Vojny židovské. Súžitie a konflikt dvoch svetov v jednom.

Tento príbeh môže mať mnoho podôb. Jeho protagonisti sú vždy tí istí. 

Svitá. Vydesený muž, ktorý nie tak dávno dovŕšil tridsať rokov, počuje dupot konských kopýt a vie, že musí konať rýchlo. Pred chvíľou imperátor, teraz utečenec opustený priateľmi, kamarátmi z mokrej štvrte i telesnou strážou. Z Ríma sa mu podarilo v prestrojení uniknúť na vidiek, no je to len chvíľková úľava. Galbovi muži sú mu v pätách. Nevie nabrať odvahu zabiť sa, preto požiada svojho prepustenca a sekretára Epaphrodita, aby mu pomohol. S jeho prispením si vrazí dýku do hrdla. Stane sa tak v okamihu príchodu prenasledovateľov. Nerovou smrťou (jún 68 n.l.) sa končí takmer storočné panovanie julsko-klaudijskej dynastie, ktorá vládla Rímu od Oktaviánových čias (31 p.n.l.).

Agrippina (Minor – Mladšia) korunuje svojho
sedemnásťročného syna Nera vavrínovým vencom. Wikipédia.

Rím za Augustovho principátu vstúpil do novej fázy svojho vývoja, s akou napriek predošlým krízam a občianskym vojnám nemá skúsenosti. Je to kolos, ktorému jeden svet nestačí. Ak nemôže získať ďalšie, chce ich aspoň spoznať. Za Claudia (41-54 n.l.), Nerovho predchodcu a otčima, začal s dobýjaním Británie a každým rokom sa posúva viac na sever. Povstanie miestnych kmeňov vedených kráľovnou Icenov Boadiceou brutálne potlačí, rovnako nemilosrdne zlomí odpor druidov a ich prívržencov prinášajúcich ľudské obete na ostrove Mona (Anglesey). V Mauretánii (Maroko) už dávnejšie prekročil Atlas, Rimania postupne dosiahnu dnešný Senegal a povodie rieky Niger. Predpokladajú, že spolu s Nílom vyvierajú na jednom mieste. Ich vplyv je citeľný už aj v Podnestrí a na Kryme.

Za Oktaviána prenikli do Arábie. Tráciu (Bulharsko), dovtedy silný spojenecký a klientsky štát, podobne ako ďalšie na Východe, Kappadókiu, Kilíkiu a Kommagenu (vých. Turecko, sev. Sýria, sev. Irak), začlenili medzi rímske provincie bez boja. Légie všeobecne rešpektovaného vojvodcu Domitia Corbula, ktorého sa jeho muži boja viac ako nepriateľa, porazia Partov a  arménsky Tiridates, brat „kráľa kráľov“ Vologaesa s titulom zdedeným od Médov a Peržanov (jeho pôvod je ešte starší), na znak podriadenosti prijme v Ríme korunu z Nerových rúk (r. 66 n.l.). Ceremoniál, ktorému prihliadajú státisíce, je grandiózny. Tiridatova cesta s početným sprievodom presúvajúcim sa do Itálie po súši si vyžiada deväť mesiacov. Financuje ju, vrátane spiatočnej, Rím. 

Dohoda o formálnej závislosti Arménie na Ríme a upustenie od toho, aby sa stala jeho provinciou, je kompromisom s Partskou ríšou (Kráľovstvo Partov – Regnum Parthorum), ktorú mesto na Tiberi so zreteľom na jej tradície, vplyv na Východe i vojenskú silu ako jedinú vníma ako dôstojného protivníka. Mier v regióne potrvá polstoročie a preruší ho opäť „arménsky problém“. Ten sa bude sporadicky objavovať vo vzťahoch sasánovskej Novoperzskej ríše, nástupkyne Partskej (od r. 224 n.l.), a štátu východných Rimanov – Byzantia (cca 330 n.l.)  až do obdobia vzniku arabských kalifátov (7-10 st.) a invázie Seldžukov do Anatólie (centrálne Turecko, 11.st.).

Corbulo zaplatí za svoj úspech najvyššiu cenu. Je obvinený zo spoluúčasti na komplote proti Nerovi a prinútený spáchať samovraždu. Priťaží mu aj rešpekt preukazovaný staronovým arménskym kráľom ako skutočnému strojcovi rímskeho vojenského a následne i  diplomatického triumfu. Alebo to bola povestná kvapka jedu, ktorú do uší žiarlivého cisára cielene nadávkoval prešibaný panovník mazaný všetkými masťami Orientu? Úspech sa neodpúšťal, vtedy ani dnes. Po príchode do Korintu, kde sa mal dostaviť na „konzultácie“, ho čaká rozkaz, aby spáchal samovraždu. Spustiac sa na meč hrdo vysloví v gréčtine, ktorá je medzi obyvateľstvom východných provincií dominantným jazykom, jediné slovo. Áxios. „Som hoden.“.

Moderná jazdecká socha Gnaea Domitia Corbula (7-67 n.l.) v meste Voorburg. Rímsky vojvodca pôsobil pred misiou v Arménii ako správca provincie Dolná Germánia zahŕňajúcej aj dnešné Holandsko. Vyjadruje vďačnosť za rozvoj regiónu v antickom období. Jeho súčasťou bolo vybudovanie kanálu s dĺžkou 34 kilometrov (Fossa Corbulonis – Kanaal van Corbulo) spájajúceho Rýn s ústím rieky Másy (foto Carole Raddato). Wikimedia.

Jednotlivci zo scény miznú, pochod však pokračuje. Rímske obchodné karavány a prieskumné výpravy dosiahnu subsaharskú Afriku, oblasť afrických jazier, dnešné Mali, Čad, Etiópiu (Aksum), Sudán, Jemen (Saba – Arabia Felix), Sokotru, Gou a Indiu za panovania Kušánov, neskôr Srí Lanku i Vietnam. V Číne za vlády dynastie Chan sa Rím stane známym pod menom Daqin (Veľký Qin). Ambiciózny umelec Nero zatiaľ podniká túru po gréckych mestách a v Korinte klesá pod váhou ocenení, ktorými ho ovenčili organizátori divadelných a speváckych podujatí s vopred určeným víťazom. Pracuje na technikách posilnenia a cibrenia svojho hlasu, riadením štátu sa zaoberá len v nutných prípadoch. Nevyznačuje sa rozhodnosťou. Niet pochýb, že medzi obyvateľstvom obzvlášť vo východných provinciách je veľmi obľúbený. To žije len prítomnosti a nezaujíma ho, čo prinesie nasledujúci deň. Nech mu jedlo a zábavu poskytujú tí, ktorí mu vládnu.  

Námorné trasy vedúce z Rímskej ríše do Indie. Podľa gréckeho zemepisca Straba sa za Augustovej vlády z Itálie a egyptských prístavov v Červenom mori vydalo ročne na indický subkontinent stodvadsať obchodných lodí. Wikipédia.

Na prvé mráčiky na oblohe Nero reaguje nedbalo. Čo sa páči ľudu, nevonia senátnym politickým špičkám. Vystupovať na verejnosti pre pobavenie davu, aká to hanba, o to viac, ak sa týka najvyššieho predstaviteľa mesta vládnuceho svetu. Riman môže len motivovať, dôvodiť, viesť a veliť. A vládnuť. Ostatné je tabu. Ak aj nie vulgárna, tak nedôstojná a prízemná atelána určená davu a prostáčikom (fabulae atellanae). Rozvrat sa šíri rýchlo. V Galii sa vzbúri správca provincie Vindex, no miestne oddiely ho porazia. To ani zďaleka nie je koniec. Na podporu povstalcov vystúpi správca Hispánie, senátor a boháč Sulpicius Galba, ktorého v Kúrii podporujú početní prívrženci. Keď Nero stratí nad dianím kontrolu, z Ríma utečie a spácha samovraždu. Je to menej ponižujúce ako ukrižovanie, na ktoré ho odsúdil senát ako „nepriateľa štátu“ (Plutarchos). Išlo vskutku o výnimočný trest, pretože ani radový rímsky občan nesmel byť mučený a zbičovaný tobôž ukrižovaný.  

Maska herca účinkujúceho v atelánskych fraškách.
Múzeum masiek, Lyon. Wikimedia.

Galbovo panovanie a snaha o návrat do normálnych pomerov netrvá dlho, stavidlá na hrádzi sú otvorené. Pretoriáni starého cisára zavraždia (január 69 n.l.) a v imperátorských ambíciách podporia bývalého Nerovho druha v roztopašnostiach, teraz už umierneného Marka Salvia Otha, ktorému prvý odvábil ženu, pôvabnú Poppaeu Sabinu, aby ju, údajne, v rozčúlení z jej výčitiek nad jeho správaním nehodným vládcu Ríma, kopancom do brucha vážne poranil. Okrem ženy prišiel aj o dieťa, ktoré s ním čakala. Posadnutý spomienkami hľadá možné náhrady a nájde Spora, mladého otroka, s ktorým sa „ožení“. Na potmehúdsku otázku adresovanú jednému z prítomných senátorov počas svadobnej hostiny, ako sa mu jeho nová „manželka“ páči, opýtaný odpovie. „Veľmi. Škoda, že aj tvoj otec (v principátnom Ríme tykal imperátorovi aj otrok) nemal podobnú“. Nero sa len zasmeje a nechá to tak. 

Ozajstné búrkové mračná sa zbiehajú na severe. Správca Dolnej Germánie Aulus Vitellius sa už nehodlá prizerať, ako sa iní stávajú vládcami Ríma. O čo je on horší. Poistiac si poslušnosť légií rozmiestnených pozdĺž  Rýna peniazmi a prísľubmi ďalších odmien vyrazí do Itálie. Miestne Othove sily sú slabšie, no dunajské légie, natruc spolubojovníkom zo severu, im chytia stranu a zo svojich stálych táborov (castra) im posielajú na pomoc vyčlenené oddiely – vexilácie (vexillatio/ vexillationes). Othovi dôstojníci radia vyčkať posily, ktoré sú už na ceste, avšak  cisárov brat Titianus presadí priamu konfrontáciu s predvojom Vitelliovcov vedeným  ambicióznym no nestálym legátom Caecinom. Rozhodne sa pri Bedriaku (Cremona, apríl 69 n.l.). Vitelliovci, sprvoti odrazení pri Placentii (Piacenza), pod velením skúseného Fabia Valensa protivníka porazia. Otho, stále so šancou pokračovať v boji, sa rozhodne nerozširovať počty mŕtvych rímskych občanov na oboch stranách uprednostniac samovraždu. Viacerí z jeho legionárov a centuriónov ho v jeho voľbe nasledujú, je to pre nich vec osobnej vojenskej cti. Vitelliovo vojsko vstupuje vyzývavo do hlavného mesta naplno demonštrujúc, že si jeho muži môžu robiť čo chcú. Obyvateľstvo na nich gáni, lebo to, čo vidí, je preň šok. Oddiely pochodujúce pod znakmi légií ulicami Ríma takmer vôbec nepripomínajú rímsku armádu.

Mnohí legionári sa totiž zovňajškom podobajú viac na Germánov ako na Rimanov (Tacitus). Dochádza k rabovaniu, ktorému sa  Vitellius nesnaží zabrániť. Nech si chlapi prilepšia, aspoň usporí. Keďže mesto je aj po mesiacoch plné drancujúcich mužov, čo je neúnosné, časť oddielov vyvedie Caecina na sever, odkiaľ sa už k Rímu blíži vojsko ďalšieho vyzývateľa v zápase o cisársky purpur. V druhej bitke pri Bedriaku (október 69 n.l.) tentoraz zvíťazia čerstvé dunajské a východné légie pod velením Antonia Prima nad demoralizovanými rýnskymi. Na správy o porážke Vitelliovcov vzplanie v Ríme ozbrojené povstanie. Hoci v ňom zahynú tisíce, hlad más po pomste je nezastaviteľný. Vitellia pod tlakom opustia jeho najbližší a on sám, údajne so slovami „a predsa som vám vládol“, je zlynčovaný rozzúreným davom, jeho telo vláčené ulicami mesta a napokon hodené do Tiberu (december 69 n.l., Suetonius). Caesarom Augustom sa stáva Flavius Vespasianus, ktorý prináša Rímu pokoj a poriadok spolu s novou dynastiou. Búrlivý „Rok štyroch cisárov“ sa pomaly končí.  

V čase, keď povstal Vindex usilujúci sa o samostatnosť Galie od Ríma, začali sa aj nepokoje v Judei (66 n.l.). Tento fliačik zeme s dôležitou strategickou polohou medzi Sýriou a Egyptom spôsoboval Rimanom hlavybôľ už dávnejšie. Presnejšie jeho obyvatelia, ktorí neboli s ničím spokojní bez ohľadu na to, či si vládli sami alebo im vládol niekto iný. Pre „zvyšok“, spriemerovane, osemdesiatmiliónovej populácie Rímskej ríše predstavoval tŕň v päte. Bol takmer vo všetkých aspektoch vtedajšieho spôsobu života akceptovaných ako norma správania sa iný. Rím tolerantný k bohom podmanených národov a ich náboženským tradíciám viac ráz mávol rukou nad neústupnosťou svojich vášnivých poddaných, ktorí boli ochotní za svojho Boha položiť život neuznávajúc ostatných, a tých bolo neúrekom.

