jej príslušníkov pri Kaspickom mori v dnešnom Azerbajdžane. Zloženie rímskeho vojska sa jej príchodom zmenilo. Ak berieme do úvahy Josephov údaj o 50 000 vojakoch pri obliehaní Jeruzalema, mohlo by to znamenať, že je v ňom oproti minulým trom rokom menej spojeneckých jednotiek, predovšetkým ľahkej jazdy nepotrebnej pre dobýjanie mesta. Táto mohla posilniť Muciánov expedičný zbor smerujúci do Itálie.
I keď je celkový počet obliehateľov Jeruzalema o čosi nižší, ich útočný potenciál príchodom ďalšej légie výrazne vzrástol. Hlavný rímsky veliteľ vykonávajúci prieskum sa v sprievode jazdeckého oddielu k mestu priblíži príliš neopatrne a takmer padne do zajatia Židov, ktorí z mestských brán podniknú neočakávaný a bleskový výpad. Josephus hovorí o Prozreteľnosti, ktorá zachránila Tita, aby mohol splniť svoje poslanie. Aj preto, že pri prebíjaní sa cez protivníkov neutrpel ani škrabnutie, zatiaľ čo viacerí muži z jeho najbližšieho sprievodu boli buď zabití alebo unikli doráňaní.
Vodcovia obrancov, Ján z Gišaly, Simeon bar Giora a Elezar ben Simon, sa v momente príchodu Rimanov pod hradby Jeruzalema ako-tak dohodnú na jeho spoločnej obrane, no k trom prútom to má veľmi ďaleko. Jednotné a koordinované velenie neexistuje. Každá frakcia je zodpovedná za obranu tých častí hradieb a vnútorného mesta, ktoré už ovláda. Za štandardných okolností má Jeruzalem približne 80 000 obyvateľov, teraz ich je v ňom niekoľkonásobne viac. Ako každoročne, pribudli státisíce pútnikov prichádzajúcich sláviť Pesach ako pamiatku na nútený pobyt v Egypte a po Božom zásahu následný odchod z neho, navštíviť Chrám a vykonať pred ním symbolickú obetu. Do Chrámu samotného môžu vstupovať len veľkňazi a kňazi. Počet Židov prítomných v Jeruzaleme počas jeho obliehania Rimanmi, neznámu veličinu „X“, tak môže predstavovať jeden milión a viac (Josephus Flavius) i približná polovica uvedeného čísla (600 000; Tacitus). Tieto údaje totiž referujú k celkovým stratám Židov súvisiacimi s obliehaním a dobytím mesta. Existujú i výrazne nižšie, moderné, odhady. Chýbajú im presvedčivé zdôvodnenia.
Po predohre prichádza prvé dejstvo drámy, z ktorej sa stane tragédia. Légie postupujú, ako je ich zvykom. Vybudujú tri tábory, jeden spoločný pre dve už pripravené na obliehanie a dva samostatné. Následne začnú okolo mesta vŕšiť valy a rozostavovať obliehaciu techniku. Povstalci po celý čas podnikajú protiútoky a tvrdo dorážajú na legionárov a podporný personál pri terénnych prácach. Keď sú Rimania pripravení, podniknú útok na prvý obranný múr z celkovo troch. Po troch týždňoch od príchodu k Jeruzalemu sú dobyté už dva a útočníci obsadia vzdialenejšie časti mesta. Od jeho centra s Chrámom a pevnosťou Antonia ich oddeľuje tretí.
Scéna z filmu „Dákovia“ (1967) umožňuje získať predstavu o spôsobe dobýjania miest a pevností Rimanmi.
Takmer každý príbeh, zvlášť historický, má svoju pointu. Tie najlepšie sú založené na paradoxoch. Druhým mužom rímskeho velenia po Titovi je egyptský prefekt Iulius Alexander. Žid. Vzhľadom na svoje skúsenosti je Titovým mentorom. Niektorí usudzujú, že neskôr dosiahol aj hodnosť prefekta pretória (praefectus praetorio), veliteľa cisárskej gardy, no nie je to také jednoznačné. Referencie k jeho vojenským právomociam v danej situácii nemusia byť odkazom aj na jeho funkciu (od roku 71 bol už prefektom pretoriánov, ministrom obrany a vnútra v jednom, Titus menovaný svojím otcom). Tak či onak mal vzhľadom na svoje skúsenosti plnú Vespaziánovu dôveru. Pri takmer päťmesačnom obliehaní Jeruzalema stojí hneď po boku imperátorovho syna, budúceho Vespaziánovho spoluvládcu a následníka. Alexander je tak druhým najvyšším veliteľom rímskej armády nielen v Judei, no po Muciánovom odchode do Itálie zrejme aj na celom rímskom Východe. Spolu s Herodom Agrippom II. a jeho sestrou Berenike, ktorá je Alexandrovou švagrinou (bola vydatá za jeho mladšieho brata Marka, ten umrel v mladom veku), sú prorímskymi lojalistami s „hybridnými“, nie však fluidnými, identitami. So svojimi predchodcami a rodinami spojili svoj osud s Rímom. Aspoň sa to tak môže javiť. Berenike je navyše Titovou družkou, rovnocennou partnerkou, ak sa chceme vzhľadom na jej spoločenské postavenie vyhnúť zjednodušujúcemu označeniu milenka.
Je to „žena s minulosťou“, tri razy vydatá, vdova i utečenkyňa od svojho posledného manžela, so štyrmi deťmi, prvé mala ako sotva pätnásťročná. Z uvedeného ju nemožno viniť, bola objektom a predmetom regionálnych sobášnych politík, ktorým bola nútená obetovať svoju mladosť. Bola inteligentná, vzdelaná, ambiciózna a zrejme aj príťažlivá. Jedna z radu jej podobných silných a sebavedomých žien pochádzajúcich z Východu, ktoré mali na ctižiadostivých mužov s postavením taký magnetický vplyv prinajmenšom od čias Ester a Judity po Kleopatru a Zenóbiu. Od svojho partnera je staršia o dvanásť rokov a on sám nie je zajačik. S bratom Agrippom, starým mládencom, na dvore ktorého po odchode od posledného manžela žila, sú si blízki, podľa Josepha i iných až príliš.
O štyri roky po páde Jeruzalema navštívi Tita v Ríme a žije s ním v jednej domácnosti vystupujúc ako jeho manželka. Keď ako Nerimanka a navyše žena, na údiv rétora Quintilliána i neskorší sarkazmus posmeškára Juvenala nasmerovaný proti Židom vo vysokých funkciách (Iulius Alexander), predsedá súdnemu pojednávaniu, Mucianus, silný muž v pozadí, sa postará, aby Rím opustila. Verejná mienka je v Meste už tradične nastavená proti Východu, a to nielen Židom, ale aj Sýrčanom a Egypťanom považovaným za nestálych, nepredvídateľných a nespoľahlivých. Po Vespaziánovej smrti a Titovom nastúpení na trón (79) sa pokúsi o návrat. Bezúspešne. Mohol to byť ich spoločný, diskrétne predkomunikovaný pokus oň. Rímska verejnosť i politické kruhy mu opäť povedia nie.
Pred útokom na vnútorný, celkovo tretí, mestský múr usporiadajú Rimania pre obrancov ticho sa prizerajúcim z hradieb pôsobivé predstavenie. Za zodpovedajúcich bezpečnostných opatrení privádza Titus postupne do mesta légie, aby im vyplatil žold. Po štyri dni od rána do súmraku prechádzajú pred Titom a jeho štábom vojaci v slávnostných uniformách pod orlami légií a odznakmi kohort, v plnej výstroji, so zbraňami, štítmi, prilbami a panciermi ligotajúcimi sa na slnku, pešiaci i jazdci vedúci za uzdu kone v bohatých postrojoch, preberajúc si svoju plácu. Rím tým demonštruje svoju silu, sebavedomie a dôslednosť. To posledné preto, lebo výplatné termíny sú pevne stanovené bez ohľadu na čas, miesto a okolnosti. Psychologicky je to porovnateľné s efektom tradičnej novembrovej prehliadky Červenej armády uskutočnenej v roku 1941 na jej bojovú morálku, keď bol wehrmacht od Moskvy vzdialený zopár desiatok kilometrov.
Toto počínanie Rimanov má dvojité rácio. Je to apel na obrancov, aby si uvedomili bezvýslednosť a márnosť svojho počínania a kapitulovali, kým je čas. Druhým demonštrovanie sebadôvery, odhodlania a povzbudenia vlastných mužov. Rimania a ich spojenci bojujúci týždne v izolovaných skupinách v rôznych častiach mesta majú možnosť znovu si uvedomiť, akú nezdolateľnú silu spoločne predstavujú. Je to podobné stupňovaniu výkonu športovcov pred domácim publikom, pri ktorom sa emočne navzájom ovplyvňujú a podporujú. Hlavný veliteľ svojim mužom zároveň poskytuje čas na oddýchnutie si od boja a načerpanie nových síl. Josephus píše, že ak by aj niektorí spomedzi Židov, a nebolo by ich málo, uvažovali o vzdaní sa, vodcovia frakcií a ich pomáhači vrátane najbrutálnejších vykonávateľov ich rozkazov by s tým nesúhlasili vediac, že oni sami žiadnu milosť nedostanú.