Petronius, správca Sýrie za vlády Gaia Germanica (nezamieňať s jeho otcom, skutočným víťazom nad Germánmi) známejšieho pod menom Caligula (37-41 n.l.), neuposlúchol imperátorov rozkaz umiestniť jeho zobrazenie v podobe Jupitera na Chrámovom vrchu v Jeruzaleme a prinášať mu obety. Ak by ho chcel vykonať, musel by dať Židov vtedy ešte nejaviacich známky ozbrojeného odporu vyzabíjať do posledného, čomu sa chcel vyhnúť. Kto by platil dane? Urazený a rozzúrený Caligula posiela stále vyčkávajúcemu Petroniovi rozsudok smrti. Ten ho dostihne až po správe, že imperátora v hlavnom meste zavraždila pretoriánska garda, ktorá na všeobecné prekvapenie vyhlásila za cisára Claudia považovaného za neškodného knihomoľa (január 41 n.l.).

Caliga (pl. caligae), klincami („cvočkami“) podbitý sandál rímskeho legionára vyrobený z volskej alebo kravskej kože vyznačujúci sa trvanlivosťou a odolnosťou. V diminutíve sandálka – caligula) sa stala prezývkou cisára Gaia Germanica (legionári mu také vyrobili), ktorý prežil detstvo s rodičmi vo vojenských táboroch na Rýne. Nosili sa naboso, v chladnejších regiónoch si vojaci pred ich obutím obaľovali chodidlá a lýtka vlnou alebo plátnom. Wikipédia. 

Práve táto povesť Claudiovi počas predchádajúcich čistiek za Tibériovho prefekta pretoriánov Seiana i Caligulu zachránila život. Armáda si napriek rojčeniu starých patricijských rodín o návrate republiky opraty štátu z rúk vziať nenechá. Senátu nezostáva nič iné len Claudiovu cisársku aklamáciu pretoriánmi a postupne i  légiami potvrdiť. Nový vládca Ríma je napokon Oktaviánov prasynovec. Recipročne, Claudius, ktorý v priebehu svojho vládnutia preukáže bystrú myseľ  a schopnosť orientovať sa v spleti štátnych záležitostí, senát rešpektuje a dbá o konsenzus pri prijímaní rozhodnutí. Spôsob jeho prvotného výberu založený na vôli armády je však varovaním, pretože vytvára nebezpečný precedens do budúcnosti.    

Gardový vojak Gratus nachádza Claudia skrývajúceho sa po Caligulovom zavraždení za závesom a prosiaceho o život vzdávajúc mu hold ako novému imperátorovi. Autorom obrazu v romanticizujúcom štýle je Sir Lawrence Alma-Tadema. Wikipédia. 

Dôležitú úlohu vo vzťahoch medzi Rímom a nepokojnými židovskými spoločenstvami na východe impéria zohráva kráľ Judey Herodes Agrippa I., vnuk Heroda Veľkého, „priateľa rímskeho ľudu“ (senátna formula označujúca spojencov [vazalov] Ríma) a zaprisahaného nepriateľa nemluvniat vlastného. Claudiov poradca vyznáva Jediného Boha a dodržiava židovské zvyky a tradície. Zároveň je neochvejným stúpencom Ríma. Desaťtisíce, stotisíce Židov žijú nielen v Judei a vlastných komunitách vo veľkých mestách, v Ríme, Alexandrii, Antiochii, Seleukii, Efeze a vo východných provinciách, osobitne v Cyrenaike (Líbyi), Egypte, Sýrii a na Cypre, no takisto i za hranicami Rímskej ríše, najmä v Mezopotámii. Všade tam, kde prekvitá obchod. Keď v ich materskej krajine prepuknú nepokoje súvisiace s pritiahnutím daňového zveráka prokurátorom Judey Gessiom Florom znásobené pohŕdaním a výsmechom zo židovských náboženských zvykov, pohár trpezlivosti tradicionalistov – farizejov a ich radikálnej odnože zelótov (gr. horlivcov; hebr. kana’im) pretečie. 

Kráľovstvo Heroda Veľkého a jeho jednotlivé časti na prelome letopočtov. Wikipédia.

Hoci Židia na rozdiel od Asýrčanov, Chetitov, Babylončanov, Médov, Peržanov, Partov, Sparťanov, Macedóncov a Rimanov nevošli do dejín staroveku ako vojenský národ, bojovným boli určite. Od úspešného ozbrojeného vystúpenia júdskych Makabejcov proti helenistickej Sýrii pod vládou Antiocha IV. Epifana (Vznešeného), potomka Alexandrovho druha Seleuka Nikátora (Víťaza), uplynuli už dve storočia, počas ktorých vládnuce teokratické elity židovského štátu našli modus vivendi s Rímom postupne expandujúcim na Východ. Dynastia Hasmoneovcov (gr.; hebr. Hašmōna´īm) a jej príslušníci, pôvodne sami ortodoxní a radikálni, sa stali v druhej polovici 2. storočia pred naším letopočtom spojencami Ríma a Pompeius im vládu nad Judeou, Galileou, Idumeou (grécka forma autentického názvu Edom označujúceho na sever predĺžený „Egypt“), Dekapolisom – Desaťmestím, Itúriou a Samáriou po obsadení Jeruzalema potvrdil (63 p.n.l.). Ale len nakrátko. Nahradí ich Herodes budúci Veľký, Idumejčan, z pohľadu halachického práva nie úplne najnepoškvrnenejšieho židovského pôvodu. Založiac novú dynastiu vládne nad zverenými územiami tvrdou rukou, medzi ľudom nie je obľúbený. Rím ich po jeho smrti rozdelí medzi jeho synov Heroda Archelaa a Heroda Antipasa ustanoviac prokurátora z vlastných radov so sídlom v Cézarei Prímorskej (Caesarea Maritima) ako dozor a poistku rímskej moci. V širšom regióne má rozmiestnené štyri légie a v Egypte ďalšie dve spolu s množstvom pomocných oddielov a jednotiek spojeneckých panovníkov. Úctyhodná sila namierená proti Partom a Arabom  nemenej ako prevencia proti lokálnym vzburám. 

Na radikálne židovské kruhy v Jeruzaleme, ďalších mestách i na vidieku Judey to nejako zvlášť nezapôsobí. Sú si vedomé skutočnosti, že Rím čelí vážnym problémom v Galii, nepokojom a vzburám v Germánii i občianskej vojne v Itálii. Vlažne reagujú na príhovor Heroda Agrippu II., pravnuka Heroda Veľkého, syna a menovca posledného kráľa formálne nezávislej Judey (do r. 44 n.l.), ako ju zachytil sprvoti sám povstalec a neskôr historik Josephus Flavius, autor „Židovských starožitností“ a „Židovskej vojny“. Sprvoti sa zdá, že by sa výbušná situácia doplatením nevybraných daní mohla upokojiť, avšak pokračujúca arogancia prokurátora Flora dohodu znemožní. Agrippa sa ešte pokúsi predísť vzbure argumentom, že k spôsobeným krivdám došlo v dôsledku zlyhaní konkrétnych prokurátorov, nie rímskej moci ako takej. Svojich súkmeňovcov pred vojenskou silou Rimanov a nepredvídateľnými rizikami konfliktu varuje zbytočne aj z toho dôvodu, že mnohí z nich nemajú predstavu o rozlohe a kapacitách rímskeho štátu a vnímajú ho len lokálne, nanajvýš v regionálnom zábere.    

ValkaZidovskaI-Flavius-1926-r.pdf, ss. 324-366. Agrippov príhovor nie je taký dlhý, ako naznačuje uvedený rozsah, dopĺňa ho rozsiahly poznámkový aparát.

Nemecký preklad „Židovskej vojny“ z roku 1581. Frankfurt a. M. Wikipédia.

Vzbura proti Rímu, ktorú niektorí moderní historici nazývajú „Veľká revolta Židov“, je výsledkom zbiehavosti viacerých faktorov. Vyberme podstatné. Augustus i  Claudius cisárskymi ediktmi síce obyvateľstvu Judey garantovali slobodu vierovyznania, rešpektovanie tradícií i samosprávu v náboženských veciach, no v praxi často dochádzalo k tomu, že rímski prokurátori (boli medzi nimi aj romanizovaní Židia) chápali svoju funkciu ako príležitosť na osobné obohatenie sa. Na miestnu populáciu svojvoľne uvaľovali ďalšie poplatky a  dane určené štátu vyberali nezriedka vo vyššej sume, ako bola stanovená nechávajúc si prebytok pre seba. Neváhali vyprovokovať zrážky, aby počas nepokojov mohli nasadiť poriadkové sily a z celej situácie ďalej profitovať prostredníctvom represálií, pokút a konfiškácií. Podporu nachádzali u sýrsko-gréckeho obyvateľstva, ktoré voči Židom tradične pociťovalo animozitu. Tým bolo prirodzeným spojencom Ríma, s ktorým ho spájala kultúrna blízkosť. Rímski správcovia načreli aj do pokladnice v hlavnom židovskom chráme v Jeruzaleme postavenom Herodom Veľkým na mieste Šalamúnovho. Nazhromaždené cennosti a finančné prostriedky pochádzali výlučne z príspevkov Židov.

Učinil tak nielen Florus, ale aj Pontius Pilatus lepšie známy z iného príbehu, ktorý sa tiež udial za Tibériovej vlády, dôvodiac potrebou výstavby akvaduktu vo verejnom záujme. Dôležitý je v tomto prípade psychologický moment. Kým bola Judea aspoň formálne nezávislá, miestny daňovník, na vidieku rybár, pastier, roľník a malý farmár, v meste obchodník, remeselník, sluha a iný chudobný či zámožný obyvateľ, platil daň Rímu prostredníctvom domácich autorít. Po jej degradácii z kráľovstva na rímsku provinciu priamymi vyberačmi i príjemcami daní boli zrazu Rimania. Cudzí ľudia, ktorých so Židmi nič nespájalo. To malo z ich strany za následok prerastanie animozít do nenávisti a nakoniec, popri stupňujúcom sa náboženskom napätí, do ozbrojeného odporu.      

Model Jeruzalema s chrámom Heroda Veľkého. Ide o tzv. Druhý Chrám po Šalamúnovom postavenom v 10 storočí pred naším letopočtom, ktorý bol zničený Nabuchodonozorovými Novobabylončanmi o štyri storočia neskôr (Beit HaMikdaš). Zobrazený je stav z polovice 1. storočia nášho letopočtu pred prvou vojnou Židov s Rímom. Vo vzdialenejšom pravom rohu chrámu je pevnosť Antonia. Israel Museum Jerusalem. Wikipédia.

Rebeli disponujúci podporou medzi farizejmi ako najpočetnejšou a vplyvnou časťou populácie Judey a Jeruzalema sa sprvoti cítia bezpečne. Nesformovali armádu s jednotným velením podobnú tej za Hasmoneovcov a  Heroda Veľkého modelovanú podľa helénsko-rímskeho vzoru, no o to nebezpečnejšiu ako každá sila, ktorá vzišla priamo z ľudu. Jej vodcami sú Šimon „syn Prozelytu“ (Simeon bar Giora), ktorý k judaizmu konvertoval len nedávno, a  Niger „Perejčan“ (z Perey). Pridávajú sa Ján „Esénčan“ (z komunity esénov) a Silas „Babylončan“ s odkazmi v menách na ich pôvod. Vojenské akcie podnikajú buď samostatne, alebo, ak dospejú k zhode, spojac svoje sily. Ich vojsko s desiatkami tisícov mužov svojím zápalom a odhodlaním pripomína ozbrojené masy z obdobia Francúzskej revolúcie i  revolúcie boľševikov v sovietskom Rusku šíriacich okolo seba revolučný teror. Radikálnych zelótov nezaujímajú politicko-administratívne koncesie, ale úplné vytlačenie Rimanov zo židovských území. Nebudú hľadieť na životy protivníkov ani na vlastné. Budú zabíjať umiernených Židov s rímskymi a gréckymi menami  i  zvykmi rovnako ako sýrskych Grékov a rímskych úradníkov s ich rodinami.

Boj, ako ho chápu oni, nebude len etnickým konfliktom a náboženským zápasom o samostatnosť, ale aj „triednym“, namiereným proti príslušníkom najvyšších rodín z radov saducejov predstavujúcich privilegovaný kňazský stav „spravodlivých“ (saduqim), z ktorých tradične pochádzali veľkňazi a kňazi, vládnuca kasta Izraela a Judey, a zároveň aj proti „buržoázii“ tvorenej bohatými Židmi, ktorí šli po ruke Rimanom, prisťahovaným do prevažne agrikultúrnej Judey z Babylonu a  Egypta. Ich zápas je z konfesionálneho hľadiska zároveň „antisektársky“, namierený proti iným, z ich pohľadu vo viere vlažným komunitám či skupinám obyvateľstva. Osobitnou, najmenej početnou no rešpektovanou skupinou sú eséni, ktorých by bolo možné, v kontrapunkte „ľudová versus inštitucionalizovaná“ cirkev (v druhom prípade saduceji), prirovnať k stredovekým predreformačným náboženským hnutiam. Eséni („čistí“, „zbožní“, „tvorcovia Tóry“, hebrejsko-aramejská etymológia nie je jednoznačná), stoja bokom svetského diania. Nie zo zbabelosti, ale kvôli prísnemu zachovávaniu zvykov, ich odporu k násiliu a špecifikám praktizovania viery. Ak sa k tomu pridajú predsudky, aké Židia prechovávali voči Samaritánom a svojim pomerne nedávno judeizovaným bratrancom, divokým Idumejcom (ako rodení či etablovaní Prešpuráci voči východniarom), o žiadnom jednotnom „národnom fronte“ proti Rímu nemôže byť ani reči.