Potom sa znovu začne nemilosrdný boj. Josephus krytý štítmi legionárov sa priblíži k hradbám apelujúc na obrancov, aby sa vzdali. Títo mu nadávajú do zradcov a zrania ho. Rimania po mnohých útrapách dobyjú aj tretí val prebíjajúc sa k pevnosti Antonia a Chrámu samotnému. Pred rozhodujúcim úderom dostanú od Tita pokyn ušetriť ho. Boje sú však také prudké, že jeden z legionárov podráždený odporom hodí do vnútrajška Chrámu fakľu. Z pohľadu radového vojaka, ktorý niekoľkokrát denne absolvoval cestu do záhrobia a späť, mu nemožno takéto konanie zazlievať. Veď Židia odmietli opakované ponuky Rimanov, aby sa vzdali. Používali metódy boja, napríklad predstierané vzdanie sa a následné zabíjanie nič netušiacich strážcov, ktorí ich odvádzali do zázemia, čo Rimania považovali za zákerné. Úmyselne zničili veľké zásoby potravín, aby svojim vlastným ľuďom uchyľujúcim sa ku kanibalizmu neostávalo nič iné len zápasiť s Rimanmi o holý život.
Keď už nie je dostatok potravy ani pre stále rozhádané a navzájom si naďalej nedôverujúce frakcie, tak nepotrebných vyženú z mesta do zeme nikoho, priestoru medzi mestskými hradbami a rímskym ochranným valom (circumvallatio), kde hromadne hynú od hladu. Tých, ktorí sa snažia cez rímske pozície uniknúť, Rimania ukrižovávajú v takom množstve, že v širšom okolí Jeruzalema niet jediného stromu. Keď sa zabíjania nasýtia, niektorí dávajú utečencom zo súcitu chlieb. Nezvyknutí na príjem potravy po dlhší čas, nešťastníci umierajú v strašných bolestiach. Pritom to stále nebolo to najhoršie, čo sa im mohlo stať. Sýrčania a Arabi z pomocných oddielov mnohým ešte za živa párali bruchá hľadajúc prehltnuté mince. Podľa Josepha len za jednu noc bolo takto zavraždených dvetisíc osôb, mužov, žien a detí. Keď sa to dozvie Titus, vydá rozkaz svojej jazde obkľúčiť previnilcov, medzi ktorými sú aj Rimania, a dá ich na mieste popraviť. Veliteľov spojeneckých oddielov dôrazne varuje pred pokračovaním takýchto praktík označiac ich za barbarské.
Skazu Chrámu dovŕši oheň, ktorý prepukne v plnej sile. V nahustenom priestore na námestí pred ním i v budove samotnej Rimania zabíjajú Židov a Židia Rimanov, zatiaľ čo na rozvášnených protivníkov bez rozdielu padajú trámy a pylóny rúcajúcej sa stavby. Akoby sa zopakovali scény z dobýjania Kartága Scipiom a boje v Melkartovom chráme spred dvoch storočí (146 p.n.l.). Na rozdiel od svojho predchodcu Titus vydá príkaz, aby centurióni bili palicami vojakov v úsilí odradiť ich od jej ďalšieho ničenia vyvierajúceho z ich „nadšenej zúrivosti“ (Josephus), no márne. Titus sa podľa historika snaží oheň zastaviť, čo jeho dnešní kritici vyhodnocujú ako ďalší pokus prevracača kabátov o captatio benevolentiae (uchádzanie sa o priazeň) svojho pána a chlebodarcu.
Niektorí chcú totiž aj dnes silou-mocou vidieť Tita ako muža primárne zodpovedného za zničenie ústrednej stavby Židovstva so spirituálnym dosahom presahujúcim tri tisícročia. Akoby o jej zachovanie neprosili aj tí, ktorí ho obklopovali a ktorých považoval za priateľov – Alexander, Agrippa i Berenike. Pri pozornom pohľade na ich konanie zistíme, že každý jeden z nich sa za Židov postavil už v minulosti (Agrippa a Berenike riskujúc vlastné životy), radou, konaním alebo orodovaním u rímskych správcov, uvedomujúc si, že keď sa nedajú zachrániť jednotlivci, prežiť musí, tak ako v egyptskom a perzskom zajatí, národ ako celok. Pretože aj keď má (rímska) hlava svoje dôvody, (židovské) srdce nepustí. Židia si zničenie Prvého i Druhého Chrámu pripomínajú každý rok (Tiša B´Av; v časovom úseku od 12. júla do 9. augusta).
Podľa Josepha usporiadal Titus pred finálnym útokom poradu za prítomnosti veliteľov légií i ďalších dôstojníkov, na ktorej sa po vypočutí názorov pre a proti rozhodol, že Chrám ušetrí dôvodiac jeho architektonickou hodnotou, rímskou veľkorysosťou a tým, že Rimania bojujú proti konkrétnym pôvodcom zla a chaosu, nie proti tomu, čo stojí nad fyzickým svetom. Opačne sa k veci stavia neskorší kresťanský historik Sulpicius Severus (4 st.), ktorý viní Tita, že pokynom k zničeniu Chrámu chcel oslabiť a vykoreniť židovskú i kresťanskú vieru. Podsúvanie a presadzovanie názorov o Titovej vine však oslabuje tá časť rabínskeho výkladu príčin „Židovskej vojny“ a skazy Jeruzalema, v ktorých on a Rimania boli len nástrojmi Boha trestajúceho Židov za spáchané hriechy. Titus rovnakými slovami odmietne zaliečavý návrh sýrsko-gréckej populácie Antiochie, tretieho najväčšieho mesta impéria, jasajúcej nad zničením konkurenčného Jeruzalema, aby v jej uliciach usporiadal svoj triumfálny pochod. Takto môže hovoriť len ten, kto má čisté svedomie pred svojimi bohmi i cudzím. Rimania obávajúci sa neznámych božstiev nemenej ako vlastných boli poverčiví.
Zničenie Chrámu. Francisco Hayez. Olejomaľba z roku 1867. Wikipédia.
What’s the truth about….the Cause of the Destruction of the Beit Hamikdash? – Jewish Action
Ostáva zlikvidovať posledné ohniská odporu. 8. septembra roku 70 je po všetkom. Rimania vztýčia orlov légií a odznaky kohort v pozostatkoch Chrámu a prinesú im obetu. Titus prikáže uchrániť pred zbúraním časť hradieb a tri masívne veže (Phasael, Hippicus a Mariamme) ako súčasť opevnenia slúžiaceho rímskej posádke. Zvyšok mesta je v ruinách. Za prítomnosti veliteľov légií a ďalších vysokých dôstojníkov usporiada v meste zhromaždenie celého vojska. Verejne sa čítajú mená mužov, ktorí v bojoch preukázali výnimočnú udatnosť a odvahu. Titus vojakom osobne odovzdáva bohaté dary, vyznamenáva ich a povyšuje. Nechýbajú tradičné koruny za vystúpenie na hradby medzi prvými, ozdobné retiazky a kopije ako symboly preukázanej odvahy a majstrovstva v kontaktnom boji, všetko zo zlata. Koristi je mnoho, každý si príde na svoje, pretože hlavný veliteľ na svojej armáde nešetrí.
Po obetách Jupiterovi usporiada pre svojich mužov štvordňové hodovanie. Následne rozdelí armádu na tri časti. S dvomi légiami sa presunie do Antiochie, ďalšie dve pošle do ich táborov na Eufrate predstavujúceho hranicu medzi Rímskou a Partskou ríšou. Titovi vychádzajú v ústrety na vzdialenosť šiestich kilometrov od mesta davy, ktoré ho zdravia tradičným rímskym pozdravom – vystieraním pravíc (Josephus: Of the War, Book VII, 5, 2, a i.). O jeho existencii niet pochýb, o forme sa vedú možno zbytočné diskusie. Rímsky vojvodca ochráni miestnych Židov pred nebezpečenstvom hroziaceho pogromu a rovnako odmietne návrh najvyšších predstaviteľov mesta, aby boli z mesta vyhnaní.
Porazení však musia čeliť následkom svojho konania. Osud vodcu zelótov Eleazara ben Simona je neznámy. Padol v boji, no s kým? S Rimanmi alebo Jánovými mužmi? Ich vzájomné potýčky pokračovali aj počas bojov so spoločným nepriateľom. Simeona bar Gioru a Jána z Gišaly čaká účasť v sprievode zajatcov na spoločnom Vespaziánovom a Titovom triumfe v Ríme. Prvý, po celý čas sprievodu bičovaný, bude v zhode s rímskou tradíciou vzápätí popravený, druhý len doživotne uväznený. Obaja sú dnes chápaní ako národní hrdinovia, zatiaľ čo Josephus je mnohými vnímaný ako zradca. Ako Marobudus pri porovnávaní s Hermannom. Simeon a Ján rovnako nespáchali samovraždu, keď boli ich oddiely porazené, ako by sa na vojvodcov „patrilo“. Skrývali sa a napokon sa vzdali. Popri stovkách Rimanov spolu s Eleazarom i ďalšími pozabíjali alebo vystavili smrti, či už priamo alebo nepriamo, desaťtisíce príslušníkov vlastného národa. O Josephovi, hlásiacom sa k svojmu židovstvu aj po tom, čo sa stal rímskym občanom, nič také nie je známe a ani to nezodpovedá jeho osobnostnému profilu.