Niektoré mestá, či už s výlučne so židovskou alebo aj zmiešanou populáciou, budú v nadchádzajúcej vojne klásť légiám tuhý odpor, iné zase hneď na jej počiatku vyjadria vernosť Rimanom a budú nimi ušetrené. Súbežne s vojnou naberajúcou na obrátkach najradikálnejšie skupiny odboja, zelóti a najmä sicariovia vraždiaci náhodné i vybrané obete v dave (od sica – krátka dýka; gr., lat. i skôr), sa budú takisto dopúšťať teroru proti príslušníkom vlastného etnika, ak je o národe v modernom zmysle slova vo vývojovej postupnosti Kanánčania → Hebrejci → Izraeliti a Júdčania → Židia, hovoriť priskoro. S každým dňom, s ktorým sa budú Vespaziánove a  Titove légie približovať k Jeruzalemu, budú stupňovať teror namierený do vlastných radov zatieniac pôvodnú myšlienku národnooslobodzovacieho boja. Svedkom ich vyčíňania nebude nik iný ako farizej (z pohľadu sociálnej štruktúry spoločnosti) Yosef ben Matitjahu, budúci Josephus Flavius. Aj keď strategický cieľ rebelov na symbolickom rebríčku ich snaženia je na prvý pohľad zrejmý, už po prvých priečkach na ňom chýbajú ďalšie.

Rok je však stále 66 nášho letopočtu. V Ríme a provinciách koncertuje Nero a jeho budúci nástupca Vespasianus neúctivo podriemkava kdesi v publiku. Plameň v Judei sa ešte len rozhorieva. Neboli by to Židia, ak by nesúperili o priazeň svojho Boha medzi sebou samými. Ich vodcovia vo chvíli akútnej vonkajšej hrozby spoja svoje sily a zaskočia oddiely správcu Sýrie Cestia Galla, kompletnú Dvanástu Hromovládnu légiu (LEG XII Fulminata) a vexilácie dvoch ďalších spolu s oddielmi spojencov vrátane ozbrojencov vyslaných Agrippom II. pochodujúce na Jeruzalem, spôsobiac im pri dvojmestí Bethoron (Beit Horon) nezanedbateľné straty. Gallove oddiely prichádzajúce pomstiť zmasakrovanú rímsku posádku ani netušili, ako blízko boli k dobytiu Jeruzalema, pretože jeho predstavitelia a časť obrancov boli pripravení kapitulovať. „Židovská vojna“ by s veľkou pravdepodobnosťou skončila skôr, ako by vznikla. Usúdiac, že ich sily nie sú postačujúce, sa od neho po pár útokoch stiahli vracajúc sa k svojim základniam tou istou cestou, ktorou prišli.

Pochodové kolóny Rimanov ustupujúce cez priesmyky a rokliny strácajúce súdržnosť napadnú židovské oddiely, ktoré pobíjajú vojakov, ničia zásobovacie vozy a obliehacie stroje. Rímsky expedičný zbor stratí viac ako päť tisíc mužov a údajne príde aj o orla légie (v tomto nepanuje zhoda odborníkov). Povstalci povzbudení úspechom sa pokúsia dobyť mesto Askalon bránené rímskou posádkou, ich dva pokusy, najmä ten druhý, sú s veľkými stratami odrazené. Pri útoku zahynú vodcovia Židov Silas a Ján. Gallus, ktorý v minulosti zastával úrad konzula, umrie z pocitu hanby a poníženia v nasledujúcom roku (objavujú sa aj názory, že spáchal samovraždu).  Vo funkcii správcu Sýrie ho nahradí skúsený vojak, exkonzul a autor viacerých nezachovaných diel Licinius Mucianus. S jeho menom sa ešte stretneme. 

Na správy o porážke regulárnych rímskych oddielov v Judei vymenuje Nero v rámci krízového manažmentu za veliteľa trestnej výpravy, ktorá má priviesť Židov k rozumu, Vespaziána. Ten sa ako legát vyznamenal pri dobýjaní Británie. Neskôr upadol do nemilosti, pretože pri jednom z imperátorových umeleckých vystúpení zaspal. O hlavu neprišiel, no mal zakázané pozdraviť cisára, ak sa ocitol v jeho prítomnosti. Kedysi sa živil aj ako chovateľ a predavač mulíc. Vlastná mu je zemitosť, praktickosť, suchý humor a sebairónia. A samozrejme rímsky zmysel pre organizáciu a disciplínu spolu s tvrdosťou voči sebe i druhým. To sú kvality, pre ktoré ho vybral osobne a odosobnene Nero. Schopnosť identifikovať správnych ľudí pre plnenie konkrétnych úloh sa mladému cisárovi napriek jeho temným stránkam uprieť nedá, dokonca ani v istých momentoch prejavovaná veľkorysosť (pre alternatívny pohľad na Nera pozri filmový dokument Die Akte Nero – Auf den Spuren einer antiken Verschwörung (3Sat – 2024) – YouTube). Jeho učiteľom a vychovávateľom bol stoik Seneka, ktorého (i iných vo svojom okolí vrátane vlastnej matky Agrippiny) sa podľa antických historikov zbavil. Pokiaľ ide o Vespaziána, tomu práve svitlo svetielko nádeje. Zvláštnym riadením osudu sa onedlho stane imperátorom. Rímu sa s prihliadnutím na predčasnú smrť Domitia Corbula nemohlo stať nič lepšie.

Titus Flavius Vespasianus (nar. 9, cisár 69-79 n.l.)
Puškinovo múzeum krásnych umení, Moskva.

Nie tak Židom. Čakajú ich krušné chvíle, vo vzťahu k Rímu doposiaľ tie najťažšie. Na pozornosť Rimanov odvedenú inde sa už nebudú môcť spoliehať. Popri súbežnom potláčaní série krátko po sebe nasledujúcich galo-germánskych vzbúr troch Júliov – Civila, Tutora a Classica – vrcholiacich povstaním germánskych Batávcov a obnovovaní poriadku na rýnskej hranici (69-70 n.l.) prichádza čas odplaty. Rím na porážky, zvlášť ponižujúce, nezabúda. Po stáročia sa o ňom vo vtedajšom svete a jeho okolí vie, že hoci stratil bitky, nikdy neprehral vojny. Na rozdiel od impérií dneška alebo takých, ktoré sa nimi zdajú byť, si je dobre vedomý faktu, že malá prasklina na reputácii štátu sa môže stať trhlinou, ktorá spôsobí jeho kolaps. Odpúšťa zriedkavo, nezabúda nikdy. Teraz znovu vzkypí silou, ktorú vyvolala vojna, a tá okysličuje  krv v jeho žilách od Romulových čias. Neváha ju použiť všade tam, kde bol spochybnený jeho majestát.

Predstava, že Rimania sa ako kobylky v obrovskej presile bez ohľadu na vlastné straty vrhali na svoje obete, kým ich nezdolali, je pomýlená. Rím od Augustových čias vedome kontroluje vlastnú veľkosť, a tým aj počty svojich ozbrojených síl. Octavianus ponechal v službe dvadsaťosem z pôvodných šesťdesiatich légií, ktoré mal k dispozícii na konci občianskej vojny (31 p.n.l.). Rimania uprednostňujú kvalitu pred kvantitou, organizáciu, výcvik, disciplínu a technologickú prevahu založenú na poznatkoch vojenského a civilného inžinierstva pred masovosťou. Do svojho sveta začleňujú len vývojovo pripravené a kompatibilné územia a enklávy, aby sa vyhli nepokojom, neprekračujúc prirodzené hranice impéria „dané mu bohmi“. Tými boli okolité moria, s výnimkou vnútrozemského Stredozemného považovaného za Mare nostrum, a veľké rieky Rýn, Dunaj, Eufrat, za Trajána a Severa aj Tigris. Ďalšie výboje nasmerované poza ne by si žiadali neúmerne veľkú armádu a navyšujúce sa výdavky. Nákladné vojenské operácie by so sebou popri víťazstvách príliš ambicióznych generálov prinášali riziká porážok, následnú nespokojnosť verejnosti a potenciálne i občianske vojny. 

Z tohoto dôvodu sú provincie od Augustových čias rozdelené na senátne, v ktorých nehrozia nepokoje, pretože ich obyvateľstvo už dlhší čas žije pod rímskou správou, a tie, ktoré podliehajú priamo cisárovi a  ním menovaným miestodržiteľom s rozsiahlymi vojenskými a administratívnymi právomocami. Na čele provincií stoja takmer výlučne správcovia so senátorským pôvodom. Výnimkou je Egypt kľúčový pre zásobovanie Ríma obilím, a teda pre udržanie pokoja v hlavnom meste. Má ho pod palcom prefekt (praefectus Aegypti) z  jazdeckého stavu (eques, pl. equites) veliaci dvom légiám menovaný imperátorom a zodpovedný priamo jemu.

Do odborných interpretácií historických dejov v poslednej dobe prenikajú cez nové, v minulosti neznáme, mediálne platformy s globálnym dosahom parciálne a  skresľujúce pohľady. Napríklad blogeri i youtuberi, ktorým sa zanietenie pre rímske dejiny a znalosť faktov nedajú uprieť, si často kladú otázky, prečo Rím nedobyl ešte aj to či ono územie. Odpoveď poznajú vopred a príčinu vidia neraz zjednodušene. Postup Rimanov podľa nich zastavili svojou udatnosťou a láskou k slobode Germáni i niektoré ďalšie vzdialené kmene, napríklad predkovia Škótov. Nie je to ťažký hriech. Aj historici, nielen nadšenci, skĺzavajú do retrospektívneho  romantického nacionalizmu 19. storočia transplantujúc ho do ďalekej antiky podliehajúc nekritickej glorifikácii predkov. Čo ešte takí, ktorí pochádzajú z bývalých, dnes upadajúcich neoimperiálnych národov. Historická veda však pozná iné, vecné a logické vysvetlenia. Keďže tento typ otázok je legitímny a  bezprostredne súvisí s našou témou, venujme  im pri objavovaní sveta Rimanov a jeho vnímania nimi samými a ich súčasníkmi pozornosť. 

Základným predpokladom udržania dobytých území boli prostriedky vygenerované nimi samými. Provincie si museli na seba zarobiť. Ak sa Rimania rozhodli, že si niečo vezmú, postupovali podľa vopred pripraveného plánu. Dobýjanie nových území v dobe principátu a  Augustovho odkazu nezväčšovať rozlohu ríše bol komplexný proces, nie nepremyslená akcia či reflexívna reakcia. V prípade Británie bolo rozhodujúce strategické hľadisko ochrany severných hraníc impéria a zabránenie spájaniu sa galských a britských Keltov, pretože provincia sama osebe disponovala obmedzeným počtom zdrojov. Z pohľadu ekonomiky impéria ako celku do nej neprispievala (s výnimkou antimónu – cínu) takmer žiadnou pridanou hodnotou. Náklady spojené s jej kontrolou musel investor lokálne akceptovať, aby mohol byť globálne ziskový.

Pre porovnanie, rímsky obchod so vzdialeným Východom za hranicami ríše – Indiou, Arábiou a Čínou – stál štát len na výdavkoch na luxusné položky 100 miliónov sesterciov, dnešných 50 miliónov dolárov odtekajúcich každoročne zo štátnej pokladnice (suma sa zdá byť na prvý pohľad nízka, no vzhľadom na dobové ceny základných tovarov, predovšetkým potravín, bola astronomická), a to najmä za škoricu, myrhu, kadidlo, rôzne korenia, hodváb, perly a nard, ako si povzdychol vojak a vedec Plinius, za napĺňanie ženských vrtochov. Z tohto pohľadu štyri, neskôr tri légie vyčlenené na spacifikovanie  a udržiavanie pokoja v Británii bohato stačili. Náklady na ich ročný žold, 220 rímskych denárov pre radového legionára za Nera a 300 denárov o pätnásť neskôr za Domiciána, celkom pre približne 22 000 (4 légie) – 17 000 (3 légie) mužov, pre vyššie hodnosti viac, takisto i na platy pomocných oddielov, dosahovali približne desatinu predchádzajúcej sumy.

V rímskej severnej Afrike rozprestierajúcej sa od Atlantiku po Červené more (dnes Maroko, Alžírsko, Tunis a  Líbya vrátane samostatne spravovaného Egypta), ktoré boli z pohľadu pestovania a exportu poľnohospodárskych produktov pre Rímsku ríšu ako agrikultúrnu civilizáciu oveľa zaujímavejšie a prínosnejšie, stačila na výkon policajných a poriadkových úloh len jedna légia, Tretia Augustova (LEG III Augusta; jej štandarda sa objaví aj v záberoch z úvodnej scény nedávneho pokračovania „Gladiátora“). Prítomnosť Tretej légie v regióne je doložená v „Notitia Dignitatum“ (… et administrationum omnium tam civilium quam militarium), zachovanom „zozname úradov civilnej i vojenskej správy“ z doby neskorého impéria, a to ešte na začiatku 5. storočia nášho letopočtu pred inváziou germánskych Vandalov. Pritom nebola jediná. Ktorá z dnešných armád sa môže pochváliť takouto priamou kontinuitou? V Hispánii (Španielsko a  Portugalsko) postačovala jedna (LEG VII Gemina – Dvojičiek [Romula a Rema]), vo vnútrozemí Galie (vlastné Francúzsko) patriacej spolu so Sýriou a  Egyptom k najbohatším častiam impéria nebola mimo vojenských táborov rozmiestených pozdĺž Rýna dislokovaná žiadna. Dá sa to prirovnať k situácii, keď by na udržiavanie verejného poriadku na území dnešného Slovenska a na jeho obranu pripadalo desať policajtov doplnených rotou vojakov. 

Scéna dobýjania mesta Rimanmi v severoafrickej Numídii (Alžírsko) z filmu režiséra Ridleyho Scotta „Gladiátor [2]“ (2024) navodzuje solídnu predstavu (s výnimkou legionára tmavej farby pokožky) o dobovom spôsobe boja. Štandarda Tretej Augustovej légie sa zobrazí v rozmedzí 1:56 – 2:08 filmovej sekvencie. Numidia bola pod menom Prokonzulská Afrika (Africa Proconsularis) v uvedenom čase rímskou provinciou už dvestopäťdesiat rokov, Rimania ju preto nemuseli dobýjať za vlády Severových synov Getu a Caracallu a ich nepodarených karikatúr (211-217 n.l.) ako je to vo filme.

Väčší počet profesionálnych vojenských zborov v danej provincii by musel zaplatiť štát z centrálneho rozpočtu. Jeho naplnenie by sa snažil kompenzovať zvyšovaním daní v iných oblastiach riskujúc nespokojnosť tamojšieho obyvateľstva vyúsťujúcu do vzbúr a následných represálií. Výhodnejšie bolo najať, vycvičiť a sformovať lokálne, prípadne regionálne, jednotky dobrovoľníkov spomedzi neobčanov slúžiace dvadsaťpäť a viac rokov za prísľub udelenia rímskeho občianstva a pridelenie pozemku do vlastníctva po ukončení služby. Ich plat dosahoval sotva polovicu toho, čo dostával legionár – občan. Za takýchto okolností by bola vláda nad dnešnou škótskou Vysočinou i „Zeleným ostrovom“ (Írsko), ktoré Rímu nemali čo ekonomicky ponúknuť, zabezpečovaná ďalšími stálymi posádkami priveľkým luxusom. Nemali by byť pochybnosti, že Rimania prostredníctvom námorných výprav i zvedov, napríklad obchodníkov a  kupcov, vedeli, čo sa dialo za Hadriánovým a neskôr Antoninovým valom až po Orknejské ostrovy. Ten druhý, posunutý ešte ďalej na sever dnešného Škótska, nebol barbarmi nikdy dobytý a prekonaný. Rimania ho opustili dobrovoľne na začiatku 5. storočia po dva a polstoročí od jeho vybudovania, keď ponechali provinciu jej osudu sústreďujúc sa na obranu Itálie pred stupňujúcimi sa vpádmi spoza kolabujúcich hraníc impéria na Rýne a Dunaji známych ako „Limes Romanus“.

Ozajstná, v dobe cisárstva poväčšine defenzívna päsť Ríma, osem légií na Rýne a deväť pozdĺž Dunaja z celkovo tridsiatich na konci 1. storočia nášho letopočtu, bola pripravená odrážať útoky známych i neznámych národov, o  ktorých píše Tacitus (Germania), no nielen on, z nekonečných území rozprestierajúcich sa za obomi európskymi veľtokmi. Túto hrozivú silu dopĺňalo ďalších osem légií rozmiestnených od Arménie po Egypt (vrátane), čo dohromady predstavovalo viac ako tri štvrtiny rímskych ozbrojených síl. Niektoré légie nevideli vojnu desaťročia, no nezaháľali, neustále niečo budovali. Plat si museli zaslúžiť. Ďalšie ju v nejakej podobe zažívali pravidelne. Ak k nim prirátame pomocné oddiely, Rím od začiatku prvého po koniec druhého storočia nášho letopočtu, teda v období svojho najväčšieho územného rozmachu, disponoval profesionálnou armádou v počte 330 000 – 350 000 mužov, z čoho polovicu predstavovali legionári. Za Septimia Severa (193-211 n.l.) a bojov s Partskou ríšou pribudli ďalšie tri légie (I, II, III Parthicae – Partské) so zodpovedajúcim počtom pomocných oddielov navyšujúc stav ozbrojených síl impéria na tridsaťtri légií, celkovo približne 400 000 mužov, možno i viac. Ich vydržiavanie stálo štát značné prostriedky, čo viedlo k postupnému znižovaniu podielu zlata a striebra v razených minciach a náraste inflácie.

Takéhoto molocha nebolo jednoduché kŕmiť ani udržať na reťazi. Aj preto, že armádu tvorili najmä jej radoví príslušníci, ktorých životné príbehy boli prozaickejšie ako triumfy cisárov a vojvodcov zobrazené na víťazných oblúkoch. Légia bol komplexný organizmus s prvkami nielen vojenského, ale aj civilného života. Jej príslušníci, či už na hraniciach Arménie, v Hispánii, Británii, severnej Afrike, na brehoch Atlantického oceánu, Severného, Čierneho, Kaspického alebo Stredozemného mora poznali sporenie, zdravotné poistenie, obchodné transakcie i závety. Denný život legionárov je zachytený v ich zachovanej korešpondencii. Niektorí si dokázali počas služby ušetriť pomerne slušný majetok, a to nielen z platu, ale i z odmien a donatív vyplácaných zo štátnej a cisárskej pokladnice pri slávnostných príležitostiach pre udržanie ich motivácie a  vernosti cisárovi. Iní boli neustále zadlžení (obchodníkom aj svojim spolubojovníkom) nemysliac príliš na budúcnosť a míňajúc peniaze na kratochvíle, víno, kocky a ženskú spoločnosť (až do vlády Septimia Severa sa počas služby nesmeli ženiť, mohli však mať družky i deti). Ak sa zúčastnili na vojenských ťaženiach, ktoré napriek rizikám obľubovali viac ako každodenný výcvik, prieskum, udržiavanie poriadku, hliadkovanie a stavebné práce, mali zaručený podiel z koristi. Listy, v ktorých žiadajú svoje rodiny hlboko v zázemí o teplé prikrývky, šatstvo a predmety osobnej potreby, rovnako i  komunikácia, priama či sprostredkovaná, s príbuznými a priateľmi v iných jednotkách a provinciách, je popri ich profesionálnom živote svedectvom o individuálnej ľudskej a osobnostnej stránke.

Rozmiestnenie stálych táborov légií v Rímskej ríši na prelome 1. a 2. storočia nášho letopočtu. Wikipédia.     

Pokiaľ ide o Germánov, tí vskutku porazili, výstižnejšie je povedať zo zálohy prepadli nič netušiacich Rimanov považujúcich prvých za svojich spojencov, v Teutoburskom lese v dnešnom severozápadnom Nemecku spôsobiac im krutú porážku (september 9 n.l.). Obozretnému vojvodcovi rátajúcemu so všetkým (napríklad Caesarovi, ktorý čelil podobným prepadom pri dobýjaní Galie) by sa takéto niečo nestalo. Odhliadnuc od skutočnosti, že Rimania sériou výprav a víťazstviev vo vnútrozemí Germánie masaker troch Varových légií odčinili (14-16 n.l.), vojenské úspechy Germánov v bojoch s Rimanmi mimo lokálnych, krátkodobých nájazdov nepresiahli v nasledujúcich storočiach počet prstov jednej ruky (pri Abritte [Razgrad, Bulharsko] v polovici 3. a Hadrianopolise [Edirne, Turecko] o viac ako o storočie neskôr padli v boji aj cisári Decius a Valens). Stále platilo, že úspešní mali šancu byť len v husto zalesnenom teréne, ktorý znemožňoval légiám rozvinúť sa a počas boja koordinovať svoje akcie.

Rím to kompenzoval, kde to bolo možné, využívaním pobrežného a riečneho loďstva  a výsadkov v tyle barbarov vyhýbajúc sa dlhým pochodom v lesoch. Jeho základňou  (Classis Germanica) bol dnešný Kolín nad Rýnom (Colonia Agrippinensis). Tiež nasadzovaním mobilných oddielov regrutovaných z Germánov samotných (už spomínaní elitní Batávci, ktorí nemuseli platiť dane, len slúžiť v pomocných oddieloch; ďalej Tungrovia, Cheruskovia, Alamani, neskôr Góti, Heruli, Rugiovia, Skirovia a iní) využívaných aj pri ťaženiach v iných končinách impéria a za jeho hranicami. Bitku s  Kaledónčanmi na vrchu Graupius v dnešnom severnom Škótsku opísanú Tacitom v biografii jeho svokra a správcu Británie s názvom „Agricola“ rozhodli práve „obojživelné“ oddiely Batávcov a Tungrov. Títo boli výborní plavci a bežci, a to aj so zbraňami. Legionári do nej nemuseli zasiahnuť (81 n.l.).

O odstrašovacom potenciáli Ríma ďaleko za jeho hranicami svedčí aj fakt, že o  budúcich Vikingoch – predkoch Dánov, Nórov a Švédov, za rímskych čias nebolo počuť. Dnes sú, nevedno prečo, v móde aj v našich končinách. Nanovo sa rodiacej Európe, na rozdiel od napríklad benediktínskych mníchov a byzantských misionárov a učiteľov, v ničom nepomohli. Charakterizovala ich len deštrukcia, zúrivosť a násilie, ktoré desili ich súčasníkov. Medzi nimi a rímskou Britániou sa nachádzali sídla Anglov a  Sasov obývajúcich Jutský polostrov a severné Nemecko, ktorí provinciu sporadicky napádali bez väčšieho úspechu. Nízky stav populácie, absentujúca surovinová a materiálna základňa limitujúce už aj tak primitívnu ekonomiku etník vzdialených ešte viac na severovýchod od rímskych hraníc im neumožňovali mierovú interakciu či vojenskú konfrontáciu s impériom. Stačí porovnať vikingský drakkar z prelomu 8. a 9. storočia, ako ho poznáme z archeologických nálezov, s priemernou dĺžkou do 30 metrov a päťdesiatimi mužmi na palube, s rímskou vojnovou loďou s  katapultami a dvestočlennou posádkou. Vojnové lode Rimanov v Severnom mori pritom nedosahovali veľkosť, ponor a objemové kapacity desiatok, v prípade potreby stoviek, železnými platňami opancierovaných rímskych „krížnikov“ s tristo i viacčlennou posádkou, trirém a hexarém dlhých až 60 metrov s bočnou výškou aj 4 metre, brázdiacich Stredozemné, so základňami v Misene, Ravenne a Brundisiu v Itálii a v egyptskej Alexandrii. Rím bol po porážke Kartága jeho pánom sedem storočí. 

Rímske lode hliadkovali pri pobreží Británie z vojenských prístavov v severnej Galii a východnej Británii až do začiatku 5. storočia nášho letopočtu a doby takzvaného sťahovania národov, ktorému západná časť impéria oslabená útokmi zo všetkých strán už nedokázala čeliť. Domovským prístavom rímskej námornej flotily kontrolujúcej Severné more (Classis Britannica) bolo Gesoriacum (Boulogne-sur-Mer, sev. Francúzsko), no existovali aj ďalšie vrátane rýchlo sa rozvíjajúceho Londinia – Londýna. Je pozoruhodné, že zmapovaná a postupne odhaľovaná sieť rímskych vojenských táborov a prístavov v dnešnom západnom Anglicku a Walese ležiacich oproti Írsku je hustejšia ako na východe, čo veľa napovedá o tom, odkiaľ hrozili vpády do provincie po mori najviac. Franská ríša ako čiastočná a výlučne kontinentálna nástupkyňa Západorímskej ríše takýmto loďstvom a prepracovaným konceptom obrany proti morským nájazdníkom nedisponovala. Malé kráľovstvá Anglosasov v Anglicku (Wessex, Northumbria, Mercia a i.) v 8. a na začiatku 9. storočia ešte menej. Nemali na to dostatok prostriedkov, špecializované vojenské dielne, kvalifikovaný personál a ani znalosť vyžadovaných postupov, dobové know-how. Preto boli, a nielen oni, pomerne ľahkou korisťou. Pritom stačilo tak málo, a o Vikingoch a Normanoch, ktorí sa za ranného stredoveku podľa dobových kroník stali (po Attilových Hunoch v 5. storočí) „bičom Európy“, by naďalej nik nepočul. 

V prípade tézy o bitke v Teutoburskom lese (9 n.l.) ako o rozhodujúcom momente, ktorý údajne s definitívnou platnosťou znamenal zastavenie ďalšej rímskej expanzie do strednej Európy, je potrebné zobrať do úvahy fakty, ktorých výpovedná hodnota sa zvyšuje pri ich komplexnom zohľadnení. Tri roky pred nečakanou porážkou na severe Germánie sa Rím hotoval zasadiť smrtiaci úder vojensky silným Markomanom obývajúcim v kompaktnom osídlení územie dnešných Čiech a dokončiť dobytie zvyšku Germánie za Rýnom. Jej severné územia až po rieku Labe sa zdali byť spacifikované už počas výprav vojvodcov Drusa (otec budúceho cisára Claudia), Ahenobarba (starý otec Nera) a Vinicia v rokoch 12 pred naším letopočtom až 4 nášho letopočtu. Na ťaženie proti Markomanom a ich kráľovstvu s ťažiskom v Boiohaeme (zemi keltských Bójov) naplánovaným v podobe postupne sa zavierajúcich obrovských klieští podniknutým z Panónie (Pannonia – vých. Rakúsko, stred. Chorvátsko, vých. Slovinsko a záp. Maďarsko), Récie (Raetia – Bavorsko) a  Norika (Noricum – stred. a záp. Rakúsko), bolo pripravených dvanásť légií predstavujúcich s pomocnými oddielmi viac ako stotisíc mužov. Predstavovalo to najmohutnejšie nasadenie rímskej armády na jednom mieste od druhej občianskej vojny (42-31 p.n.l.) po Trajánove ťaženia proti Dákom (v Rumunsku a Moldavsku; 101-106 n.l.) a Partom (v Iraku a záp. Iráne; 113-117 n.l.).