Rimania odnášajú z Chrámu menoru – zlatý sedemramenný svietnik, symbol židovskej viery a autoreflexie židovského národa ako „svetla medzi národmi“ na jeho domovských územiach i v diaspore. Dnes je emblémom Štátu Izrael. Fragment z Titovho oblúka v Ríme. Wikimedia.
V prípade Jána je mierny trest veľmi prekvapujúci. Zrejme ho Rimania, na rozdiel od Simeona (ktorému akiste priťažilo, že bol svojimi prívržencami považovaný za Mesiáśa) a Eleazara, nevnímali ako čelného predstaviteľa rebélie. Kľúč k pochopeniu rímskej zhovievavosti sa možno skrýva v jeho minulosti, keď bol voči Rímu lojálny. Spočítaných zajatcov je 97 000, mŕtvych sú státisíce. Judea a priľahlé územia bývalého Herodovho kráľovstva stratia polovicu svojej populácie. Zajatí chlapco-muži do sedemnásť rokov (u Rimanov vek plnoletosti) smerujú priamo na trhy s otrokmi, starší na nútené práce do kameňolomov, baní a amfiteátrov po celom impériu. Ženy, deti a starí ľudia väčšinou zahynuli, tých posledných, ak neumreli od hladu a vyčerpania, pozabíjali Rimania ako nevyužiteľných. Mladíci a muži vyznačujúci sa telesným pôvabom a vysokým vzrastom, celkovo sedemsto, budú predvedení rímskemu davu oslavujúcemu víťazstvo triumfátorov a následne predaní do otroctva. Rím uvalí na všetkých Židov v impériu bez rozdielu osobitnú ročnú daň (fiscus Iudaicus). Zruší ju až cisár Antoninus o mnoho desaťročí neskôr. Pred vojnou prekvitajúca teraz spustošená Judea, v širšom zábere Eres Yisrael – Zem Izraelitov, je len vlastným tieňom. Populačne aj kultúrne sa bude ešte dlho spamätávať z utrpených rán a škôd. A bude to ešte horšie.
Vojna zároveň rozbila predvojnovú spoločenskú štruktúru Judey. Saducejov viac niet, rovnako ako kumránskych essénov, ktorých nepočetná komunita sa stala „vedľajšou obeťou“ konfliktu. Ťažisko duchovného vedenia radového obyvateľstva tak prejde zo statickej hierarchickej náboženskej štruktúry na čele so saducejmi na rabínov a jednotlivé školy výkladu Písma. To zodpovedá stavu, v ktorom sa ocitla roztrúsená diaspora s potrebou nových náboženských vodcov s autoritou. Písomnú Tóru doplní dovtedajšia ústna – Mišna a ich výklad – Midraš. Zelóti a mnohí sicariovia sú so škrípajúcimi zubami a nenávisťou voči Rímu aj naďalej planúcou v ich srdciach porazení a rozlezení po Východe, v impériu i mimo neho. Snívajú o pomste a budú mať na ňu príležitosť. Ich zvyšky v Judei už dávnejšie pochopili, že vraždiť nič netušiacich súkmeňovcov v dave s cieľom vyvolať rozvrat a chaos nie je to isté ako čeliť rímskemu legionárovi na bojisku. Opevnili sa v Masade čakajúc na osud. Ten príde v podobe Desiatej Úžinnej légie (LEG X Fretensis) na čele s novým správcom Judey Flaviom Silvom pacifikujúcimi vidiek.
Vďaka unikátnej polohe je pevnosť týčiaca sa nad okolitou púšťou a skalnými útesmi hľadiaca na Mŕtve more považovaná za nedostupnú, a teda nedobytnú. Pre Rimanov to neplatí. V priebehu dvoch, nanajvýš troch mesiacov vybudujú tisíce židovských zajatcov nástupnú rampu, ktorá Rimanom umožní postaviť na ňu baranidlo určené na rozbíjanie pevnostného múru. Keď už niet pochybností, že útočníci do pevnosti preniknú, obrancovia podľa tradície spáchajú kolektívnu samovraždu. Presnejšie 960 ľudí, mužov, žien a detí. Masada sa stáva symbolom nepoddajnosti židovského národa, dávneho i dnešného. Ozývajú sa však hlasy, a to od izraelských historikov a archeológov samotných, že príbeh mohol byť aj iný (profesor Harvardskej univerzity Shaye J.D. Cohen; pozri druhý pripojený link). Archeologické nálezy, aspoň doteraz, nekorešpondujú vo všetkom s písomnými svedectvami. Podstata vojny Židov proti Rímu nazvaná Bellum Iudaicum, prvej z troch, však ostáva rovnaká. Ak je v stávke ich Boh a viera v neho, na kompromisy nepristúpia ani za cenu vlastných životov. Rokom 73 a dobytím Masady mizne aj posledný mrak nad impériom Rimanov. Počasie však býva premenlivé, rovnako ako priazeň či hnev dejín. Storočia sú pre ne ničím.
A Portrait Of Jesus‘ World – Masada | From Jesus To Christ – The First Christians | FRONTLINE | PBS
Zaujímavo pôsobí fakt, že Vespasianus a Titus oslávili spoločný triumf nad už jestvujúcou rímskou provinciou, nie nad novodobytou krajinou. Interpretácia konfliktu, oficiálny naratív – Iudea capta (dobytá Judea) – musel naplniť parametre požadované pre konanie triumfu a akceptovanie jeho oprávnenosti celou rímskou spoločnosťou, aristokraciou i ľudom. Tí sa vzhľadom na námahu, ktorú Rím pri potláčaní povstania vynaložil, s takýmto výkladom stotožnili. Vespasianus dá zavrieť dvere Jupiterovho chrámu na znak, že impérium nevedie vojny a nariadi vybudovať chrám zasvätený bohyni mieru – Pax. Obaja, otec i syn, potrebovali začať panovanie spôsobom, ktorý im dával silný mandát ako novej dynastii ujímajúcej sa moci, pretože Flaviovci boli v Ríme prišelci. Vespasianus po triumfe nezaháľa, vzápätí začína s výstavbou Flaviovského amfiteátra (Amphiteatrum Flavium). Okrem rozptyľovania publika hrami a bezplatného prideľovania obilia (frumentatio) najchudobnejším to bude ďalší symbol, ktorý bude Rímu pripomínať ich meno. Pri budovaní Kolosea nazvaného podľa sôch, ktorého ho zdobia, v ťažkých podmienkach pracujú a umierajú desaťtisíce zajatých Židov, rovnako ako po celej Rímskej ríši. Niektorí budú časom svojimi pánmi z otroctva oslobodení a k svojim menám, podobne ako Josephus sponzorovaný pri písaní „Židovskej vojny“ obomi vládcami, priberú meno Flavius – Flavia. Podľa zachovaných pamiatok takýchto prípadov nebolo málo.
Vespaziánov sestertius s nápisom IUDEA CAPTA – Dobytá Judea na reverze mince. Wikipédia.
Z vojenského hľadiska predviedli Židia pôsobivý výkon. Rím proti nim vyslal štyri légie, toľko ako na dobytie Británie. Porovnajme ich s Germánmi, ktorí obývali oveľa väčší, fyzicky neukontrolovateľný priestor, kde sa mohli v prípade porážky utiahnuť a rozptýliť. Navyše im pomáhali močiare a husto zalesnený, ťažko priechodný terén. Židia takúto možnosť nemali. Územia, ktoré bránili, boli neveľké a otvorené na všetky strany. Ich obrancovia nemali kde ustupovať a ani utiecť. Rovnako ako Germáni aj Židia veľmi dobre chápali, že postaviť sa tvárou tvár légiám na otvorenom poli sa rovná samovražde. Niger z Perey, ktorý mal vojenský výcvik i skúsenosti pred vojnou s Rímom, porazil Gallove oddiely vrátane Dvanástej légie pri Bethorone cieleným využitím terénu charakterizovaného nerovnosťou pôdy a jej podložia (kamene, štrk, piesok), na ktorých sa ťažká rímska pechota pohybovala s námahou. Rokliny, pahorky a priesmyky Rimanom znemožňovali preskupenie sa z pochodových formácií do bojových. Prepad pri Bethorone bol akoby súbojom boxerov, v ktorom útlejší avšak pohyblivejší atlét bojuje s muskulatúrnym protivníkom s cieľom unaviť ho využívajúc časté vešanie sa na neho – clinching, aby predišiel jeho devastačným úderom, ktoré by súboj rozhodli. Pripomína okolnosti porážky feudálnej rytierskej jazdy, „železných pánov“, polovycvičenou, nepočetnou no motivovanou pechotou Jana Žižku pri Sudoměři (1420).