Niekoľko dní pred začiatkom ofenzívy zastihla Tibéria, hlavného veliteľa rímskych armád, dezignovaného Augustovho nástupcu a budúceho cisára (opísaného v temných farbách jeho životopiscami Suetoniom a Tacitom) správa o rýchlo sa šíriacom povstaní v Panónii a Dalmácii (stred. a juž. Chorvátsko). Práve ono bezprostredne zachránilo germánske kmene medzi horným Dunajom, Rýnom a  Labe. Tiberius s  Markomanmi a ich kráľom (rex) Marobudom uzavrel mier (6 n.l.) a pohol sa proti vzbúrencom v nedávno k Rímu pripojených provinciách. Vojna s nimi trvala tri roky, vyžiadala si veľké vypätie síl a nasadenie postupne až desiatich légií. Zahynuli a do zajatia v ňom padli státisíce ľudí. Vzápätí po potlačení vzbury do Ríma dorazila správa o zničení troch légií v Germánii. Augustus sa podľa historických záznamov od tohoto okamihu na znak „zúfalstva“ a smútku prestal holiť a strihať vzdychajúc „Varus, vráť mi moje légie!“ Tu kdesi je začiatok mýtu o mocných, vzrastom vysokých Germánoch, pred ktorými sa triasol svetovládny Rím. Pôvod má v 19. storočí a interpretácii prameňov vychádzajúcej zo spätne projektovaného moderného nacionalizmu a následne pangermánskeho supra-nacionalizmu, vyúsťujúcich spoločne do endemického šovinizmu a pocitu nadradenosti nad ostatnými, ktoré mali neblahé následky v minulosti a majú ich v podaní nových nositeľov presvedčených o svojej výlučnosti aj dnes.

Romantické stvárnenie bitky v Teutoburskom lese. V popredí Arminius – Hermann, vodca Cheruskov. Wikimedia.

Poldruha storočia po zničení Varových légií (XVII, XVIII, XVIIII; čísla niektorých légií v Notitia Dignitatum a starších prameňoch sa  opakujú, pričom ide o rôzne útvary, pre identifikáciu konkrétnej je popri číslovaní rozhodujúci aj jej názov; označenia troch zničených v Teutoburskom lese z piety viac použité neboli) v germánskych lesoch, Marcus Aurelius, poraziac koalíciu Markomanov, Kvádov a sarmatských Jazygov na hornom a strednom Dunaji (170-180 n.l.) reálne zvažoval vytvorenie dvoch nových nárazníkových provincií korešpondujúcich s územím niekdajšieho Československa, „Markomanie“ (Čechy a  Morava) a  „Sarmatie“ (Slovensko) výrazne odkrajujúcich z germánskych území. Tým by sa čas vrátil do roku 6 nášho letopočtu a rozšíreného projektu „Markomanie“, ako ho plánovali Augustus s Tibériom. Žiada sa stručne doplniť, že Rimania v tom istom čase kontrolovali dianie za Dunajom aj v takzvanom Vanniovom „kráľovstve“ Kvádov rozprestierajúcim sa na území dnešného západného a stredného Slovenska.  

Výprava príslušníkov Druhej Pomocnej/Podpornej légie (LEG II Adiutrix) zachytená v nápise na trenčianskej skale (r. 179) o necelé dve storočia neskôr mohla byť podniknutá s konkrétnym rekognoskačným zámerom podrobne preskúmať danú oblasť vrátane povodia Váhu pred jej pripojením k impériu. Ak sa takáto výprava uskutočnila, museli byť pre ňu vytvorené priaznivé podmienky, predovšetkým porážka Kvádov a Naristov (po roku 174 a  príhode so „zázračným dažďom“; boje so Sarmatmi na strednom a  dolnom Dunaji prebiehali aj po smrti Marka Aurélia) a aký-taký pokoj zbraní na ľavom brehu Dunaja. Je totiž len ťažko predstaviteľné, že by počtom približne dve rímske kohorty navyše s legátom na čele operovali v barbariku izolovane vo vzdialenosti približne dvesto kilometrov od svojich materských základní v Panónii – Vindobony (Viedne), Carnunta a ešte vzdialenejšieho Aquinka (Budapešť), kde sa nachádzal stály tábor práve Druhej légie. Ich strata by sa vzápätí prejavila na prestíži Rimanov prinášajúc so sebou ďalšie komplikácie. Ostražité rímske velenie si bolo veľmi dobre vedomé poväčšine záškodníckeho spôsobu boja germánskych kmeňov založeného na taktike „udri a uteč“ a nepodnikalo by riskantné operácie v dôkladne neprebádanom teréne.

Na základe tejto hypotézy je možné takmer s určitosťou predpokladať prítomnosť väčšieho korpusu rímskej armády vo vzdialenosti maximálne dvoch denných pochodov (40-45 km) na juh od Laugarícia, a to pozdĺž spomenutého vodného toku fungujúceho ako dopravná magistrála. Druhá légia samotná mala tabuľkovo 5 000 a viac mužov, no nedá sa vylúčiť ani možnosť, že oddiel detašovaný v Laugaríciu ako najvzdialenejšom známom bode dosiahnutom Rimanmi na sever od Dunaja bol len jej vexiláciou a légia ako celok v oblasti prítomná nebola. V takom prípade museli na mieste operovať ďalšie rímske a pomocné oddiely schopné odraziť náhly prepad a prebiť sa späť k Dunaju, odhadom nie menej ako 8 000 – 10 000 vojakov, z toho minimálne polovica legionárov. Kľúčová bola prítomnosť jazdeckých oddielov zabezpečujúcich okrem plnenia bojových úloh vzájomnú komunikáciu prostredníctvom poslov a kuriérov. Okrem rímskej a spojeneckej germánskej jazdy sa ako veľmi pravdepodobná javí účasť mimoriadne pohyblivých jazdcov z Mauretánie i Numídie úspešne využitých Trajánom vo vojnách s Dákmi, a takisto lučištníkov z východných národov slúžiacich v rímskej armáde za žold. Pred ich smrteľnou efektivitou mali Germáni ukrývajúci sa v lesoch panický strach. Ďalšie dôkazy o prítomnosti Rimanov v tejto časti dnešného Slovenska a o ich zámeroch s ňou môže priniesť budúci systematický a komplexný archeologický výskum v teréne kombinovaný so štúdiom analogických situácií v iných končinách impéria.

„Na počesť víťazstva Augustov (Marka Aurélia a jeho syna Commoda) a vojska táboriaceho v Laugaríciu v počte 855 mužov dal vyhotoviť Marcus Valerius Maximianus, legát Druhej Pomocnej légie“. Wikipédia. 

Podobne totiž postupovali Rimania v severnej Afrike, kde ich zememerači a inžinieri kráčajúci za legionármi odmeriavajúc prejdené vzdialenosti každý deň postupne mapovali terén zakresľujúc ho do máp s dôrazom na identifikáciu vhodných miest na výstavbu pevností, táborov, budúcich miest a kolónií pre veteránov, ciest a akvaduktov privádzajúcich v prípade potreby do danej oblasti vodu  zo vzdialeností desiatok kilometrov. Je to len náhoda, že legát Druhej Pomocnej légie známy z  Laugarícia Valerius Maximianus,  nielen zdatný veliteľ, ale aj výborný vojak (v súboji muža proti mužovi zabil náčelníka Naristov a ďalších protivníkov, za čo bol odmenený cisárom samotným) sa stal neskôr správcom Numídie? Rimania sa na náhody nespoliehali a snažili sa im predchádzať alebo ich obmedzovať na najnižšiu možnú mieru dôsledným plánovaním. Rímska cestná sieť v severnej Afrike od Atlantiku po Červené more dosahovala celkovú dĺžku približne dvadsaťtisíc kilometrov. Svojmu účelu slúžila do 5. a jej východná časť pod správou Východorímskej ríše až do začiatku 7. storočia nášho letopočtu. História jej výstavby a udržiavania si zasluhuje nemenšiu pozornosť ako ďalšie, možno na prvý pohľad viditeľnejšie a príťažlivejšie, aspekty dejín rímskej civilizácie.

Vráťme sa ešte na chvíľu do našich končín. Hlavným dôvodom plánu vytvorenia oboch nových provincií bola prílišná blízkosť Panónie k severnej Itálii, ktorú ohrozovali vpády barbarov. Napokon to nebolo údajné Commodovo ľahtikárstvo a túžba osemnásťročného mladíka (obklopeného skúsenými veliteľmi a poradcami) vrátiť sa po otcovej smrti z vojenských táborov čo najskôr do Ríma za zábavou, ako to hovoria jeho životopisci (Herodianos), ale mor zavlečený do Podunajska a Itálie légiami vracajúcimi sa zo Sýrie po potlačení vzbury vojvodcu a uzurpátora Avidia Cassia (r. 175). Ten sa dal v domnienke, že Marcus Aurelius podľahol chorobe, vyhlásiť v Antiochii za cisára. Na správu, že tak tomu nie je a že sa blížia légie od Dunaja, aby vzburu potlačili, ho jeho muži zabili. Následný dramatický úbytok tunajších populácií zapríčinil, že k uskutočneniu zámeru, ktorý si vyžadoval dostatok ľudských zdrojov na kolonizáciu a postupnú romanizáciu nových provincií napokon nedošlo. Pre Rimanov boli neobývané alebo riedko obývané územia bezcenné. Briti si do svojho impéria v snahe prekonať svoj vzor započítavali aj púšte a oceány. Obrovskú ríšu Mongolov, najväčšiu v dejinách Eurázie, odvial v priebehu jedného storočia stepný vietor a z pohľadu jej kultúrneho či civilizačného vkladu do dejín ľudstva akoby ani nexistovala. Postupne sa rozpustila a rozplynula medzi tými, ktorých si podrobila. Presný opak Ríma. 

Z ďalších príkladov možno uviesť výpravy Maximina Tráka (r. 234-239) podniknuté proti Germánom a Sarmatom hlboko za Rýnom i  Dunajom. Mohutnú, kombinovanú inváziu Herulov, Gótov a „Skýtov“ (vrátane Slovanov?) po mori i na súši, údajne viac ako tristotisíc ľudí, na Balkán, do egejskej oblasti a Malej Ázie v 60. rokoch 3. storočia, zastavili cisári Gallienus, Claudius II. Gótsky (Gothicus) a  Lucius Aurelianus známy ako „Obnoviteľ sveta“ (Restitutor orbis) pobijúc a relokujúc desaťtisíce nájazdníkov. Ďalšie tisíce na ľahkých plavidlách, ktoré prenikli do východného Stredomoria, zničila rímska eskadra kotviaca v Alexandrii pod velením prefekta Egypta. Probus, Carus a  Diokleciánov spoluvládca Maximianus podnikali proti germánskym kmeňom nemenej úspešné trestné výpravy v končiacom sa 3. storočí nášho letopočtu. 

Nadviazali na nich Constantius II., známy (aj keď nemenovaný) z burcujúcej básne Sama Chalupku „Mor ho“ (jej dej sa odohráva v roku 358), a Valentinianus I., ktorého v Brigetiu (Komárom – Szőny) skolilo rozčúlenie a následná mŕtvica z „drzosti“ delegácie Kvádov stojacej pred ním a žiadajúcej o uzavretie mieru nie pokorne, ako by sa patrilo, ale bezočivo (r. 375). V polovici 4. storočia Iulianus porazil koalíciu „tridsiatich kráľov“ (náčelníkov) germánskych Alamanov pri Štrasburgu (Argentoratum, r. 357) a následne podnikol trestnú výpravu za Rýn obnoviac rímske územie tvoriace klin medzi provinciami Horná  Germánia  a Raetia známe ako Agri Decumates. Netrpezlivý a prudký Valens síce utrpel porážku od Gótov pri Hadrianopolise (turecké Edirne, r. 378.), no v ďalšom priebehu vojny Gótov spacifikoval Theodosius učiniac z nich spojencov Ríma (foederati) povinných obrábať pridelenú pôdu a dodávať vtedy už značne barbarizovanej rímskej armáde regrútov.

Sumarizujme spoločne. Čas oddeľujúci udalosti zo začiatku nášho letopočtu od tých, ktoré sa udiali po štyroch storočiach, je pre dokazovanie priamej kauzality medzi nimi príliš dlhý, poznamenaný inými dôležitými udalosťami, aby sa o tých prvých dalo hovoriť ako o rozhodujúcom faktore zastavenia ďalšej rímskej expanzie v strednej a severnej Európe. Až do začiatku 4. storočia a vlády Constantina I. (budúceho Konštantína Veľkého) a jeho nástupcov sa mohla zopakovať. Nie je ťažké predstaviť si, že aspoň časť rímskych politických elít „konečné riešenie“ germánskeho problému v podobe anexie „Slobodnej Germánie“ (Germania Libera) rozprestierajúcej sa medzi Rýnom a Labe úplne nezavrhla. Jeho uskutočneniu zabránil presun centra impéria z Ríma a Itálie na východ, ktorý Germáni neohrozovali (za Diokleciána do Nikomédie, za Konštantína I. do Byzantia premenovaného na Nova/Nea Roma a po jeho smrti na Constantinopolis), vnútorné rozbroje a trieštenie síl impéria vo vzájomných bojoch vyzývateľov usilujúcich sa o vládu nad ním.  

K celej problematike možno napokon pristúpiť aj z opačného konca a vzniesť protiotázku. Prečo Germánom od ich víťazstva v Teutoburskom lese trvalo až štyri storočia, kým Alarichovi Vizigóti zabúchali na dvere Ríma (r. 410)? Augustovo zúfalstvo z Varovej porážky nevychádzalo z obáv, že by zarýnski Germáni mohli ohroziť Rím sami osebe, ale z možnosti, že by sa stala impulzom šírenia vzbúr medzi pomerne nedávno podmanenými národmi tak, ako tomu bolo v Panónii alebo Galii. Tí prví neboli schopní dobyť ani len stále tábory légií na Rýne, kde zostalo minimum posádok potrebných pre fungovanie strážnej služby. Ovládnutie opevnených miest a pevností, aké Germáni nepoznali, by bol ešte tvrdší oriešok vyžadujúci si nasadenie vrhacích strojov, skonštruovanie obliehacích veží, baranidiel, krycích posuvných prístreškov, znalosti hĺbenia podkopov a tunelov i ďalších špecifických vojenských činností, ktoré predpokladali aspoň základnú znalosť mechaniky a matematiky. Pritom opevnených miest nachádzajúcich sa medzi Rýnom a Itáliou boli desiatky, nehovoriac o armádach, ktoré by proti barbarom vyslal Rím z iných provincií.

Z tohoto dôvodu hovoriť o Oktaviánovom smútku po Varovej porážke v Germánii je síce namieste, no niektoré príliš ďalekosiahle úvahy o jeho „zúfalstve“ môžu vyvolať pozdvihnutie obočia. Vedel vari Fridrich Veľký pri svojom triumfe nad Rusmi a Rakúšanmi pri Kunersdorfe (august 1759), že bojuje v Sedemročnej vojne (1756-63), ktorá získala svoje meno až po jej ukončení a že od úplnej katastrofy ho o štyri roky neskôr ochráni len zhovievavosť Rusov? Eventuálne ťaženie Germánov na Rím s  jeho v tom období takmer neohraničeným rezervoárom vojenských kapacít by bolo ako vybrať sa v zime pešky zo Slovenska do Himalájí v šortkách, teniskách a s turistickým batohom na chrbte s cieľom zdolať osemtisícovku.

Najlepším príkladom je osud Teutónov a Kimbrov, ktorí sa o niečo podobné, v porovnaní s koalíciou vedenou Cheruskami pri prepade Rimanov v Teutoburskom lese v oveľa väčších počtoch, pokúsili na konci 2. storočia pred naším letopočtom. Po počiatočných úspechoch a vandrovaní do Španielska a južného Francúzska sa napokon pohli na Rím rozhodnutí zničiť ho. Vzápätí úplne zmizli z dejín. Rimanom na totálnu anihiláciu viac ako dvestotisícovej populácie oboch i ďalších kmeňov vrátane žien a detí, presúvajúcich sa v dôsledku mohutných záplav z dnešného Dánska a severného Nemecka na juh, stačili dva mohutné krvavé strety, v južnej Galii a severnej Itálii (s Teutónmi pri Aquae Sextiae, s Kimbrami pri Vercellae, 102 a 101 p.n.l.).

Nemožno opomenúť fakt, že germánske kmene a etniká, aj keď táto časť histórie nie je z pochopiteľných dôvodov detailne zdokumentovaná, medzi sebou zápasili nemenej vášnivo ako s  Rimanmi uznávajúc jediný argument – právo silnejšieho, ako ho vmietol do tváre Caesarovi zastávajúcemu sa Galov už kráľ Svébov Ariovistus považujúc tých druhých za svoju korisť. On ani ďalší sa nemohli čudovať, keď Rimania otočili túto logiku voči nim. Práve rozpory medzi Markomanmi a víťazmi nad Varom Cheruskami a vzájomná žiarlivosť boli hlavnou prekážkou ich hypotetického spojenia sa v spoločnom zápase s Rímom.

Keď sme už pri hypotézach meniacich sa plazivo na „fakty“, otázkou stále zostáva, či by to stačilo. Germánske kmene žijúce za Rýnom mali aj v nasledujúcich storočiach čo robiť, aby ukryli svoje rodiny, majetok a statok pred rímskymi trestnými výpravami, ktoré im prišli z času na čas v rámci odvety za napádanie rímskeho územia pustiť žilou. Pôvodne germánskym Ubiom, teraz už Agripínčanom, Trevírčanom a  ďalším čiastočne či celkom romanizovaným etnikám pozdĺž Rýna bol rímsky svet oveľa bližší ako svet ich barbarských bratrancov i napriek interpretácii ponúknutej dodnes uznávaným nemeckým historikom Theodorom Mommsenom z 19. storočia, glorifikujúcej morálnu čistotu a pocit vzájomnosti zarýnskych predkov dnešných Nemcov. Podľa takejto logiky by boli tí prví zradcami. Ťažný kôň sa však nikdy nezapriaha za voz, ale pred neho, obzvlášť pri interpretovaní historických dejov. A tak by ani dotknutí takémuto spôsobu uvažovania nerozumeli. Pravdepodobne ani jazyku a reči iných kmeňov považovaných za germánske. Ak áno, tak asi ako Záhoráci Šarišanom.   

Porta Nigra. Vstupná „Čierna brána“ do jedného z troch najdôležitejších miest na hranici rímskej a „Slobodnej“ Germánie – Augustou Trevírčanov (Augusta Treverorum, dnes Trier – Trevír). Ďalšími boli Mogontiacum  (Mainz – Mohuč) a Colonia Agrippina (Köln – Kolín nad Rýnom). Porta Nigra – Places of Interest – Tourist-Information Trier

Archeologický výskum kostrových nálezov z rôznych oblasti dnešného Nemecka ukazuje, že nie každý Germán zo zarýnskej Slobodnej Germánie bol vzrastom mohutný, skutočná Nietzscheho „plavá beštia“, ktorej sa ľudia z juhu menší vzrastom a útlejší inštinktívne obávali. Zaiste boli aj takí, no nemálo bolo podvyživených, rachitických, trpiacich tuberkulózou, deformitami a degeneratívnymi ochoreniami. Vzhľadom na špecifický lesnatý ráz území obývaných germánskymi kmeňmi, najmä vo vnútrozemí bez prístupu k moru alebo väčším riekam umožňujúcim plavbu, po ktorých sa uskutočňoval obchod, drsné klimatické podmienky, neexistenciu pôdy vhodnej na obrábanie, monotónnu výživu s jednostranným príjmom bielkovín, reprodukciu v malých a uzavretých komunitách, absenciu pozemných komunikácií a v zásade primitívnu ekonomiku založenú, ak si odmyslíme nájazdy a krádeže, prevažne na výmennom obchode (rímskych mincí nebolo za Rýnom a Dunajom v obehu veľa), nie je to nič prekvapujúce. 

Kľúčová je iná otázka. Nie tá, prečo nebol rímsky svet ešte väčší, ale ako to, že bol napriek etnickej rozmanitosti a rôznemu vývojovému stupňu svojich častí pri už aj tak impozantnej veľkosti taký kompaktný, a prečo tak dlho vôbec jestvoval? Odpoveď bola a zostáva jednoduchá. Príťažlivosť rímskej civilizácie v praktickom živote. Tam, kde vkročil Rím, po zlomení odporu, prvotnom drancovaní a násilí prinášal pokrok, budovanie ciest, akvaduktov, miest, kúpeľov a škôl, trpezlivo učil podmanených novým metódam hospodárenia a poľnohospodárstva, lebo to bolo výhodnejšie a lukratívnejšie ako sústavne odtínať hydre za „Limesom“ neprestajne dorastajúce hlavy a s týmto účelom vydržiavať adekvátne ozbrojené sily. I on sa stále učil a rástol poznávaním druhých.

Postupne sa menil charakter otroctva ako hybnej sily ekonomickej produktivity starovekého sveta a všetkých jeho častí bez výnimky, jeho spoločenské chápanie a právna regulácia. Pomer slobodného obyvateľstva a otrokov v Itálii v prvej polovici 1. storočia nášho letopočtu, kde bol ich počet z celého impéria najvyšší, predstavoval sedem ku trom. Vo viac ako miliónovom Ríme samotnom z desiatich obyvateľov jeden, maximálne dvaja (podľa konkrétneho obdobia), boli otroci. S opustením politiky expanzie na začiatku 3. storočia nášho letopočtu sa počty otrokov v celom impériu dramaticky znižovali. Pracovnú silu nahradzovalo usídľovanie celých kmeňov na území Rímskej ríše od druhej polovice 4. storočia (tým však fyzická práca nevoňala) a kolonát s nevoľníkmi namiesto otrokov pripútanými k pôde (glebae adscripti) ako prvá lastovička feudalizmu. Zdá sa, že v nových podobách existuje aj dnes. 

V klasickom otrokárskom období sa otrok (servus) mohol zo svojho postavenia vykúpiť, v praxi však zrejme neboli mnohí, ktorých zárobok to umožňoval, zvyšok bol odkázaný na dobrú vôľu svojich pánov. Išlo najmä o kategóriu mestských otrokov slúžiacich v sofistikovanejších sektoroch služieb, kde sa vytvárali osobné väzby medzi vlastníkmi a otrokmi oveľa ľahšie ako na latifundiách, v manufaktúrach či v baniach. Materiálne podmienky života tých prvých (strava, oblečenie, voľnosť pohybu) nezaostávali za podmienkami života priemerného občana. Naopak, často boli, v závislosti od konkrétneho vlastníka a jeho majetkovej a finančnej kondície, lepšie. Postupne pribúdali prepustenci, súkromné osoby zastávajúce najvyššie miesta v štátnej správe. Najviditeľnejšími boli Pallas, údajne vlastník majetku v hodnote tristo miliónov sesterciov, jeho brat Felix a Narcissus (mená ďalších uvádza Suetonius v cisárskych biografiách) za Claudiovej a Nerovej vlády v pozíciách vysokých úradníkov, akýchsi „ministrov“ impéria. Nebol to ojedinelý jav, desiatky, stovky ďalších pracovali či už pre štát na nižších úrovniach alebo pre súkromné osoby ako účtovníci, pisári, prepisovači kníh a zapisovatelia, archivári, knihovníci, ale aj finanční poradcovia alebo majordómovia, správcovia majetkov. 

Podľa Claudiovho ediktu otroci ponechaní svojimi pánmi napospas osudu v dôsledku choroby a poklesu či úplnej straty svojej úžitkovej hodnoty prestávali byť otrokmi a stávali sa osobne slobodnými. Bolo pozoruhodné, že prepustením z otroctva (manumissio – podaním, položením ruky) vrátane uvedeného príkladu sa dotyčný neocitol v nejakom právnom medzistupni alebo dokonca vákuu, ale automaticky sa stával rímskym občanom. Keď za Nerovej vlády jeden z otrokov zabil svojho pána, prefekta Ríma Pedania Secunda, v súlade so zákonom a tradíciami mali byť popravení všetci, ktorí zavraždenému patrili. V tomto prípade išlo o štyristo mužov, žien a detí. Proti naplánovanej hromadnej poprave, ktorá sa nakoniec predsa len uskutočnila a ktorá sa nevzťahovala na otrokov zavraždeného mimo jeho domácnosť, sa medzi obyvateľstvom Ríma zdvihol veľký odpor, zasiahnuť museli pretoriáni. Vydaniu rozhodnutia senátom predchádzala dlhá a vášnivá diskusia, v ktorej napokon prevládol argument potreby zastrašenia, aby sa podobné prípady neopakovali, nad humánnosťou. Hlasy radikálov, aby boli popravení aj prepustenci zavraždeného, ktoré odzneli zo zámerom dostať sa k ich majetku, boli odmietnuté. 

Rečniaci Cicero (vľavo) karhá osamote sediaceho Catilinu (vpravo). Freska Cesare Maccariho v budove Senátu (Palazzo Madama) Talianskej republiky v Ríme. Skutočný senát pozostával z niekoľko sto členov. Wikipédia.  