Napriek urputnému no vzájomne izolovanému odporu jednotlivých opevnených miest a pevností Židia ani raz nepodnikli proti postupujúcemu nepriateľovi koordinované diverzné akcie. Možno by sa o ne pokúsili, ak by sa nepriatelia rozdelili na viac častí. No rímsky spôsob boja pripomínal chobotnicu. Rimania boli neustále v strehu, pripravení na útok i obranu vysielajúc na všetky strany na dobytie nie príliš vzdialených dedín a menších miest pozdĺž vlastného obranného perimetra silné oddiely ako chápadlá. Legionárov doplnených ľahkoodencami, lučištníkmi, prakovníkmi a jazdou, pripomínajúce svojou versatilitou nemecké „Kampfgruppe“ a sovietsko-ruskú „gruppirovku“. Ťažisko armády, tri, neskôr štyri légie, ostávalo väčšinou spolu. Ak boli ciele príliš vzdialené a ohniská odporu prisilné, presunuli sa aj ony, aby dokázali vyslané oddiely podporiť ešte väčšou silou, alebo aby sa tie dokázali k nemu vrátiť.
Hoci bojová morálka povstalcov bola vysoká (nie v každom prípade), ich konečnú porážku spôsobila absencia koordinovaných akcií a celková operačná pasivita. Nie je známy aspoň rámcový strategický cieľ a ani taktické, ktoré by čiastkovými úspechmi zvýšili odhodlanie vlastných síl klásť odpor. Napríklad vedenie opotrebovacej vojny, ktorá mohla za priaznivých okolností vyústiť do dohody s vyčerpanými Rimanmi zamestnanými aj bojmi inde. Tí by boli možno o nej spočiatku ochotní uvažovať, no postupne sa toto okno príležitosti zatváralo viac a viac. Saduceji ju zrejme zvažovali, no radikáli, ktorým daný stav a chaos vyhovovali, ju rezolútne odmietli. Táto nejednotnosť vo vrcholnej fáze konfliktu prerástla do anarchie. Teror vlastného obyvateľstva bol vyjadrením neschopnosti klásť zmysluplný, organizovaný kolektívny odpor a následne celkovej rezignácie naň. Výsledkom bolo už len odďaľovanie konca. Antický variant modernej vojenskej doktríny Izraela, takzvanej Samsonovej alternatívy („Samson Option“) – ak nemôžem zvíťaziť, aspoň zoberiem na druhý svet so sebou čo najviac svojich protivníkov.
Už spomenutá metafora o potrebe bojovať ako „besný pes“, ktorý svojou zúrivosťou odstraší existujúcich a potenciálnych útočníkov, má svoje hranice. „Besnota“ a vášeň, ktoré Židom na bojiskách a pri obrane ich miest nechýbali, môžu pomôcť vyhrať jednu či tri bitky. Na víťazstvo vo vojne (ak je cieľom vyhrať ju a nielen v nej so cťou padnúť) bolo v minulosti rovnako, ako je tomu dnes, potrebné viac. Pripravenosť na ňu, dostatok ľudských a materiálnych zdrojov, odhodlanie, skúsenosti, výcvik, bojová prax, vytrvalosť a chladná hlava. Nepomer medzi obomi bojujúcimi stranami bol z tohto hľadiska očividný.
Možno si položiť otázku, či bola za týchto okolností „Židovská vojna“ nevyhnutná. Nabádanie Heroda Agrippu II., aby sa zástupcovia Židov pokúsili o priamu intervenciu u cisára Nera s poukázaním na opakované prešľapy a excesy prokurátorov Judey malo svoje opodstatnenie. Nech bol mladý vládca, aký bol, ľudí si vždy vypočul, napríklad aj rímskeho občana židovského pôvodu Paula obžalovaného súkmeňovcami zo spôsobovania nepokojov (na toto boli Rimania obzvlášť citliví) uznajúc ho za nevinného. Pre niekoho možno prekvapujúce, avšak Nero sa v zásade vyhýbal konfliktom a priklonenie sa k ich vojenskému riešeniu bola preňho posledná možnosť. Hrdosť a vášnivosť druhej strany spolu s vierou zdedenou od predkov, pri ktorej Židia nepoznali kompromisy, urobili tiež svoje. Podľa moderných zdrojov (Jewish Virtual Library, pozri pripojený link) „Veľká revolta Židov viedla k jednej z najväčších katastrof židovského života a v retrospektívnom pohľade sa môže javiť ako strašná chyba (terrible mistake)“.
Domiciánom sa skončilo panovanie Flaviovcov, Vespaziána, Tita i jeho mladšieho brata (r. 81 – 96). Posledný vládol neobmedzene a tvrdo. Na jeho podozrievavosť doplácali ľudia z jeho bezprostredného okolia, z toho nejeden senátor. Napokon ho pretoriáni zavraždili. Kým mohli légie k možnému nástupcovi niečo povedať, senát, poučený nástupníctvom Claudia presadeným armádou, rýchlo vymenoval za cisára jedného zo svojich radov – Cocceia Nervu. Bol to už starší muž, vážený, rešpektovaný, rozvážny a mierny. Takého však armáda nepotrebovala a nechcela. V snahe upokojiť ju, Nerva adoptuje Marka Ulpia Trajána, správcu Hornej Germánie (bližšie k Alpám), čím sa začína obdobie vlád takzvaných adoptívnych cisárov. Nie je to vôbec zlý nápad, možno si chce z neho dnes zobrať príklad aj nová administratíva za Atlantikom. Na trón sa dostane človek, u ktorého je vek so skúsenosťami v rovnováhe, pričom má pred sebou ešte značnú časť života. V štandardných, etablovaných politických stranách je to bežný postup.
Traianus narodený v Hispánii, je prvý cisár, ktorý nepochádza z Itálie, no je to Riman. Má štyridsaťtri rokov a predchádza ho povesť výborného vojaka a zdatného administrátora. Po Nervovej smrti o dva roky neskôr Traianus uprie zrak za Dunaj. Decebalovi Dákovia pravidelne napádajú rímske provincie Méziu (Srbsko) a Tráciu (Bulharsko). Poriadok sa s nimi chystal spraviť už Domitianus, no nemal dostatok trpezlivosti a ani odhodlania. Navyše počas jeho výpravy proti nim došlo k vzbure Markomanov na hornom Dunaji povzbudených senátorom a bývalým konzulom Saturninom, správcom Hornej Germánie, ktorý chcel Domiciána zvrhnúť (r. 89). Armáda však cisára napriek nemastnému-neslanému mieru s Dákmi podporovala, légiám zvýšil žold a aj keď nebol vojvodca rangu svojho otca a staršieho brata, aspoň sa neunúval prísť z pohodlia hlavného mesta na hranice impéria, kde sa bojovalo.
S Trajánom je situácia iná. Vládne v zhode so senátom, je populárny aj medzi obyvateľstvom Ríma i provincií, pre ktorých robí veľa. O sociálnom štáte sa nedá hovoriť, no o masívnych stavebných a sociálnych programoch (vrátane finančnej podpory na živobytie a príspevku na vzdelanie sirotám po rímskych občanoch v Itálii – alimenta) áno. Čo je rozhodujúce, légie za cisárom bezvýhradne stoja, pretože je excelentný veliteľ, ktorý ich vedie k víťazstvám a sláve (a koristi). Toto je ich človek! Po dobytí Dácie (Rumunsko a Moldavsko), z ktorej sa tiež stane provincia, k nemu dorazia vyslanci z Indie. Sú svedkami Trajánovho triumfu a možno aj divákmi štvormesačných osláv vrátane hier, v ktorých účinkuje postupne až desaťtisíc profesionálnych gladiátorov. Dopĺňajú ich tisíce dáckych zajatcov bojujúcich v Koloseu pred viac ako päťdesiattisícovým rozvášneným publikom. To k zábave dostane chlieb zadarmo, dobre známe a stále fungujúce panem et circenses. Dnešok používajúci rovnaký recept je lakomejší. Za všetko treba platiť, aj za zábavu. Znak toho, že namiesto cisárov (politikov) – „ľudomilov“ mu vládnu ľudia financií.
V roku 113 začnú Rimania veľké vojenské ťaženie na Východe. V Arménii sa stal s podporou Partov kráľom Partamasiris. Je to flagrantné porušenie zmluvy z roku 66, podľa ktorej si ju Rím síce neprisvojil, no mal právo inštalovať jej panovníka, čím bola dosiahnutá rovnováha v regióne. Traianus, víťaz nad Dákmi v rokoch 101-102 a 105-106, je poctený senátom, a to nie je pätolizačstvo, ale vystihnutie výborných vzťahov medzi obomi, titulom „Najlepší Vládca“. Optimus Princeps neváha ani chvíľu. Vpochoduje do Arménie a predvolá si do svojho tábora partského princa na arménskom tróne. Ten sa nazdáva, že keď k cisárovým nohám zloží svoju korunu, dopadne ako Tiridates, ktorému ju na hlavu vzápätí položil Nero. Nič také, imperátor reaguje na sklamanie druhej strany pokojne no stručne. Arménia odteraz patrí Rímu, bude ju spravovať rímsky guvernér. Partamasirisa a jeho partský sprievod pošle preč pod rímskou ochranou, aby sa im nič nestalo a nik nemohol Rímu a jeho najvyššiemu predstaviteľovi vytýkať porušenie nepísaného práva ochrany vyslancov (neskôr bol za neznámych okolností údajne zavraždený). Arméni z jeho sprievodu však musia ostať na teraz už rímskom území. Traianus vzäpätí vtrhne do Partmi ovládanej Mezopotámie a postupuje do jej vnútrozemia.