„Krvavý“ Nero, ktorého výstrelky – a podľa nich je známy i hodnotený najviac – sa zväčša obmedzovali na jeho najbližšie okolie a na štátne záležitosti nemali takmer nijaký dosah, vydal edikt, že zažalovať na súde môže za spôsobenú krivdu či škodu aj otrok svojho pána. O čosi neskôr rímske právo kvalifikovalo zabitie otroka jeho majiteľom bez príčiny za vraždu. Filozof a rečník Lucius Annaeus Seneca a Gaius Plinius Secundus, autor „Histórie prírody“ (Naturalis historia) i iných dnes už nezachovaných, diel, v období počiatkov kresťanstva, ktoré otroctvo akceptovalo ako realitu, apelovali na vlastníkov otrokov, aby sa k nim správali humánne. Tento moment predstavoval veľký pokrok v porovnaní s názorom rímskeho vzdelanca Marka Terentia Varra z 1. storočia pred naším letopočtom prijatým rímskou spoločnosťou, pre ktorú bol otrok, aj keď považovaný za ľudskú bytosť, v dôsledku straty osobnej slobody len „hovoriacim nástrojom“ (instrumentum  vocale). Aborigéni v Austrálii a na Novom Zélande neboli po dvoch tisícročiach pre Britov ani len ňou. Pre porovnanie, Plinius poslal svojho obľúbeného služobníka do Egypta, aby sa vyliečil z tuberkulózy a po jeho návrate a recidíve choroby ho natrvalo poslal na svoje majetky do južnej Galie. Mnohí otroci také šťastie na dobrých pánov nemali. Inak tolerantný Claudius však neváhal dať popraviť ľudí, ktorí využili situáciu a neoprávnene vystupovali ako rímski občania. To isté platilo v prípade falšovateľov listín a mincí. Napriek tomu sa dá skonštatovať, že vzostupná sociálna a spoločensko-hierarchická mobilita sprvoti Nerimanov preukázateľne jestvovala už v 1. storočí nášho letopočtu. 

„Chcem, aby bol tento človek [odteraz] slobodný“ (Hunc hominem liberum esse volo).  Formulka vyslovená majiteľom otroka odznela pri akte jeho oslobodenia pred rímskym úradníkom, spravidla prétorom (manumissio vindicta – „s/pod paličkou“, zobrazený prípad) zachytenom na mramorovom fragmente (1. st. n.l.). Špicatá pokrývka hlavy (pileus) symbolizuje Libertas, bohyňu slobody. Wikipédia.     

Ozajstným, teraz už nielen proklamatívnym, cieľom impéria sa postupne čoraz viac stával Pax Romana, rímsky mier v praxi. Nie ten hrozivý, vznášajúci sa nad telami bojovníkov porazených armád, troskami desiatok zničených štátov, stoviek vybitých kmeňov a  státisícov do otroctva odvedených jednoduchých ľudí i ich vládcov v prestávkach výbojov v predchádzajúcich storočiach, keď bol Rím mladý, agresívny a chamtivý. Pripomeňme, že v tomto ohľade nebol jediný, no zo všetkých najefektívnejší. Ak by neexpandoval, ktovie ako by vyzerali dejiny i súčasnosť. Dospelý a dozrievajúci Rím sa neváhal od porazených učiť a preberať to, čo sa ukázalo ako prospešné a užitočné pre všetkých. Od polovice tretieho a vo štvrtom storočí nášho letopočtu bol už úplne iný ako v prvom či v predchádzajúcich. Od roku 212 a možno aj skôr bol každý osobne slobodný obyvateľ Rímskej ríše jej plnoprávnym občanom na základe  Caracallovho ediktu (Constitutio Antoniana). Zakladal municípiá i nové kolónie, v ktorých splývali starousadlíci s prišelcami na rôznom stupni romanizácie. Kto nechcel, zostal mimo a žil si po svojom. Aj na rímskom území. Neprikazoval, kto má v čo a v koho veriť a ako má praktizovať svoju vieru, rešpektoval miestne zvyky a tradície. Netlačil na pílu ako dnešok skrývajúci sa za vznešené a zároveň často zneužívané slová „rešpekt“ a „tolerancia“, existujúce v praxi s veľmi natesno nastavenými limitmi „odtiaľ – potiaľ“, v ktorých tieni sa ukrýva cenzúra a autocenzúra. 

Pozostatky mesta Timgád (Thamugadi) v rímskej provincii Prokonzulská Afrika premenovanej neskôr na Numídiu (severovýchodné Alžírsko). Nazvané bolo na počesť sestry cisára Trajána (Colonia Marciana Ulpia Traiana, skrátene Marciana Traiana), založeného veteránmi už spomínanej Tretej Augustovej légie. V prosperujúcich časoch malo spolu s bezprostredným okolím viac ako 15 000 obyvateľov, pre ktorých bolo pôvodne projektované.  Jeho súčasťou boli amfiteáter, kúpele, knižnica, Jupiterov chrám a Trajánov víťazný oblúk. Wikipédia.

Ako predvídavý psychologický ventil v rímskej spoločnosti si počas odviazaných decembrových saturnálií otroci a páni vymieňali úlohy a druhí obsluhovali prvých plniac ich príkazy. Triumfujúce légie si o svojich vojvodcoch verejne beztrestne spievali posmešné pesničky vysmievajúc sa z ich erotických preferencií, telesných charakteristík  či lakomosti. Vie si niekto predstaviť, že by to isté robili vojaci Napoleonovej Grande Armée, Červenej armády a  wehrmachtu pri svojich pochodoch a slávnostných prehliadkach? Počas súdnych pojednávaní, na ktorých sa cisár Claudius s obľubou zúčastňoval vynášajúc neobvyklé rozsudky smerujúce k meritu prejednávaných prípadov nedržiac sa pritom procesných náležitosti, ho advokáti sporových strán ťahali za tógu a vykrikovali na neho. Na byzantskom, osmanskom, španielskom alebo anglickom dvore s ich prísne zošnurovanou dvorskou etiketou a punktičkárskym protokolom by sa už otvárali brány väzení, pripravovali škripce a brúsili topory. V takýchto prípadoch vládca sveta pred vykladačmi práva a ich utáranou nástojčivosťou radšej zutekal.  

Pozornosť, aj vzhľadom na jeho miesto v „Židovskej vojne“ opísanej z prvej ruky Josephom Flaviom (a literárne pútavo spracovanej Lionom Feuchtwangerom, kde je jednou z hlavných postáv), si zasluhuje Vespasianus. Okrem nízkeho pôvodu mu staré patricijské rody vytýkali nedostatok vzdelania. Nespravodlivo, pretože si ho vážil. Vynikal schopnosťou pohotovo a vtipne zareagovať recitovaním z diel klasikov v situáciách, v ktorých sa núkala podobnosť a  paralela. Všemožne podporoval umelcov, rétorov a učiteľov, reštaurátorov i staviteľov priznávajúc im stálu mzdu. Až na oficiálne príležitosti sám seba v postavení cisára nebral príliš vážne preukazujúc humor a zdravý postreh jednoduchého, racionálne uvažujúceho človeka. Dom, v ktorom od detstva vyrastal v starostlivej opatere svojej starej matky, nechal z piety k nej udržiavať v rovnakom stave a neraz sa v ňom zdržiaval aj ako cisár.

Dcére svojho predchodcu Vitellia, ktorý skončil neslávne a ktorého rodina zrejme stále pociťovala dôsledky spoločenskej ostrakizácie, našiel dôstojného ženícha a jej samej poskytol primerané veno. Možno aj preto, že Vitellius nebol vznešeného pôvodu, ale pre rímsku high-society sa javil ako outsider, podobne ako on. Veľmi dobre chápal, že imperátorom sa mohol stať vďaka schopnostiam, súhre okolností, náhode či všetkým faktorom dohromady ktokoľvek. No ak sa chcel pri moci aj udržať, musel rátať so starými patricijskými rodmi hrdiacimi sa pôvodom siahajúcim k prvým kráľom Ríma, Romulovi a jeho sabínskemu spoluvládcovi Titovi Tatiovi, ba aj ich predchodcom. Napríklad ako Caesar pýšiaci sa rodokmeňom Júliovcov údajne pochádzajúcich z Alby Longy, predchodkyne Ríma, založenej Aeneasovým synom Askaniom nazývaným tiež Iulus.

Žiada sa aspoň krátko dodať, že rímsky politický systém vyvíjajúci sa storočia, bol prepracovaný, schopný adaptovať sa na meniace sa pomery. Jeho súčasťou, aj keď sa to tak na prvý pohľad nezdá, bola faktická deľba moci medzi elitami, počas obdobia republiky i cisárstva. Vládcovia Ríma, hoci zbožštení, neboli absolutistickí monarchovia ako padišach Osmanov či Ľudovít XIV. Nadmerná tvrdosť cisárov pochádzajúcich z periférie orientovaná expanzívne (Severus, Maximinus [Thrax], Aurelianus) Rímu neškodila. Vnútorná slabosť, mäkkosť, psychická rozkolísanosť, deviácie a najmä nepredvídateľnosť áno (Caligula, Nero, Heliogabalus, ale aj Alexander Severus). V takom prípade musela nastať očista bez ohľadu na ich pôvod. Ako vo vlčej svorke, ktorej hierarchia odráža vodcovské schopnosti a zásluhovosť jej členov.

Bývalého člena Nerovho sprievodu, ktorý Vespaziána po strate panovníkovej priazne poslal „do Morbovie“ (asi vieme kam), teraz už prosiaceho nového vládcu o odpustenie, poslal na to isté miesto no neublížiac mu. Prednosť dával tradičnej ľudovej strave pozostávajúcej z chleba, syra, mlieka, hrozna, jabĺk, vajíčok, olív, fíg, medu, orechov, rýb, údenín i strukovín, doplnenej vínom (a muštom), ktoré Rimania, podobne ako Gréci, riedili vodou. Pitie neriedeného sa v kruhoch nobility považovalo ak už nie za barbarstvo, tak za nevychovanosť a nedostatok sebaovládania. Zdržanlivosť sa cenila. Veď aj zarytý republikán Cato mladší kedysi o svojom úhlavnom politickom rivalovi Caesarovi ironicky poznamenal, že k rozvracaniu štátu pristúpil v triezvom stave (Suetonius). O tom druhom bolo známe, že sa vínu vyhýbal v snahe mať vždy jasnú myseľ. To celkom určite nebol prípad Marka Antonia (a pred ním Alexandra Veľkého), Oktaviánovho kolegu a neskoršieho súpera v boji o moc. Someliéri však o nič neprichádzali. Vo víne, aj ohriatom, mohli byť med, bylinky, korenie, citróny a – morská voda.

Nový cisár sa jeden deň v týždni postil pijúc len čistú vodu. Dáme z vyšších kruhov, ktorá ho neodbytne prenasledovala svojou pozornosťou, dal (vtedy už vdovec) po noci strávenej v jej spoločnosti vyplatiť vysoký finančný obnos. Na otázku pokladníka, pod akým titulom má zaviesť výplatu do účtov, imperátor, možno so žmurknutím, ktoré Suetonius už nezaznamenal, upresnil: „Vespasiano adamato“ (Za veľkú náklonnosť k Vespaziánovi). Po prezentácii mechanizmu umožnujúceho premiestňovať ťažké bremená bez ľudskej pomoci dal jeho autorovi vyplatiť slušnú sumu s podmienkou, že zariadenie nebude vyrábať poznamenajúc „musím živiť jednoduchých ľudí“. Po jeho oficiálnom pohrebe sa uskutočnila aj reanimácia, počas ktorej si práve jednoduchí ľudia z obľúbeného zosnulého cisára povestného, ak išlo o štátne príjmy i výdavky, sporivosťou (vrátane poplatku za použite verejných toaliet a ospravedlňujúceho výroku „peniaze nepáchnu“ [pecunia non olet]), dobromyseľne uťahovali. „Koľko bude stáť môj pohreb?“, stená „umierajúci“. „Desať miliónov sesterciov“, ozve sa z pohrebného sprievodu. „Čože?! Dajte mi stotisíc a potom ma hoďte do Tiberu“, znie napajedená odpoveď.

Majstrami satiry a štipľavých epigramov neboli len Iuvenalis a Martialis, ešte častejšie sa objavovali ako prejavy mienky ľudu a jeho tvorivosti na verejných miestach, sochách politikov a múroch budov. Ak sa niekde duch ozajstnej rovnosti ľudských jedincov prejavoval naplno, bolo to vo verejných kúpeľoch (thermae; súkromné balneae), do ktorých mal za drobnú mincu od úsvitu do súmraku prístup každý bez ohľadu na spoločenský status. S odložením tuniky či tógy sa úplne stratil, nezáležalo na ňom. K viacerým pôvodným pribudli Trajánove a Caracallove (začiatok 2. a 3. storočia). Ďalšie dal postaviť Diocletianus o storočie neskôr. Nešetrilo sa na nich mramorom a výzdobou zovňajška či interiéru. Otroci v nich hrali s pánmi v kocky navzájom sa doberajúc. Na rozdiel od dnešných predstáv, muži i ženy si užívali „wellness“ vo všetkej počestnosti. K dispozícii im bol plný servis v prostredí vyzdobenom sochami, mozaikami a maľbami, s vyhrievanou podlahou, bazénmi s teplou, chladnejšou i studenou vodou, miestnosti s parou privádzanou otvormi v podlahe z priestorov pod nimi, v ktorých sa nachádzali kade s ohrievanou a vriacou vodou. 

V Caracallových kúpeľoch. Lawrence Alma-Tadema. Wikipédia.

Súčasťou kúpeľnej kultúry boli čisté osušky a prestieradlá, mydlá, vonné masti a oleje, masáže vyškolených otrokov spolu s ľahkým občerstvením. Ak nestačilo, mohli ste si doniesť svoje jedlo z domu alebo požiadať o donášku z obľúbenej taverny (taberna) – obchodu ponúkajúceho aj „catering“, pričom sa patrilo s ním podeliť s priateľmi či známymi a pri odchode zvyšok rozdeliť medzi chudobných. Navôkol znela nevtieravá hudba pre potešenie mysle, dokonca tu fungovala knižnica. Grátis. Na rozdiel od rannostredovekých panovníkov vedeli v Ríme od útleho veku čítať azda každý chlapec i dievča i nemálo otrokov. Všetko sa odohrávalo pod dozorom poriadkovej služby. Bol to pravý originál konceptu kúpeľníctva pre všetkých. Dnešné, aj tie naluxusnejšie a najsofistikovanejšie sú len jeho kópia.

Výstrelky, povestné rímske hostiny a pitky vyúsťujúce do orgií, ku ktorým dochádzalo v domácnostiach boháčov i niektorých cisárov, sa nestretávali s pochopením. Naopak, boli verejnosťou odmietané stávajúc sa predmetom odporu a posmechu. Ich účastníkom neraz zlomili väz. Doslovne, pretože verejná mienka vedela zabíjať už v tom čase. Príkladmi za všetkých sú Caligula a Heliogabalus, s o čosi menšou intenzitou Commodus. Na to ďalšie slúžila sieť verejných domov – lupanárií, od brlohov po luxusné, pretože Rím nebol len mramorový, ale mal, ako každé veľké mesto aj pochmúrnejšie časti. V Ríme to bola Subura („Dolné mesto“, sub Urbe? ). Bežný občan si dva razy rozmyslel, či do zapáchajúcej štvrte viac ako miliónového giganta pulzujúceho hlukom a životom vkročí hoci aj za bieleho dňa. Okrem chudobných obyvateľov Ríma žijúcich v nájomných „bytoch“, akýchsi „ostrovných“ kobkách (insulae) s minimom intimity a obmedzenou hygienou, pripomínajúcich príbytky pueblových Indiánov, poskytovala útočisko podvodníkom, zlodejom,  násilníkom a  nájomným vrahom.

Rím, aj keď mramorový, bol zo spodu stále drevený. Práve jeho podhubie prispelo k veľkému požiaru počas extrémne horúceho leta roku 64 n.l. Antickí i neskorší kresťanskí historici ho hodili na Nera. Hádky o jeho príčinách pokračujú dodnes, faktom je, že po bleskurýchlom odstránení následkov deväťdňového požiaru cisár zúčastňujúci sa osobne pri záchranných zásahoch nariadil, aby bol každý nanovo postavený dom murovaný. Zväčšili sa rozostupy medzi nimi i šírky ulíc. Zrazu bolo viacej svetla aj v chudobnejších štvrtiach. Zachované nápisy na stenách domov poskytujú dôkazy nielen o erotických fantáziách a skúsenostiach ich autorov v podobe grafiti, aké odkryli archeológovia v Pompejách i inde, ale aj o politickej kortešačke a sympatiách či antipatiách k verejne známym osobnostiam. Niektorým aj dnes na počudovanie, Nero v nich obstál veľmi dobre. V biednych prevádzkach určených vojakom, námorníkom a pochybným existenciám, kde neexistovali takmer žiadne obmedzenia veku a pohlavia na strane ponuky ani klientely, sa bezpochyby odohrávali nepredstaviteľné hrôzy a ľudské tragédie. Dnešný svet vrátane jeho vysokých predstaviteľov by si však mal dať prst pred ústa, ak chce na túto tému moralizovať. Má dosť svojich Messalín a Caligulov, ba oveľa horších.   

Anglický historik Edward Gibbon, autor čitateľsky príťažlivo podaných rímskych dejín (skrátene „Vzostup a pád Rímskej ríše“),  v 18. storočí napísal, že ak by si mohol vybrať dobu a miesto, kde by chcel žiť, zvolil by si Rím od vlády Trajána po koniec vlády Marka Aurélia (98-180 n.l.). Je možné ho pochopiť a zároveň mu závidieť istotu, s akou predpokladal, že pri spätnom cestovaní v čase by sa neocitol v pozícii otroka v robotárni – ergastule alebo v bani, ku ktorému sa slnečné lúče nedostali roky, ak by tak dlho vôbec dokázal prežiť. V garbiarňach a vo farbiarňach by to bolo len pár mesiacov. Možno by zmenil svoje názory na Rím a barbarov aj Theodor Mommsen, ak by mal rovnakú možnosť a po mesačnom pobyte v priemernom meste v rímskom pohraničí by bol následne donútený žiť zvyšok svojho života s germánskym kmeňom, ktorý s  Rímom nemal bezprostredný kontakt, a teda bol „neskazený“ a „slobodný“.

Kvalita jeho života by sa ani zďaleka nevyrovnala Ovídiovej, ktorý bol vyhnaný z Ríma Oktaviánom do dnešnej rumunskej Constanṭy (Tomis) za údajne lascívnu poéziu so zlým vplyvom na principovu dcéru Júliu. Veľký rímsky básnik žijúci, z rímskeho pohľadu, medzi polobarbarmi, bol teraz sám okolnosťami prinútený z hradieb mesta spolu s jeho obrancami odrážať nájazdy skutočných barbarov zvonku. Chradnúci a neustále túžiaci po meste na siedmich pahorkoch dožil svoj život na brehoch Čierneho, nie až tak Pohostinného mora (Pontus Euxinus, latinizovaná forma pôvodného gréckeho názvu) s vedomím, že pre Rimana mimo Rím aj tak žiaden neexistuje (extra Romam non est vita).

Je pravdou, že Rím v uvedenom období, onom Gibbonovom a Ovídiovom „zlatom veku ľudstva“, viedol takmer výlučne obranné lokálne vojny na svojich hraniciach. Obchod prekvital, panoval mier. Jedinou podmienkou pre zaradenie sa do rímskeho sveta a nájdenie si miesta v ňom bolo, aby podmanení, a teraz už rovnocenní v dobrom i zlom (čo sa prirodzene nevzťahovalo na hierarchickú spoločenskú štruktúru) platili dane, z ktorých väčšina aj tak šla na ich vlastnú ochranu pred vpádmi ich chudobných príbuzných spoza „Limesu“ alias Schengenu. Ten nechránil len panstvo Rimanov, ale civilizovaný svet a jeho životné a kultúrne štandardy. Žiadalo sa síce od nich, aby rímsku vládu rešpektovali prostredníctvom kultu cisára ako boha, no až do príchodu a rozšírenia kresťanstva sa k deifikácii smrteľníkov štát staval pomerne formálne. Alebo sarkasticky, ako Vespasianus, ktorý pred smrťou zastenal „beda mi, zdá sa, že sa práve stávam bohom“. Pre intelektuálne založených vládcov, Hadriána a Marka Aurélia, bolo zachovávanie kultu dôležité z  hľadiska tradície a udržiavania kontinuity štátu prostredníctvom právnych inštitútov a fungujúcich inštitúcií. Osobne si na svojom „zbožštení“ nezakladali.

Takéto vlažné postoje sa radikálne zmenili za cisárov Décia v polovici 3. a najmä Diokleciána a Galéria na prelome 3. a 4. storočia. Cisári nadobudli presvedčenie, že kresťanstvo svojou miernosťou rozleptáva „rímskosť“, a teda podstatu rímskeho sveta, a odvracia od neho ochranu tradičných bohov. Obaja neskorší vládcovia pod hrozbou straty života vyžadovali od ľudí v štátnej službe, v prípade potreby aj ďalších, napríklad najbližších členov svojich rodín, verejnú prísahu vernosti bohom Ríma a imperátorom ako živej súčasti rímskeho panteónu. Obdobou následkov odopretia klaňania sa dnešným cézarom, od lokálnych po globálnych a v akejkoľvek podobe, je strata zamestnania a odstrihnutie od zdrojov príjmov, čo je v konečnom dôsledku pre postihnutých tiež likvidačné. 

Fundamentálna politika Ríma počas jeho existencie bola v zásade jednoduchá – celistvosť a univerzálnosť – obe dosahované prostredníctvom zladenia etnicko-kultúrnej rozmanitosti jednotlivých stavebných prvkov impéria pod jeho organizačným a  administratívnym vodcovstvom a pri rešpektovaní jeho hodnotového systému, ktorý bol aj dedičstvom predchádzajúcich civilizácií a kultúr. Rím, v postoji k náboženstvám synkretický a vo filozofii eklektický, ich vklad do rímskeho sveta napokon nijako neskrýval a nepopieral. On vládol,  a to stačilo. Odmenou jednotlivcom, celým komunitám i národom bolo rímske občianstvo ako prejav dôvery zo strany štátu a, recipročne, záväzku zo strany občana byť jeho lojálnou a plnohodnotnou súčasťou. 

Predchádzajúce konštatovanie môže znieť ako náborový plagát zo štátov podporujúcich imigráciu a žijúcich z nej, prípadne ako inštrukcia k testu na získanie občianstva. Opäť je to len kópia toho, čo tu už bolo. Emigrácia z rímskych území do „slobodného“ sveta barbarov, ktorí, akoby sa mohlo zdať, v súlade s bukolickým obrazom ich čistoty a v striktnom kontraste s rímskou skazenosťou vytvoreným v 19. storočí pili medovinu, aj v zime sa umývali v studenej vode (teplá bola považovaná za znak zmäkčilosti), tancovali v krojoch v malebných osadách obkolesených majestátnymi dubovými lesmi nikomu neubližujúc (popritom, že sa v reálnom živote navzájom prepadávali a podrezávali si hrdlá kvôli zopár kusom dobytka a ošípaných), bola neexistentná. Pohyb bol opačný a takmer nepretržitý. Túžba, keď už aj nie po bohatstve a luxuse, tak aspoň štandardoch rímskeho sveta, prevažovala nad pocitom „slobody“.

Tento tlak bol násilný. Tmelom, ktorý celú obrovskú budovu držal napriek barbarom búchajúcim na jej brány po stáročia pokope bolo právo, inak by sa ihneď po svojej výstavbe zosypala ako mnohé predtým, ktoré okrem vojenskej sily nemali podmaneným čo ponúknuť. Aj po zničení jej strechy ostali základy a múry natoľko zdravé, aby slúžili na vybudovanie Európy dynastických, stavovských a neskôr národných štátov, ktoré v sebe uchovávali, so žiarlivosťou i obdivom, spomienku na niekdajšiu spoločnú minulosť. Na jej fyzický i spirituálny dosah, ktorý nebol založený len na prchavých úspechoch, moci, prestíži, víťazných oblúkoch a súkromných hrobkách vládcov, ale na myšlienke spoločenskej a kolektívnej užitočnosti a viere v človeka pri pochopení jeho ľudskej podstaty, ktorej sú vlastné úspechy i zlyhania. Takto prakticky a stoicky videli svet, v ktorom žili a ktorý ich obklopoval, Rimania, intelektuálne založení i radoví. Atribúty civilizácie, ktorú vytvorili, znamenajú v konečnom účtovaní histórie viac než skazenosť a neresti jednotlivcov ponúkaných ako morálny dôkaz dekadencie Ríma vyúsťujúcej do jeho pádu.  

Oficiálne nastupujúce kresťanstvo (Milánsky edikt, r. 313, Koncil v Nicei, 325 n.l.) odteraz už ako štátne náboženstvo prispelo k ich obrusovaniu a postupnému odstraňovaniu vrátane konečného zákazu gladiátorských hier, ktoré nemali v láske už Marcus Aurelius ani Constantinus I. Ich usporadúvanie si naďalej vymáhal dav. Akceptovanie takéhoto stavu bola politická nutnosť až do okamihu, kým sa generačne zmenil on sám. Gutta cavat lapidem  (kvapka hĺbi kameň). Veci musia niekedy prirodzene dozrieť, čo si žiada čas. Logicky vzniká otázka, ako mohol Rím zaniknúť kvôli morálnej skazenosti elít, ktorá už minimálne storočie pred pádom západnej časti ríše (r. 476) nebola v preformátovanej spoločnosti a jej morálke prípustná a ako taká bola odmietaná? Argumentu o postupnom oslabovaní západnej časti Rímskej ríše v dôsledku údajne prílišnej mäkkosti a poddajnosti nového oficiálneho náboženstva nahrádzajúceho tradičných rímskych bohov odporuje schopnosť Východorímskej ríše stmelenej kresťanstvom existovať ďalšie tisícročie a pritom nielen odrážať útoky zo všetkých strán, ale z času na čas aj znovu expandovať. 

Ak Rím, ako bol známy do pádu Západorímskej ríše, napokon prestal jestvovať, tak to bolo z viacerých dôvodov. Nepovalili ho barbari samotní, hoci ho viac ráz dobyli a zvandalizovali.  Do svojich posledných dní (ktoré to vlastne boli?) i po nich bol napriek fyzickému a materiálnemu úpadku vzorom pre budovanie ich vlastných predštátnych a štátnych útvarov. Aj po storočiach ho stále rešpektovali. Po nich aj tie, ktoré s ním počas jeho existencie neprišli do styku. To on zostarol ako všetko, čo bolo a je živé a smrteľné. Jeho potomstvo, poslušné i vzdorovité, sa rozutekalo do sveta, ktorý umieral a zároveň sa nanovo rodil. Prežijúc sám seba sa napokon utiahol do mauzólea, ktoré si počas svojej viac ako tisícročnej existencie, najmä v zrelom veku, vybudoval. A jeho univerzalizmus a  unikátna dejinná syntéza, ktoré stvoril a stelesňoval, obe postupne zvetrávajúce a zapadajúce prachom, sa tam odobrali spolu s ním.  

Rím v ruinách. Franz Theodor Aerni. Obraz namaľovaný v predvečer I. svetovej vojny (1913) môže byť vnímaný aj dnes ako varovanie súčasníkom. Wikimedia.

(Pokračovanie