Cisár so svojimi légiami síce stále napreduje, dobyje Ktésiphon, hlavné mesto Partov spomedzi viacerých rezidenčných sídiel ich panovníkov, a dosiahne Perzský záliv, avšak za jeho chrbtom planú požiare. Mnoho požiarov. Parti a domáce obyvateľstvo po odchode hlavných síl napádajú rímske posádky a vyvražďujú ich sťažujúc zásobovanie armády a narúšajúc ich spojenie s hlavnými silami. Na strane obrancov bojujú Židia z významných miest ako Edessa, Nisibis i niekoľko stotisícovej aglomerácie Seleukia – Ktésiphon. Čo je ešte horšie, nepokoje prepuknú v krátkom časovom rozpätí aj v Líbyi, Egypte a Judei. Vyzerá to tak, že boli koordinované. Židia nezabudli na zničenie Chrámu, čakali len na vhodnú príležitosť na odplatu. Tí, čo prvé povstanie proti Rímu prežili a usadili sa inde, boli najradikálnejší. Na svojich potomkov preniesli spomienky i nenávisť za spôsobené príkoria. Akiste vedeli o príprave Trajánovho ťaženia vopred a tomu podriadili svoje akcie. Pohyby vojsk a ich transporty sa nedali utajiť. Traianus reaguje vyslaním svojich generálov do vzbúrených oblastí. Kým do nich stihnú doraziť, Židia pozabíjajú stotisíce ľudí, čo sa takto napísané nemusí každému páčiť. Objasnime si to.
Hlavným zdrojom informácií pre „tumultus Iudaicus“ ako Rimania nazývajú „nepokoje“ spôsobené Židmi za Trajánovej vlády na Východe, je Riman s gréckym pôvodom Cassius Dio Cocceianus (r. 165-235). Ďalšími sú zachované útržky z diel biskupa Eusébia z Cézarey (4 st.) a ich výňatky u neskorších byzantských kronikárov Xiphilina a Zonara (11. a 12. st.). Ak sa v nich objaví informácia navyše alebo odlišná interpretácia udalostí, zrejme sú ovplyvnené dielami a dokumentmi, ktoré nie sú dnešným historikom známe. Cassius Dio sa však na svoju prácu podľa vlastných slov pripravoval desať rokov zbieraním, triedením a štúdiom dostupných prameňov a ďalších dvanásť rokov ju písal. Dnes si takýto luxus nemôže dovoliť takmer žiaden akademik, ktorý sa v honbe za kariérou a dobýjaním katedry namiesto nových území usiluje popri pedagogických aktivitách o čo najväčší počet publikácií v karentovaných časopisoch.
Štafetu z rúk Josepha Flavia pri oboznamovaní sa s udalosťami súvisiacimi so Židovskou vojnou a po nej preberá práve on. Suetonius ukončil svoje „Životopisy rímskych cisárov“ (De vita Caesarum) panovaním Domiciána, rovnako ako jeho dobový súčasník, zatrpknutý Tibériov a Domiciánov kritik, brilantný Tacitus svoje „Histórie“ (Historiae). Tie časti diel Appiána a Arriána, v ktorých sa hovorilo o židovských nepokojoch za Trajána, sa nezachovali. Cassius Dio (alebo Dio Cassius) pochádzal zo senátorskej rodiny a sám dosiahol hodnosť senátora. Dva razy bol konzulom, pohyboval sa v bezprostrednej blízkosti vládcov Ríma, dokonca si dovolil napomenúť aj prudkého Septimia Severa, s ktorým boli priateľmi, za jeho príkrosť voči senátu. Nebol len zahrabaný v archívoch, postupne spravoval dve provincie a vedel, ako funguje administratíva.
Mal prístup k súpisom obyvateľstva, jeho majetku a daní, rovnako i hláseniam rímskych úradníkov. Štatistické údaje si nevymýšľal a nedomýšľal, keďže nebol propagandista alebo politický aktivista, ale muž s rešpektom voči sebe samému a svojej práci, ktorá bola poslaním jeho života. Preto ich v jeho rozsiahlom osemdesiatzväzkovom diele „Rímska história“ napísanom v gréčtine (Rōmaikē Historia) a až následne preloženým do latinčiny (Historia Romana), z ktorého sa značná časť zachovala, treba brať vážne. Oveľa vážnejšie ako súčasné akademické „pravdepodobne“ nahrádzajúce dôkazy a fakty, vyúsťujúce do „dekonštrukcií mýtov“ stojacich na vratkých nohách. Tieto pribúdajú v priamej úmere so zvyšujúcim sa počtom nemilosrdne moralizujúcich a politicizujúcich historikov odchovaných novou dobou. Spochybniť sa dá všetko, zmysluplne spájať a tvoriť nedokáže každý.
Keďže Židia sa na vzburu pripravovali, boli ozbrojení a aspoň čiastočne vycvičení. Ich prvotným cieľom neboli Rimania, ale lokálne nežidovské populácie. Animozity medzi Grékmi a Židmi, ktorí sa do gréckych a egyptských miest prisťahovali počas panovania nástupcov Alexandra Veľkého a žili oddelene, boli od počiatkov ich spolužitia veľmi silné. Násilnosti a vzájomné vraždenie medzi nimi neboli zriedkavé, či už to bolo na vidieku alebo, ešte častejšie, v mestách. Opis udalostí v Cyrenaike – Líbyi a na Cypre, kde z rúk tamojších Židov zahynulo takmer pol milióna Grékov a Rimanov z radov civilného obyvateľstva, prináša Cassius Dio. Nie je to ľahké čítanie, opísané spôsoby vybavovania si osobných účtov sú viac ako naturalistické. Keď na ostrov dorazia rímske oddiely, vyvraždia pre zmenu celú tunajšiu židovskú populáciu. Historici vravia o genocíde. Ak k nej došlo, tak na oboch stranách. Od tohoto okamihu majú Židia vstup na Afroditin ostrov zakázaný. Popravení budú aj tí, ktorí ho chceli navštíviť a o zákaze nevedeli alebo v jeho blízkosti stroskotali a more ich vyplavilo na breh.
Cassius Dio — Epitome of Book 68, LXXV, 32.
Roztrúsená a slabá grécka domobrana v Líbyi a Egypte, na čele ktorej stáli lokálni stratégovia, nemala proti početnejšej židovskej populácii na vidieku veľa šancí. Gréci sú typickou vzorkou mestského obyvateľstva. Navyše priestor, v ktorom sa udalosti odohrávali, bol obrovský. Jedna légia v severnej Afrike a dve v Egypte, ktoré ich mali chrániť, nemohli byť všade, najmä keď sa tie druhé spoločne či jednotlivo zúčastňovali na ťažení mimo provincie. Gréci sa stiahli do Alexandrie, kde tvorili väčšinu obyvateľstva a mali aj podporu miestnej moci. S príchodom Rimanov sa pomer síl radikálne zmení. Nie je to tým, že by do oblastí zasiahnutých bojmi priviedli celé légie, tie majú plné ruky práce v Mezopotámii, len vybrané kohorty, zato veľa jazdy a lukostrelcov. Pridajú sa k nim miestni Gréci a Egypťania. Ráz vojenských akcií je odlišný ako pred polstoročím. A rýchly. Skúsený Trajánov generál Marcius Turbo pozdvihne bojovú morálku Grékov doplnených čerstvými rímskymi oddielmi a karta sa začne obracať. Po pol roku už vládne v Líbyi i Egypte „pax“. Dá sa domyslieť, ako vyzeral.
Eusebius of Caesarea ~ 340 AD CHURCH HISTORY :Index., Historia Ecclesiastica, ss. 167 a 171.
Traianus v rovnakom čase vyslal na spacifikovanie záškodníkov vo svojom zázemí Lusia Quieta, pôvodom Maura, veliteľa pohyblivej ľahkej jazdy, ktorý si získal cisárove uznanie už počas vojen s Dákmi. Mauri nebojujú ako Rimania, ktorí po zlomení odporu berú zajatcov mysliac na budúcnosť a obnovu dobytých území, ale divoko a brutálne. Tak to totiž zodpovedá tradíciám a spôsobu boja severoafrických Maurov, Berberov, Garamantov a Numidov. Zabíjanie nepriateľov vytvára pre víťazov lepšie, inak skromné, možnosti obživy. S týmto hlboko zažitým genetickým kódom správania sa nadobudnutým životom v nehostinnom prostredí sa vyžívajú v mučení, zabíjaní všetkého živého, vo vypaľovaní dedín, miest a osád. Tam, kde bol ešte pred chvíľou nejaký život, teraz už nie je žiadny. Proti násiliu a teroru bojujú ešte väčším násilím a terorom. Traianus a jeho štáb vedia veľmi dobre, čo robia.
Quietus napokon vpadne z Mezopotámie do Judey a porážku povstalcov dovŕši dobytím centra ich odporu – mesta Lydda (r. 117). Všetkých obyvateľov vrátane vodcov dá popraviť. Židovské pramene nazývajú túto časť rebélie voči Rímu odohrávajúcu sa v Mezopotámii a v Judei „Kitosova (Quietova) vojna“. Kým v „Židovskej vojne“ bol porazený národ žijúci na svojich tradičných územiach, v „nepokojoch“ boli vyhladené celé židovské komunity v diaspore. Nasledujúcich pätnásť rokov bude tichom pred ďalšou, a poslednou, búrkou.
Šesťdesiatštyriročný Traianus pri návrate z ťaženia proti Partom umrie na následky vyčerpanosti a úpalu, ktorý utrpel pri neúspešnom dobýjaní púštneho mesta Hatra (zachránilo ho nemilosrdné podnebie a nedostatok vody na strane obliehateľov; Septimiovi Severovi osud s výnimkou úmrtia vyparatí o osemdesiat rokov neskôr to isté). Trajánova manželka Plotina (ich manželstvo bolo bezdetné, Traianus dával prednosť spoločnosti efébov a mladých mužov), Hadriánova protektorka a jeho vychovávateľ Attianus, sa postarajú, aby sa novým cisárom stal práve on (r. 117). Cisárovu smrť verejne oznámia, až keď sú prijaté opatrenia na zabezpečenie hladkého prechodu moci. Posledné Trajánove listy senátu podpísala práve Plotina. Takto veci podáva Cassius Dio, ktorý sa ich dozvedel z prvej ruky, od svojho otca senátora Aproniána.
Senát nástupníctvo bez problémov akceptuje. Zaujíma ho najmä kohabitácia s novým cisárom, a tá by mala fungovať bezproblémovo. Odhliadnuc od uvedeného, Hadrianus nie je vôbec zlá voľba. Naopak. Je to veľmi inteligentný muž a prísny vojak, zároveň aj schopný politik. Perfekcionista vo všetkom, od efektívnych metód správy impéria, ktoré precestuje počas nasledujúcich dvadsiatich rokoch svojej vlády takmer celé, až po vysoké intelektuálne nároky, ktoré na seba kladie on sám. Rímski konzervatívci ho pre jeho obdiv ku grécko-helénskej kultúre nazývajú Graeculus – Gréčik. Na znak rešpektu k jej predstaviteľom nosí bradu, a po ňom i jeho nástupcovia. K hladko vyholeným tváram sa vrátia cisári až za Konštantína Veľkého o dve storočia neskôr. V istých momentoch preukáže, zarážajúco, malichernosť vyúsťujúcu do pomstychtivosti. Uveďme dva príklady z viacerých. Vzápätí po uchopení moci dá popraviť Lusia Quieta, ktorý má v armáde, hoci nie je pôvodom Riman (rímske občianstvo získal za vojenské zásluhy), veľký rešpekt. Toto sa dá z politického i keď nie morálneho hľadiska pochopiť. Politika a morálka sa neznášali už vtedy i predtým.
V druhom prípade je menej jagavá stránka cisárovej osobnosti ešte výraznejšia. Podľa Cassia Dia dal popraviť Appolodóra z Damasku, predchodcu Michelangela a Leonarda da Vinciho, geniálneho Trajánovho architekta, autora mnohých stavieb v Ríme i provinciách vrátane Trajánovho fóra so stĺpom s reliéfmi zobrazujúcimi výjavy z vojen s Dákmi, cisárových víťazných oblúkov v Ríme i mimo neho a Trajánových kúpeľov. Okrem toho bol projektantom a staviteľom dnes už nezachovaného kamenného mosta (slovo „most“ znie v tomto prípade takmer ako urážka jeho staviteľa) ponad Dunaj v celkovej dĺžke viac ako jeden kilometer na strategicky dôležitom mieste zvanom „Železné vráta“ (Tapae), spájajúceho provincie Mézia (Srbsko) a Dácia. Appolodórova spoluúčasť na rekonštrukcii Panteónu za Hadriánovej vlády nie je jednoznačne dokázaná, ale ani vylúčená. Jeho stavby odrážali vysokú úroveň znalostí aplikovanej fyziky, využitia technológií a techník výstavby i obliehania miest netradičnými spôsobmi. Dôvodom pre takéto poľutovaniahodné konanie bola cisárova urazenosť. Vzťahovační a urážliví boli zrejme obaja, to sa intelektuálom a najmä umelcom stáva často.
Appolodorus skritizoval cisárov projekt Venušinho chrámu, pričom ho verejne ponížil v podobnej situácii ešte za Trajánovej vlády so slovami, aby sa nestaral do vecí, o ktorých nič nevie. Hadrianus tak mal o to väčší dôvod ukázať, kto je teraz v dome pánom. Niektorí z dnešných autorov tvrdia, že sa tak nestalo. Cisár mal podľa nich na starosti dôležitejšie veci, ako sa ťahať za prsty s nejakým architektíkom. Dôkaz pre svoje tvrdenie opäť neuvádzajú žiadny. Len stručne, Appolodorus bol známy v celom rímskom impériu už desaťročia pred svojou smrťou požívajúc veľký rešpekt v hlavnom meste i provinciách. Vyzerá to tak, že Josephus Flavius „chránil“ Flaviovcov a niektorí dnešní historici zase Hadriána. Aj tam, kde sa jeho konanie, ak Cassius Dio vedome neklame či nevedome nehovorí pravdu, ospravedlniť nedá.
Rekonštrukcia podoby Appolodóra z Damasku podľa jeho zachovanej busty. Glyptotéka, Kodaň. Reconstruction of image of Apollodorus of Damascus « IMPERIUM ROMANUM
Za iných okolností bol Hadrianus k svojim priateľom pozorný a starostlivý. Marciovi Turbovi, ktorý potlačil židovské nepokoje v Egypte a Líbyi, teraz už prefektovi pretoriánskej gardy pracujúcemu od svitu do mrku ba aj v noci (okrem vojenských a administratívnych právomocí disponoval i trestnoprávnymi), dohovára, aby sa šetril. Ten mu stručne odpovie: „Prefekt má umrieť postojačky.“ Azda najviac vystihuje Hadriána epizóda, ktorá sa odohrala počas jednej z jeho ciest. Na cisára prechádzajúceho okolo sa obrátila jednoduchá žena z davu s prosbou. Unavený vládca odvetil, že nemá čas vypočuť si ju. „Tak prestaň byť cisárom,“ riekla suplikantka vyčítavo. Hadrianus sa vzápätí obrátil a venoval sa jej.
Rímska ríša je teraz už taká veľká, že po Trajánovej smrti sa Hadrianus hneď na začiatku svojho vládnutia, určite aj po konzultáciách so svojím okolím a senátom, rozhodne opustiť dobytú Mezopotámiu uprednostniac mier s Partmi a pokoj na Východe. Arménia a ďalšie menšie kráľovstvá v regióne zostanú rímske (Osroëna, Nabatea – Arabia Petraea). Pre jednotlivca, hoci aj s podporou politických špičiek a obyvateľstva, je mentálne i fyzicky čoraz ťažšie zodpovedne impériu vládnuť, a to aj keď na jeho čele stojí niekto tak štátnicky schopný ako on. Za jeho hranicami vládne našťastie pokoj, zachované pramene nezaznamenávajú žiadnu veľkú vzburu či vpády barbarov na rímske územie okrem lokálnych. Tam, kde nie sú v zachovaných prameňoch uvádzané, o nich historici špekulujú (Británia, Škótsko).
To sa im s určitosťou nedá vytknúť v prípade tretieho povstania Židov proti Rímu za posledných viac ako šesťdesiat rokov. Na jeho čelo sa postaví Simeon bar Kochba, „Syn Hviezdy“. Povstanie sa tentoraz obmedzí na územie Judey a Perey, no na rozdiel od predchádzajúcich dvoch, viac-menej živelných, je starostlivo pripravované. Nepokoje a prepady rímskych posádok začali sotva päť rokov po tom (r. 122-123), čo odpor Židov zlomil Trajánov vojvodca Quietus. Keď Hadrianus v rámci inšpekcie východných provincií navštívi Judeu (r. 130), rozhodne sa dať znovu vybudovať Jeruzalem i Chrám. Má to však dva háčiky. Mesto sa bude volať Aelia Capitolina a Chrám nebude zasvätený Bohu Židov, ale Jupiterovi. Cisár navyše zakáže obriezku, ktorú Rimania spolu s kastráciou považujú za mrzačenie a prísne ich trestajú. Ak tomu pridáme nemilosrdné vyberanie daní, oheň je znovu na streche.
O bar Kochbovej vzbure (r. 132-135/136) nejestvuje v klasických prameňoch mnoho zmienok. Opäť sa musíme uspokojiť so stručnými opismi u Cassia Dia a Eusébia. Osobitne zaujímavé sú však zmienky o udalosti a jej protagonistoch v Talmude a ďalších zdrojoch rabínskej literatúry. Existujúci hiát čiastočne vypĺňajú epigrafické, numizmatické a písomné nálezy, napríklad zbierka sedemnástich listov objavených v 50. rokoch minulého storočia prisudzovaných vodcovi povstania alebo s ním súvisiacich. Na rozdiel od rabína a učiteľa Akivu (tiež Akibu; celkovo mal údajne 24 000 študentov), ktorý v bar Kochbovi videl Mesiáša, iní naňho hľadeli s dešpektom ako na „bar Kosibu“ (Kosevu) – falošného Mesiáša – surového voči tým, ktorých viedol a dokonca aj voči vysokým náboženským predstaviteľom Židov samotných.
Konflikt trval tri roky, no v porovnaní a kontraste so zachovanými dielami Josepha Flavia podrobnosti o ňom nie sú známe. Isté je, že boje boli veľmi intenzívne a miestne rímske posádky na potlačenie povstania nestačili. Na Hadriánov pokyn sa do Judey presunuli skúsení vojvodcovia Iulius Severus z Británie a Lollius Urbicus z Panónie. Zrejme bol v oboch aspoň relatívny pokoj. Nie je vylúčené, že so sebou priviedli ak už aj nie celé légie, tak ich vexilácie, najmä z dunajských táborov. Zvolia opatrnú taktiku postupného dobýjania opevnených bodov protivníka pospájaných podzemnými tunelmi. Postupne sťahujú slučku okolo Jeruzalema a jeho okolia ako epicentra povstania. S istotou sa nedá povedať, či ho vôbec povstalci, ktorých hlavnou základňou bolo mesto – pevnosť Betar, obsadili. Tí, ktorí tvrdia že áno, svoje tvrdenie opierajú o numizmatické nálezy mincí razených počas troch rokov povstania s motívmi jeho vodcov, vyobrazeniami Chrámu a nápismi „Sloboda Izraela“ a „Vykúpenie Izraela“.
Značná variabilita, a teda i neistota, panuje aj pri odhadoch síl, ktoré Rím na potlačenie Bar Kochbovho povstania (i predchádzajúceho) nasadil. K dnešku sa uvádza rozpätie od šiestich po dvanásť légií (ešte prednedávnom bol ich strop osem, potom desať) ak rátame aj tie, ktoré sa na potláčaní vzbury nezúčastnili celé len vyslaním vexilácií, a tých bola väčšina. I napriek tomu sa vysoké čísla na strane Rimanov nezdajú veľmi pravdepodobné. Transport jednej či viacerých kompletných légií, aj to len vo výnimočných prípadoch, zo vzdialených oblastí bol náročný z logistického i časového hľadiska nespomínajúc tie, ktoré súviseli s obranou nimi chránených území. Odchod čo i len časti légie z jej stáleho tábora by zaznamenali barbari, ktorí by sa mohli pokúsiť využiť situáciu a podniknúť nájazdy na „odkryté“ rímske teritóriá. Napriek prítomnosti špičkových rímskych veliteľov vrátane ich ozbrojených sprievodov ako dôkazu vážnosti situácie v regióne je nepravdepodobné, že by so sebou priviedli do Judey početnejšie oddiely z Británie alebo oboch germánskych provincií. Riziká dlhodobej neprítomnosti v ich domovských provinciách boli priveľké. Vexilácie mohli poskytnúť dunajské légie a tri aj tak urobili.
Odpočet rímskej vojenskej prítomnosti v Judei počas potláčania Bar Kochbovej revolty založený na písomných, epigrafických a archeologických dôkazoch je nasledujúci. Lollius Urbicus bol legátom Desiatej Légie Dvojičiek (LEG X Gemina) so sídlom vo Vindobone, ktorej oddiely sa na potláčaní vzbury preukázateľne zúčastnili. Otázkou je, koľkými mužmi légia do kampane v Judei prispela. Týka sa to aj ďalších dvoch dunajských légií (s plným označením len pri útvaroch uvádzaných prvý raz), Piatej Macedónskej známej zo „Židovskej vojny“, po jej ukončení so stálym táborom v dunajskej delte (Troesmis, dnes Turcoaia – Iglita, Rumunsko) a Jedenástej Claudiovej (LEG XI Claudia) z Durostora (Silistra, Bulharsko). Ťarcha bojových akcií určite spočívala na pleciach východných légií. Desiata Úžinná (Fretensis) a Dvadsiata druhá Deiotarova sa v Judei už nachádzali, vexiláciami ich posilnila Druhá Trajánova (LEG II Traiana) z Egypta. To isté platí o Tretej Cyrenajskej (LEG III Cyrenaica), Tretej Galskej (LEG III Gallica) a Šiestej Železnej (Ferrata) s ich tábormi v Sýrii a Arábii Petrejskej (Jordánsko).
Sumár predstavuje deväť légií, ktoré sa na potláčaní povstania v rôznej miere zúčastnili. Aj keby boli kompletné, čo je okrem dvoch posádkových ťažko predstaviteľné, nebolo by to úhrnom viac ako 50 000 – 55 000 legionárov. Nasadenie ich výrazne väčšieho počtu, 100 000 – 120 000, ako to tvrdia pédie a niektorí moderní autori, by znamenalo, že by Rimania i so svojimi spojencami o seba počas nasledujúcich troch rokov všade zakopávali. Problémom by bolo aj ich plynulé zásobovanie. Už i tak vojnami vyčerpané územia by ich zvládali uživiť len ťažko. Pravidelný prísun potravín a materiálu pre takú masu ľudí by si vyžiadal ďalšie logistické zabezpečenie a zvýšené náklady spôsobujúce tlak aj na obyvateľstvo susedných oblastí.
Podobne ako v prípade „Židovskej vojny“ opísanej Josephom Flaviom bolo aj bar Kochbovho povstanie ako mnohé ďalšie vojenské strety v antike sezónnou záležitosťou. Vzhľadom na miestne klimatické podmienky sa bojovalo prevažne od jari do jesene. Obe strany boli pomerne závislé od žatvy na nimi ovládaných územiach (úrodu vedeli zožať aj legionári). V prípade légií s posádkami v Sýrii a Arábii nemožno vylúčiť ich fluktuáciu, rotáciu a dopĺňanie čerstvými silami. Ak nehrozilo akútne nebezpečenstvo od Partov, mohli vzhľadom na svoju blízkosť k dejisku operácií vyslať do boja proti povstalcom viac vexilácií ako dunajské či egyptské légie. Kritický stav, pod ktorý légia v záujme zachovania bojaschopnosti a plnenia zadaných úloh nemohla ísť, bolo päť – šesť kohort (z desiatich) zotrvávajúcich v stálom tábore (3 000 – 3 500 mužov z 5 500 pri plnom stave).
Chýbajúce detaily povstania sprevádzajú špekulácie o tom, že v jeho priebehu došlo k úplnému zničeniu dvoch légií – Deviatej Hispánskej (LEG VIIII Hispana) a Dvadsiatej druhej Deiotarovej, ktorá bola nasadená do bojov v Mezopotámii a Judei počas predchádzajúcej „Quietovej – Kitosovej vojny“ v rokoch 115-117. Odborníci ich spochybňujú (Peter Schäfer). Deviata légia mala navyše zmiznúť kdesi v Škótsku (film „Centurion“, 2010) ešte pred svojím údajným zničením pri potláčaní revolty bar Kochbu. Moderní autori si navyše sami odporujú, keď uvádzajú, že vrchný rímsky veliteľ Iulius Severus sa vyhýbal otvorenej bitke práve kvôli vysokému počtu povstalcov. Boli vari Severovi muži zbabelejší ako Cerialiovi, ktorý s dvomi légiami porazil desaťnásobnú presilu pri Boadiceinom povstaní v Británii (r. 61)? Alebo boli britskí Kelti horší bojovníci ako vzbúrení Židia? Navyše v roku 134, teda v čase, keď povstanie v Judei kulminovalo, správca provincie Kappadókia (vých. Turecko), historik Flavius Arrianus, úspešne odrazil útok Alanov z územia dnešného Iránu s dvomi légiami, Dvanástou Hromovládnou a Pätnástou Apolónovou. Najmä účasť druhej menovanej musela mať vplyv aj na počet vexilácií, ktorými mohla prispieť Druhá Trajánova légia do dejiska operácii v Judei, pretože Egypt, ktorého posádku obe tvorili, by nebol dostatočne chránený. Celkovo možno skonštatovať, že rímski velitelia v Judei postupovali rovnako ako Vespasianus s Titom. Opatrne a metodicky stupňujúc zovretie protivníka oveľa neskorším Brzezińského „objatím anakondy“, skúsenou a profesionálnou armádou využívajúcou široký repertoár prostriedkov vrátane logistických, stavebných a ženijných.
Židovské zdroje uvádzajú počet vlastných bojovníkov číslom 400 000, moderní autori o polovicu menej a medzi tým. Cassius Dio píše, že Židom prišli na pomoc nielen ich príbuzní, predovšetkým mladší muži z diaspory, ale aj príslušníci ďalších národov nenávidiacich Rím. V tomto počte sú akiste započítaní aj oni. Za absolútne maximum možno na rímskej strane považovať nasadenie 40 000 – 45 000 legionárov, ktorých počet numericky zodpovedá plnému stavu siedmich, ôsmich légií a neznámemu počtu samostatných rímskych kohort, čo je dvojnásobok toho, čím disponovali Vespasianus s Titom v záverečnej fáze Židovskej vojny. K týmto je potrebné pripočítať oddiely spojencov a žoldnierov, najmä jazdy a lukostrelcov (20 000 – 25 000 ?). Ak by mali Rimania v dejisku operácii, rozlohou najmenšom počas všetkých troch konfliktov, už spomenutých 100 000 – 120 000 mužov, tak by židovské oddiely určite nedokázali Rimanom odporovať i napriek svojej efektívnej defenzívnej a evazívnej taktike tri roky. V rímskom záujme by bolo v takom prípade ukončiť bojové operácie čo najskôr nielen zo strategického, ale aj ekonomického hľadiska. Takto to vyzerá skôr na postupné a metodické obnovovanie kontroly nad vzbúrenými územiami starostlivo vykalkulovanými silami. Navyše, okrem záverečného obliehania Betaru, je známa len jedna otvorená bitka na mieste známom ako Tel Šalem, v ktorej Rimania, súdiac podľa nájdených fragmentov nápisov z nezachovaného (miestneho) Hadriánovho víťazného oblúka, zvíťazili (Werner Eck).
Územie Izraela ovládané Bar Kochbovými povstalcami je vyznačené modrou farbou. Wikipédia.
Dobytím Betaru (r. 135) sa končia tri židovské vojny – Bella Iudaica. Izraelskí historici a archeológovia si pri interpretovaní ich príčin, priebehu a následkov zasluhujú rešpekt aj za svoju profesionálnu odosobnenosť. Posledná z nich má ďalekosiahle následky. Rimania vystupňujú svoju nemilosrdnosť ešte viac. Podľa Cassia Dia dobyli a zničili 50 pevností a 985 osád. V bojoch padlo 580 000 Židov vrátane civilného obyvateľstva. Prednedávnom boli tieto čísla spochybňované, dnes sú považované za reálne. Pre už aj tak zdecimovanú židovskú populáciu obývajúcu materské územia to boli zničujúce údery. Rímske straty akiste neboli zanedbateľné. Cassius Dio explicitne uvádza, že pri potláčaní povstania „zahynulo mnoho Rimanov“. V správe o potlačení vzbury zaslanej senátu Hadrianus dokonca vynechal obligátnu úvodnú formulku „ja a légie sme zdraví (sme v poriadku).“
Cassius Dio — Epitome of Book 69 , 12 – 14
Žiaden Žid sa odteraz nesmie zdržiavať na dohľad Jeruzalema premenovaného na Aelia Capitolina. Časom sa striktné Hadriánove nariadenia o čosi zmiernia. Jeho následník Antoninus Pius Židom umožní, aby jeden deň v roku mohli mesto navštíviť a zruší osobitnú židovskú daň, už spomínaný fiscus Iudaicus. Vodca povstania Simeon bar Kochba pri obliehaní Betaru zahynul za nejasných okolností. Rovnaký osud čaká tisíce obrancov i radových obyvateľov, ktorí sa do pevnosti uchýlili a po jej dobytí boli úplne vyhladení. Kone Rimanov sa podľa (jeruzalemského) Talmudu „brodili v krvi obetí až po nozdry“.
Pomsta Ríma, zrejme aj v dôsledku stále živých spomienok na predchádzajúce „nepokoje“ z rokov 115-117, vyvrcholí beštiálnym mučením a popravami desiatich židovských náboženských vodcov. Rabín Akiva je železnými hrebeňmi stiahnutý z kože, jeho druhovia oskalpovaní a so zvitkami Tóry omotanými okolo tiel upálení. Židom je odopreté vlastné územie a na obnovenie svojej štátnosti budú, súc rozptýlení po rímskom svete i mimo neho, čakať osemnásť storočí. Hadrianus nariadi premenovať Judeu na provinciu Syria Palaestina privedúc do nej nežidovské obyvateľstvo. To bude v regióne prevažovať až do polovice 20. storočia a novodobého Exodu.
Doba veľkých vojenských konfliktov medzi Židmi a Rimanmi sa skončila, menšie nepokoje z času na čas prepuknú znova. Tri vojny v rozpätí sedemdesiatich rokov vyústili do dvoch miliónov obetí rovnajúcich sa stratám obyvateľstva strednej Európy počas desaťnásobne dlhšej Tridsaťročnej vojny o pätnásť storočí neskôr, a zároveň do rozvrátenej, násilne vyľudnenej krajiny. Po desaťročiach od bar Kochbovej vzbury sa podľa Talmudu stane spirituálny vodca Židov, rabín a učenec Yehuda HaNasi, priateľom a dôverníkom jedného z bližšie nešpecifikovaných „Antoninovcov“ (cisárov Marka Aurélia, Caracallu, prípadne Alexandra Severa).
V týchto chvíľach, keď sa Rím ocitá na vrchole svojej existencie, Izrael a Judea ako štát či administratívny útvar neexistujú. Prvý možno pociťuje „zvláštny smútok víťazov“ (Elán), nostalgiu, ktoré sa dostavia po dosiahnutí cieľa. Podobne ako Scipio prizerajúci sa požiaru umierajúceho Kartága so slzami v očiach v predtuche, že podobnému osudu raz neunikne ani jeho rodné mesto (Polybius). Vo vzťahu vládcu sveta a služobníka Boha z porazeného no v budúcnosť stále veriaceho národa možno vidieť symboliku. Konjunkciu racionality a mystiky. Úsilia o organizovanosť, poriadok a dôstojnosť sveta ľudí v chápaní zodpovedajúcom danej dobe na jednej strane, a snahy o prekročenie jeho fyzických a materiálnych hraníc spirituálnym priblížením sa k tušenej nekonečnej a všemocnej bytosti nazývanej El Šaddai, Logos a Omnipotens Deus, pôvodcovi sveta a darcovi životov, pastierovi pastierov a pastierovi z pastierov, na strane druhej. Apokryfné slová cisára a filozofa Juliána usilujúceho sa o návrat k tradičným bohom Ríma a umierajúceho na bojisku (r. 363), ktoré mu so zadosťučinením oveľa neskôr vložili do úst cirkevní autori nazvúc ho apostatom, odpadlíkom – „Zvíťazil si, Galilejčan!“ – potvrdzujú, že kruh sa uzavrel. Rím definitívne prijme kresťanstvo ako formu účasti na duchovnom „Židovstve“ za svoje.
Ani potom nebude vo vzťahoch Rimanov a Židov všetko idylické a ideálne, na to sú obe strany príliš hrdé a zaumienené. Popri odlišných cieľoch a cestách k nim disponujú vlastnými tradíciami a odlišnou historickou pamäťou. Oba ich svety budú naďalej existovať jeden vedľa druhého no v niečom do seba aj vrastené. Ich vývoj, podliehajúci vonkajším zmenám a nemenný pod povrchom, bude pokračovať ďalšie storočia. Je tak tomu dodnes.
Pontius Pilatus: „Napredujeme a dozrievame učením sa z vlastných chýb. Neukrižuj sa na niekdajšom odmietaní a prežitej vernosti. Absolútna sloboda neexistuje, dospelý muž si je vedomý sveta, v ktorom žije. A v tejto chvíli je svetom Rím.“
Návštevník vracajúc prsteň a odmietajúc rímske občianstvo: „Som Júda Ben Hur“!
Poznámka
Mená historických osobností v latinskom jazyku sú pre zachovanie autenticity v nominatíve a výnimočne, s prihliadnutím na úzus aj v ďalších pádoch, uvádzané v pôvodnej podobe. Pri ich skloňovaní rešpektujem platné gramatické pravidlá (napríklad Traianus – Trajána, Ovidius – Ovídia, Vespasianus – Vespaziána, ale Caesar – Caesara, nie Cézara).
Z dôvodu historicko-popularizačného zamerania článku a vyhnutia sa ďalšiemu preťažovaniu textu k nemu nepripájam samostatný poznámkový aparát. Odkazy na použité pramene a zdroje vrátane audiovizuálnych sekvencií sú do textu buď vložené priamo alebo nasledujú bezprostredne za pasážami, ku ktorým sa vzťahujú.
Autor
Odkaz na predchádzajúcu časť:
Juraj Hocman:
Vojny židovské. Súžitie a konflikt dvoch svetov v jednom. Prvá časť: Svet Rimanov
2 Odpovede
Ďakujem z celej duše, pán Hocman. Neuvažovali ste, vzhľadom na rozsah textu, o knižnom vydaní?
V komentári k prvej časti som si povzdychol, že o vojnách židovských v texte nebolo takmer nič. Stačilo však počkať na druhú časť a všetko by bolo jasné. Vtedy som ale netušil, že v prvej časti autor len pripravuje pôdu pre nesmierne široký záber do histórie. Každú osobu, každú udalosť, každé spoločenstvo dôkladne podložil reáliami a vysvetlil v súvislostiach, aké dokáže ponúknuť len historik s obdivuhodným nadhľadom. Za dôležité považujem hlavne súvislosti – poskytujú živý obraz o dávnych udalostiach, ich príčinách i dôsledkoch. Ľudia sa vraj nevedia poučiť z histórie – asi preto, že poučenie, aké poskytuje tento text, dostaneme v živote len zriedkavo, ak vôbec. Medzi riadkami som našiel potvrdenie známej tézy, že náboženstvo je ópium ľudstva, najmä ak je fanatické.
Za seba ďakujem a ako bývalý vydavateľ len dodám, že tento text by si zaslúžil knižné vydanie, otvoril by oči mnohým čitateľom.